Za Vladimírom Krčmérym Kočnerov odchádzajúci protipól

Po rannej info o smrti môjho kamaráta Vladka Krčméryho som ostal šokovaný. A vnímam, že som rozhodne nebol sám!

Hneď sa mi vybavili všetky stretnutia s ním, všetky praktické info-esemesky, všetky mailové správy, ktoré oznamovali, že jeho schránka je plná.

Dnes pri písaní tohto textu ostal som v celom kláštore sám. Ten kláštor je pre samotného človeka taký priestranný, že môže nadobudnúť dojem, akoby bol na celom svete sám. Táto dobrá samota na chvíľu dovolí človeku rozmýšľať v iných súvislostiach.

Napríklad o tom, že smrť býva možno obďaleč tušená, ale je netušene blízka. Myslím aj na to, ako Vlado hovoril, že nechce raz na pravde Božej počúvať chudobných ako svojich žalobcov, ale naopak, chce ich počúvať ako obhajcov.

Keď sa odhalila Kočnerova Threema, všetci sme ostali zaskočení, v čom všetkom a ako zlovestne dokázal mať prsty! Koľkých ľudí poznal, koľkých ľudí ten Kočner ovplyvňoval smerom ku klamstvu a hroznej manipulácii, až vyrážalo dych! 

Ibaže dnes si, prosím, všimnite pri odchode veľkej osobnosti Vladimíra Krčméryho, koľko lásky, koľko služby, koľko dobra, koľko altruizmu vychádza najavo vo všetkom dobrom, čo sa v tomto štáte, ale aj mimo tohto štátu udialo a mal v tom prsty on...

Nikdy mu nebola ľahostajná bolesť človeka, všetkých poznal, všade reagoval, všade sa angažoval, všade pomáhal – až som sa hocikedy pýtal, kedy ten človek spí, kedy oddychuje, kedy je so svojou rodinou...??

Keď sme v Bratislave v roku 2004 zakladali diskusný klub pre bezdomovcov „Hľa človek“, bol na jednom z prvých sedení a ani som si ho nevšimol, pretože som ho vtedy ešte nepoznal osobne.

Pozval ho tam jeden z bezdomovcov a on prišiel, sedel a ticho počúval. Potom na záver potichu z toho klubu odišiel. Avšak od tých čias nás začal podporovať, podporovať a podporovať, pretože to dielo uznal sa dobré.

Pamätám si, ako keby to bolo dnes, keď sme začali na Galambe stavať kaplnku Sedembolestnej a hneď potom pustovňu. Vladko bol prvý, ktorý nás podporil v tomto úsilí založiť miesto, kde sa človek môže stíšiť a porozmýšľať o sebe, o svete, o Bohu. Dnes aj vďaka jeho počiatočnej dôvere sa to dielo ukazuje ako životaschopné a pobyty v tej pustovni sú na mesiace dopredu vybukované.

Vladko, bol si „Boží otrok“, dobrák so širokým záberom a priamočiarou kresťanskou mystikou! Náš spoločný majster Ježiš v plnosti času tak povedal: „Po ovocí ich poznáte.“

Kvôli tomu mi tvoje pravidelne opakované citáty a príslovia nikdy nezneli ako frázy. Lebo od počiatku po ovocí som ťa poznal a vďaka tejto tvojej vytrvalosti a vernosti v dobrom zapálil si vo mne plamienok vedomia, že naša pomoc má vždy zmysel, aj keď vyzerá ako kvapka v mori.

Pokúsim sa, aby sa ten plamienok s pomocou Božou u mňa rozhorel. Ďakujem, Bratu, že si mi dovolil ťa poznať.

Mal si v sebe stabilitu skaly, do ktorej slová evanjelia vryli rieku živej vody, a túto rieku nemohlo v tebe vysušiť žiadne suché leto... Svojou odvahou a rozvahou si ukázal, že sa netreba báť, lebo sa dá rásť aj popri prísnej strastiplnej ceste a možno práve kvôli nej...

A teraz celkom na záver už vieš, ako sa dá aj smrť noblesne prežiť...!!