Zatiaľ čo v západnej Európe o ňom mnohí ešte nikdy nepočuli, celej východnej Euró­pe sa z neho trasú kolená – z muža v čiernom našich dní, z nórskeho úradu na ochra­nu detí „Barnevernet“. Po tom, čo tento úrad odobral deti niekoľkým prisťaho­va­leckým rodinám z Litvy, Poľska, Česka, Slovenska a predovšetkým z Ruska, koncom roku 2015 to postihlo všetkých päť detí rumunskej rodiny Bodnariovcov. Aj v tomto prípade je odôvodnenie ťažko pochopiteľné. Medicínsky neboli zistené žiadne stopy zlého zaobchádzania, v rumunskej bulvárnej televízii Antena 3 sa však Bodnariovci priznali, že im už sem-tam vyletela ruka.

Letničiari v Osle

Vlna protestu je azda ešte silnejšia ako pri iných odobratiach detí, ktorých sa vždy spoľahlivo ujímajú ruskí politici alebo český prezident Zeman. Najväčšie pobúrenie vyvolal citát zo správy Barnevernetu, že štát má povinnosť chrániť deti Bodnariovcov pred „náboženskou indoktrináciou“. Bodnariovci patria ku kresťanskému Letničnému hnutiu. Letničiari zväčša nie sú považovaní za sektu, v každom prípade tvoria celosvetovo približne jednu desatinu kresťanstva, so zvlášť veľkým počtom veriacich v USA, Nigérii, Keni a Brazílii. V Európe sú zastúpení slabo, iba v Rumunsku predstavujú po pravoslávnych, katolíkoch a reformovaných štvrtú najväčšiu konfesiu.

Navštívim preto rumunských letničiarov priamo v Osle.

Som prvý raz v Nórsku. V humanitárnej veľmoci, ktorá obsadzuje prvé miesto v „Human Development index“ a je jedným z najbohatších a najvyspelejších sociálnych štátov. Ráno tu svitá neskoro a dlho, aby sa skoro a dlho šerilo až do večera. Mačací skok za výškovou vládnou budovou, ktorá tu od teroristického útoku Andersa Breivika stojí ako nepoužitý pamätník, nachádzam „Cirkev nádeje“. Svoju bohoslužbu má v bežnej budove, v skrytom sakrálnom priestore nórskych adventistov. Adventisti slávia sabbat a svoje priestory každú nedeľu prenajímajú rumunským letničiarom.

Koncom minulého roka odobral Bodnariovcom nórsky Barnevernet všetkých päť detí.

Bohoslužba kresťanov, ktorí sa označujú za „neoprotestantov“, nepôsobí ako skuto­č­ná liturgia. Vysoká sála obložená dreveným obkladom, ktorá so svojím veľkým zla­to­žiarivým lustrom rozvíja sprisahaneckú atmosféru, sa plní len pomaly. Pracujúca stredná vrstva v najlepších rokoch, niekoľko Rómov aj zmiešané vzťahy. Matky s deťmi často vychádzajú von, ale aj v sále vyvádzajú malé deti a veselo pokrikujú „mama“. Neruší to nikoho. Zvedavo pozorujem jedného chlapca, ktorý vedľa svojho mastne nagelovaného otca drví plastový pohár, hlasno a obťažujúco. Keď tu niekto trestá bitkou, pomyslím si, potom určite tento zlostne pôsobiaci otec. Ale nič, iba varovania, chlapec pokračuje ďalej.

Spievajú mnohé moderné rytmické piesne s neškodnými textami, ktoré pridávajú len málo nového k oslave Boha: „Bez Teba som prach vo vetre“ je asi najsilnejší obraz. Mnohé kázne sú často prednášané vo vysokej polohe hlasu, pričom kazatelia sem-tam stonajúc idú s hlasom nadol, až šeptajú, aby vzápätí išli s hlasom nahor a kričali. Laický kazateľ „brat Samuel“ vyhlási zbierku pre rodinu Bodnariovcov a s prekvapivo vzdorovitým tónom viackrát zvolá: „Žijeme v tejto krajine!“ Cudzie mi je predo­všet­kým takzvané „hovorenie v jazykoch“. V pokuse bezprostredne zakúsiť vyliatie Svä­tého Ducha veriaci hovoria cez seba voľne formulované modlitby. Mnohí si potichu mrmlajú, niektorí vykrikujú, pár z nich naliehavo šepká.

Útek z Nórska

O dve hodiny neskôr sa konečne koná farské stretnutie pri káve. Keďže som veriaci katolík a viem po rumunsky, po niekoľkých otázkach ma uznávajú za brata. Sú pobúrení, musí to z nich von, chcú rozprávať. „Brat Florin“, druhý laický kazateľ, so všetkou vážnosťou zdôrazňuje, že „nie je dobré“ biť deti. A s tichou rozhodnosťou k tomu dodáva: „Keď sú nórske deti u nás na návšteve, už nehovorím modlitbu pri stole. Nechem byť obvinený z náboženskej indoktrinácie.“

Brat Samuel už evakuoval manželku a deti do Rumunska, on sám zostane len do­vtedy, čo sa zbaví nórskej hypotéky. Počúvam, že mnohí rumunskí letničiari už utiekli kvôli prípadu Bodnariovcov z Nórska, tri rodiny z Osla, desať rodín z regiónu Bergen. „V Nórsku rodičia už nevychovávajú svoje deti, ale naopak,“ hovorí brat Samuel. „To vidia aj naše deti, môžu nás vydierať. Nedávno som videl v jednom ná­kupnom centre, ako jeden chlapec chcel mobil, no matka mu ho nechcela kúpiť. Chla­pec sa hodil o zem a zúril, matka ho nahlas prísne napomínala. Tu jeden ná­hodne okoloidúci vybral mobil a nakrúcal matku. Tak ďaleko to zašlo. Nórom sa stal blahobyt drogou.“ Brat Samuel k tomu dodal: „Musím povedať, že tu má Ru­mun­sko viac kultúry. A viac tradície.“

Zástupcovia nórskeho protestantizmu, ktorý sa inováciami ako cirkevné homo-man­žels­tvo zaiste náhli v ústrety svojmu rozplynutiu, vyhlásili pri príležitosti prípadu Bodnariovcov, že nepozorujú v Nórsku žiadne náboženské prenasledovanie. Môžem však dosvedčiť, že rumunskí letničiari sa cítia byť prenasledovaní. Ďalej pôjdem na úrad Barnevernet.