Prenasledovanie kresťanov Aj 30 rokov po vzniku Slovenskej republiky je náboženská sloboda v ohrození

Prvého januára sme oslávili 30 rokov od vzniku Slovenskej republiky. Samostatné Slovensko by však nevzniklo bez našej túžby po slobode, ktorú tisíce z nás 25. marca 1988 demonštrovali prostou horiacou sviečkou na námestí v Bratislave. Tou sviečkou manifestovali za základné ľudské práva, obzvlášť za slobodu vierovyznania, myslenia, svedomia. Zdá sa, že tento boj sa skoro po 35 rokoch stáva ešte urputnejší, ešte nástojčivejší.

V uplynulých týždňoch vyšli dve správy o stave náboženskej slobody vo svete: správa OIDAC o prenasledovaní kresťanov v Európe a správa ACN. Obe sú šokujúce. Toľko nenávisti a násilia.

Nechcem hovoriť o situácii v Nigérii, Iráne, Pakistane či inde v rozvojovom svete. Situácia tam je strašná, chcem hovoriť o Európe. Odložme emócie a iba sa začítajme do základných zistení o situácii kresťanov v Európe:

• rastie faktor autocenzúry kresťanov, a to osobitne v piatich oblastiach: školstvo, sociálne siete, na pracovisku, vo verejnej sfére a dokonca aj v oblasti súkromných vzťahov;

• kresťania sú vo zvýšenej miere objektom stereotypného karikovania;

• viaceré kresťanské organizácie boli odstránené zo sociálnych sietí z dôvodu, že vyjadrovali dnes menšinové názory založené na ich viere. Na druhej strane útoky na kresťanov na tých istých sociálnych sieťach sú prehliadané;

• nejasne definované ustanovenia trestných zákonníkov o tzv. nenávistných prejavoch (hate speech) viedli k podkopávaniu slobody slova a dokonca k zatknutiu niekoľkých pouličných kazateľov;

• vo viacerých krajinách bola obmedzená sloboda zhromažďovania na verejných priestoroch okolo tzv. potratových kliník, kde boli zakázané verejné modlitby a iné formy verejného aktivizmu;

• výhrada vo svedomí je čoraz viac terčom útokov, čo ohrozuje najmä lekárov a iných zdravotníckych pracovníkov;

• pretláčanie jednostrannej sexuálnej výchovy v školách je v ostrom rozpore s právom rodičov vychovávať svoje deti podobne ako znižovanie vekových limitov na prístup detí a mladistvých k umelým potratom alebo k hormonálnej zmene pohlavia bez rodičovského súhlasu;

• stigmatizácia niektorých evanjelikálnych cirkví alebo náboženských skupín pre ich postoj k pandémii covidu-19.

Týchto pár zistení podčiarkuje slová pápeža Františka o šíriacom sa „mäkkom prenasledovaní“ veriacich.

Ako čeliť stigmatizácii, vytláčaniu na okraj, stereotypizácii a vlastne všetkým tým nenávistným slovným útokom, ktoré vedú najprv k autocenzúre veriacich, ako to už môžeme sledovať, a potom ktohovie kam?

Jednou z ciest je nezmĺknuť, ale jasne povedať, kto som, za čím stojím. Ostať proste slobodný. Hovoriť o tom, čo viera priniesla svetu. Nie je toho málo. Poukazovať na to, čo dobrého každý deň robia naše cirkvi. Proste kráčať slobodne a hrdo. Nenaletieť na staré komunistické argumenty o vraždiacej cirkvi v stredoveku, pre ktorú už nemá žiadny veriaci právo sa ani ozvať. Žiadny hriech otcov predsa neznamená, že som zaň vinný. Ak by to tak bolo, všetci pohrobkovia komunizmu na Slovensku i v Európe by museli navždy mlčať.

Veriacich je na Slovensku stále veľa. Ak nechceme, aby sa náboženská nesloboda opísaná v správe OIDAC prehlbovala, musíme začať hovoriť o všetkom dobrom, čo naša viera urobila pre nás, čo robí pre svet, a zmeniť atmosféru prehliadania, nezáujmu, ba možno nenávisti voči veriacim v našej spoločnosti.