Výchovná poradňa Čo robiť, keď si naše deti berú za vzor tých najväčších výtržníkov v triede?

Prečo sú pre deti príťažliví skôr výtržníci v triede a vidia v nich vzor správania? Odborníkov na výchovu sme sa spýtali, čo deti na týchto typoch žiakov láka a či vedia poradiť fintu, keď bežné vysvetľovanie nepomáha, ako našim deťom ukázať iný smer v hľadaní svojich vzorov.

Alena Michalcová, psychologička, pôsobí v Centre celého človeka – ENOIA v Považskej Bystrici ako poradenský psychológ pre jednotlivca, páry a rodiny, je mamou piatich detí

Áno, okrem typických športovcov, filmových hrdinov, youtuberov a podobne môžu byť pre deti vzorom aj vrstovníci (či o niečo staršie deti). Niektorých z nich nepovažujeme ako rodičia za „nasledovaniahodných“ – vieme o nich, že sú napríklad horší žiaci, používajú nevhodný slovník, pochádzajú z (podľa nášho úsudku) nie dobrej rodiny, správajú sa neadekvátne...

Pýtajme sa: prečo si moje dieťa berie za vzor práve tohto „výtržníka“? Čo sa mu na ňom páči, v čom mu imponuje? Pravdepodobne v tom „zlom“ správaní je niečo príťažlivé – možno sloboda byť sám sebou, opovrhovanie nezmyselnými vonkajšími normami, dobrodružstvo, nezávislosť, obdiv okolia, sila, nebojácnosť... To, čo sa mu páči, nemusí byť zlé, ale niečo, čím samo dieťa neoplýva a chcelo by.

Samozrejme, môj syn/dcéra nemusí vidieť, čo sa za daným správaním rovesníka v skutočnosti môže skrývať – nie jeho zrelosť (ktorá sa prezentuje ako sloboda), ale rezignácia na život a okolie (keďže môže byť hlboko zranený v blízkych vzťahoch). Ak sa s dieťaťom dôverne rozprávam, pochopím, v čom sa mu rovesník páči, a ja môžem vysvetliť svoj pohľad.

Kto príliš napodobňuje druhých a popiera svoje prirodzené „ja“, nemá pravdepodobne vysokú sebaúctu. Práve tu je moja kľúčová rodičovská úloha – budovať a podporovať ju, aby ju malo moje dieťa zdravú. A tiež zvnútornené morálne normy dieťaťa – vtedy sa môžem spoľahnúť, že bude od druhých preberať pozitívne atribúty správania.

Na záver s odľahčením možno skonštatovať a oceniť sociálne zručnosti môjho potomka, že má dobré pozorovacie a napodobňovacie schopnosti. 

Peter Fudaly, špeciálny pedagóg, poradca, lektor a supervízor, pracuje v o. z. Návrat, je otcom piatich detí

Nástup do školy je pre dieťa obdobím plným výziev, s ktorými sa musí vyrovnať. Jednou z nich je aj skutočnosť, že stráca svoje výlučné postavenie získané v rodine a stáva sa „jedným z mnohých“.

Do popredia tak u neho vystupuje potreba sociálnej akceptácie, s ktorou úzko súvisí proces budovania vlastnej pozície v skupine. Jeho snahou je dosiahnuť pre neho uspokojivú a pre skupinu rešpektovanú sociálnu pozíciu. Je to o to ťažšie, že v porovnaní so zhovievavým a akceptujúcim prístupom rodičov je konfrontované s hodnotením a postojmi zo strany rovesníkov.

Názory či reakcie rovesníkov na jeho osobu majú pre dieťa kľúčový význam. Na základe nich upravuje svoj sebaobraz a postoj k sebe, ako aj postoje k rodičom, autorite a v konečnom dôsledku aj k rovesníkom samotným.

Snaha o rovesnícku akceptáciu sa môže u dieťaťa prejavovať napríklad v podobe vzájomnej súťaživosti a súperenia, v snahe zaujať a vyniknúť aj za cenu použitia nie najvhodnejších prostriedkov (napríklad žalovanie), ako aj v snahe zapadnúť a stať sa súčasťou rôznych podskupín či rovesníckych „koalícií“.

Napodobňovanie či imitovanie správania a gest prirodzených vodcov skupiny, používanie spoločného slovníka, hranie rôznych „našich“ hier, preferovanie istého typu oblečenia, to sú všetko prostriedky, ktoré môžu dieťaťu pomôcť stať sa plnohodnotným členom skupiny a identifikovať sa s ňou. „My“ je novou a prechodnou formou identity, s ktorou sa dieťa stotožňuje.

Prvoplánové zakazovanie a obmedzovanie kontaktov s kamarátmi, ktorých správanie či vyjadrovanie nie je vždy v súlade s našimi predstavami, môže byť kontraproduktívne a skomplikovať nášmu dieťaťu snahu o začlenenie sa do rovesníckej skupiny, ale môže naštrbiť aj vzájomnú dôveru medzi nami.

Skôr by som rodičom odporúčal vytvoriť príležitosti, pri ktorých môžu bližšie spoznať kamarátov svojho dieťaťa (napríklad oslava narodenín, víkendová nocovačka, hrové nedeľné popoludnie) a zároveň tak vhodným a nenásilným spôsobom prezentovať postoje či hodnoty našej rodiny.

Neskôr sa môžeme so svojím dieťaťom neformálne porozprávať a poskytnúť mu istú formu spätnej väzby. Čo zaujímavé sme si napríklad všimli, ako vnímame ich kamarátsky vzťah, čo oceňujeme na jeho kamarátoch, s čím, naopak, nesúhlasíme, a ak treba, aké prejavy či správanie si určite neprajeme, aby robilo.

Užitočné môže byť tiež priviesť či nasmerovať dieťa do prostredia, ktorému dôverujeme, ktoré je v súlade s našimi životnými presvedčeniami a hodnotami a v ktorom môže budovať bezpečné rovesnícke vzťahy, stávať sa súčasťou celku a prirodzene tak uspokojovať jedny zo základných psychických potrieb človeka – byť prijatý, patriť niekam a mať hodnotu.