Ľavicová vlna v Latinskej Amerike Európska ľavica je z nej nadšená. Ale naozaj mieri juh Ameriky k socializmu?

Ľavicové strany v Európe sú v dlhodobom úpadku. V Taliansku, Nemecku, Rakúsku sú súčasné sociálnodemokratické strany iba tieňom svojej predošlej dominancie a vo Francúzsku je strana socialistov dnes už iba bezvýznamnou stranou so sotva 30 poslancami z 577.

Od roku 1999 je Európska ľudová strana najväčšou stranou v europarlamente a socialistom sa nedarí ani priblížiť k získaniu väčšiny. Na svete je však kontinent, kde ľavica v súčasnosti, naopak, zažíva svoje najúspešnejšie obdobie v histórii – Latinská Amerika.

Na tomto kontinente momentálne vládnu ľavicové sily takmer vo všetkých krajinách, prvých sedem najväčších latinskoamerických štátov, medzi ktoré patrí napríklad Brazília, Argentína či Čile, má ľavicovú vládu. Ľavica vyhrala voľby dokonca aj v tradične pravicových štátoch, ktoré majú silné väzby na USA, ako je Kolumbia. Európska ľavica vzhliada k tomuto úspechu a čoraz častejšie cestuje do Latinskej Ameriky.

Jean Luc Mélenchon, radikálny trockista a vodca Nepoddajného Francúzska, pravidelne cestuje po územiach „oslobodených spod neoliberálnej nadvlády“ a nadšene pridáva fotky s vodcami latinskoamerických štátov, ako je nový brazílsky prezident Lula.

Mnohí ľavicoví lídri opisujú dnes Latinskú Ameriku ako svoju domovinu. Nevzhliadajú k nej iba ľavicoví politici zo skupiny európskych socialistov či radikálnejší politici v štýle Jeana Luca Mélenchona, ale aj intelektuáli. Eric Hobsbawm, známy historik a celoživotný presvedčený marxista, sa pred niekoľkými rokmi vyjadril, že sa dnes ideologicky cíti najviac doma v Latinskej Amerike, pretože tu sa robí politika v starom jazyku 19. a 20. storočia – jazyku socializmu, komunizmu a marxizmu.

Prečo je ľavicová politika v Latinskej Amerike taká populárna? A je možné očakávať príklon týchto krajín k socializmu?

Návrat „ružovej vlny“

Latinská Amerika je politicky nesmierne zaujímavá časť sveta.

Na súčasné politické dianie tu výrazne vplýva história domorodých národov, dobytie Španielskom či Portugalskom, ale aj početné revolúcie a puče počas 20. storočia.

Počas druhej polovice 20. storočia bola Latinská Amerika dejiskom súperenia veľmocí studenej vojny. Spojené štáty vnímali Latinskú Ameriku ako strategické územie, ktoré sa pre svoju blízkosť nemohlo dostať pod vplyv Sovietskeho zväzu.

Práve preto ľavicové vlády spriaznené s vtedajším komunistickým Sovietskym zväzom predstavovali ohrozenie bezpečnosti USA. Sovietsky zväz totiž priamo posielal zbrane, muníciu a financie na podporu týchto vlád a rebelských či gerilových skupín. Spojené štáty si potrebovali zabezpečiť priateľské režimy v tejto oblasti a v záujme svojej bezpečnosti podporili prevraty vo väčšine latinskoamerických štátov s cieľom dosadiť na ich čelo pravicových lídrov, ktorí boli odporcami komunizmu.

Títo pravicoví lídri však boli poväčšine diktátori, ktorí porušovali ľudské práva. Asi najznámejším takýmto diktátorom bol Augusto Pinochet, ktorý vládol 17 rokov v Čile. Pinochet bol generálom, ktorý s podporou USA zvrhol zvolenú vládu ľavičiara Salvadora Allendeho a zaviedol vojenskú juntu.

Počas jeho vlády zmizlo viac ako 3 000 ľudí a desiatky tisíc ľudí bolo mučených. Podobný scenár sa opakoval v takmer všetkých krajinách Latinskej Ameriky. Výsledkom toho bolo, že Latinská Amerika sa síce neocitla pod vplyvom Sovietskeho zväzu, ale v mnohých štátoch vznikol silný odpor voči zasahovaniu USA a proti pravici vo všeobecnosti.

Zmena nastala v 90. rokoch 20. storočia. Po rozpade ZSSR ľavicové politické sily už nepredstavovali bezpečnostné riziko, a preto proti nim prestali USA zasahovať. Ľavicové strany sa opäť zapojili do volieb a postupne ich sila začala narastať. To vyvrcholilo v tzv. ružovej vlne, ktorá okolo roku 2000 vyniesla do čela väčšiny latinskoamerických štátov ľavicových lídrov. Najznámejším z nich bol populista Hugo Chávez, ktorý vládol vo Venezuele od roku 1998. V Argentíne bol počas tejto „vlny“ zvolený Néstor Kirchner, v Bolívii Evo Morales, v Ekvádore Rafael Correa, v Čile Michelle Bacheletová a v Brazílii Luiz Inácio Lula da Silva.

Títo lídri hlásali koniec neoliberalizmu, teda kapitalistickej ekonomiky, ako ju poznáme, uskutočňovali rozsiahle znárodňovania veľkých podnikov a realizovali štedrú sociálnu politiku.

Spočiatku mali ich politiky úspech a milióny ľudí sa konečne dostali z chudoby. Ľavicoví lídri však mohli realizovať rozsiahlu sociálnu politiku iba vďaka rastu cien komodít, ktorý nastal na začiatku 21. storočia. Latinskoamerické štáty sú bohaté na nerastné suroviny a zároveň je v nich stále silné poľnohospodárstvo a to im umožnilo naplno benefitovať z rastu cien.

V tomto období zároveň dochádzalo v Číne k rapídnej industrializácii, a preto Čína potrebovala čoraz viac prvotných materiálov a potravín, ktoré v hojnosti našla v Latinskej Amerike. Rast cien týchto komodít a zvýšený export spôsobili, že fiškálne príjmy latinskoamerických štátov niekoľkonásobne narástli. Medzi rokmi 2004 a 2008 rástla celková ekonomika Južnej Ameriky o 5,5 % ročne. Medzi rokmi 2002 a 2012 sa dostalo až 60 miliónov obyvateľov Latinskej Ameriky z chudoby.

Ľavicoví lídri začali byť asertívnejší aj na medzinárodnom poli. Predovšetkým Hugo Chávez mal ambíciu zjednocovať štáty Latinskej Ameriky proti „americkému imperializmu“. Chávez vášnivo kritizoval USA na čele s vtedajším prezidentom Georgeom Bushom mladším a jeho pričinením stroskotalo vyjednávanie o dohode o voľnom obchode v roku 2006 medzi USA a latinskoamerickými štátmi.

Snažil sa aj o integráciu štátov s ľavicovými vládami v Južnej Amerike v spoločnom boji proti kapitalizmu. Navzdory svojej aktívnej zahraničnej politike však bol v ostatných latinskoamerických štátoch medzi obyvateľstvom veľmi nepopulárny.

Ľavica veľmi rada prerozdeľuje vzniknuté bohatstvo, zväčša jej však chýba odpoveď na to, ako bohatstvo vytvoriť. A to dobehlo aj ľavicových lídrov „ružovej vlny“. Keď boli ceny komodít vysoké, všetko bolo v poriadku. Keď však začali ceny komodít po roku 2010 klesať, nastal veľký problém a vlády museli škrtať svoje výdavky. Ľavicoví lídri síce realizovali štedré sociálne programy, čo sa však týka dlhodobých a potrebných štrukturálnych reforiem, tie ani nespustili.

Absolútne premárnili dobré roky prvého desaťročia 21. storočia, nestabilizovali verejné financie a zároveň neposunuli svoje ekonomiky do modernej doby – preč od závislosti od komodít a smerom k znalostnej ekonomike. V Latinskej Amerike dodnes prevláda názor, že nerastné suroviny sú to, čo robí krajinu bohatou – keby to však bolo tak, Švajčiarsko či Luxembursko sú dnes jednými z najchudobnejších krajín.

Vo Venezuele po páde cien ropy, na ktorej bola založená celá ekonomika, nastala obrovská inflácia a nedostatok bežných potrieb, ako je toaletný papier. V ostatných krajinách, aj keď v menšej miere, takisto nastal ekonomický pokles.

Tieto neúspechy vyniesli v druhom desaťročí 21. storočia do čela takmer všetkých latinskoamerických štátov pravičiarov a konzervatívcov. Viacerí ľavicoví lídri boli dokonca obvinení z korupcie, čo je aj prípad bývalej brazílskej prezidentky a nástupníčky Lulu Dilmy Rousseffovej. Vláda pravice však opäť trvala iba desaťročie a momentálne môžeme sledovať návrat „ružovej vlny“.

Súčasná vlna víťazstiev ľavice je ešte výraznejšia ako v období okolo roku 2000. Táto vlna sa začala víťazstvom Andresa Manuela Lopeza Obradoru v Mexiku v roku 2018 a bola zavŕšená opätovným zvolením Luiza Inácia Lulu da Silvu za brazílskeho prezidenta. Tentoraz ľavica ovláda aj tradične pravicové a proamerické štáty ako Kolumbia (tá má prvého ľavicového prezidenta vo svojej histórii) a Honduras.

Európska ľavica velebí tieto víťazstvá a vyhlasuje definitívne víťazstvo ľavicových myšlienok v Latinskej Amerike, ale je to naozaj tak?

Hlavným trendom v nedávnych voľbách bola voľba proti súčasnému držiteľovi úradu: v posledných šestnástich prezidentských voľbách v regióne vyhral oponent dovtedajšieho prezidenta. Voliči teda primárne nevolia ľavicu či pravicu, ale sú nespokojní so štýlom vládnutia a chcú zmenu. To je spôsobené hlavne pandémiou a horšou ekonomickou situáciou v regióne – žiadna vláda neodpovedala na tieto výzvy uspokojivo.

Navyše viaceré víťazstvá boli tesné a výsledok mohol byť veľmi odlišný. Luiz Inácio Lula da Silva porazil Jaira Bolsonara iba o 1,8 percenta, čo nevyzerá ako absolútna výhra, a Bolsonaro navyše naplno stroskotal počas pandémie.

Viacerí ľavicoví lídri hneď po svojom nástupe zlyhali. Tridsaťšesťročný prezident Čile Gabriel Boric nedokázal obhájiť svoj progresívny návrh novej ústavy, ktorá chcela zaviesť aj právo na eutanáziu, a voliči ju v referende jasne odmietli. Už krátko po svojom nástupe Boric nemá väčšinu v parlamente a musí zmierňovať svoje návrhy, pričom vo voľbách ešte kandidoval s podporou komunistickej strany.

V decembri sa peruánsky ľavicový prezident Pedro Castillo pokúsil zneužiť svoje právomoci, porušiť rozdelenie moci v štáte a rozpustiť kongres predtým, ako ho chcel odvolať z funkcie v hlasovaní o impeachmente. Momentálne je zatknutý. Navyše ľavica síce momentálne kontroluje prezidentské kreslá, ale stratila väčšinu v parlamentoch v Argentíne, Brazílii a utŕžila porážky aj v Mexiku.

No a napokon, už budúci rok sa môže začať znovu konzervatívna vlna. V Argentíne, Paraguaji a Guatemale sa uskutočnia prezidentské voľby a zatiaľ sú všade favoritmi pravicoví kandidáti. Aj preto je obraz o Latinskej Amerike, ako ho predostiera európska ľavica, podstatne komplikovanejší.