Sinológ Kerry Brown Čínu nemožno provokovať, pri Taiwane treba zachovať status quo

Kerry Brown je britský akademik, spisovateľ a sinológ špecializujúci sa na čínsku históriu, medzinárodné vzťahy a politiku. V súčasnosti pôsobí ako profesor čínskych štúdií a riaditeľ Lau China Institute na King‘s College v Londýne, je prezidentom Archeologickej spoločnosti v Kente a spolupracovníkom ázijsko-pacifického programu v Chatham House.

V rokoch 1998 až 2005 pracoval na britskom ministerstve zahraničných vecí a Commonwealthu. Neskôr viedol Európsko-čínsku výskumnú a poradenskú sieť (ECRAN). Pôsobil aj ako profesor čínskej politiky a riaditeľ Centra čínskych štúdií na Univerzite v Sydney.

Na niektoré otázky odpovedá aj jeho asistentka Gemma Deng, ktorá je doktorandkou na King‘s College v Londýne, zaoberá sa vzťahmi medzi Spojeným kráľovstvom a Čínou.

Po vlne protestov a ekonomických problémoch sa čínsky prezident Si Ťin-pching koncom minulého roku rozhodol zvrátiť „politiku nulového covidu“. Čoho je to dôsledkom?

Je to dramatická a neočakávaná zmena. Ide o kombináciu dôvodov. Iste, protesty trvali len pár dní a neboli také rozsiahle ako v roku 1989, mali však veľký vplyv. Po druhé, ekonomicky je to neudržateľné, obzvlášť s takým infekčným variantom, ako je omikron. Mohlo ísť aj o nedostatok ľudí, ktorí by vládnu politiku implementovali. Keďže čínska vláda nemusí čeliť žiadnej opozícii, môže robiť akékoľvek zmeny, čo sa aj stalo.

O súčasnom čínskom prezidentovi vám nedávno vyšla kniha. Aká je osobnosť Si Ťin-pchinga? Vyznáva nejakú pevnú ideológiu?

Nie je to jednoduchý príbeh. Zrejme vyznáva istú ideológiu, verí v systém komunistickej strany, ale čo to vlastne je? Nejde o podrobný, do detailov rozpracovaný marxizmus-leninizmus, ale o čínsky nacionalizmus. To je jeho politický svetonázor. Marxizmus-leninizmus je nástroj, aby jeho nacionalizmus bol úspešný.

Je úprimný nacionalista a populista, uchádza sa o podporu más. Ako v knihe spomínam, ide o mimoriadne schopného politika. Podstatné je, že sa v tomto mimoriadne zložitom politickom systéme dostal až na vrchol. Je extrémne efektívny v čínskej politickej hierarchii. A, ako vidíme, s úspešným čínskym politikom nie je ľahké rokovať.

Ako hodnotíte aktuálnu pozíciu západného sveta voči Číne?

Problém v Európe je, že stále máme mentálne nastavenie, že sme „číslo 1“, že liberálna demokracia je najlepšia a každý by mal byť ako my. Žiaľ, nie je to tak. Nehovorím, že by sme nemali byť oddaní liberálnej demokracii, ale náš model už nie je taký atraktívny, ako bol pred 20-30 rokmi.

Hospodársky a politicky to nie je také jednoznačné, čo sa odráža aj v politike Si Ťin-pchinga. Čína nemá odpovede na všetky otázky, len vníma, že ich nemáme ani my. A to je historická zmena.

Čína dnes má mnoho sporov so svojimi susedmi, s Indiou, Japonskom, Filipínami, Indonéziou a inými. Ako si ich vysvetľujete?

Kerry Brown: Nie je to nič nové. Vzťahy s Japonskom, Vietnamom a ďalšími krajinami v regióne boli vždy komplikované. Väčšina z nich však akceptuje, že Čína je partner, ktorý sa nedá obísť. V prístupe k Číňanom sú veľmi pragmatickí, neusilujú sa o veľkú súťaživosť alebo konfrontáciu, dokonca ani Japonci.

Myslím si, že sa môžeme inšpirovať od susedov Číny, ako s ňou vychádzať. Japonci sú dobrí v tom, že investujú a obchodujú s Čínou, ale ich vzťah by som nenazval priateľstvom. Takže môžu byť vzorom pre celý svet. Susedné krajiny sa od nás až tak nelíšia, len sú bližšie k „epicentru“.

Gemma Deng: Čína má mimoriadne zložité pohraničné územia. Každý s každým má komplikovanú históriu územných sporov. Nemyslím si, že cieľom Číny je urobiť niečo, aby si pohnevala susedov. Čína má odlišný politický systém ako India alebo Japonsko, takže isté nezhody sú pochopiteľné. Ide aj o dôsledok komplikovanej histórie a hraníc.

V minulom roku došlo aj k zmene na diplomatických pozíciách, pričom do úzadia sa odsunuli predstavitelia „diplomacie vlčieho bojovníka“ (predstavitelia agresívnej čínskej zahraničnej politiky). Ide o zásadnú alebo len kozmetickú zmenu?

Gemma Deng: Nemyslím si, že by v obsahu nastala dramatická zmena. Ale v tóne určite, lebo Čao Li-ťien bol hlavný „vlčí diplomat“. Jeho presunutie na inú pozíciu je gestom, signálom, že tón bude menej ostrý.

Reflektuje ústup z konfrontačných pozícií politiku čínskeho najvyššieho vodcu v rokoch 1978 – 1989 Teng Siao-pchinga „vyčkávaj a čakaj na príležitosť“?

Gemma Deng: Osobne si myslím, že išlo o dočasnú vec, lebo krajina bola úplne v inej situácii. Čína v roku 1979 a dnes sú dve odlišné krajiny. Aj keby Teng bol pri moci dnes, pochybujem, že by zvolil taký istý prístup. Čína je teraz v mnohých ukazovateľoch prvá na svete. 

Existujú v Číne spoľahlivé prieskumy verejné mienky?

Kerry Brown: V Číne je veľmi „vlastenecká“ atmosféra, čo využíva prezident Si. Máte množstvo hlučných skupín a najmä v online prostredí nájdeme veľmi radikálne nacionalistické kruhy. Reprezentujú však názory čínskej spoločnosti? Ťažko povedať.

Máte aj čínske skupiny v zahraničí, študentov, ktorí nesúhlasili so zatvorením spoločnosti a hospodárstva. Neexistuje jeden všeobecný postoj, ťažko to kategorizovať, ide skôr o mozaiku názorov. Ale vo všeobecnosti, vo veľmi hrubých rysoch je v krajine nacionalistická atmosféra.

Gemma Deng: Vláde mimoriadne záleží na náladách verejnosti k domácim témam. Taiwan je samostatná téma. O tom sa nediskutuje. Verejné nálady sa zhodujú s oficiálnym postojom, ale len preto, že v princípe nie je žiadny priestor na diskusiu.

V iných oblastiach čínskej spoločnosti vláde záleží na tom, čo ľudia napíšu online, čo je trendom na sociálnych sieťach, čo sa považuje za problém. Takéto veci sa zväčša vyriešia veľmi rýchlo.

Čína čelí viacerým výzvam. Praskla bublina na realitnom trhu, poklesla jej ekonomická výkonnosť, zhoršujú sa demografické prognózy a zmenšuje sa dostupná pracovná sila. Ako sa s tým vyrovná?

Kerry Brown: Krajina zažíva ťažké hospodárske časy, aj demografický vývoj vyzerá zle. Klesá počet jej práceschopnej populácie, takže môže mať problémy, ktorým čelí aj Japonsko. Na druhej strane, za ostatných tridsať rokov si nepamätám obdobie, keď v Číne nečelili nejakým zásadným problémom, a vždy našli cestu von, keďže sú mimoriadne odolní a prispôsobiví. Nie som prehnaný optimista, ale určite to neznamená, že Čína čoskoro skolabuje.

V posledných mesiacoch sme boli svedkami, že vedia byť mimoriadne flexibilní a adaptabilní v súvislosti so zrušením politiky „nulového covidu“. Takže aj pokiaľ ide o hospodársky pokles a demografickú krízu, budú vedieť problém vyriešiť.

Bidenova administratíva zaviedla zákaz exportu polovodičov do Číny a ďalšie obmedzenia, ktoré majú spomaliť vývoj najmodernejších čínskych technológií. Ako to ovplyvní čínske napredovanie v tejto oblasti?

Od niektorých druhov polovodičov je čínska ekonomika závislá, teda to nebude jednoduché. Do výskumu a vývoja iných technológií investovala obrovské zdroje, v niektorých prípadoch úspešne. Myslím, že im je jasné, že USA sa ich budú usilovať vytlačiť a že v niektorých oblastiach nebudú spolupracovať.

Aký veľký dosah to bude mať? Nemyslím si, že dramatický, ale určite ich to ovplyvní. Nedostatok mikročipov sa pridá k ďalším problémom, ktorým dnes Čína čelí. Jej výhodou môže byť to, že tento krok Američania urobili teraz, a nie pred 10 rokmi.

V prípade potenciálnej invázie na Taiwan má Si takú rozhodovaciu nezávislosť ako Putin? Môže ho niekto zastaviť, prípadne presvedčiť?

On je určite tým, kto povie „ideme do toho“, ale pokiaľ ide o taiwanskú otázku... Čínska vláda, samozrejme, nebude akceptovať taiwanskú nezávislosť a deklaruje úsilie o zjednotenie. Ale nie sú hlúpi, uvedomujú si obrovské riziká. Putin na Ukrajine ukázal, ako sa veci môžu skomplikovať. Ak nebudú vyprovokovaní, myslím, že sa uspokoja so statusom quo.

Na Západe, obzvlášť v USA, sa veľa hovorí o vojne... Asi treba zdôrazniť, že vojna medzi Čínou a Taiwanom by znamenala vojnu medzi Čínou a USA. To je globálna vojna v najdôležitejšej hospodárskej zóne planéty. Znamenalo by to svetovú recesiu alebo depresiu či niečo horšie... Rusko-ukrajinská vojna je veľmi zlá, ale toto by bolo omnoho, omnoho horšie.

Vo Washingtone prevláda voči Číne veľmi jastrabí postoj. Kongres zriadil špeciálny výbor pre Čínu. Niektorí tvrdia, že sme v nebezpečnej špirále na základe vzájomného nepochopenia zámerov. Napríklad v magazíne Foreign Affairs analytik Ryan Hass uvádza, že najlepšie riešenie je status quo...

Čína musí deklarovať svoje zámery. Dlhodobo avizuje, o čo sa usiluje, ale nedala jasný časový rámec. Je zjavné, že chce znovuzjednotenie. Na druhej strane, americká a európska pozícia bola a je podpora statusu quo. Ak majú Čína a Taiwan súhlasný postoj, je to v poriadku. Ale ak jedna zo strán s navrhovaným riešením nesúhlasí, čo je tento prípad, nemalo by dôjsť k žiadnym pokusom o hľadanie riešenia bez zhody oboch strán. To je v podstate tzv. „politika jednej Číny“. 

Pokiaľ ide o USA... Na Taiwane je 23 miliónov ľudí, ktorí by v prípade vypuknutia konfliktu niesli následky. Existujú americkí politici, ktorí tému využívajú, aby si kopli do Číny. Sú veľmi bezohľadní. Ako som už spomenul, toto by nebola len regionálna, ale svetová vojna. Akoby si títo ľudia neuvedomovali konzekvencie. Iste, nemala by tu existovať nejaká zdráhavosť, USA musia povedať „tento problém sa dá vyriešiť len so súhlasom oboch strán, ale tieto dve strany by si to mali vydiskutovať“. Najmä v dnešnej dobe sú návštevy Taiwanu americkými politikmi mimoriadne provokatívne.

Ako vnímate politiku na Taiwane? Môže víťazstvo opozičného Kuomintangu (KMT, strana, ktorá je viac otvorená spolupráci s Čínou) v prezidentských voľbách v januári 2024 zmeniť situáciu?

KMT má šancu, dobre dopadli aj v regionálnych voľbách 2022 a vládna DPP (demokratická progresívna strana, väčší odporca čínskej politiky) stratila pozície. Za KMT kandiduje aj Čankajškov vnuk, súčasný primátor Tchaj-peja. Dokonca aj potenciálny prezidentský kandidát za DPP, ktorý je najradikálnejší vo svojich názoroch, povedal, že bude rešpektovať status quo.

Voľby na Taiwane nepredstavujú problém. Samozrejme, Čína by bola radšej, keby zvíťazil KMT, ale bude spolupracovať aj s DPP. 

Za väčší problém považujem dianie v USA, v amerických prezidentských voľbách 2024 sa môže vyskytnúť kandidát schopný všetkého... Ak dôjde k opätovnému súboju Biden – Trump, zrejme to znamená potvrdenie statusu quo, nemyslím si, že by napríklad Trump vzťahy s Čínou v prípade Taiwanu zásadne vyhrotil. Sú však kandidáti, ktorí môžu rozpútať veľkú konfrontáciu, a vtedy máme problém, lebo Čína v istom bode nemôže ustúpiť.

V bezpečnostnej komunite USA sa objavujú aj poplašné hlasy. Napríklad bývalý tajomník ministerstva zahraničných vecí Elbridge Colby v článku vo Foreign Affairs uvádza, že USA môžu zabrániť vojne s Čínou v súvislosti s Taiwanom len intenzívnym zbrojením a prípravou na takúto vojnu. Čo si o tejto úvahe myslíte?

Nečítal som to. Spomínali ste článok Ryana Hassa, ten je zaujímavý a oplatí sa mu venovať čas.

Ak sa z nejakého dôvodu rozpúta ďalšia kríza v Taiwanskom zálive, aké nástroje použije Čína, aby sa pokúsila Taiwan podmaniť? Priamu obojživelnú operáciu alebo napríklad blokádu? Vieme, že čiastočnú blokádu už využila v minulosti...

Myslím si, že by využili blokádu. Medzi americkou a čínskou armádou je stále obrovská nerovnováha a Čína by musela stratiť rozum, ak by sa pokúsila zaútočiť na americkú vojenskú infraštruktúru. Blokádu si vyskúšala už v prípade návštevy Nancy Pelosiovej. Čiže ak niečo spravia, zrejme využijú tento spôsob, prípadne ešte zvýšia tlak.

Čokoľvek však urobia, na Taiwane žije 23 miliónov ľudí a je to úplne iný, omnoho komplikovanejší prípad ako Hongkong alebo ktorákoľvek iná oblasť v Číne. Taiwan je od roku 1996 demokraciou, je to súčasť ich identity, toho sa len tak nevzdajú. Nie je to len o tom jednoduchom vzorci „jedna krajina – dva systémy“. Myslím si, že čínski strategickí plánovači si to dobre uvedomujú. Čo si však nemôžu dovoliť, by bola americká provokácia. Vtedy by sa veci mohli vymknúť spod kontroly.

Často sa opomína fakt, že ako USA, tak aj Čína sú jadrové veľmoci, takže každý ozbrojený konflikt by v istom momente bol veľmi nebezpečný.

Je to strašná predstava. Preto platí, že čím viac hovoríme o mieri a menej o vojne, tým lepšie. Treba robiť všetko pre to, aby tento konflikt nikdy nenastal. Len udržiavať dlhodobý status quo. A to je dobrá vec.