Turci ukazujú rohy. Aj v Náhornom Karabachu

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Turci ukazujú rohy. Aj v Náhornom Karabachu

4. apríl oblasť Martakert v Náhornom Karabachu: Arménsky bojovník s kalašnikovmi.

Hoci Azerbajdžan a Arménsko dnes potvrdili prímerie, pozadie tohto konfliktu je dôležité pre budúcnosť rovnováhy moci na Kaukaze a na Blízkom východe.

Turecký premiér Ahmet Davutoğlu počas poslednej návštevy Jordánska poodhalil novú vojenskú stratégiu svojej krajiny v regióne. Davutoğlu vyhlásil, že turecká bezpečnosť sa začína za hranicami Turecka, hlboko vo vnútrozemí okolitých štátov, konkrétne na línii Latakia, Aleppo, Mósul a Sulajmáníja.

Turci sa novou ofenzívou snažia o prienik do regiónu. Podarilo sa im uzavrieť vojenské dohody so Saudskou Arábiou a krajinami Perzského zálivu, v Katare má do dvoch rokov vzniknúť významná základňa tureckej armády, ďalšia by mala následne vzniknúť aj v Somálsku, kde je Ankara prítomná ako dôležitý investor.

Posledným príkladom novej tureckej politiky v regióne je obnovenie konfliktu v Náhornom Karabachu, kde v sobotu vojenské jednotky Azerov napadli jednotky autonómneho Náhorného Karabachu a obnovili tým vojnu v tomto dlhodobom konflikte.

4. apríl 2016, obec Martuni v oblasti Náhorný Karabach. Pohreb 12-ročného chlapca Vagharšaka Grigorjana, jednej z prvých obetí útokov Azerbajdžanu na pozície Arménov v Náhornom Karabachu.

Treba si uvedomiť, že Turci tým reagujú na konflikt, ktorý majú po zostrelení ruskej stíhačky s Ruskom, sýrskym režimom Baššára al-Assada, respektíve s Izraelom. A najmä s Kurdmi de facto pozdĺž celej juhovýchodnej hranice svojho štátu.

Časť svojich protikurdských operácií Turci maskujú inými slovami, napríklad o vojenskej základni pri Mósule hovoria, že ich záujmom je zabrániť, aby toto mesto po porážke Islamského štátu získali šíiti podporovaní z Teheránu a (čiastočne) z Bagdadu. Preto, ako to vyhlásil turecký minister zahraničných vecí Mevlüt Çavuşoğlu počas minulotýždňovej návštevy Washingtonu, Turci pomáhajú v Mósule miestnym sunitským jednotkám a kurdskej Pešmerge.

Problémom je dôveryhodnosť takýchto vyhlásení, keďže Turci na celý región pozerajú cez prizmu kurdskej otázky, a Turecko si tvrdým postupom voči Kurdom aj podporou Islamského štátu znepriatelilo okolité krajiny. Turecký prístup tak prekáža s výnimkou Azerbajdžanu všetkým ázijským susedným krajinám Turecka, najmä Iraku, Iránu, Sýrii a Arménsku.

Istým problémom je aj pozícia Washingtonu. Američania Turkov kritizujú za pomoc Islamskému štátu, za tvrdosť proti Kurdom, posilňovanie Erdoganovho autoritárskeho režimu či vysokú korupciu a obmedzovanie slobody slova v Turecku. Ale súčasne je Turecko členská krajina NATO. Prezident Barack Obama sa počas minulotýždňovej návštevy tureckého prezidenta Erdogana v USA najskôr s ním odmietol stretnúť, napokon sa však nakrátko stretli počas summitu proti jadrovým zbraniam. A Turci sa celkom evidentne snažia Američanov vtiahnuť do svojej hry a na svoju stranu. Okrem iného tým, že ponúkajú milióny dolárov za zabitie vodcov ISIS, ale aj tým, že sa snažia obnoviť vojnu v Náhornom Karabachu.

Poslednú kapitolu tvorí práve obnovenie bojov v Náhornom Karabachu. Podstatou sporu je Arménmi obývaná časť územia, ktorá oficiálne patrí k Azerbajdžanu. Azeri sa však k historickej, kultúrnej a náboženskej identite tohto územia zachovali agresívnejšie ako Stalin. Ničili jedinečné kultúrne pamiatky – známe kačkary – spôsobom, aký v oblasti napodobnil iba Taliban a Islamský štát. Istým signálom je aj to, že prezident Erdogan síce v polovici marca po teroristickom útoku zrušil svoju cestu do Baku, ale azerbajdžanský prezident Ilham Alijev na to okamžite reagoval tým, že sám navštívil Erdogana v Ankare. Zdá sa, že niektoré veci naozaj nezniesli odklad.

Náhorný Karabach a územný spor medzi Arménskom a Azerbajdžanom.

Ruské médiá upozorňujú na blízkosť azerských vojenských elít s elitami tureckej armády, ako aj na záujem Turecka „zamestnať“ Rusko, tradičného arménskeho spojenca, na novom fronte. V minulosti už Turecko dokázalo získať v azerbajdžansko-arménskom spore na svoju stranu NATO, ktoré na svojom lisabonskom summite v roku 2010 v oficiálnom vyhlásení uznalo „teritoriálnu integritu, nezávislosť a suverenitu“ Azerbajdžanu, čím sa postavilo proti Arméncom. A keďže na strane Azerbajdžanu stáli dlho najmä Američania, Turci sa oživením tohto sporu snažia obnoviť lepšie vzťahy s USA.

Turecký pokus, zdá sa, nateraz nevyšiel. Jednak preto, že Arméni v Náhornom Karabachu sú vďaka Rusom a Arménsku mimoriadne dobre vyzbrojení, ale tiež preto, že Američania podržali Rusov a vyzvali na okamžité prímerie. V Rusku vysielajúce Rádio Slobodná Európa urobilo rozhovor s Thomasom de Waalom, expertom na Kaukaz, ktorý rázne odmietol protiruské konšpirácie, podľa ktorých malo za obnovením nepokojov stáť Rusko a využiť na to návštevu prezidenta Alijeva v USA. Opak je, podľa všetkého, bližší pravde.

Európu a Slovensko by však malo vyrušovať niečo iné: Turecko sa spája s najproblémovejšími islamistickými krajinami v regióne a za obete si vyberá aj miestnych kresťanov. Napríklad Arménov v Náhornom Karabachu. Stále nástojčivejšie to kladie otázku, kto je v tomto problémovom regióne skutočne náš spojenec a komu by sme mali držať stranu.

 

Foto: TASR/AP, rferl.org

 

                                                                                                                                                                          

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo