Pamäť troch žien Život je nekonečne rozmanitý, jednoduchá by si mohla byť, naopak, ty

Toto napísala do svojho denníka židovská dievčina, ktorá zomrela v Osvienčime vo veku 29 rokov: Esther (Etty) Hillesum, ktorú si chcem pripomenúť v súvislosti s Pamätným dňom holokaustu.

Spisovateľka Elisabetta Rasy jej venovala intenzívny životopis (Dio ci vuole felici. Etty Hillesum o della giovinezza – Boh nás chce šťastných. Etty Hillesum alebo o mladosti). Napísala ho ako gesto vďaky za to, že vďaka nej v temných chvíľach svojho života objavila, že žiť znamená nachádzať vlastnú formu bez ohľadu na okolnosti.

To isté sa stalo pred siedmimi rokmi jednej mojej žiačke, šestnásťročnej dievčine prežívajúcej ťažkú životnú krízu, ktorej som požičal Ettin Denníček, ktorý mi potom vrátila aj s listom: „Ak som sa predtým obmedzovala na čierno-biele videnie sveta, teraz sú jeho odtienky a zafarbenia mojou súčasťou. Je pre mňa nemožné nevidieť veci, ktoré ma zarmucujú, ale už sa neodvažujem obviňovať za to život. Etty je mi taká podobná, že keď som čítala jej zápisky, tak som sa konečne cítila Dobre (s veľkým písmenom), jej slová sú akoby zrkadlom. Bolo pre mňa oslobodzujúce priznať si, že bolesť existuje a že ju zažil aj niekto iný. Etty ma veľa naučila svojím mladíckym nepokojom, svojou silou a vierou, ale predovšetkým svojou neutíchajúcou láskou k životu. Kniha, ktorú ste mi požičali, mi sprostredkovala toto: aj ja mám silu, musím ju zo svojho vnútra stoj čo stoj vydolovať, pretože aj ja mám vzácne poklady vo svojej duši. Život sa nikdy nemýli, musíte počúvať sami seba, počúvať život. Nepýta sa vás, či viete plávať, hodí vás rovno do vody, aby ste sa to naučili, postaví vás pred nejakú výzvu a vy jej musíte čeliť tvárou tvár. A ja som práve to naozaj potrebovala.“

Známa spisovateľka, ktorá má za sebou množstvo kníh, a začínajúca tínedžerka nájdu v Etty svoju „pamäť“. Prečo?

Moja žiačka si prepisovala pasáže z Ettinho Denníčka a komentovala ich. Po týchto Ettiných slovách: „Snažíš sa uzavrieť život do niekoľkých vzorcov, ale to nie je možné, život je nekonečne rozmanitý, nedá sa narvať do nejakých poučiek, nemožno ho do nich uväzniť ani nejako zjednodušiť. Ale jednoduchá by si mohla byť, naopak, ty,“ si poznamenala: „Touto vetou sa začalo moje obrátenie. Bude mi pripomínať to, na čo je dobré nikdy nezabudnúť.“

Cítim sa ako malé vojnové pole, na ktorom medzi sebou bojujú problémy o nadvládu.Zdieľať

Pamäť nie je podkrovie nepoužívaných vecí, ale sila pretvárať život (to je tá mladosť, o ktorej Rasy hovorí vo svojej knihe), keď sa nám už zdá, že náš život nie je vo forme, alebo ak sa prípadne nejako deformoval.

Etty rada čítavala evanjelium a jednu Kristovu myšlienku si hlboko vryla do mysle: ,Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojho trápenia.‘ Nemýľme sa, nie je to výzva k rezignácii, ale k boju, pretože to ,trápenie‘ v tomto úryvku doslova znamená ,ranu‘, niečo, čo páli a čo pociťujeme ako nedostatok, čo nemožno ignorovať a čo si vyžaduje starostlivosť.

Etty z toho vyvodila dôsledky na ďalšej strane, ktorú si vybrala moja žiačka: „Cítim sa ako malé vojnové pole, na ktorom medzi sebou bojujú problémy o nadvládu. Tieto problémy si však predsa musia niekde nájsť svoj domov, nájsť nejaké to miesto, kde môžu bojovať a aspoň na chvíľu utíchnuť, a my, chudáci malí ľudia, im musíme ponúknuť svoj vnútorný priestor, bez toho, aby sme pred nimi utiekli.“

Podľa Etty sa zlo dá prekonať len tak, že si navzájom v sebe pomôžeme vyliečiť tú ranu, ktorú nám spôsobilo: „Hniloba, ktorá je v iných, je aj v nás a ja už neverím, že môžeme niečo zlepšiť vo vonkajšom svete bez toho, aby sme najprv neurobili niečo vo svojom vlastnom vnútri.“

„Metamorfóza“ (čiže transformácia, nájdenie formy, ale aj to naše úsilie byť vo forme), o ktorú sa moja žiačka začala snažiť, bola opísaná v ďalšom úryvku Ettinho Denníka, ktorý si potom pre seba prepísala: „Vždy som žila akoby v prípravnej fáze, akoby všetko, čo som robila, ešte nebolo to ,skutočné‘, to ,pravé orechové‘, ale príprava na niečo iné, niečo veľké, vskutku, na niečo skutočné. Teraz tento pocit pominul. Žijem, žijem naplno a život stojí za to žiť teraz, dnes, v tejto chvíli.“

Etty odovzdávala ochrnutej tínedžerke tajomstvo dobrého, veľkolepého, príťažlivého a večného života (čo znamená stále mladého), a to nie tým, že by si osvojila rétoriku neopodstatneného optimizmu, ale tým, že čelila zlu a prekonávala ho. Ako?

Namiesto toho, aby sa pokúsila o útek, rozhodla sa zostať a pracovať ako asistentka v utečeneckom tábore v malom holandskom mestečku Westerbrok, kde napísala vetu, ktorú som si prisvojil a trochu upravil podľa seba a citujem ju tým, ktorí mi hovoria, že po koncentračných táboroch sa už nedá veriť v Boha: „A ak by mi už Boh viac nepomohol, tak potom ja budem ten, kto pomôže Bohu.“

Etty chápe vlastnú božskosť a božskosť iných ako naplnenie svojej ľudskosti a ľudskosti iných.Zdieľať

Musím sa vám priznať, že aj ja prežívam chvíle temnoty, keď sa mi zdá, že život nemá zmysel, ale s Etty som si uvedomil, že práve v týchto chvíľach sa Boh prejavuje tak, ako to od neho vôbec neočakávam: ako Boh, ktorý potrebuje človeka, mňa, aby pokračoval v pretváraní (znovutvorení) sveta v tejto konkrétnej situácii.

Etty to vyjadrila takto: „Tak veľmi milujem druhých ľudí, pretože v každom z nich milujem kúsoček teba, môj Bože. Hľadám ťa vo všetkých ľuďoch a často v nich nachádzam niečo z teba.“

Etty sa rozhodla brániť a starať sa o to božské, čo je prítomné v každom človeku: „Človek by chcel byť balzamom na mnohé rany.“

Hľadala v sebe zdroje, aby to dokázala: „Môj Bože, ďakujem ti, že si ma stvoril takú, aká som. Ďakujem ti, že niekedy môžem byť taká naplnená tou obsiahlosťou, ktorá nie je ničím iným ako tým, že som naplnená tebou.“

Etty „chápe“ (čiže rodí) svoju vlastnú božskosť a božskosť iných ako naplnenie svojej ľudskosti a ľudskosti iných, ako to pochopila aj moja žiačka: „Som bohatá na niečo, čo je pre mňa veľmi vzácne a uspokojujúce: mať Boha pri sebe.“

Etty tak zisťuje, že človek môže: „prekvitať a prinášať ovocie v akejkoľvek pôde, do ktorej je zasadený“, a skutočne, ako to podáva ďalej aj spisovateľka Rasy: „v tábore chodí od baraku k baraku, prináša najviac trpiacim ľuďom všetko jedlo a teplú vodu, čo nájde, nejaké oblečenie pre tých, ktorí ho najviac potrebujú... potom hľadá nejaký ten kútik, kde by mohla trocha čítať a písať“.

Etty nevzdáva boj o to, aby bola a robila to, čím môže byť a čo môže robiť len ona na tomto vyprahnutom „poli“ (tábore), aj keď by to malo byť len to, že prestrie stôl.

Bol plodom, ktorý ona, začínajúca spisovateľka, vypestovala do zrelej podoby až na tom „poli“, do ktorého bola „zasadená“.Zdieľať

No všetko sa to začalo už skôr, tým, že si svojimi zápiskami viedla denník s jasným cieľom: „Nájsť formu, moju formu“, pracovať vo svojom vnútri toľko, koľko aj vonku. Aké by to bolo užitočné v čase takého rozšíreného nepoznania seba samého pestovať v škole túto prax písania a neobmedzovať sa len na eseje!

Aké prínosné by pre žiakov bolo, keby zistili, že pamäť je živá vec!

Veď ako vidíme na príklade týchto troch žien, komentovanie iných diel zachraňuje našu pamäť, pripomínanie podstatných právd ako záchytných bodov zachraňuje našu dušu, znovu si na niečo spomenúť môže dokonca niekedy zachrániť naše telo.

Denník si Etty viedla až do dňa pred deportáciou do Osvienčimu: pri odchode ho zverila jednej zdravotnej sestre.

Bol plodom, ktorý ona, začínajúca spisovateľka, vypestovala do zrelej podoby až tam, na tom „poli“, do ktorého bola „zasadená“, a ktorý aj teraz živí mnohých, ktorí hľadajú svoju „formu“.

Forma pamäti: je práve tou našou včeľou prácou, na ktorú nemôžeme nikdy zabudnúť, a to práve preto, aby sme v každej situácii a v každom veku mali skvelý, dobrý, príťažlivý a večný život.

PS: U nás v Taliansku existujú dve verzie Ettinho Denníka (z vydavateľstva Adelphi, v slovenskom preklade ich môžete nájsť azda v antikvariátoch alebo v knižniciach pod Karmelitánskym vydavateľstvom), jedna skrátená, ktorou odporúčam začať, a potom treba otvoriť tú neskrátenú, ako som to urobil aj ja.

Článok je zverejnený so súhlasom autora a v spolupráci s talianskym denníkom Corriere della sera.