Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
25. január 2023

Šéf lekárskej komory

Pacient sa často domáha špecialistu, inak sa cíti nevyšetrený. Aj to je problém

„Odmietam odkazy, že ak sa lekárom v ambulancii nepáči, nech idú pracovať do nemocníc. To je absolútne scestné,“ hovorí lekár Pavel Oravec.

Pacient sa často domáha špecialistu, inak sa cíti nevyšetrený. Aj to je problém

Pavel Oravec. Foto: Postoj/Adam Rábara

„Moja ambulancia je aj bez zvýšenia energií mesačne v prevádzkovom deficite 6 000 eur,“ hovorí prezident Slovenskej lekárskej komory Pavel Oravec, ktorý je ambulantným pneumológom v Kežmarku, no na rozdiel od iných lekárov zatiaľ k vyberaniu kompenzačných poplatkov nepristúpil. Napriek tomu frustrácii svojich kolegov rozumie. Nemožno podľa neho hovoriť o zneužívaní situácie, pretože systém ambulantnej sféry je dlhodobo nedofinancovaný.

Okrem systémových riešení hovorí aj o nadužívaní starostlivosti zo strany pacientov, ktorí sa často domáhajú vyšetrenia u špecialistov, hoci ho nepotrebujú. A vracia sa aj k výpovediam lekárskych odborárov. Hoci v roku 2011 podával výpovede po boku súčasného šéfa LOZ-u Petra Visolajského, v roku 2022 jeho i vládu vyzýval na dohodu. V rozhovore vysvetľuje, prečo si dnes lekárska komora s LOZ-om nevie prísť na meno. Tvrdí, že úlohou odborov nemá byť svojvoľná reforma zdravotníctva na Slovensku.

Viacerí lekári si začali účtovať poplatky na kompenzáciu prevádzkových nákladov. Ste jedným z nich?

V tejto chvíli som k tomu nepristúpil a čakám, ako dopadne vyjednávanie so zdravotnými poisťovňami. 

Ako sa vám konkrétne zvýšili náklady na prevádzku ambulancie?

Sídlim v priestoroch, ktoré patria mestu, a zatiaľ sám neviem, ako to bude, lebo nám prišli faktúry ešte len za december.

Je teda podstatné, v akých priestoroch poskytuje lekár ambulantnú starostlivosť?

Presne tak. Nedá sa paušálne povedať, že všetkým ambulanciám stúpli náklady 10-násobne, to nie je pravda. V prípade niektorých to tak je, ale niektorým stúpli o desiatky percent. Závisí od toho, či má poskytovateľ prenajaté priestory od komerčného podnikateľa, či mu ich prenajíma obec alebo má vlastné, na ktoré spláca hypotéku. Od toho sa, pochopiteľne, odvíjajú aj nájmy a energie.

Niektorým, ktorí platili za elektrinu 50 eur, však skutočne prišla faktúra na 500 eur. Iní, ktorí platili viac, majú faktúry aj v tisíckach eur. Najväčší problém je v tom, že ambulancie nie sú zaradené medzi kritickú infraštruktúru ani medzi zraniteľných odberateľov. Moja ambulancia je aj bez zvýšenia energií každý mesiac v deficite šesťtisíc eur.

Ako je to možné?

Je to rozdiel medzi nákladmi na špeciálne prístrojové vybavenie a porovnateľné mzdové ohodnotenie personálu aj s príslušnými zákonnými odvodmi oproti nemocnici. Som pneumológ a tieto ambulancie sú dlhodobo výrazne nedofinancované. Hoci sú nedostatkové a v priebehu pandémie bol na ne obrovský nápor, nerieši sa to a jedna za druhou zanikajú.

Štatisticky podľa dát z NCZI boli príjmy pneumologických ambulancií za rok 2021 na úrovni päťtisíc eur mesačne, pritom prevádzkové náklady sú až 10-tisíc. Nejde tak len o moju ambulanciu.

Už pred energetickou krízou sme nedokázali utiahnuť prevádzkové náklady. Kríza s cenami energií celý problém len zvýraznila. Pokiaľ sa to systémovo nevyrieši, lekári nebudú ďalej vládať, ani na úkor vlastných úspor, utiahnuť prevádzku ambulancií. Mnohé fungujú len vďaka tomu, že lekári si nedávajú adekvátne mzdy a tak znižujú náklady na prevádzku ambulancie.

Ako sa dá fungovať, ak ste každý mesiac v strate šesťtisíc eur? Však to by ste už museli zavrieť ambulanciu.

Ako zamestnanci ambulancie poberáme minimálnu mzdu, ale keď nie je niektoré mesiace na výplaty, posielam na účet ambulancie zo svojich úspor. Niektorí si berú aj úvery. Pokiaľ sa nič nezmení, každý, kto pracuje v ambulancii, uvažuje, čo ďalej. Je dlhodobo neudržateľné pokračovať v takýchto podmienkach. Aj my chceme zaplatiť sestrám mzdu, ktorá im patrí.

Plat ste svojej sestričke teda nezvyšovali?

Len v minimách zákonníka práce. Pokiaľ ambulancie nebudú mať na základnú prevádzku, tak sa tu buď nekontrolovateľne rozmôžu rôzne poplatky, alebo niektorí lekári ambulancie zavrú, lebo skrachujú. Už teraz sa celý systém rozbíja. Priemerný vek lekárov v ambulanciách je na úrovni 57 rokov a až 40 percent lekárov je už v dôchodkovom veku, no napriek tomu ďalej pracujú. Keby nepracovali, máme veľký problém.

Asociácia súkromných lekárov už ohlásila, že od februára začne bežne vyberať poplatky v rozmedzí dvoch až 20 eur. Toto je nová realita?

Želám si, aby sa problém začal okamžite riešiť a nebolo to tak. Uznesenie snemu lekárskej komory odporúča zástupcom ambulantných poskytovateľov, aby nepodpisovali zmluvy so zdravotnými poisťovňami, pokiaľ nebudú dosahovať reálne minimálne náklady, ktoré sme narátali na 90 eur ambulantnej služby na hodinu.

Nie je to príliš vysoká suma?

Nie, ide o minimum na prevádzkové náklady ambulancie, teda prenájom priestorov, energie, účtovníctvo a mzdy personálu. Spolu je to na úrovni 10 500 eur mesačne. Nie sú v tom zarátané aktuálne navýšené ceny energií ani náklady na špeciálne prístrojové vybavenie.

Stačí sa pozrieť na paušálne platby, ktoré boli vyplácané pre MOM-ky počas covidu. Tie sa pohybovali na úrovni 30 000 eur mesačne. A stačí si porovnať personálne a materiálne vybavenie MOM a špecializovaných ambulancií, ako aj ich úlohu a zodpovednosť pri liečbe pacienta.

Ak nedôjde k dohode s poisťovňami, ambulancie môžu prejsť do takzvaného nezmluvného vzťahu, teda pacient si bude hradiť všetko sám vrátane nákladov na laboratórne vyšetrenia a lieky. Toto naozaj chceme? Podľa mňa to je z dlhodobého hľadiska neprijateľné.

Ale to sa deje už dnes. Preto majú mnohí pacienti dojem, že viacerí lekári začali situáciu s energiami zneužívať. Slovensko pozná príklad bratislavskej kardiologičky, ktorá účtuje kompenzačný poplatok do 20 minút vyšetrenia 10 eur, nad 20 minút 20 eur. Nehovoriac o tom, že v cenníkoch lekárov sú rôzne „kreatívne“ poplatky.

Nedá sa povedať, že ide o zneužívanie situácie, skôr o prejav frustrácie. Dlhodobo sa u nás zneužíva pracovná sila v zdravotníctve, čo vedie k podobným konaniam. Poskytovateľ má právo vytvoriť si cenník a dať ho na vedomie vyššiemu územnému celku. No mal by byť nastavený podľa skutočných cien výkonov. Cenotvorba je plne v kompetencii poskytovateľa, samozrejme, v medziach zákona.

Problém špecialistov je dlhodobý, no dnes poplatky zavádzajú aj niektorí všeobecní lekári. Tí na rozdiel od špecialistov nie sú platení od výkonu, ale dostávajú od poisťovní pravidelne peniaze za kapitovaných pacientov, hoci ich ani nenavštívia. Netreba viac rozlišovať aj tu?

Nie sme subjektom, ktorý zastupuje ambulancie pri vyjednávaniach s poisťovňami, preto presné údaje nemáme, ale zo štatistík a z prieskumov, ktoré si robíme, je naozaj väčší problém u špecialistov ako vo všeobecných ambulanciách. To však neznamená, že problémy neexistujú aj tam.

Pavel Oravec. Foto: Postoj/Adam Rábara

Aj systém kapitačnej platby je v ich prípade nedostatočný a suma je nízka. Nepostačuje na to, aby ambulancia mohla fungovať bez problémov. Dnes je ambulancií nedostatok, niektoré majú aj dve- či tritisíc pacientov, ale aby mali dosť času venovať sa všetkým, mali by mať podľa našej koncepcie maximálne 1 600.

To pre špecialistov neplatí.

Áno, špecializovaná ambulancia nemá pravidelný mesačný príjem, a len čo lekár ochorie alebo si zoberie dovolenku, ambulancia nemá žiaden príjem. Výkony špecialistov sú dlhodobo nedofinancované, čo súvisí s katalógom výkonov, ktorý je na ministerstve zdravotníctva vypracovaný, no stále nie je nacenený. Tento problém mal byť vyriešený už pred desiatimi rokmi a niektorí lekári by dnes nemuseli vyšetrovať enormný počet pacientov, aby utiahli vôbec chod ambulancie.

Kde katalóg viazne?

Je to jednoduché, súčasné ceny za niektoré výkony sú aj trojnásobne nižšie, ako je ich reálna cena. Keďže by sa tak musel výraznejšie navýšiť rozpočet pre zdravotníctvo, musela by tu byť aj politická vôľa. Preto sa umelo udržiava nízka cena výkonu a spolieha sa na lekársku zotrvačnosť a šetrnosť.

Aké je vaše riešenie?

Myslíme si, že ak je akákoľvek ambulancia zaradená do siete poskytovateľov verejného zdravotného poistenia, mala by jej byť zabezpečená základná paušálna platba na fixné náklady, ktoré má, a to pri jasne určených pravidlách. Tým by ambulancie mali dostatok zdrojov na základnú prevádzku. Samozrejme, platby za výkony by mali byť reálne nacenené a uhrádzané. Musíme sa prestať tváriť, že zdravotná starostlivosť je bezplatná, a mali by sme hovoriť o viaczdrojovom financovaní. Zdravotná starostlivosť stojí vo všetkých štátoch veľa peňazí.

O tom už hovorí aj minister zdravotníctva Vladimír Lengvarský, ktorý chce určiť základný nárok pacienta a následne otvoriť diskusiu o jeho spoluúčasti. Súhlasíte s tým?

Určite treba jasne povedať, aký je nárok pacienta z verejného zdravotného poistenia aj čo je štát pri odvodoch, ktoré dáva za poistenca štátu, ochotný preniesť do verejného zdravotného poistenia. Na ilustráciu: štát platil v roku 2022 za svojich poistencov 36 eur, zatiaľ čo živnostník platil 80. Ide to na úkor pracujúcich občanov.

Potom nech politici povedia, čo je nad možnosti štátu a čo si bude musieť pacient priplácať. Či už vo forme pripoistenia, alebo priamych platieb. A potom treba nastaviť jasné a nepopulistické pravidlá – čo štát preplatí celé a čo je nadštandard, aby sa tu nerozmáhala svojvôľa a kreativita. Čierny Peter nemôže ostať v rukách zdravotníkov, politici musia rozhodnúť, ako sa vykryje rozdiel.

Viete si predstaviť aj opätovné zavedenie povestnej 20-korunáčky či dnes povedzme dvojeurovky pri návšteve ambulancie s tým, že by sa zrušili všetky ostatné poplatky?

Určite by už dvojeurovka nestačila, toľko platíte za kávu. Je to na politikoch. Ak sa zreálni cenový katalóg výkonov a zavedie plne funkčný DRG systém, následne zistíme, aký objem peňazí v zdravotníctve potrebujeme, a môžeme to porovnať s tým, čo vieme do zdravotníctva dať. Potom treba hľadať cesty, ako budeme riešiť rozdiel, ktorý vznikne. Nemyslím si, že pri cenníkoch je dôvod na kreativitu. Cenníky by mali mať dlhodobo jasné pravidlá a vychádzať z reálnych cien.

Ambulantný sektor je prestarnutý a vo viacerých regiónoch chýbajú špecialisti. Stačí zmeniť financovanie ambulantného sektora na to, aby sa tento sektor stal atraktívnejším pre absolventov medicíny?

Financovanie je len jednou časťou skladačky. Treba nastaviť aj jasné pravidlá fungovania sektora i lepšie vzdelávanie. Pri súčasných krízach sa však financie dostávajú do popredia.

Lekári dôchodcovia práve preto nemajú komu svoju ambulanciu odovzdať. Mladí lekári to nechcú ísť robiť, lebo už len keď si zrátajú, koľko dostanú za svoju prácu a koľko sú výdavky, radšej ostanú pracovať v nemocnici.

Po štrajku nemocničných lekárov sa skokovo zvýšili ich platy. Poznáte nejakých kolegov z ambulancií, ktorí preto plánujú zavrieť ordináciu a ísť robiť radšej do nemocnice?

V ambulanciách tvoria väčšinu lekári, ktorí odišli z nemocníc už v 90. rokoch, a keďže sa dnes dostávajú do dôchodkového veku, do nemocníc sa už vrátiť neplánujú. Skôr odchádzajú do dôchodku.

Pre mladých lekárov v ambulanciách je zas asi atraktívnejší odchod do zahraničia. Platy v nemocniciach sú dnes výrazne vyššie ako v ambulanciách, kde mnohí zápasia o prežitie. Je dobré, že sa platy v nemocniciach zvýšili, ale dvojkoľajnosť, teda zvýhodňovanie jednej časti sektora nad druhou, dobrá nie je.

Odmietam rétoriku a odkazy, že ak sa lekárom v ambulancii nepáči, nech idú pracovať do nemocníc. To je absolútne scestné.

Tu zrejme narážate na vyjadrenia Lekárskeho odborového združenia v čase podávania výpovedí.

Áno. Nedomyslené a nerealizovateľné kroky a vyjadrenia dráždia časť lekárov a vyvolávajú nesprávnu reakciu neodbornej verejnosti. Ambulancie nemôžu byť nahradené nemocnicami, pretože v ambulanciách sa rieši vyše 60 percent pacientov.

Zdevastovať ambulantný sektor, ktorý slúži aj pacientom na periférii regiónov, je krátkozraké. Neviem si predstaviť, že by takýto nápor pacientov začali riešiť nemocnice, keďže nemajú na to dostatočné kapacity, priestory ani personál. A to ani v prípade optimalizácie ich siete.

Ak nebude fungovať ambulantný sektor, len ťažko budú fungovať zoptimalizované nemocnice. A platí to aj opačne.

Pavel Oravec. Foto: Postoj/Adam Rábara

Ako vnímate optimalizáciu siete nemocníc, ktorej nepredchádzala reforma ambulantného sektora?

Je to úplne osobitná kapitola. Budeme si musieť k tomu ešte sadnúť a vydiskutovať viaceré veci. V tejto chvíli naozaj zlyháva dlhodobá zdravotná starostlivosť a treba nájsť vyhovujúce riešenia pre celý systém, ale neviem, či v práve takto nakreslenej schéme. Asi je nutné realizovať ju po častiach, ale aj s prihliadaním na celkové súvislosti. Kategorizácia podčiarkuje dôležitosť ambulantnej sféry. Ak tá nebude prvotnou záchrannou sieťou, môže sa to celé zosypať.

Inzercia

Jedným z problémov našej ambulantnej sféry je aj to, že Slováci navštevujú špecialistov najčastejšie spomedzi krajín V4, čím ju preťažujú. Je zlyhanie len v prístupe pacientov alebo aj u všeobecných lekárov, ktorí nedokážu viac problémov vyriešiť vo vlastnej ambulancii a zvykli problém posúvať cez výmenné lístky?

V našej koncepcii hovoríme, že všeobecná ambulancia by mala mať istý maximálny počet pacientov, aby ich dokázala zvládnuť. Tým by mala na pacientov viac času a pri zvýšených kompetenciách by nemusela tak často poslať pacienta na vyšetrenie do špecializovanej ambulancie.

Na druhej strane si treba uvedomiť aj zodpovednosť pacienta, prevencie a dodržiavania odporúčaní lekára. Často sa stáva, že všeobecný lekár pre limity, ktoré má, musí poslať pacienta k špecialistovi, aj keby mal vedomostnú kompetenciu vyriešiť jeho problém.

Prečo?

Tu sa možno vrátiť aj k novele zákona o predpise liekov, ktorá znova zvýšila frekvenciu návštev u špecialistov a de facto ubrala kompetencie všeobecného lekára. Veľkú rolu tu hrá aj pohľad pacienta, ktorý sa často domáha vyšetrenia u špecialistu, hoci mu všeobecný lekár takéto vyšetrenia neindikuje alebo je schopný sám vyšetrenie urobiť.

Nakoniec lekár nátlaku ustúpi, lebo inak má pacient pocit, že je nevyšetrený, v krajnom prípade sa sťažuje. Cestou je zvýšiť kompetencie všeobecných lekárov, špecializované ambulancie využívať v indikovaných prípadoch a mať možnosť venovať pacientovi oveľa viac času. 

Všeobecní lekári majú už dnes zvýšené kompetencie, no nie všetci ich využívajú. Nie je problém práve to?

Nemyslím si, že ambulancia všeobecného lekára má mať kompletnú zostavu prístrojov na úrovni špecialistu. Malo by im byť umožnené napríklad indikovať CT vyšetrenie, aby tak pacient neprišiel k špecialistovi kvôli vypísaniu žiadanky na CT, čo znamená, že riešenie jeho problému sa pre čakacie lehoty len predlžuje.

Ale čo všetko k tomu pridať, je na odbornú diskusiu. Iný problém: aj keď má dnes všeobecný lekár napríklad zakúpený sonograf, nemôže s ním každý robiť všetko to, čo prístroj umožňuje a na čo má absolvovaný kurz a platný certifikát. Na druhej strane tí lekári, ktorí prístroj majú a majú používanie zmluvne potvrdené, by to mali mať aj adekvátne zaplatené.

Nie je zmena fungovania ambulantného sektora najmä o generačnej výmene? Už dnes je tretina lekárov v dôchodkovom veku. Preto sme radi aj za ten výmenný lístok a často od lekárov v dôchodkovom veku už ani vyšší stupeň zdravotnej starostlivosti nečakáme.

Generačná výmena je úplne normálna vec. Nástup novej generácie vždy prináša nové pohľady, aj na prevádzku ambulancie. Mladému erudovanému lekárovi so skúsenosťami, ktorý chce pracovať, treba radšej pomôcť ako klásť prekážky.

Ideál je, aby v jednej ambulancii pracovali aj viacerí lekári, starší s mladými, a postupne si odovzdávali skúsenosti. Oba pohľady v kooperácii majú oveľa väčší prínos pre pacientov. Tadiaľto by sme mali ísť.

Ale dnes na to nie sú podmienky, stačí sa opýtať mladého lekára, ktorý by si rád založil ambulanciu, s čím všetkým sa musí popasovať.

Ste lekárom, ktorý začínal v nemocnici, a až po dlhšom čase ste prešli do ambulancie. Prečo?

Môj prípad je špecifický a asi nie každý by si tým chcel prejsť. Z nemocnice, v ktorej som pracoval 18 rokov, som bol pre spory s vtedajším vedením nútený odísť. Dôvodom boli moje aktivity v Lekárskom odborovom združení pri výpovediach v roku 2011, ako aj pri pôsobení vo funkcii predsedu odborovej organizácie v nemocnici.

Poznám, čo je to, keď vedenie nemocnice využíva svoju moc. Zasahuje vás to profesionálne aj osobne. Je vyčerpávajúce sa voči tomu brániť. Musel som zmeniť pôsobisko, no vďaka tomu som získal novú príležitosť v práci vo vedení nemocnice, istý čas som bol aj riaditeľom. Bola to pre mňa vzácna skúsenosť. 

Neskôr som odišiel pracovať do nemocnice v Českej republike, no a potom som sa vrátil na Slovensko, kde som prevzal ambulanciu po kolegyni, ktorá odchádzala do dôchodku. 

Prišli ste pre ponuku prebrať ambulanciu?

Chcel som byť s rodinou doma a pracovať v odbore, v ktorom som odborník a mám ho rád.

Neľutujete, že ste sa z Česka vrátili späť?

Neľutujem, ale je otázne, či to v budúcnosti neprehodnotím.

Zvýšenie platov v nemocniciach vás pri problémoch ambulantnej sféry neláka späť do nemocnice?

Momentálne to neriešim, ale ak by som už plánoval odísť, tak by som uvažoval skôr o zahraničí. Ponúk mám dosť, nielen z Česka, ale aj zo Švédska, z Nórska a Fínska, kde ponúkajú zdravotníkom naozaj výborné podmienky a ich práca je vysoko cenená.

Ako to, že vás v majú v hľadáčiku práve severské krajiny?

V roku 2011 pri výpovediach som vyplnil dotazník na ponuku práce lekára, určil som svoje preferencie a očakávania a odvtedy mi pravidelne chodia ponuky na prácu. Vždy si ich so záujmom prečítam.

Vo Švédsku pracuje moja spolužiačka, presťahovali sa tam s manželom, tiež lekárom, a s celou rodinou. Ďalšieho spolužiaka mám vo Francúzsku, niektorí sú v Spojených štátoch, iní v Českej republike, Rakúsku, Nemecku.

Pavel Oravec. Foto: Postoj/Adam Rábara

V roku 2011 ste ako podpredseda LOZ podali výpoveď spolu s ďalšími lekármi. Dnes v LOZ už nie ste. Ako ste sa pozerali na ich akciu v roku 2022?

Hodnotím pozitívne, že došlo k navýšeniu miezd nemocničných lekárov. No LOZ malo viacero ďalších požiadaviek a boli sme v lekárskej komore prekvapení, že s nami LOZ svoje požiadavky nekomunikovalo. Dozvedali sme sa ich z médií a z vyjadrení politikov, čo je podstatný rozdiel s rokom 2011, keď sme sa koordinovali. Teraz sa od nás chcelo len to, aby sme posledné dni pred uplynutím výpovedí išli doplniť medikov do ulíc.

V roku 2011 ste stáli po boku pána Visolajského a dnes si LOZ a lekárska komora nevedia prísť na meno. Čím to je?

Neviem. Faktom je, že sme sami z vlastnej iniciatívy opakovane podporili lekárov, ktorí podali výpovede. LOZ s lekárskou komorou nekomunikovalo a nekomunikuje, hoci sme v komore spolupráci otvorení.

Ľudsky ste sa rozišli?

Zrejme áno, vnímam to však skôr ako rozdiel v názoroch na riešenie problematiky zdravotníctva a na potrebu spoločného postupu zdravotníkov, ale sú tam aj povahové a motivačné rozdiely, napríklad pri riešení vzdelávania.

Prečo ste skončili v odboroch?

Členom LOZ som bol do roku 2016. Odvtedy som už nepracoval v slovenskej nemocnici, LOZ je organizáciou nemocničných zamestnancov.

Ako lekárska komora ste sa v rámci rokovaní ponúkli zohrať rolu mediátora. Povedali ste, že situácia je na hrane, rastie spoločenské napätie a odmietate ako jeho výsledok ďalšiu polarizáciu, a to aj medzi zdravotníkmi. LOZ vašu ponuku odmietlo s tým, že ste proti ich požiadavkám, a vytiahlo proti komore napadnutie legislatívy o mzdách sestier na Ústavnom súde. Ako ste to vnímali?

V prvom rade sme vnímali, že rokovania sa zasekli, hrozilo, že výpovede budú platné a lekári odídu z nemocníc. Preto sme vyzvali vládu a LOZ, aby sa vrátili za rokovací stôl a rokovali o koeficientoch, nie o nekoncepčných stabilizačných príspevkoch, ktoré sme vnímali ako nesystémové. Následne nás so žiadosťou o stretnutie priamo oslovil predseda vlády. Premiér nám priblížil priebeh rokovaní a požiadal nás o náš pohľad na situáciu. Na rokovaní sme ponúkli našu mediáciu, ale len s podmienkou, ak bude LOZ súhlasiť. LOZ odmietol. Ich dôvod, teda výčitku voči konaniu bývalého vedenia lekárskej komory, vnímam ako výhovorku.

Nevnímate spätne tento krok zo strany komory ako chybu, ktorá rozdelila zdravotníkov?

V roku 2011 a postupne v ďalších rokoch boli mzdy lekárov v nemocniciach zvýšené podľa zákona prijatého na základe vtedy prijatého memoranda, následne podľa osobitného zákona aj mzdy sestier. Nemocnice hovorili, že nemajú na to finančné krytie. Aj preto boli nemocnice opakovane oddlžované.

Pokiaľ by takéto navýšenie bolo aj v ambulantnom sektore, tak je otázne, či by mala ambulancia pokryté náklady na to, aby zvýšenú mzdu sestrám poskytla. Ak by na to nemala, ambulancia by ju buď musela prepustiť, alebo by sa zadlžovala a musela by tak časom zavrieť.

Ambulanciu by ako súkromný podnik nikto neoddlžoval, všetci to vedeli. Z tohto pohľadu sa treba pozerať aj na vtedajšiu aktivitu lekárskej komory. Podanie na Ústavný súd dala generálna prokuratúra a Ústavný súd jej dal za pravdu.

Ale dalo sa k tomu pristúpiť aj inak, napríklad tlačením na dofinancovanie sektora.

Áno, dá sa na to pozrieť aj z tohto pohľadu, no potom je namieste otázka, či je to chyba komory, alebo politikov, ktorí vtedy a ani dnes nedokážu poskytnúť nemocniciam ani ambulanciám dostatok zdrojov na fungovanie. Sestry v nemocniciach aj ambulanciách si zaslúžia spravodlivú odmenu za svoju prácu, a nie iba vágne výzvy bez krytia výdavkov.   

Mzdy sa zvýšili aj nemocničným sestrám, hoci nie tak skokovo ako lekárom. Tie vám preto z ambulancií neodchádzajú?

Už dnes je problém prilákať sestry pracovať do ambulancie, pretože keď si sestra zráta, koľko jej ponúkajú v nemocnici, tak z pohľadu platu to atraktívne pre ňu nie je. Samozrejme, je to iný štýl práce, nedá sa to vo všetkom porovnať, ale mzdy by mali byť porovnateľné a motivujúce všade rovnako – teda podľa náročnosti práce, vzdelania, zodpovednosti a skúseností. Mnohé ambulancie dnes fungujú nielen vďaka lekárom dôchodcom, ale i sestrám na dôchodku.

Na Slovensku lekárska komora hrá popri odborároch akoby druhé husle a práve odborári sa nátlakovými akciami stavajú do roly reformátorov systému. S tým sa stotožňujete?

Odbory majú zo zákona jasne určené pole pôsobnosti a práv, a to vyjednávanie o mzdových podmienkach a pracovnoprávnych vzťahoch. Úloha odborov je v každom odvetví národného hospodárstva neoceniteľná. V prípade, že odborári chcú riešiť aj ostatné veci, musia o nich diskutovať a neprekračovať svoje kompetencie a skutočnú reprezentatívnosť.

Úlohou odborov nemá byť svojvoľná reforma zdravotníctva na Slovensku, bez mandátu širokej lekárskej obce a bez diskusie so všetkými dotknutými stranami. LOZ na to nemá vytvorené ani štruktúry, ani dostatočnú reprezentatívnosť, a to dokonca ani v nemocničnom sektore. Symbióza nemocničnej zložky s ostatnými je nevyhnutná a potrebná, no to sa tu nedialo. Preto by som čiastkové a zo súvislostí vytrhnuté požiadavky odborárov reformou nenazýval.  

S čím nie som spokojný dnes, je deficit komunikácie. K viacerým požiadavkám odborárov máme výhrady, aj čo sa týka vzdelávania lekárov, ktoré by malo byť v prvom rade kompetenciou vzdelávacích inštitúcií, stavovskej organizácie a odborných spoločností.

O systéme DRG a zreálnení cien a financovania zdravotníckych zariadení LOZ 10 rokov takmer vôbec nehovorilo. A mne to vadilo a vadí. Koeficienty sú dôležité a určujú základnú cenu práce, ale ak nedôjde k financovaniu zdravotníctva podľa skutočnej ceny za výkony, tak nejde o systémový krok, ktorý by pomohol všetkým v zdravotníctve.

Niektorí vyčítajú odborárom, že protestovali v podobnej miere až teraz a nerobili tak už za vlád Smeru. Váš názor?

Ja im to nevyčítam, ale tiež nerozumiem, prečo na niektoré veci netlačili oveľa skôr, na rozdiel od lekárskej komory, ktorá apelovala na riešenie systémových zlyhaní už za bývalého aj terajšieho vedenia.

 

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.