Vladimír Krčméry Lekár, na ktorého dielo môže byť táto krajina hrdá

Správa o smrti profesora Vladimíra Krčméryho ma včera večer na chvíľu doslova paralyzovala.

Ešte koncom minulého týždňa sme si písali. V rámci našej knižnej ankety som sa na neho obrátil s otázkou, aká kniha ho minulý rok zaujala. Odpovedal, že knižný rozhovor s arcibiskupom Cyrilom Vasiľom, ktorý sme mu pred časom darovali v našej redakcii. Jeho názov je Kresťan by mal byť hrdinom a arcibiskup Vasiľ to myslí tak, že v mene svojho presvedčenia by sme sa nemali báť prekážok, ktoré nám kladie vonkajší svet.

Vladimír Krčméry po tejto ceste k hrdinstvu kráčal.

Pamätám si ho ešte ako charizmatického profesora, ktorý na Trnavskej univerzite – v tom čase existenčne zápasiacej s Mečiarom – budoval novú zdravotnícku fakultu.

Dali sa na nej študovať niektoré nové odbory ako sociálna práca, ošetrovateľstvo, ale aj také, ktoré sa dovtedy študovali v Česku, ako verejné zdravotníctvo. Všetkých nás vtedy ohuroval svojím obrovským nasadením a činorodosťou. A to sa jeho hlavná misia iba začínala.

Vladimír Krčméry sa narodil v katolíckej rodine. Jeho strýko Silvester Krčméry, takisto lekár, patril k žiakom chorvátskeho jezuitu Tomislava Kolakoviča a bol jedným z lídrov slovenskej podzemnej cirkvi. Spolu s Vladimírom Juklom založili spoločenstvo Fatima. Ešte kedysi dávno aj on chcel odísť na misie do Afriky, ale nič z toho nebolo a namiesto toho skončil v komunistických žalároch. Práve toto prostredie katolíckeho disentu a medicíny formovalo aj Vladimíra Krčméryho.

Väčšina Slovákov si profesora Krčméryho pamätá najmä z ostatných rokov ako jednu z tvárí boja proti pandémii. Nebola to však prvá kríza, do ktorej sa s obrovským nasadením vložil.

Počas utečeneckej krízy pred niekoľkými rokmi sa aj v kresťanskom priestore viedli diskusie o tom, ako sa k masám migrantov prichádzajúcich do Európy postaviť. Zaznievali rôzne názory, ako sa na týchto ľudí pozerať, či máme v migračnej vlne vidieť najmä osudy jednotlivcov, ktorí utekajú pred otrasnými životnými podmienkami, alebo aj fenomén, ktorý môže našim spoločnostiam v budúcnosti spôsobiť mnohé problémy.

Vladimír Krčméry tieto diskusie vnímal, ale odmietal nimi strácať čas a v utečencoch videl najmä ľudí, ktorým treba okamžite pomôcť. Ako lekár tak aj robil, a to s obrovským nasadením. Priamo na mieste, v utečeneckých táboroch v Maďarsku či v Srbsku.

Ešte doslova niekoľko dní pred svojou smrťou profesor Krčméry ako lekár pomáhal aj v tábore pre utečencov v Kútoch.Zdieľať

Ešte doslova niekoľko dní pred svojou smrťou profesor Krčméry ako lekár pomáhal aj v tábore pre utečencov v Kútoch.

Najväčším jeho dielom je určite sieť humanitárnych projektov, ktoré pod hlavičkou Trnavskej univerzity a neskôr Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce svätej Alžbety založil vo viacerých krajinách sveta.

Slovenskí lekári a humanitárni pracovníci v nich pomáhali ľuďom na okraji, ktorých si miestni mocní buď nevšímali, alebo ak aj áno, tak nemali dosť možností pomôcť im.

Mal som príležitosť niekoľko z týchto projektov vidieť. Bol som svedkom, ako slovenskí lekári v Kambodži pomáhajú deťom chorým na AIDS, v Libanone poskytujú základnú zdravotnú starostlivosť v táboroch, kde žijú už generácie utečencov, či ako v irackom Kurdistane liečia ľudí, ktorí vinou vojny prišli o všetko.

Na Slovensku sa za tridsať rokov zrodilo veľa dobrých nápadov a užitočných projektov, ale je len málo takých, o ktorých sa dá bez zveličovania povedať, že prerástli naše pomery.

Dielo Vladimíra Krčméryho k nim patrí. Keď vidíte, ako slovenskí lekári v najbiednejších kútoch Ázie a Afriky zachraňujú a vracajú do života deti, ktoré by inak mali len krátky život, zažívate len ťažko opísateľný pocit. A áno, aj niečo také ako národnú hrdosť.

Profesor Vladimír Krčméry založil dielo, na ktoré môže byť táto krajina hrdá a ktoré ho určite prežije.