Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Film Kultúra
01. október 2022

Nový slovenský film Piargy

Tvorcovia sa zľakli Švantnerovej mystiky, no nie je to zlý film

Švantner láka filmárov aj divadelníkov. Jednak je to autor nadčasový a jednak tajomný.

Tvorcovia sa zľakli Švantnerovej mystiky, no nie je to zlý film

V ústrednej postave Juliše Judit Bárdos. FOTO: piargyfilm.com

Pochopiť či presne detailne vysvetliť Švantnera, najmä jeho rané diela, nie je jednoduché a to skonštatovali aj literárni vedci, nie iba študenti, ktorí si lámu hlavu s jeho Malkou či Nevestou hôľ.

Autor rád umiestňuje svoje príbehy na miesta, ktoré sú akoby mimo civilizácie a plné mýtov a záhad. Ktosi napísal, že Švantner je taký náš Edgar A. Poe, teda autor, ktorý fascinuje aj svojou temnosťou a tajomnosťou.

 Ani Švantnerove Piargy nie sú idylickým rajom, kde je človek blízko prírode v duchu Rousseaua, nie sú tu ani žiadne bukolické obrázky, naopak, deje sa tu veľa krutého, ťaživého, záhadného aj hrôzostrašného.

Pamätám si, že v škole – za čias socializmu – nám zdôrazňovali, že Švantner, to je naturizmus, teda spätosť človeka s prírodou. A tiež že kopce, vrchy prinášajú slobodu. Že len tam je človek voľný, žiadne zákony, ani Božie, ani štátne ho nespútavajú. To je čistá ilúzia a Švantner nič také neprináša. O tom je napokon aj poviedka Piargy.

Okrem toho sa rado zabúdalo na to, že Švantner, to je aj mystika. Mystika napríklad v tom zmysle, ako ju jednoducho opisuje Krátky slovník slovenského jazyka: „V prvom význame je to prežívanie priameho kontaktu s nadzmyslovým svetom, s Bohom. V druhom význame je to tajomnosť, tajuplnosť, záhadnosť.“ U Švantnera platí aj prvý, aj druhý význam.

Vnímal silu hôr,  ktoré človeka utvárajú, formujú, ovplyvňujú, ale vedel, že  človek nie je iba prírodný úkaz. Zdieľať

Mnoho divákov si isto aj pošomralo, keď sa objavil film Piargy alebo už aj informácia, že sa točí tento film. Zase čosi ako ďalší Jozef Mak, teda slovenská dedina, utrápené ubité ženy, zase bieda, utrpenie, zadubenosť, hriechy, potom kostol, tragicko-smiešna postava farára a k tomu ešte sociálna dráma – ale v prípade Švantnera tam, samozrejme, musí byť aj veľa prírody, teda drsné, ale uhrančivé vrchy a hlboké tajomné lesy.

No toto celkom nesedí.

Švantnera (najmä v ranom období tvorby) nezaujímali sociálne drámy. A nevidel iba silnú previazanosť človeka s prírodou či prírodnými živlami. Áno, vnímal silu grúňov, holí, lesov a vedel, že človeka do veľkej miery aj ony formujú. Ale vedel aj to, že človek nie je iba prírodný úkaz. Videl aj jeho ducha, slobodnú vôľu, videl, ako človek zlyháva, padá, ako bojuje proti hriechu, proti démonom v sebe. Alebo nebojuje a potom privoláva nešťastie na seba aj svoje okolie.

O tom je aj krátka poviedka Piargy.

Šesť domcov „v doline rovnej ako rúra, stisnutej z oboch strán grúňmi“ a nad nimi Končistá. Staré drevenice „vysedávali zadumané do seba po oboch stranách strmej bystriny ako divé kury na hniezdach. Nebáli sa samoty, čo hľadela z Končistej dolu, ale svoj majetok chránili veľmi pozorne. Čupel každý sám, akoby si navzájom nedôverovali...“

Ťažký život, ďaleko od dediny či mesta, od civilizácie. Ani krčma, ani kostol.

Tu človek ľahšie „zbesnie“, ako píše Švantner. Napríklad pochabá čipkárka Magduša „sa rúhala navidomoči“. O vydaji sa jej ani neprisnilo, ale vo svete si našla chlapov, akých chcela. A potom si ich vodila na Piargy, lebo tu bol akoby každý hriech dobre ukrytý. A miestnym štedro nalievala, takže bola zábava.

V každom spoločenstve, aj v tom odľahlom, sú však ľudia, ktorí vidia, keď sa dejú zlé veci, majú cit pre znamenia. Často sú to staré ženy, ktoré nielenže poznajú bylinky, ale majú aj „prorocké vnuknutia“. Krstná mama Spod čerešne bola takou osobu v Piargoch, ale už ju takmer nik nepočúval.

Keď sa ľudia v Magdušinom dome divoko zabávali, ona už vedela: „Boh nás za toto potresce.“ A videla jasne: „A neminie nás toto nešťastie, lebo ho predpovedalo Písmo...“ Pár chvíľ pred tragédiou stará žena hovorí: „A naplnil sa už ten čas, lebo všetky znamenia sa na nebi poukazovali...“

Zabávajúci dav ju nepočúval, zúbožená „sprostá“ Léna rodila v bolesti dieťa, ktoré bolo vraj splodené, keď sa párila s vlkom, a tak má prísť na svet podľa krstnej mamy ancikrist. Toho tajomna je v príbehu veľa, ale nie je to teologická stať. Je to príbeh, mystický tajomný príbeh o zle, ktoré číha na ľahkovážnych ľudí.

Švantner píše: „Piargovčania sa ešte mohli zachrániť, keby boli tušili, čo sa nich chystá. Len pánboh im najskôr zamútil rozumy. Nestačili myslieť na blízku smrť, lebo túžava života im planula na jazykoch.“

A potom to prišlo: „Ihličie svišťalo, korene pukali, konáre sa drúzgali, štiepy hvižďali a drevo sa tĺklo.“ Piargy zmizli pod snehovou lavínou.

No takto je to v Švantnerovi. Neveľa deja, ale významov veľa.

No čo s tým vo filme? Autori boli zjavne očarení Švantnerovým jazykom, jeho obrazotvornosťou, tajomnosťou a určite vnímali aj líniu, že zlo neostane bez trestu. Nedala sa ignorovať.

Lenže v poviedke Piargy veľa deja nie je, a tak museli niečo primyslieť a niečo doplniť z iných poviedok. Ústrednou postavou sa stáva mladá Juliša. Niekedy pochabá, niekedy pokorná, víťaziaca aj zlyhávajúca, je v nej veľa strún. Nie je to iba ubitá žena bez vôle a sebavedomia. Občas je obeťou, občas zlyháva ona.

Sebavedomý muž v klobúku, na koni, s puškou cez plece. Áno, je v tom aj niečo westernové. Zdieľať

Chce byť dobrou ženou svojmu mužovi, no jej muž je síce jemnejší ako svokor, ale je to aj slaboch a mamičkár.

Julišin svokor, bohatý gazda, je tvrdý muž, ktorý vzbudzuje rešpekt, strach aj obdiv. Je to – moderným jazykom povedané – sexuálny predátor, ktorému sa každá žena musí podvoliť, po dobrom či po zlom. Dokáže mlátiť ženu, ponižovať syna aj znásilniť nevestu.

No zároveň je v ňom niečo divoké a silné. Sebavedomý muž v klobúku, na koni, s puškou cez plece. Áno, je v tom aj niečo až westernové (či easternové?).

Inzercia

Mimochodom, Julišu aj jej svokra hrajú herci, ktorí pochádzajú z maďarskej menšiny. Ale v úlohách „írečitých vrchárskych Slovákov“ fungujú naozaj dobre, napriek jemného maďarskému prízvuku Atillu Mokosa.

Juliša sa autoritatívneho svokra najprv bojí, no zároveň je v ňom aj niečo impozantné, čo jej mužovi chýba. Aj ním opovrhuje, keď vidí, ako mláti svoju ženu, ponižuje syna a napokon ju znásilní. Nenávidí ho, ale aj ju priťahuje a vášne napokon zvíťazia.

Rodinná dráma veľkého strihu. Je to kruté, bolestné, ako sme už zvyknutí na príbehy zo slovenských dedín, ale toto nie je sociálna dráma, kde za všetko zlé môže chudoba, ťažké pomery, prázdne svätuškárstvo alebo zadubení dedinčania.

Tu sú silné vášne, ktoré človeka unášajú, a všetko sa tu divoko zmiešava, buble, no a zlo má otvorenú bránu.

Táto línia vo filme funguje. No keď krstná mama v podaní Jany Oľhovej prednáša svoje proroctvá, občas to pôsobí nepatrične, smiešne, nič hrôzostrašné či desivé. Podobne pôsobia rôzne znamenia, ako plačúca socha či krvácajúci Kristus na kríži.

V úlohe gazdu, ktorý zvedie aj svoju nevestu, je Atilla Mokos. FOTO: piargyfilm.com

Autori sa rozhodli pre čierno-biely film. Tie tatranské hole a štíty nie sú potom až také malebné, sú tajomné, krásne, ale aj zlovestné.

S čím mám vo filme problém? Naozaj sa mi zdá príliš lacná politická linka, teda zasadenie príbehu do čias Tisovho slovenského štátu, kde mestečkom pochoduje rozjarená Hlinkova garda a arizátori zaberajú židovské obchody.

Švantner písal poviedky zo zbierky Malka (kde sú aj Piargy) počas slovenského štátu a ako citlivý človek, umelec isto cítil zlo, ktoré vojna a politika prinášali. Ale on nemal v úmysle napísať jednoduchú kritiku Tisovho režimu.

Písal poviedky o zle, ktoré ovládlo ľudí, a o porušovaní Božích zákonov aj o tom, že za toto zlo prišiel trest.

Je to mystický obraz rozdivočených pochabých ľudí, ktorí prekračujú všetky hranice. A potom padne lavína, všetko je pochované. Zlo sa nemôže rozpínať donekonečna.

No akoby sa tejto nadčasovosti tvorcovia báli a film je dokonca označený na CSFD.sk ako historický. Lebo veď sú tam reálie doby, pochodujúca Hlinkova garda, arizátori, utrápení židovskí obchodníci a k tomu aj kňazi, ktorí nedokážu nič ovplyvniť, naopak, pôsobia bezradne a nevedia zlo zastaviť. Skôr ho banalizujú a pozerajú sa na všetko s chladným odstupom.

Toto však k Švantnerovi celkom nepasuje.

Aj atmosféra toho miesta, ktoré akoby bolo Pánu Bohu za chrbtom, je podmaňujúca. Zdieľať

Nie, od tohto filmu človek ani neočakáva, že by mal byť ako jednoduchá bezčasová kresťanská selanka typu: zlí, hriešni zahynuli, tí dobrí, čistí prežili. Ani to sa k Švantnerovi nehodí.

Tvorcovia skôr naznačujú, že aj samotná cirkev, kňazi odmietli v tom, čo sa udialo na Piargoch, vidieť čosi viac ako obyčajné prírodné nešťastie.

Kňaz vysvetlí, že na Piargoch sa nenarodil žiadny ancikrist, ako sa šírilo medzi ľuďmi, ale len dieťa postihnuté hypertrichózou. Takže vlastne nič neobvyklé, len zriedkavejšia, ale známa choroba a potom smrtonosná lavína. To sa predsa stáva – a nie je podstatné, čo sa predtým v osade dialo. Prírodný živel si nevyberá. A tak jedno dievča, ktoré všetko videlo a prežilo, videlo aj tie znamenia, ostane nepochopené a izolované kdesi v kláštore, aby nikoho nevyrušovalo svojimi rečami.

Ten film vôbec netreba zatracovať, neplatí ani to, že tvorcovia Švantnera znesvätili či nepochopili. To by bolo pyšné takto tvrdiť. Ako už bolo povedané, Švantnera nie je ľahké pochopiť, každý môžeme jeho diela vnímať inak. Tých výkladov môže byť veľa.

Autorka scenára a režisér však zjavne boli fascinovaní Švantnerom, macedónsko-český režisér Ivo Trajkov hovoril o špičke magického realizmu, aj o „folk horore“, ale aj o westerne či easterne, či o dráme hádam až antických rozmerov. Takže nie je to povrchný film a mieša sa tam viacero rovín.

Príbeh Juliše, jej rodiny, jej vzletov a pádov funguje. Aj atmosféra toho odľahlého miesta, ktoré akoby bolo Pánu Bohu za chrbtom je podmaňujúca.

Filmové obrazy môžu občas pôsobiť aj gýčovo, ale v tej čierno-bielej verzii je to skôr pekné.

Len tej tajuplnosti a Švantnerovej mystiky mohlo byť viac. Tej akoby sa tvorcovia filmu zľakli. Akoby sa báli, že diváci ostanú zmätení. A divák predsa nemôže byť rozrušený z toho, že mu filmári nepovedali, ako to všetko v skutočnosti bolo.

Preto sa vo filme dopovedávalo možno o čosi viac, ako Švantnerovi svedčí.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.