Marcel Klimek o cenách elektriny Vhupli sme do ľadovej vody, v piatok nám ide v Bruseli o veľa

Európska komisia pripravila balík opatrení, ktoré majú štátom pomôcť zvládnuť aktuálnu energetickú krízu. Jedným z nich je aj zastropovanie nadvýnosov výrobcov elektriny, čo by malo krajinám priniesť dodatočné peniaze na vyplácanie kompenzácií.

Ako však v rozhovore upozorňuje štátny tajomník ministerstva financií Marcel Klimek, súčasný návrh, o ktorom sa bude v piatok v Bruseli rozhodovať na zasadnutí Rady ministrov, neprinesie Slovensku takmer nič, preto tlačí Hegerova vláda na iné riešenie.

Európske peniaze pritom veľmi potrebujeme, na základe súčasných cien bez dostatočných opatrení by nás totiž čakala v budúcom roku o 24 miliárd eur vyššia faktúra za elektrinu. „Je nepredstaviteľné, aby akákoľvek ekonomika absorbovala takýto cenový šok,“ hovorí Klimek, ktorý má spolu s ministrom financií Matovičom a ministrom hospodárstva Hirmanom momentálne kľúčové slovo pri tvorbe slovenských opatrení proti energokríze.

V rozhovore sa dozviete aj to, aké iné riešenia vláda pripravuje, či sa budú vyplácať energošeky a či zákon o núdzovom stave naozaj zastaví dostavbu Mochoviec.

V kuloároch sa hovorí, že ste boli človekom, ktorý počas leta na zasadnutiach vlády či koaličnej rady najdôraznejšie hovoril, že ak nič nespravíme, rúti sa na nás energetická katastrofa...

Je pravda, že o energetickej kríze ako o veľkom riziku som na týchto fórach opakovane hovoril minimálne posledné tri mesiace.

Navonok sa však počas leta nič nedialo, hlavnou starosťou bol konflikt Sulíka s Matovičom po ultimáte SaS. Nestratili sme preto celé leto?

Vnímam to tak, že pri príprave opatrení sa udiali na kompetenčne príslušnom ministerstve zrejme nejaké omeškania. Do augusta sa okrem dvoch opatrení pre domácnosti na iných opatreniach s veľkým nasadením nepracovalo. Ale za posledný mesiac sa mnohé pohlo, môžeme povedať, že vláda sa energetike venuje maximálne intenzívne. Aj preto som dnes už presvedčený, že situáciu zvládneme.

Igor Matovič hovorí, že jasným vinníkom omeškania je Richard Sulík, ten hovorí, že všetko podstatné pripravil a už je len na menšinovej vláde, aby to dotiahla do konca. 

Faktom je, že keď 24. augusta zasadala vláda, okrem dvoch opatrení, aj to ešte nie v realizovateľnej forme, neboli vláde predložené žiadne opatrenia. Premiér preto zaviazal ministerstvo hospodárstva, aby tieto opatrenia predložilo a odvtedy sa na nich začalo pracovať vo viacerých prúdoch. Toto sú fakty.

Do konca augusta neboli vypracované žiadne relevantné opatrenia, ktoré by mohla vláda schváliť, mimo tých pre domácnosti. Tie sú však naozaj veľmi dôležité a aj v európskom porovnaní skutočne mimoriadne.

Aká je teraz vlastne situácia? Minister hospodárstva Karel Hirman pre Denník N povedal, že sa na nás valí cunami. Keď sme sa s vami rozprávali ešte dávnejšie mimo záznamu, aj vy ste hovorili o stometrovom cunami. Tento obraz sa teda vo vláde ujal, čo to však znamená?

Z ekonomického hľadiska to znamená, že ak bude spotreba rovnaká, ako bol štandard z minulých rokov, Slovensko, teda jeho domácnosti, firmy aj verejná správa, by budúci rok dostalo dokopy o 24 miliárd eur vyššiu faktúru za energie.

Čo je viac-menej pätina celého slovenského HDP.

Podľa posledných makroprognóz je to 22,4 percenta HDP, teda ešte dokonca o čosi viac ako pätina. Je nepredstaviteľné, aby akákoľvek ekonomika absorbovala takýto cenový šok. Prinieslo by to dramatické prerozdelenie z veľkej časti v prospech zahraničného dovozu.

Tých 24 miliárd platí za predpokladu, ak by ceny energií boli také vysoké ako dnes?

Áno, rovnako to platí aj za predpokladu, keby sa spotreba vôbec nezmenila. Toto je, samozrejme, iba fiktívny scenár, ktorý sa nenaplní.

Prečo sa nenaplní?

Na jednej strane sa nenaplní preto, že robíme kroky, aby sa ceny na burze nepreniesli do cien pre odberateľov. Na druhej strane tento vývoj ani nie je možný, pretože vidíme, že po celej Európe energeticky náročné podniky vypínajú alebo obmedzujú svoju produkciu, pretože sú nekonkurenčné v medzinárodnom porovnaní.

Teda ide o katastrofický scenár, ktorý by nemal nastať. Aký je realistický scenár, teda koľko nás to asi vyjde a koľko z toho dokážeme vykryť rôznymi opatreniami?

Na jednej strane stoja tri sektory, teda domácnosti, verejná správa a firmy, a na druhej strane stoja tri energetické oblasti, teda elektrina, plyn, teplo. Riešenia pre domácnosti sú vo veľmi pokročilom štádiu. Memorandum so Slovenskými elektrárňami prinesie oproti dnešným cenám na trhoch úsporu vo výške 2,6 miliardy eur (500 eur na občana, 2000 eur na štandardnú domácnosť). Už teraz si z toho 24-miliardového balíčka môžeme teda odpočítať túto sumu.

Druhým zásadným krokom je použitie plynu, ktorý je uložený v zásobníkoch v Dolných Bojanoviciach. Tento krok by mal priniesť úsporu blížiacu sa k jednej miliarde. Plyn je nosičom aj pre teplo pre domácnosti a celková miera kompenzácie pre domácnosti sa tak blíži k piatim miliardám.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Aj to však znamená, že domácnosti budú v budúcom roku zrejme platiť mesačne síce nie o stovky, ale o desiatky eur viac ako v tomto roku.

Ak by sa nepodarilo prijať kompenzačné opatrenia v prenosových a súvisiacich poplatkoch, budú platiť viac. Naším cieľom je znížiť dosahy v maximálne možnej miere. Ale presnú kvantifikáciu budeme mať, až keď sa ukončí regulačné obdobie, čo bude na konci tohto mesiaca. Následne ÚRSO prijme jednotlivé cenové výmery.

Ale vláda má veľkú ambíciu dosiahnuť aj maximálne cenové limity pre distribúciu a prenos. Chceme docieliť, aby tieto poplatky rástli čo najmenej, a sme na veľmi dobrej ceste, aby sme tieto dosahy na domácnosti redukovali.

Zároveň sa domnievam, že okrem tohto plošného opatrenia budú potrebné aj adresné sociálne opatrenia pre najviac dotknuté skupiny obyvateľstva, kde môže byť aj niekoľkopercentný rast problematický.

V prípade domácností bude teda úspechom, ak bude cena vyššia iba o pár desiatok eur, pričom najviac dotknuté skupiny dostanú kompenzáciu typu energošekov.

Benjamin Franklin povedal, že všetky vojny sú hlúpe, veľmi drahé a škodlivé. No a to, že sú veľmi drahé, pociťujeme teraz aj my, respektíve celá Európa. Česko nedávno zastropovalo ceny pre domácnosti a silová zložka je štvornásobne vyššia ako naša zastropovaná cena, pokiaľ viem, pohybuje sa na 240 eurách. Celková faktúra za MWh tak dosahuje 320 až 330 eur, čo je násobne viac ako u nás.

Aj z medzinárodného hľadiska teda považujem našu dohodu so Slovenskými elektrárňami za najlepší príklad toho, ako pristúpiť k tejto kríze. To nakoniec potvrdzujú aj referencie z iných krajín vrátane ČR, ktoré vyzdvihujú či priam chvália túto dohodu.

Kľúčovým problémom sú však firmy, ako to chcete riešiť?

Áno, firmy majú najväčší účet za energie. Problém, ktorý riešime, súvisí s jednotným energetickým trhom v rámci EÚ, preto sa ho v prvom rade snažíme riešiť na európskej úrovni. Naše elektrárne dokážu v podstate vyprodukovať elektrinu, ktorá by pokryla našu spotrebu.

Keďže sme však súčasťou veľkého spoločenstva, elektrina nezostáva na Slovensku, ale je predmetom medzinárodného obchodu, ktorý prebieha na burzách v Lipsku, prípadne v Prahe. Realita je taká, že aj pre nedostatok likvidity sa naša produkcia predávala v Nemecku pre nemeckú oblasť a zhruba za ceny spred roka-dvoch.

Keď to veľmi zjednodušíme, sme v situácii, že slovenskí výrobcovia elektriny predali svoju produkciu pred dvoma rokmi na európskych trhoch za cenu asi sto eur. My by sme dnes mali nakupovať elektrinu na trhoch – opäť zjednodušene – za 450 až 500 eur. Potrebujeme teda tento rozdiel vykompenzovať, a preto tvrdo rokujeme s Európskou komisiou pri príprave nariadenia, ktoré bude predmetom mimoriadneho zasadnutia Rady 30. septembra.

To je teda už v piatok, o čo teraz ide vo finále týchto európskych rokovaní?

Potrebujeme dosiahnuť, aby európske rozhodnutie čo najviac zohľadňovalo realitu trhu, čiže aby bol nadvýnos rozdelený po celej Európe a aby bol alokovaný podľa spotreby alebo výroby. Nemali by na tom profitovať iba krajiny, v ktorých sídlia veľké spoločnosti s dostatočnou kapitálovou silou.

V tejto súvislosti máme s EÚ otvorené dve kapitoly tohto nariadenia. Prvá je pre Slovensko zatiaľ veľmi dobrou správou. Komisia sa de facto akoby inšpirovala naším zákonom o mimoriadnom zdanení ziskov rafinérií, čo by malo Slovensku priniesť 200 až 500 miliónov eur, v závislosti od toho, ako sa to nakoniec nastaví. Z týchto zdrojov budeme môcť vyplácať kompenzácie.

Táto „daň“ by sa mala v prípade, ak sa nariadenie schváli, doplácať aj retrospektívne?

Zatiaľ je to textované tak, že postihuje všetky mimoriadne výnosy od prvého januára tohto roka. Čiže áno.

Počuli sme aj odhady, že by nám to mohlo priniesť dokonca až jednu miliardu eur.

Náš konzervatívny odhad, s ktorým momentálne pracujeme, je tých 200 až 500 miliónov. Je možné, že ak sa prijmú ešte nejaké zmeny, tak by výnos z tejto kapitoly mohol byť vyšší, potenciálne až na úrovni jednej miliardy. Povedané inak, ak hovoríme konzervatívne, ide asi o 200 miliónov, ten lepší prípad je 500 miliónov a optimistický prípad by sa približoval k jednej miliarde.

Neobávate sa však toho, že v prípade schválenia budú tieto spoločnosti žalovať EÚ pre tú retroaktivitu?

To je otázka pre právnikov Európskej komisie. Beriem to tak, že je to mimoriadna situácia, ktorá si žiada mimoriadne opatrenia. Áno, všeobecne platí, že našou ambíciou má byť predvídateľnosť a plánovateľnosť všetkých opatrení. Ale tu sme vhupli do ľadovej vody, s ktorou sa musíme ako spoločnosť vyrovnať.

V piatok sa však bude rozhodovať aj o ďalšej kapitole, ktorá je pre nás veľmi dôležitá, týka sa totiž elektriny a na tej už konsenzus nie je. Hovoríme o zastropovaní výnosov energetických výrobcov na 180 eurách za MWh.

Áno, nie sme s ňou spokojní, pretože neháji dostatočne záujmy Slovenska.

V čom je jadro problému?

V tom, že slovenskí výrobcovia predali iba minimum energie za cenu vyššiu ako 180 eur. Považujeme ho za diskriminačné, pretože z veľkoobchodného trhu, kde nie sú len výrobcovia, ale aj distribútori a obchodníci, je sankcionovaný iba jeden z troch relevantných hráčov. Naším zámerom je, aby boli zaťažené všetky subjekty, ktoré dosahujú nadvýnosy z obchodu s energiami.

A po druhé, aby sa ten nadvýnos, ktorý sa získa na elektrine vyrobenej na Slovensku, ale získa ho obchodník sídliaci v inej krajine, dostal späť k nám. Teda aby sa všetky výnosy, ktoré sa z tohto nástroja získajú, redistribuovali na základe kľúča, ktorým by mohla byť napríklad spotreba za rok 2019. Vedú sa ťažké vyjednávania, pretože časť krajín je v lepšej pozícii, keďže práve v nich sídlia spoločnosti, ktoré majú najväčšie nadvýnosy.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Dá sa to povedať tak, že súčasný návrh Komisie, s ktorým nesúhlasíme, vyhovuje najmä štátom ako Nemecko?

Vyhovuje západoeurópskym kapitálovo silným spoločnostiam, a teda aj krajinám, kde sídlia, Nemecko je jednou z nich. Domnievam sa, že Nemci sú aj jedným zo spoluautorov tohto riešenia. Už pred mesiacmi sa netajili tým, že by túto problematiku chceli riešiť týmto spôsobom.

Čo by pre nás finančne znamenalo, keby sa tento nemecký či západoeurópsky model v piatok presadil?

Bohužiaľ, znamenalo by to, že z očakávaného celoeurópskeho výnosu niekde na úrovni 140 miliárd by Slovensko získalo nie jedno percento, ako je to obvykle pri uplatnení štandardných rozdeľovacích kľúčov, ale v zásade iba jedno promile. Čiže plus-mínus 115 miliónov. A to nám nerieši faktúru vyššiu o niekoľko miliárd.

Ak by sa nariadenie schválilo v tejto podobe, čo môžeme urobiť na vnútroštátnej úrovni, aby sme stometrové cunami zastavili?

Rokujeme a padajú rôzne návrhy, no uvidíme až 30. septembra. Prvým námetom je, že by sme mohli regionálne znížiť ten strop viac ako na 180 eur. Tak by sme mohli dosiahnuť, že by mali nadvýnosy aj slovenskí producenti. Ale ide zatiaľ iba o diskusie.

Slovenské elektrárne však tvrdia, že elektrinu na rok 2023 predali v priemere za 80 eur za MWh. Strop by ste teda museli znížiť veľmi výrazne.

Áno, naším problémom je, že elektrina sa predala do zahraničia za historické ceny spred dvoch rokov a teraz ju máme za aktuálne ceny nakupovať späť. Dodatočné zníženie stropu bol jeden z diskusných bodov, ale museli by sme pretestovať, čo by to urobilo so Slovenskými elektrárňami.

Ale sú aj iné opatrenia, cez ktoré možno hľadať zdroje na kompenzácie. Niektoré sú na úrovni diskusií s Európskou komisiou, kde máme otvorené tri veľké finančné zdroje. Jedným z nich sú staré eurofondy z predchádzajúceho programového obdobia alebo z aktuálneho programového obdobia. Myslíme si, že racionálna diskusia by mohla byť pri uvoľnení starých nevyčerpaných eurofondov. Problematiku štrukturálnych fondov však Komisia vníma veľmi citlivo. Majú to byť totiž rozvojové a nie kompenzačné schémy.

Aká suma by sa dala takto vyrokovať?

To by som nechcel predbiehať, lebo tie diskusie sú ešte len rámcové, zintenzívnime ich až v závislosti od toho, ako v piatok dopadne rokovanie Rady EÚ.

Je v hre aj to, že si to celé na seba zoberie štát?

Ak sa nám nepodarí získať prostriedky z európskych zdrojov alebo bilaterálnymi dohodami, musí to vykryť štátny rozpočet. Preferujem, aby to boli európske zdroje, keďže problém súvisí s európskym trhom a možnosti nášho lokálneho rozpočtu sú limitované.

Ešte k tomu európskemu riešeniu. Ak by sa podarilo presadiť v piatok iné riešenie, ktoré navrhuje Slovensko, koľko peňazí by to mohlo Slovensku priniesť oproti 115 miliónom podľa navrhovaného kľúča?

Už by to nebolo jedno promile, ale niečo viac ako percento z tých 140 miliárd. Bavíme sa teda o sume niekde na úrovni 1,5 miliardy. Práve z týchto prostriedkov by sme chceli riešiť kompenzácie pre firmy. V každom prípade platí, že zhruba 40 percent stredných odberateľov už nejakú zmluvu na budúci rok má, hoci asi iba menej ako polovica z nich má aj fixnú cenu. Ale znamená to, že ak si zazmluvnili elektrinu, tak akceptovali trhovú realitu.

Akú má Slovensko pozíciu pred piatkovou Radou? Máme pre náš návrh silných spojencov?

Hovoril by som radšej iba všeobecne, nechcem vynášať z rokovaní ani na nich nie som priamo účastný, ale registrujem, že nie sme osamotení. Zároveň však registrujem, že pôjde o hlasovanie kvalifikovanou väčšinou.

Z vášho tónu cítime trochu skepsu, či sa nám podarí uspieť. Ak by sme neuspeli, myslíte, že by nám bol Brusel ochotný ustúpiť aspoň v tom, aby sme mohli na kompenzácie využiť napríklad eurofondy?

Tieto rokovania otvoríme sekundu po tom, ako bude jasná finálna verzia nariadenia. Všeobecne platí, že Európska komisia zriaďovala štrukturálne fondy s cieľom rozvoja, respektíve obnovy krajín, preto má veľmi skeptický postoj ku kompenzáciám alebo úhradám.

Ale práve vo svetle mimoriadnych okolností je legitímne túto tému nastoliť.

Ak by sa nepodarilo zohnať pre firmy zdroje na kompenzácie, existuje možnosť, že by sa v rámci pomoci firmám pridelila časť zo sľúbených 6,15 TWh za zvýhodnené ceny im na úkor domácností?

Takúto úvahu zatiaľ neregistrujem.

Je pravda, že sa uvažuje o tom, že sa nakoniec vyškrtne aj to, že zvýhodnená cena bude patriť iba na prvých 85 percent spotreby?

Parametrizácia toho, ako má byť tých 6,15 TWh distribuovaných, je ešte domáca úloha, ktorú potrebujeme dokončiť. Ministerstvo hospodárstva to spresňuje, je to totiž veľmi zložité. Pôvodný návrh hovoril o štyroch MWh na domácnosť. Je však veľmi zložité nájsť riešenie, ktoré by bolo dokonale spravodlivé.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Skúsme sa po týchto informáciách vrátiť viac na začiatok, keď ste hovorili, že faktúra za energie bude vyššia o 24 miliárd a že toto navýšenie musíme cez rôzne opatrenia skresať. Opatrenia pre domácnosti prinesú päť miliárd, v Bruseli hráme o ďalšiu miliardu a pol, ale stále chýba 16 – 17 miliárd. Čo s nimi?

Ako som povedal, tých 24 miliárd je maximálne navýšenie. Keďže časť nákladov podniky prenášajú do cien, v najhoršom scenári by sme sa potrebovali dostať v objeme kompenzácií na úroveň 12 miliárd. Podľa mňa sme už za polovicou.

V druhej polovici musíme hľadať mix európskych a lokálnych riešení. Pracujeme na tom, ide o finančné kompenzácie, ale aj regulačné opatrenia. Poslednou brzdou je zákon o núdzovom stave v energetike, kde by prišlo k obmedzeniu exportu elektriny, aby sme zabezpečili dostatok elektriny pre slovenské firmy za primerané ceny. To je však skutočne posledná brzda záchrany, ktorú, pevne verím, Slovensko nebude musieť v praxi využiť.

Toto riešenie sa nepáči Slovenským elektrárňam, ktoré tvrdia, že ak bude štát od nich chcieť viac ako 6,15 TWh, bude to pre ne znamenať konkurz. Elektrina, ktorú budú vyrábať budúci rok, je už totiž predaná a ony ju musia dodať. Ak im ich výrobu zoberie štát, musia elektrinu nakúpiť ony na trhu za trhové ceny. No a to by bolo pre ne pre nedostatok likvidity prakticky nemožné.

Rozumiem, Slovenské elektrárne hovoria podnikateľsky, že výrobu už majú predanú, a teraz štát hovorí, že ak nastane krajná situácia, tak im ju zoberie. Ale v zákone je napísané, že by sa k tomu pristúpilo iba v prípade, ak by boli ohrozené ekonomické záujmy Slovenska.

Predstavme si pod tým prevádzku nemocníc, škôl, sociálnych zariadení. Vďaka zákonu tu máme alternatívnu poslednú možnosť, ktorou je obmedzenie exportu. O tomto je ten zákon a je v súlade s inými zákonmi, ktoré tu máme a ktoré hovoria, že v krajine môžu nastať aj okolnosti, za ktorých musí štát zásadným spôsobom zasiahnuť do vlastníckych vzťahov.

Platí však článok 20 ústavy, ktorý stanovuje, že sa to môže diať iba v nevyhnutnom čase a rozsahu a že po skončení tohto stavu majú spoločnosti nárok na náhradu škody. V každom prípade, sme so Slovenskými elektrárňami v priebežnej komunikácii. Sme aj jedným z akcionárov Slovenských elektrární, takže je v záujme Slovenskej republiky, aby primerane prosperovali.

Riaditeľ Slovenských elektrární však na stretnutí s novinármi tvrdil, že zo zákona nie je presne jasné, čo sa bude považovať za núdzový stav. Elektrárne sa tak dostávajú do veľkej neistoty a stávajú sa rizikovým obchodným partnerom.

Neviem presne, z čoho pramení takýto výklad, lebo ešte raz, časť tých povinností mohla vláda ukladať už podľa súčasnej legislatívy.

Prišlo k spresneniu, že núdzovým alebo krízovým stavom nie je len situácia, keď elektrina nie je, ale aj keď virtuálne je, ale je nedostupná pre spoločnosť, pretože si ju nemôže dovoliť. Štát jednoducho musí vedieť garantovať ochranu života a zdravia občanov, musí zabezpečiť riadny chod nemocníc, domovov sociálnych služieb, ale aj inej kritickej infraštruktúry.

To, že máte pripravené opatrenia, vôbec neznamená, že ich musíte hneď použiť, ale keď vás kríza zastihne nepripravených, tie škody bývajú omnoho väčšie.

Riaditeľ Slovenských elektrární povedal aj to, že v dôsledku zákona budú musieť skončiť s dostavbou štvrtého bloku Mochoviec. Je tam potrebná investícia vo výške 400 miliónov, ktorú plánovali pokryť EPH s Enelom. Po prijatí tohto zákona tvrdia, že tak neurobia.

Myslím si, že to, ako nakladať s bežiacim investičným projektom, je témou, ktorá má byť predmetom diskusií akcionárov. V každom prípade sa domnievam, že nedokončenie štvrtého bloku by poškodilo v prvom rade Slovenské elektrárne. Slovenská republika je iba minoritným akcionárom, ktorý od privatizácie z tohto podniku nemal žiadne benefity.

Počas tejto krízy – tak to bolo napokon aj počas pandémie – padajú rôzne ideologické tabu. Príkladom je, že už aj liberálna SaS hovorí, že bolo chybou, že za Dzurindu sa sprivatizovali strategické podniky. Kritizuje sa aj to, že keď bolo možné elektrárne pred desiatimi rokmi spätne od Talianov odkúpiť, neudialo sa tak. Ak by sa Slovenské elektrárne nesprivatizovali, boli by sme dnes naozaj v podstatne lepšej situácii?

Je to dosť hypotetická otázka, lebo nevieme presne, ako by prebiehal paralelný vývoj. V každom prípade, čisto pre túto situáciu je výhodnejšie, keď krajiny elektrárne vlastnia, pretože môžu lepšie reagovať.

Príkladom sú Francúzi?

Francúzi, ale aj Chorváti, Poliaci a viacero krajín. Môžu lepšie prispôsobovať opatrenia, lebo nie sú odkázaní na dohody alebo záujmy iných strán. Je to vidieť aj na SPP vo vzťahu k teplu alebo plynu. Rozhodnutia robené s podnikom stopercentne vlastneným štátom sú lineárnejšie, ako keď sa bavíte o trhovom subjekte alebo subjekte, kde máte minoritu alebo nevlastníte nič.

Ak pred dvadsiatimi rokmi niekto v našich kruhoch namietal proti privatizácii strategických podnikov, vyslúžil si nálepku temer komunistu. Vtedy bol proti v podstate iba Fico. Samozrejme, vieme si domyslieť, ako by sa napríklad Ficovi nominanti správali v týchto podnikoch, ak by zostali štátu, ale ak ostaneme v principiálnej rovine, nemal v tomto Fico pred dvadsiatimi rokmi pravdu? 

V dobre fungujúcom štáte s kvalitnou reguláciou by malo byť irelevantné, či je vlastníkom takéhoto strategického podniku štát alebo súkromník. Štát má byť čo najlepší v regulácii. Keď nie je, tak barlička vlastníctva je výhodná. Druhým aspektom však je vytvorenie jednotného európskeho trhu.

Neimplementovali sa v ňom všetky nuansy, ktoré vidíme napríklad na kapitálových alebo finančných burzách. Tie regulujú trh, umožňujú ho v krajnej situácii vypnúť, vyžadujú zábezpeky a tak ďalej. V energetickom trhu to nebolo vyriešené a teraz sa to naplno ukazuje. Potrebovali by sme kvalitný celoeurópsky rámec, aby sme mohli z voľného pohybu benefitovať a zároveň mali dostatočné mechanizmy, ktoré by vypínali trhové anomálie.

Zdá sa, že súčasné bláznovstvo s cenami súvisí takmer výlučne s Putinovou vojnou. V skutočnosti však aj memorandum so SE bolo podpísané ešte krátko pred vojnou. Ľudia, ktorí sa venujú energetike, už dlhodobejšie upozorňovali, čo s trhom a cenami robí Green Deal, za ktorý platíme po vypuknutí vojny o to väčšiu cenu. Po všetkých debatách, ktoré ste v posledných mesiacoch mali na európskej úrovni, vidíte nádej, že aj Nemci sa z toho poučia a niektoré veci sa v rámci Green Dealu prehodnotia?

Je to relevantná otázka. Zaregistroval som napríklad, že Nemecko chcelo mierne zvrátiť vývoj v oblasti spaľovacích motorov. Vnímam tiež, že súčasná situácia otvorila v Nemecku otázky o používaní uhlia, jadra či spaľovacích motorov.

Na druhej strane je faktom, že momentálne sú Zelení súčasťou vládnej koalície, ale aj pre nich musí byť tento stret s realitou gigantický. Myslím si, že to bude viesť k úvahám o tom, ako pristupovať k energetickému mixu a ako ďalej postupovať v Green Deale, aby sa táto situácia neopakovala. Isté je len to, že táto kríza, ktorej čelíme, je najmä európskou krízou a v medzinárodnom meradle to Európe veľmi škodí.

Jednoducho strácame svoje pozície voči USA, Číne či Indii. Zároveň som presvedčený, že vďaka nasadeniu celej vlády o Slovensku platí, že energokrízu úspešne zvládneme.