O knihe Emílie Sičákovej Beblavej Tentoraz nejde o transparentnosť, ale o korene, ktoré treba poznať

Desať rokov viedla Transparency International Slovensko, aby sa nekalé kšefty nedali schovávať, aby bola politika či verejná správa čo transparentnejšia. Potom sa vydala na akademickú dráhu, má už titul profesorky a vedie Ústav verejnej politiky na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK.

Má za sebou teda bohatú kariéru, ale v niektorých rozhovoroch sa sťažovala, že napriek tomu bola vnímaná najmä ako manželka bývalého politika Miroslava Beblavého a že narazila na sociálnu normu, ktorá bráni ženám v ich práci, v jej prípade išlo o to, že manžel začal byť aktívnejší v politike. 

V jednom rozhovore však hovorila aj o tom, že zo životopisov špičkových politikov sa dozvedela, že potrebujú mať v žene psychickú a intelektuálnu oporu, aby boli uvoľnenejší a prirodzenejší. A tak chcela byť manželovou oporou, aby v politike uspel. Ale napokon sa v akademickom svete usadila a zostala pri ňom aj po tom, čo manžel už politiku nerobí.

Nikdy sa netajila tým, že jej rodinné a hodnotové pozadie je iné ako to manželovo. Pochádza z rodiny gréckokatolíckeho kňaza, narodila sa v Snine, do školy chodila v Michalovciach. V rozhovore pre časopis Týždeň povedala aj to, že sa nenarodila so zlatou lyžičkou a svoj vzor má v mame.„Mama sa nikdy nesťažovala, mala to veľmi ťažké ako manželka kňaza za socializmu, ale zvládala svoje kríže, ako prišli.“

Tiež redaktorke Elene Akácsovej hovorila o tom, že pre život je dôležitá viera a tvrdá práca. „V tom som bola vychovaná a tomu verím.“ A hovorila aj o tom, že v kostole duchovne relaxuje a že jej synovia miništrujú každú nedeľu. „Naša cirkev má istý typ vizuálnej kultúry, nádherné chóry a ikony. Mám rada nielen byzantský východný obrat, ale aj celú byzantskú kultúru...“ 

Do písania poviedok sa pustila aj preto, aby jej synovia mali pevný koreň.Zdieľať

Ale to sme sa už možno dostali priďaleko, lebo obsahom tohto textu má byť knižka, ktorú Emília Sičáková Beblavá napísala nedávno, a nie už odborný či analytický text. 

Obdobie korony tvorivo využila na to, aby skúmala svoje korene a aby jej synovia mali pevný koreň. „Bude už na nich, ako často a silno z neho budú čerpať.“

Je napoly Rusínka, keďže jej otec pochádza zo Zboja, teda z obce v Poloninách, a napoly Dolnozemplínčanka. Južný Zemplín, ako hovorí v úvode svojej knihy, považuje za najlepšie miesto na svete.

Hoci jej rodina patrila ku konfesnej i etnickej menšine, v úvode knihy priznáva, že v ranom detstve nezažila mnoho situácií, že by bola vážnejšie spochybňovaná kultúra, v ktorej bola formovaná. „Chránila ma moja rodina, naše rituály dodávali životu radosť, vôňu i svetlo.“

Až neskôr začala vnímať rozdiely a vidieť, že inakosť, rôznorodosť odlišnosť nemusia byť vždy vítané. A praje si, aby jej príbehy otvorili v čitateľoch ich vlastné príbehy a úvahy o ich koreňoch.

Takže v jednej dedine sú dva a občas aj tri chrámy, niekde majú dediny aj oddelené cintoríny. Zdieľať

Príbehy zo začiatku minulého storočia sú najmä o veľkej chudobe, lebo najmä severný Zemplín a špeciálne Poloniny neoplývali úrodnou pôdou, domy boli hlinené, bieda, kam sa pozrieš. Možnosti pre rozprestretie krídel minimálne a najmä ženy to zasahovalo veľmi bolestne. Ženské príbehy sú v knihe dôležité a je tu aj prirodzená empatia autorky voči ženám, ktoré túžili po vzdelaní, po rozlete, ale trvalo dlho, kým mohli rozhodovať o svojom živote a kým aj v tomto kúte Slovenska dostali príležitosť vzdelávať sa. 

Ženy často trpeli kvôli alkoholizmu či násiliu svojich mužov, alebo ostali samy, keď muži odišli za prácou do Ameriky. A návraty neboli vždy šťastné.

Ale nejde len o ženské príbehy. V tomto kraji žijú Rusíni, trochu južnejšie aj Maďari, teda národnostné menšiny, a potom sú tu ešte konfesné menšiny, gréckokatolíci a pravoslávni, vlastne ešte aj kalvíni. Takže v jednej dedine sú dva a občas aj tri chrámy, niekde majú dediny aj oddelené cintoríny. 

Sičáková Beblavá v úvode hovorí, že pestrofarebnosť Zemplína môže byť pre etnografa nádherný študijný materiál, ale v rodinách tieto odlišnosti dlhodobo vyvolávali napätia i konflikty. „Hlavne v situácii, keď sa začali miešať konfesie a etniká.“

Prináša modelové situácie zo života miestnych ľudí a cez ne ukazuje tie korene a traumy, ktoré sa vyplavujú v konkrétnych príbehoch.Zdieľať

Zdá sa, že žijeme v globálnom a už aj trochu vykorenenom svete, ale je to len ilúzia. Tie korene sa občas odhalia a prinesú aj nové bolesti a nečakané situácie. 

Nie je jednoduché celé to klbko vín, zranení a utrpení rozmotať a pochopiť, lebo je nutné poznať trochu aj históriu jednotlivých komunít. Len tak je možné lepšie pochopiť aj ich predsudky, obavy či typy správania, ktoré sa obyvateľom západnejších častí Slovenska zdajú nezrozumiteľné či exotické.

Emília Sičáková Beblavá si uvedomovala, že treba veľa vysvetľovať, objasňovať aj informovať. A sama priznáva, že rada učí, je to dokonca jej hobby, že má však rada účinné učenie. A zrejme vlastní aj didaktický talent. Rada vraj používa vo vzdelávaní „prípadové štúdie“ a tieto poviedky sú vlastne čosi také. 

Aj v knižke prináša zväčša modelové situácie zo života miestnych ľudí a cez ne ukazuje korene a najmä traumy, ktoré sa vyplavujú v konkrétnych príbehoch. Takýto „rafinovane didaktický“ prístup použila pri písaní knihy. Ale využila aj literárne prostriedky, teda rozprávanie a budovanie príbehov. Stručných, ale výpovedných.

Viac ako o veľkú literatúru autorke zjavne ide o vysvetlenie, priblíženie zložitých súvislostí a historických drám, ktoré ovplyvnili život ľudí na Zemplíne, či v Poloninách, ale aj časti Horehronia. 

Autorka má primeraný literárny talent, aby túto didaktickú úlohu splnila. Jej príbehy sa nezdržujú pri banalitách, majú rýchle tempo a nehrajú sa na veľké umenie.

Nie je tam žiadna hlboká psychológia, ani žiadne veľké literárne predvádzanie sa. Občas je to až strohé, ale dobre sa to číta a slúži to účelu. 

Hrdina príbehu tu ani nie je veľmi dôležitý, je len nositeľom príbehu, ktorý má osvetliť historickú situáciu, kontext. 

Máš pevný koreň, tak sme ťa vychovali. Ten sa nedá ohnúť, len odrezať...Zdieľať

Najprv sa to javí tak, že dominovať budú ženské príbehy, lebo pre autorku sú dôležité, rozumie ženám, ktoré túžia po „krídlach“, ale v tomto kraji dlho narážajú na nepochopenie u svojich rodičov alebo na silný nátlak, či agresivitu násilníckych otcov.  

V tých starších príbehoch sa ženy zvyčajne podvolia aj tomu, že im rodičia vyberú muža, a potom často zažívajú v manželstve týranie či alkoholizmus. Lenže nie je to tak jednoducho nasvietené: že keď si už ženy môžu vybrať partnerov samy, je to samý šťastný koniec. Lebo korene sú dôležité.

Mladej lekárke Ruženke, ktorá kedysi v šesťdesiatych rokoch donesie ukázať rodičom svojho milého, otec, láskavý, milujúci muž, dohovára takto: „On je mestský chlapec, má iné zvyky, iné predstavy, iné sny... Už generácie si v našej rodine berieme ženy a mužov z našich valalov. Takých, čo chodia do cekrvi, čo rozumejú našim tradíciám, našim koreňom. Takých, čo vedia robiť na grunte, dokonca na grunte robia radi. Tvoj snúbenec nie je ani veriaci. Ako budete vychovávať deti? Ruženka, máš pevný koreň, tak sme ťa vychovali. Ten sa nedá ohnúť, len odrezať...“

A otec mal pravdu. Ruženkin príbeh nedopadol celkom dobre, lebo korene nemožno celkom ignorovať. 

Alebo je tu iný príbeh – chudobný chlapec z Polonín, pravoslávny, si vezme bohaté dievča z Dolného Zemplína, grékokatolíčku. Už sa môžu slobodne rozhodnúť. Ale aby ich vzťah prežil, musia obaja veľa vecí prekonať a bolesť je tam prítomná často. Muž, ktorý je pravoslávny veriaci, sa musí prispôsobiť gréckokatolíckej rodine svojej manželky, má pocit, že sa musel vzdať všetkého, a aj tak si nezíska v rodine ani lásku, ani rešpekt. Žena zase vidí pohŕdanie od svojich rodičov. Zle sa vydala...

Vzťahy medzi pravoslávnymi a grékokatolíkmi, ktoré ovplyvňovali najmä drastické politické rozhodnutia, mali tragický vplyv na mnohé rodiny. Aj keď mladým zaľúbeným ľuďom sa to na začiatku života takto nemuselo javiť.

Opakuje sa to vo viacerých príbehoch, len je to vždy nasvieteného z iného uhla pohľadu. Autorka nie je v týchto sporoch sudcom, skôr objasňuje kontext, prečo sa niektoré veci diali, ako boli mnohí ľudia poznamenaní rôznymi traumami, násilím z detstva, nenávisťou medzi dvoma konfesiami aj stratou viery či sociálnymi rozdielmi, ktoré sa ani v socializme nestrácalo rýchlo.

Pop mu odpovie, že ak bude dobre načúvať, bude z nej môcť čerpať pokoj do svojej duše.Zdieľať

V jednom príbehu je krásne rozprávanie starej ženy o dedine, kde mali svoje malú drevenú cerkvočku a dokázali prijať aj to, že raz to bol kostol pravoslávny, raz gréckokatolícky. 

Žena rozpráva svojmu vnukovi, ktorého už mama do cerkvi nevodí, ako to bolo s prestupom pravoslávnych z jej obce na gréckokatolícku vieru. A keď pop podpísal a tak potom celá dedina prestúpila na gréckokatolícku vieru. „Veľa sa toho však nezmenilo. V nedeľu a počas sviatkov išli virnycy na tú istú liturgiu v cirkevnoslovančine. Tej my, Rusnáci, rozumieme. Spievali sa tie isté nápevy ako pred cestou do Užhorodu (kde pop podpísal prestup – pozn. autorky), mali toho istého popa, stále sa modlili ten istý Otče náš. Postupne sa začali modliť Ružencovú modlitbu a vo Viruju začali spomínať spolu so Svätým Duchom aj Syna. Niekedy na to zabudli, ale nič sa nestalo. Na liturgii začali spomínať aj pápeža, ale to tiež nikomu nevadilo, lebo nikto tomu nerozumel,“ porozprávala stará žena to, čo sa dozvedela od svojich predkov. 

A potom vnukovi hovorila aj o tom, ako komunistická moc zrušila Gréckokatolícku cirkev a mnohí prešli na pravoslávnu vieru. „Prešla som aj ja. Nevedela som si predstaviť, že by som nechodila na liturgie, chýbali by mi...“ povie vnukovi a dodá, že ich gréckokatolíckeho farára aj s rodinou vyviezli do Čiech na Sudety, kde robil v maštali. „Najhoršie na tom je, že sa gréckokatolíci a pravoslávni hádajú. S tým ja nič nechcem mať. Neraz jedni druhým robili a robia naprieky, robia zlé veci. S tým viera v Boha nemá nič spoločné.“

Vnuka Ivana zoberie aj do chrámu a ten sa potom popa pýta, načo potrebuje v živote vieru a Boha, ten mu nedá nový dom či viac jedla. Pop mu odpovie, že ak bude dobre načúvať, bude z nej môcť čerpať pokoj do svojej duše. A pokoj je dôležitý. Ale Ivan prežije taký bežný život, kde už viera nemá miesta, zato si vybuduje nový dom a aj jedla má dosť. Ale pokoj nenašiel. 

Vo februári 1946 agitovali sovieti medzi Rusínmi, aby sa vysťahovali na Ukrajinu, na úrodnú černozem.Zdieľať

V príbehoch čoraz viac vystupuje do popredia téma odpustenia. Lebo ono akoby bolo cestou k tomu, aby sa mnohé krivdy napravili a korene uzdravili. 

Ide aj o vzťahy v rodine, ktoré ničí násilie, alkoholizmus, pýcha či neláska, ale aj vzťahy medzi komunitami, ktoré majú v sebe nenávisť.

Dva príbehy sú úplne špecifické. Ich hodnota nie je ani tak literárna, v ich prípade autorka svoju literárnu ambíciu ešte viac potlačila, príbehy tu slúžia čisto na to, aby priblížili dôležité historické reálie.

Jeden je príbeh Mychajla a Oľgy, ktorí sa po druhej svetovej vojne dobrovoľne vysťahujú na Ukrajinu. Priznávam, že o tomto dobrovoľnom vysťahovávaní sa ľudí z východného Slovenska som veľa nevedela.  

Známy je skôr príbeh Interhelpa, keď sa viac ako tisíc Čechov a Slovákov dobrovoľne a s nadšením vysťahovalo do sovietskeho Kirgizska, ale to bolo v dvadsiatych rokoch minulého storočia, keď sa sovietske Rusko ešte mnohým javilo ako raj na zemi.

No o inej dobrovoľnej vlne vysťahovávania už po druhej svetovej vojne som netušila. Emília Sičáková Beblavá píše o tom, ako bol vo februári 1946 „karpatoruský národ“ agitovaný, aby sa Rusíni vysťahovali na sovietsku Ukrajinu, že dostanú úrodnú černozem, bezplatné zdravotníctvo a školstvu, ako aj domy po volyňských Čechoch na Ukrajine. Chudobnejší Rusíni tomu uverili.

Je tu teda príbeh Mychajla, ktorý mal chuť gazdovať a dá sa zlákať vidinou černozeme a domu po volyňských Čechoch, ako aj bezplatného zdravotníctva, keďže tri deti už pochoval. Jeho žena Paraska bola proti vysťahovaniu, svojou ženskou múdrosťou pochopila nezmyselnosť mužovho nápadu, no musela sa podvoliť.

Išli s nimi dve dcéry aj Paraskina matka a sestra. Mychajlo si bral so sebou aj ikonu Bohorodičky, ktorú pred cestou prosil o pomoc. Keď nastupovali do vlaku, hrali im hymny a na vlakových staniciach a opačnou stranou sa domov vracali volyňskí Česi. Túto dohodu podpísal ešte prezident Beneš. Česi mohli domov, Rusíni na Ukrajinu.

Samozrejme, čakalo ich tam len utrpenie. Mychajlo s Paraskou a jednou dcérou sa napokon po strastiplných devätnástich rokoch vrátili domov. No maloletej vnučke trvalo ešte dlho, kým mohla vycestovať k starým rodičom a k svojej mame na Slovensko.

Dnes je aj ťažké uveriť, že kult o dobrom živote v Sovietskom zväze, kde je všetko lepšie, spravodlivejšie, pomútil hlavy Rusínom ešte aj v druhej polovici štyridsiatych rokov. Cena za toto pomútenie bola strašná.

Horehronskí gréckokatolíci sa už cítia byť Slovákmi, nevedia už ani „bisidovati“, ani neovládajú cyriliku.Zdieľať

A potom je tu ešte jeden príbeh, ktorý si až tak nezakladá na literárnom spracovaní a ide v ňom skôr o to, aby sa čitateľ dozvedel niečo o živote gréckokatolíckeho kňaza Pavla Spišáka. Ten v tridsiatych rokoch 20. storočia prekladal liturgiu svätého Jána Zlatoústeho do slovenčiny a venoval sa prekladu aj ďalších bohoslužobných textov. Predbehol svoju dobu a celý jeho životný príbeh bol dramatický.

Chudobný chlapec z Telgártu nemal prostriedky na štúdium, ale zaplatil mu ho bulharský cár, ktorého stretol kdesi pod Kráľovou hoľou. Vďaka tomu získal prvotriedne vzdelanie a precestuoval kus sveta. Mal veľké ambície, preto si zvolil celibátny spôsob života.

Po štúdiách sa už nevrátil do Rakúska-Uhorska, ale do nového štátu, do novej Československej republiky. 

Po krátkom čase sa dostane na faru na Horehronie. Farnosť je už vysunutá mimo rusínskeho prostredia a miestni grékokatolíci sa už cítia byť Slovákmi, nevedia už ani „bisidovati“, ani neovládajú cyriliku, ale udržali si svoju „staru viru“, lenže vplyv Evanjelickej i Rímskokatolíckej cirkvi je tu silný.

A tak sa začne otec Pavol venovať prekladu východnej liturgie do slovenčiny. Má na to patričný elán aj vzdelanie.

V príbehu sú dlhé náučné pasáže, a tak sa dozvieme, ako sa východná liturgia dostala na Horehronie, ako sa pravoslávie zmenilo v 17. storočí na Gréckokatolícku cirkev, aké silné tlaky museli potom gréckokatolíci ustáť, aby ju nezadusili iné relígie preferované miestnym panstvom. 

Lenže keď „slovenskí gréckokatolíci“ prišli študovať do Prešova, Košíc či Užhorodu (keď ešte patril k ČSR), mali problém, lebo ich automaticky vnímali ako Rusínov či Rusnakov. Darmo vysvetľovali, že sú Slováci. Na východe nechceli počuť o tom, že niekde v strede Slovenska žijú gréckokatolíci, ktorí sa už považujú za Slovákov a ani už neovládajú rusínčinu, že sa tu etnická identita už neprekrývala s tou konfesnou. 

Autorka prerozpráva príbeh Pavla najmä cez dialóg dvoch mužov, ktorí sa z času na čas stretnú a hovoria o svojich skúsenostiach, ambíciách či sklamaniach. 

Medzitým plynú roky, ten mladší sa stane učiteľom, ožení sa, ale stále je aktívny laik vo svojej cirkvi. Chcú spolu s otcom Pavlom rozhýbať spolkovú činnosť a vydávanie kníh, hovoria spolu aj o tom, prečo slovenskí grékokatolíci nemôžu namiesto mena Isus používať Ježiš, alebo o problémoch s iným cirkevným kalendárom, ktorý robí problém najmä vo farnostiach, kde je veľa zmiešaných manželstiev.

To je veľký bonus knihy. Ten osobný rozmer, to dôverné poznanie a snaha po systematickom spoznávaní koreňov.Zdieľať

Keď komunisti zakázali Gréckokatolícku cirkev, dostal otec Pavol ponuku stať sa pravoslávnym biskupom. Odmietne, je preto mučený, perzekvovaný, vyhnaný zo Slovenska.

Neskôr sa vráti na Horehronie, tajne sa sobáši a dožije sa aj zrušenia zákazu Gréckokatolíckej cirkvi v roku 1968. Ale neprežíva eufóriu, skôr sklamanie. Jeho preklad liturgie do slovenčiny sa síce začal v niektorých farnostiach používať, ale iní to odmietli ako latinizáciu cirkvi.

A navyše mnohí veriaci ostali u pravoslávnych, bolo to bezpečnejšie aj pohodlnejšie. Chrámy sa grékokatolíkom nevracali späť, niekde ich pravoslávni ani nepustili na faru. Otec Pavol je zatrpknutý a sklamaný, nemôže už byť ani kňazom.

Autorka cez jeho príbeh chcela ukázala rôzne trápenia gréckokatolíkov na Slovensku. Nešlo vždy len o spor s pravoslávnymi či komunistickou mocou. Boli tu aj ťažké vnúrocirkevné problémy, vyplývajúce zo špecifického etnického zloženia veriacich.

Autorka je vedecký typ, veľmi systematický, a tak si tému podrobne naštudovala, rozprávala sa s pamätníkmi, odborníkmi, ale mnohé veci má zažité z rodiny, sú to veci, ktorými jej rodina zrejme žila. To je veľký bonus knihy. Ten osobný rozmer, to dôverné poznanie z rodiny, užšej aj širšej, ako aj snaha po ďalšom systematickom spoznávaní koreňov, odhaľovaní ďalších súvislostí.

Kto čaká hlboký umelecký zážitok, nebude uspokojený. Ale túto ambíciu autorka ani nemala. Hoci jej literárny štýl je kultivovaný a dobre čitateľný.

Išlo o iné. O to spoznanie a pochopenie koreňov ľudí žijúcich na Zemplíne, v Poloninách, v blízkosti ukrajinskej hranice, kde sa zmiešavajú rôzne etniká i konfesie a toto miešanie má rôzne vplyvy na životy ľudí.

Po jej prečítaní knihy som mala intenzívny pocit, že som sa o tejto krajine a najmä o jej východnej časti dozvedela naozaj veľa. A necítila som sa pri jej čítaní rušivo, teda že ma tu niekto mentorsky poučuje cez literárne príbehy. Nie, tento typ vzdelávania ma bavil.