Osobnosti o Vladimírovi Krčmérym Bol velikánom našej doby, upomáhal sa k smrti

Vo veku 62 rokov zomrel v utorok infektológ, epidemiológ a odborník na tropickú medicínu Vladimír Krčméry. Bezprostrednou príčinou náhleho úmrtia bol infarkt myokardu.

Viacerým osobnostiam, ktoré lekára a vedca poznali, sme položili nasledujúcu otázku:

Čo znamenal Vladimír Krčméry pre vás a čo pre Slovensko?

Andrej Bán, novinár

Bolo pre mňa cťou, že som profesora Krčméryho mohol osobne spoznať. Stalo sa tak v roku 2010 po zemetrasení na Haiti. On viedol misiu Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, ja organizáciu Človek v ohrození. Odvtedy sme sa zblížili a boli sme spolu v rôznych ťažko skúšaných krajinách. Tak ako v prípade iných veľkých ľudí v mimoriadne zložitých situáciách, aj z neho som cítil tú ťažko opísateľnú zmes pokory, obetavosti, ľudskosti, odbornosti a rešpektu. Hranice medzi ním a tými najbiednejšími, najviac odkázanými na pomoc, v okamihu mizli, stratili význam. Poviem aj osobný príbeh. V posledných dňoch a týždňoch svojho života profesor Krčméry veľmi pomohol mojej chorej mame. Ťažko sa mi hľadajú slová na opis zármutku, ktorý teraz, keď nás opustil, prežívam.

Slovensko odchodom profesora Krčméryho stratilo dôležitý, trúfam si povedať, že ťažko nahraditeľný most, ktorý túto do veľkej miery do seba uzavretú spoločnosť prepájal s ľuďmi z krajín skúšaných vojnami, prírodnými katastrofami, epidémiami a vôbec biedou ako takou. Humanistický odkaz, ktorý nám zanechal, v zmysle, že každá ľudská bytosť potrebuje lásku a starostlivosť – v jeho prípade to boli najmä ošetrovaní a liečení migranti z krajín s inou náboženskou a kultúrnou tradíciou –, ešte zatiaľ nevieme oceniť.

Cyril Vasiľ, gréckokatolícky arcibiskup

Profesor Krčméry bol človekom vysokých profesionálnych kvalít, ale najmä hlbokej osobnej kresťanskej viery. Poznal som sa s ním ešte z čias bývalého režimu a bližšie kontakty sme udržiavali najmä v posledných rokoch v súvislosti s jeho rôznorodou charitatívnou a humanitárnou činnosťou, ktorá má aj široký medzinárodný presah.

Rozhodne ho môžeme zaradiť medzi tie veľké osobnosti, na ktoré by naša krajina mala byť hrdá, aj keď ony samy svoje dielo nekonajú kvôli ľudskému oceneniu, ale motivovaní svojou vierou a láskou k blížnemu.

Pre mňa to bol muž s veľkým srdcom, ktorý už teraz dosiahol svoj poklad obetavej lásky tam, kde si ho trpezlivo zhromažďoval, teda v nebi. Jeho humanitárna a charitatívna činnosť v krajinách „tretieho sveta“ je u nás možno málo známa a propagovaná, ale práve jej prostredníctvom šíril aj dobré meno našej vlasti.

Presvedčil som sa o tom osobne napríklad počas svojich pastoračných návštev Afriky, kde mi ľudia s nadšením rozprávali o činnosti slovenských dobrovoľníkov, sprostredkovaných práve cez aktivity prof. Krčméryho. Počas covidovej pandémie sa jeho zdravotnícke odporúčania a hodnotenia stali aj zdrojom upokojujúcej atmosféry v kritických chvíľach prinášajúcich nepokoj a napätie.

Nech je Pán jeho odmenou vo večnej radosti.

František Mikloško, bývalý disident a predseda Slovenskej národnej rady

Vladimíra Krčméryho som spoznal ešte ako gymnazistu. Bolo to na byte jeho strýka Silva Krčméryho. Bol to slušný a milý chlapec a bolo mi až divné, ako mňa, vtedy 30-ročného, úctivo počúval. Potom som ho už vnímal ako súvzťažný bod skrytého náboženského angažovania medzi stredoškolákmi v Bratislave. Vlado bol hýbateľom a dušou tohto pohybu. Mal krycie meno Gejza. Chodil s nimi na výlety do okolia Bratislavy, kde hrávali futbal, na letné stanovačky a zimné lyžovačky do hôr. Založil s nimi spevácky zbor „Kufríkovci“, ktorý spieval a hral na omšiach i púťach.

Vlado mal neuveriteľnú pamäť, donekonečna rozprával po česky príbehy Špejbla a Hurvínka, nehovoriac o latinských prísloviach, ktoré nám musel, samozrejme, vždy aj preložiť. Tie bratislavské stredoškolské spoločenstvá charakterizovala radosť a istá bezstarostnosť. Bol som s nimi niekoľkokrát na stanovačke a mal som z toho poriadne nervy, keď vykrikovali a skandovali pri futbale niekde na strednom Slovensku na lúke pri lese. Tie decká v tých spoločenstvách vyrastali nábožensky i občiansky. Boli na svoj vek naozaj statočné.

Vlado vybavil vo Vysokých Tatrách na chate neskoršieho rektora na Trnavskej univerzite prof. Šoltésa chatu, kam táto mládež chodila na výlety. Raz ich tam prepadli eštebáci a všetkých legitimovali. Potom niektorých predvolali na výsluch do Bratislavy. Janka Kováčová, krásne mladé dievča, im odmietla odpovedať na každú otázku. Keď sa jej pýtali, či chce stále mlčať, povedala, že odpovedať im nebude, ale im zaspieva. A svojím pekným hlasom im zaspievala trávnice. ŠtB kapitulovala, poslali ju preč. Biskup Korec bol vtedy taký dojatý touto dievčinou, že hneď jej poslal požehnaný mariánsky medailón.

Rovnako to bolo pri Sviečkovej manifestácii. Tieto decká tam, samozrejme, išli. Tu mala zase zážitok Jankina sestra Danka Kováčová, bratislavské dievčatá išli na zakázanú manifestáciu vo vysokých šteklách. Skupina, kde bola aj Danka, bola v parku za Hviezdoslavovou sochou. Odrazu sa zjavili policajti so psami a začali ich po rozbahnenom trávniku hnať. Ako dievčatá utekali, Danke zostala v blate zapichnutú topánka s vysokým šteklom. A čo sa nestalo, policajt so psom počkal, kým sa vráti a obuje sa, a potom ju hnal ďalej. To bola generácia, ktorá vyrástla za komunizmu pri Vladovi Krčmérym.

Dodnes sa priatelia stretávajú a občas si ako „starí“ Kufríkovci zaspievajú v kostole. Teraz mi jedna z nich napísala, že keď sa dozvedela, že Vlado Krčméry zomrel, akoby sa stratil kus z nej. Na Vlada Krčméryho sa nebude dať zabudnúť. Je tu nespočetný zástup ľudí, ktorí mú zostanú navždy vďační za jeho lásku a priateľstvo. Nech mu svetlo večné svieti, nech odpočíva v pokoji!

Peter Gombita, katolícky kňaz, zakladateľ Oázy v Bernátovciach

Bol to vedec, lekár, odborník, ale zvlášť veľký človek. Myslím, že urobil pre svet a pre Slovensko veľké veci. Bol to nástroj Boha. Bol hlboko veriaci a Boh mohol skrze neho a s ním robiť veľké dielo. Boh sa dotýkal jeho rúk a jeho srdca a on sa dotýkal ľudí, ukazoval cestu, dával nádej a vždy bol tam, kde to najviac horelo, kde boli najbiednejší ľudia, kde to bolo potrebné. Mal zvláštnu charizmu, že vedel rozoznať pravdu a spravodlivosť, vedel rozoznať, čo je dobré, kadiaľ by sa malo ísť. To sa týkalo aj politiky, Ruska, vojny.

Naposledy, keď som sa s ním rozprával, tak som sa ho pýtal: „Profesor, vieš, behám maratóny, sem-tam idem na nejaké vyšetrenie, to je ako so starým autom, keď ho začnú rozoberať, tak tu vypadne výfuk, tam spojka, chcel by som sa poradiť, že čo s tým, aký je tvoj odborný názor na nejaké choroby.“

Povedal mi, aby som mu poslal podklady z vyšetrení, a dodal: „Ale ako kňazovi a priateľovi ti poviem, že s týmito chorobami sa dá žiť. Ja mám možno päť, možno sedem chorôb, ktoré so sebou nosím celý život, a do večnosti ma akosi ešte nechcú. Ale musím počítať aj s večnosťou, treba rátať so všetkým.“

Hovorím mu: „Ďakujem pekne, profesor, asi som iné od teba nepotreboval.“

Keď bolo treba, išiel na hranice aj v noci, riešil veci, pomáhal ľuďom, odpovedal na maily, na telefóny. Nešiel ani spať, kým nedoriešil veci. Keď počas pandémie prišiel k nám z Bratislavy, tak po päťhodinovej ceste hneď v kuse ošetroval. Volal som ho na pizzu, na večeru. Vravel, „nie, nie, daj tu ručičku“, a šiel mi ju pobozkať. Tak mu vravím, „nie, nie, ja toho nie som hodný, to by som mal ja tebe pobozkať ruku“.

Potom povedal, že „zabaľte mi pizzu, ja musím ísť, lebo ešte večer o pol jedenástej a o pol dvanástej mám stretnutia, musím tie veci vybaviť“.

Vnímal som ho ako veľkého človeka, ľudskými slovami sa to nedá vysvetliť a povedať. Je to dar Boží, ktorý bol medzi nami, a skrze neho sme mohli poznávať, všímať si a orientovať sa, ako by mal človek žiť, byť zapálený, ako by mal odpúšťať, byť trpezlivý, ako by mal povzbudzovať a byť normálnym a dobrým človekom. To bol Vlado Krčméry.

​

Dária Rábarová, prednostka Kliniky anestéziológie a intenzívnej medicíny vo Fakultnej nemocnici v Trnave

Pred mnohými rokmi, keď som sa ako mladá doktorka s profesorom Krčmérym prvýkrát stretla, ma voviedol do sveta, kde sa potreba pomoci blížnemu nikdy nekončí. Mňa a mnoho ďalších inšpiroval k prekročeniu hraníc nielen geografických, ale aj svojej pohodlnosti a komfortu smerom k biednym, chorým a chudobným.

S obdivuhodnou ľahkosťou vedel prekonávať problémy či už organizačné, personálne, alebo finančné, keďže jeho pohľad bol stále upretý na blížneho. Aj keď mal veľké pochopenie pre ľudskú slabosť a nedokonalosť, vždy vyžadoval, aby sme ako doktori odborne rástli, čoho nám sám bol príkladom. Bol ako správny otec, ktorý sa teší z úspechu svojich detí.

Fascinujúce bolo aj jeho prepojenie viery a života. O viere nemal problém hovoriť, ale to, čo by možno inak vyznelo ako frázy, bolo od neho uveriteľné, lebo naozaj tak žil. Jeho svedectvo mnohých priviedlo ku skúsenosti s dobrom a s kresťanstvom v jeho najlepšej podobe.

Slovensko prišlo o vzácneho človeka. Budúcnosť bude ohýbať jeho život a dielo podľa svojich potrieb a kritérií, no verím, že jeho cesta bola správna, ľudská a s jasným cieľom.

Štefan Bučko, herec Slovenského národného divadla

Vlada som prvýkrát spoznal koncom 70. rokov ako študenta gymnázia. Zoznámila ma s ním moja budúca manželka Adriena na koncerte BHS. Bola o ročník vyššie ako on. Vlado mal vo foyeri okolo seba celú triedu spolužiakov a zasvätene im vykladal, o čom bude koncert a akým spôsobom ho majú vnímať a potom cez počúvanie aj overovať to, čo počuli z jeho úst. Už vtedy som obdivoval jeho prenikavú inteligenciu, hĺbku uvažovania.

Tento vzťah ku klasickej hudbe sa prejavil aj v tom, že v záhrade svojej školy vystavil bustu J. Haydna, ktorého mal veľmi rád. Bol prirodzenou autoritou, s hlbokým etickým ukotvením, ktoré pramenilo zo živej a žitej viery. Veľa som sa o ňom dozvedel od svojho brata Lacka, ktorý s ním veľmi úzko vyše dvadsať rokov spolupracoval na škole, ktorú Vlado založil. Tam mohol participovať na ohromnom diele, ktoré Vlado rozbehol doma i po celom svete, aby prinášali zdravotnícku, sociálnu i duchovnú pomoc, ale aj vzdelanie tým najnúdznejším a najviac odkázaným.

Stále musel vymýšľať nové postupy a logistiku, lebo prekážok bolo vždy veľa, ale aj ústretovosti. Brata vždy fascinovalo, ako vedel prijať vylúčených, odstrčených, na dne, ako im vedel dať šancu, dlhodobú a stabilnú, nielen takú na jeden deň. Jednoducho Vlado pri všetkých ľudských slabostiach, ktoré mal, vyžaroval už na tomto svete punc svätosti, hoci on sám by sa iste voči takémuto hodnoteniu ohradil.

Robert Mistrík, vedec

Vladimír Krčméry bolo človek, ktorého v živote len tak nestretnete. Mal obrovské osobné čaro, stretnutia s ním mali punc neopakovateľnosti. Sotva sme sa stihli pozdraviť, vytiahol najnovší vedecký článok a hneď ho začal do hĺbky so mnou rozoberať. Jemu som odpustil úplne všetko, jednoducho si ma získal človečenstvom, obrovskou zanietenosťou pre vec, v tom bol jedinečný, neopakovateľný.

On bol pre Slovensko akýmsi otcom, ktorý pomáhal celej obci, dal jej všetko, ale ako každého veľkého človeka, nemali ho všetci v láske. Či oprávnene, alebo neoprávnene, necháme už na niekoho iného.

Rozhodol sa odísť z tohto sveta tým najkresťanskejším spôsobom, on sa upomáhal k smrti.

Alojz Rakús, bývalý minister zdravotníctva

Vážený pán profesor Krčméry, milý Vladimír!

Každý z nás kráča k času, v ktorom dozrieva v ňom čas. A hoci veľmi múdry je náš svet a vyspelá je jeho technika, život po kvapkách uniká a proti tomu kvapiek niet. Napriek tomu si človekom, ktorý sa natrvalo zapisuje do môjho srdca, a to pre svoju mimoriadnu činorodosť, životnú a duchovnú orientáciu a dobroprajnosť.

Odpočívaj v pokoji.

Martin Hanus, šéfredaktor denníka Postoj

Keď som ho ako novinár stretol prvýkrát, mal krátko pred päťdesiatkou a prvý dojem ma šokoval: v kancelárii rektora nás privítal muž, ktorý sotva chodil, naboso sa knísal priestorom a pôsobil minimálne o desať rokov staršie. Tento muž sa akurát vrátil z Haiti, kde zažili ničivé zemetrasenie, prekonal ďalšiu maláriu. Keď sa rozhovoril o zúboženom Haiti, čo všetko tam za pár rokov vybudovali, ako sa dohadoval s miestnymi gangmi, aby ich odtiaľ nevyhnali, ostal som ohromený. Po rozhovore som kolegovi Jozefovi Majchrákovi povedal, že práve vďaka takýmto zážitkom máme tú najlepšiu prácu.

Vladimír Krčméry bol velikánom našej doby. V slovenských dejinách nemáme iného lekára, ktorý zachránil toľko životov v toľkých krajinách a ktorý po sebe zanecháva toľko projektov a inštitúcií.

V tých troch desiatkach štátov, roztrúsených najmä po Afrike a Ázii, vybudoval nemocnice, kliniky aj vzdelávacie programy, ktoré vychovávajú humanitárnych pracovníkov. To je dielo, aké by ani s násobným aparátom a zdrojmi nevybudoval štát, také niečo dokážu len mimoriadni jednotlivci.

Ale velikáni si po smrti nezaslúžia len lacnú glorifikáciu. Za poslednú dekádu som bol často svedkom rozhovorov aj sporov, kde viacerí Krčméryho kritizovali, že aj v mene zháňania peňazí pre svoje misie devalvoval už tak či tak zdevalvované vysoké školstvo, že zo svojej školy urobil veľkochov na tituly, ktoré boli pridelené kdekomu.

Keď sme sa na to Krčméryho pýtali v knihe Ženie ma zlé svedomie, niečo málo z kritiky pripustil, väčšinu odmietol – s takým svojím potmehúdskym úsmevom, ako keď vysvetľoval, prečo podporil Roberta Fica (veľmi mu pomohol pri jednej humanitárnej pomoci) v prezidentských voľbách 2014.

Možno by sa dalo povedať, že tak ako bol Krčméry vo svojom životnom diele nadslovenský, v inom bol až príliš slovenský.

Aj nad touto poznámkou by sa pousmial. Akoby bol nad svojimi slovenskými kompromismi povznesený, ako vravel, tie skutočné dilemy riešil vonku, napríklad keď zvažoval, či poslať deťom mlieko do Severnej Kórey, ak vedel, že 40 percent si zoberie tamojšia armáda (samozrejme, to mlieko tam poslal).

Prišla pandémia a z Vlada Krčméryho sa počas prvých mesiacov stala národná autorita. Médiá ho hltali, každý chcel mať s ním rozhovor, politici túžili stáť pred kamerami pri ňom, jeho charizma zrazu prežiarila celú krajinu.  

A čo to robilo so samotným Krčmérym? S Jožom Majchrákom sme ho požiadali po rokoch opäť o rozhovor, ale nedalo sa ho normálne zastihnúť, museli sme za ním skoro ráno na kraj Bratislavy do útulku pre bezdomovcov, ktorých testoval na koronavírus. Na rozhovor nemal veľa času, rady klientov boli dlhé, báli sme sa, že ho nedokončíme, vyrušili sme ho pri práci, ale bol z toho napokon najčítanejší rozhovor v histórii Postoja. Vlado pomáhal na bratislavskej periférii, ale v skutočnosti čakal, kedy sa zas otvoria hranice, aby vyrazil za svojimi Afričanmi.

O rok neskôr bolo všetko inak, antivaxeri protestovali pred jeho domom, hrozili mu smrťou, načas musel odísť do zahraničia. Keď som sa ho na to neskôr pýtal, lebo tým istotne trpel, len mávol rukou, akoby to boli zase tie slovenské žabomyšie vojny, ktoré neznamenajú nič oproti drámam tretieho sveta. Oproti drámam, pre ktoré žil na tejto zemi až do úplného vyčerpania.