O konzervativizme Vďačnosť vedie k šťastiu

V prvom diele tejto série sme si predstavili komunizmus, v diele druhom progresivizmus a v tomto diele treťom, záverečnom, si predstavíme jeden aspekt patričnej odpovede na ne, teda konzervativizmus.

Totalitné ideológie nacizmus a komunizmus považovali realitu sveta, ľudskej spoločnosti, za nutne konfliktnú a onen konflikt za vlastne dobrý, vedúci k vzniku vyššej kvality, vyššej dokonalosti.

Nacizmus považoval za základ reality, za železný zákon dejín, boj medzi rasami a národmi o „životný priestor“ (Lebensraum). Tento darwinistický boj povedie ku vzniku vyššej rasy, k prežitiu najschopnejších.

Boj, vojna medzi národmi a rasami je dobrá: ukáže sa, kto sú „nadľudia“ (Übermenschen) a kto „podľudia“ (Untermenschen).

(Pritom tá definícia najschopnejších je cyklická, teda logicky neplatná: najschopnejší prežijú; kto sú najschopnejší? – tí, čo prežili. Heroický pohľad židovský, grécky, rímsky i kresťanský, naopak, pripúšťajú, ba skôr očakávajú, že tí najlepší zomrú, či už padnú v boji, alebo vydajú svoj život ako obetu za druhých; prežitie samotné nie je dôkazom či kritériom veľkosti, veľkoleposti či ušľachtilosti a cnosti.)

V nacizme je však realita konfliktná a boj, vojna, má kladný, pozitívny, „očistný“ charakter.

V prípade komunizmu je podstatou vývoja spoločnosti taktiež boj, nie rasový alebo národný, ale triedny. Tento boj medzi triedami je generátorom pokroku dejín.

Neustály politický zápas je podstatou progresivizmu.Zdieľať

Triedna revolúcia – buržoázna proti feudalizmu, socialistická proti kapitalizmu – je lokomotívou dejín. Triedny boj a jeho záverečná fáza, revolúcia, ktorá zničí buržoáziu ako triedu tým, že jej vyvlastní súkromný majetok, privedie dejiny k ich koncu a vrcholu. Teda ku komunizmu, stavu maximálnej slobody, rovnosti a spravodlivosti.

Realita je konfliktná a boj, triedny boj, revolučná vojna, má kladný, pozitívny, progresívny charakter.

Progresivizmus nie je totalitný a ani realitu nevníma ako nutne konfliktnú. Vníma však pokrok ako neustály politický, reformistický boj, zápas, za spravodlivosť definovanú ako rovnosť.

Bojuje teda, politicky, proti rasizmu, sexizmu, homofóbii, islamofóbii či najnovšie transfóbii; pričom rasizmus, sexizmus, homofóbiu, islamofóbiu či transfóbiu definuje ako nesúhlas so svojou vlastnou pozíciou. Inými slovami, rasista, sexista, homofób, islamofób, transfób je každý, kto nie je progresivista, kto otrocky neposlúcha a nenasleduje najnovšiu progresívnu politickú pozíciu.

Takže neustály politický zápas je podstatou progresivizmu.

Konzervatívna pozícia je opačná. Nechce neustály politický zápas, ale pokoj a ponechanie ľudí v slobode, aby si slobodne mohli realizovať svoje sny, vyznávať svoje tradície, svoj spôsob života a žiť podľa svojich zvyklostí.

Zrodila sa z odporu proti Veľkej francúzskej revolúcii. Tá predpokladala, že utópiu, raj na zemi, je možné realizovať politickými prostriedkami, štátnou mocou. Ale konkrétni ľudia, ktorí to nechápu (nemajú správne revolučné vedomie), sú bezcenní, nemajú žiadnu hodnotu, a vlastne škodliví, rozdrví ich teda revolučný teror a hlavy im zotne gilotína.

Konzervatívna pozícia tvrdí presný opak: človek je nutne nedokonalý, každý z nás je nedokonalý, preto nikdy ani nevznikne úplne dokonalá spoločnosť, raj na zemi či utópia. A už vôbec nie politickými, štátnymi prostriedkami.

Konzervatívec je na rozdiel od progresívca charakterizovaný svojou vďačnosťou.Zdieľať

Ale aj napriek svojej vnútornej nutnej nedokonalosti má každý človek nesmiernu vnútornú hodnotu a dôstojnosť (teisticky: bol stvorený na obraz Boží a Syn Boží kvôli nemu zomrel na kríži). Revolučný teror, gilotína, gulag a plynové komory sú ohavnosť, hanebnosť a dielo diablovo.

Zmierenie sa s ľudskou nedokonalosťou a odmietnutie politického revolučného aktivizmu vedie konzervatívcov k... vďačnosti.

Tam, kde nacisti a komunisti vidia potrebu boja a vojny; tam, kde progresívci vidia potrebu politického zápasu, tam konzervatívci vidia dôvod na vďačnosť.

Vďačnosť za tie všetky dobrá, ktorých sa nám dostalo.

Za náš život samotný, v ktorom môžeme poznávať pravdu, konať dobro a obdivovať krásu. Za našu slobodu, ktorú máme viac než tridsať rokov a ktorá nie je samozrejmosťou.

A za to, že žijeme v mieri so všetkými susednými krajinami, aj keď na obzore sú mračná a vojnový požiar, na východnej hranici nášho východného suseda.

Konzervatívec je na rozdiel od progresívca charakterizovaný svojou vďačnosťou, životným pocitom hlbokej existenciálnej vďačnosti; progresívec na rozdiel od konzervatívca svojou zásadnou politickou nespokojnosťou so svetom, životným pocitom hlbokej existenciálnej krivdy.

Vďačnosť človeka činí šťastným.

Ľudia, ktorí sú si vedomí toho, že majú byť za čo vďační, teda ľudia konzervatívni, sú väčšinou aj šťastní; a rozhodne šťastnejší než ich oponenti. Tí nevidia veľa dôvodov na vďačnosť, všade vidia len krivdy, nespravodlivosti, nerovnosti (pre nich to sú synonymá) a dôvody na sťažnosti, nariekanie preto, ako k nim sú svet i život nespravodlivé; sú mrzutí a naštvaní.

Za všetko môže systém, spoločnosť, kapitalizmus či patriarchát. Zdieľať

A majú toľko práce, toľko politickej práce... Toľko zápasov vybojovať a toľko bojov podstúpiť, toľko káuz zastávať... zachraňovať veľryby či dažďové pralesy, bojovať proti klimatickým zmenám, dovážať a prijímať islamských imigrantov, uvaľovať kvóty na rovné zastúpenie žien a mužov, belochov a černochov, integrovať segregované toalety – segregované na základe cis-genderu (zvlášť pre mužov a pre ženy) – a integrovať ich v záujme trans-genderu (jednotné pre mužov i pre ženy); bojovať proti homofóbii... proste vyriešiť a napraviť všetky krivdy sveta; či to, čo vnímajú ako krivdy sveta (nie je to to isté).

Toľko práce, a tak málo času…

Niet divu, že sú potom stále frustrovaní a nešťastní. Za všetko môže „systém“, „spoločnosť“, „kapitalizmus“, „patriarchát“. Cestu k náprave vidia v politickej reforme, v štátnych príkazoch a zákazoch, v zlepšení všetkého iného, len nie seba.

Pritom ak chce človek niečo vo svete a na svete skutočne zmeniť k lepšiemu, tak tou najlepšou a najistejšou cestou, ako to urobiť, je zlepšiť tú jedinú vec, ktorú má človek vo svojich silách: seba. Začať od seba a sebou samotným.

Ale to, samozrejme, pre progresívcov nie je dosť cool.

Ľudia konzervatívni môžu byť šťastní, pretože nie sú ideologickí. Majú vlastne povinnosť byť šťastní, veselí, dobrej nálady a veľa sa smiať.

Smiať sa aj svojim progresívnym odporcom a vysmievať sa im, pretože oni vskutku sú smiešni a absurdní.

Konzervatívci sú proste ľudia, ktorí majú radosť zo života a sú ochotní si ju brániť a chrániť.

Radšej desať árov v župe nitrianskej než tisíc hektárov v (progresívnej) Utópii.

Pretože ako je známe, „utópia“ znamená „nikde“.