Koniec gréckej krízy? Ak sa Gréci nepoučia, problémy si zopakujú

V Grécku uplynulý víkend skončil po 12 rokoch režim sprísneného dohľadu, ktorý bol naposledy obnovený v roku 2018. Fakticky tak prestalo byť ekonomickým protektorátom Európskej centrálnej banky a ďalších veriteľov. Grécko dostalo spolu tri vzájomne prepojené balíky pomoci v rokoch 2010 až 2018 v hodnote približne 260 miliárd eur.

Grécko tak prechádza do miernejšieho systému monitoringu, v ktorom je Írsko, Portugalsko, Španielsko a Cyprus, ktoré takisto získali pôžičky z eurovalu. Hodnotenie ekonomických parametrov krajiny už nebude vyžadované každý štvrťrok, ale v pravidelných správach každé dva roky. Tento režim sa podľa súčasných parametrov skončí v roku 2059, kedy sa očakáva, že Grécko splatí 75 percent svojich doterajších dlhov.

Turbulentné časy zo začiatku predchádzajúceho desaťročia, keď sa celá EÚ zaoberala gréckym dlhom, gréckym bankrotom, jeho odchodom z eurozóny a eurovalmi, boli nielen prvou naozajstnou tvrdou skúškou spoločnej európskej meny, ale v podobe nezamýšľaných dôsledkov na celé predchádzajúce desaťročie ovplyvnila aj politickú situáciu u nás na Slovensku.

Grécka kríza

Samotná grécka kríza sa naplno rozhorela na sklonku roku 2009, predchádzali jej však zásadné faktory, ktoré eurozónu doviedli do stavu, ktorý potvrdzoval, že spoločná mena bola viac politickým ako ekonomickým projektom a euro nebolo pripravené na problémy, ktoré ekonomický cyklus prináša. Či už prirodzene, ale najmä nekompetentnými štátnymi zásahmi do hospodárstva.

V prípade Grécka sa spojilo niekoľko katastrofálnych rozhodnutí s dlhodobo vysokou mierou korupcie v krajine a nadmernými štátnymi výdavkami.

Prvým faktorom boli tzv. Maastrichtské kritériá, ktoré musela krajina naplniť, ak sa chcela stať členom eurozóny a prijať spoločnú menu.

Tieto boli síce nastavené s ohľadom na to, aby sa do eurozóny dostali len krajiny, ktoré vedú zodpovednú ekonomickú politiku, čo je v súlade s primárnym cieľom zabezpečenia menovej stability spoločenstva. Na druhej strane však ignorovali potrebu ekonomicky zaostalejších krajín dosiahnuť dostatočnú ekonomickú výkonnosť na to, aby vôbec mohli na účasť v eurozóne pomýšľať, napríklad voľnejším narábaním s výmenným kurzom a úrokovou mierou.

Zároveň sa upustilo od pôvodnej predstavy, že ekonomicky slabšie či problémové krajiny nebudú do eurozóny prijímané, kým svoje problémy nevyriešia. Tak sa členom stalo v roku 2000 aj Grécko.

Maastrichtské kritériá tiež pôvodne obsahovali sankcie pre krajiny, ktoré ekonomické kritériá nedodržia už po vstupe do eurozóny. Kým v druhej polovici 90. rokov pred reálnym vznikom eura sa snažili kritériá dodržiavať, prakticky ihneď ako začali platiť eurom, od prísnych pravidiel upúšťali.

To sa pritom netýkalo len krajín s chronicky známym bujným verejným sektorom a veľkými štátnymi výdavkami ako Francúzsko či Taliansko, k prekročeniu deficitu verejných financií prišlo po roku 2000 aj v tradične zodpovednejšom Nemecku.

Žiadna z veľkých krajín však nakoniec skutočným sankciám za nedodržanie Maastrichtských kritérií nečelila. To ešte viac podporilo laxnosť menej zodpovedných, aby sa o ich plnenie snažili. Keď je už krajina členom eurozóny, mala by dodržiavať pakt stability a rastu, ktorý EÚ prijala v polovici 90. rokov. Ten však takisto ignoruje rozdielne východiskové pozície jednotlivých krajín a nemá dostatočné vymáhacie mechanizmy.

Veľkým gréckym problémom bolo aj samotné euro. Ak by krajina nebola súčasťou eurozóny, jej dlhodobé ekonomické problémy by sa podstatne skôr prejavili napríklad na kurze drachmy či na cenách dlhopisov. Grécko však bolo do veľkej miery posudzované ako súčasť celého bloku bez zohľadnenia špecifík, čo viedlo k tomu, že si grécke vlády mohli požičiavať nad pomery a zaštiťovať sa pritom silou spoločnej meny.

Koniec divadla

V roku 2009 sa nakoniec ukázalo, že Grécko sa do eurozóny dostalo v podstate podvodom. Dlhodobo falšovalo štatistiky svojho deficitu aj výšky dlhu. Prvé náznaky nezrovnalostí sa objavili už v roku 2004, keď europarlament žiadal grécku vládu o vysvetlenie sfalšovania schodku verejných financií.

Pri samotnom vstupe Grécko deklarovalo deficit na úrovni 2 percent HDP, pričom reálny deficit bol 4,1 percenta. V roku 2009 nová grécka vláda vyšla s pravdou von a potvrdila dlhodobé podozrenia Eurostatu. Predchádzajúca vláda zatajila dlh vo výške 120 percent HDP a deficit štátneho rozpočtu 12,7 percenta.

To už bola v plnom prúde celosvetová ekonomická kríza. Priznanie gréckej vlády ešte viac rozrušilo trhy a Grécko malo odrazu veľký problém požičať si peniaze na samotný chod štátu.

Ako je všeobecne známe, príčinou ekonomickej krízy bola hypotekárna bublina v USA, ktorej pôvod siaha do čias vlády prezidenta Clintona z Demokratickej strany. Jeho vláda uvoľnila podmienky poskytovania hypoték s cieľom zvýšiť dostupnosť bývania. K pôžičkám sa však dostali aj ľudia, ktorí ich objektívne neboli schopní splácať. Hypotekárny trh však rástol, a preto prilákal aj investičné fondy. Keď sa však dlhy nahromadili nad zvládnuteľnú mieru, bublina praskla, výnosy z investícií prudko klesli a šok sa rýchlo preniesol do celej ekonomiky.

Podobnú bublinu, ba ešte horšiu prežilo aj Španielsko, globálny zásah hypotekárnej krízy v USA je však výsledkom rozdielnej veľkosti trhu.

Popritom došlo aj k významnému zlyhaniu ratingových agentúr, ktoré dlho ignorovali štrukturálne problémy jednotlivých ekonomík. Viac ako reálne fungovanie ekonomiky ohodnocovali legislatívne úpravy smerujúce k čoraz väčšej deregulácii bez ohľadu na to, či ich je konkrétna krajina schopná zvládnuť bez hospodárskych problémov.

Vyšší rating znamená nižšie úroky, a teda možnosť vlád požičiavať si čoraz viac nielen na splácanie starých dlhov, ale aj na ďalšie míňanie v snahe populisticky uspokojiť požiadavky verejnosti, ktoré nie sú kryté reálnym výkonom ekonomiky.

Do takýchto problémov sa dostalo nielen Grécko či Španielsko, ale aj Taliansko a Portugalsko. Táto skupina krajín sa začala označovať spoločnou hanlivou skratkou PIGS. Keď do rovnakých problémov spadlo aj Írsko, skratka sa upravila na GIIPS.

Grécko však vyčnievalo aj z tejto skupiny. A to najmä omnoho vyššou mierou korupcie a klientelistického štátu a vysokou prezamestnanosťou v štátnom sektore. Veľká časť rozpočtu sa pravidelne roztápala v armádnych zákazkách. Silnú armádu síce Grécko potrebuje vzhľadom na susedstvo s Tureckom a veľký rozsah pobrežia, ktorý treba brániť, no nákupy zbraní sa nevyznačovali práve finančnou transparentnosťou.

V roku 2010 – na vrchole krízy, ešte pred nástupom úsporných opatrení – bolo v Grécku v štátnej službe zamestnaných 27 percent ekonomicky aktívnych ľudí s priemerne 2,5-krát vyššou mzdou ako v súkromnom sektore a s odchodom do dôchodku v 53 rokoch. Poberanie dôchodku nekončilo smrťou, v plnej výške ho až do vlastnej smrti poberala ovdovená manželka či manžel. Nielen trináste a štrnáste, ale aj pätnáste či dokonca šestnáste platy boli úplne bežným zamestnaneckým benefitom v štátnych službách. Grécki politici si lojalitu týchto ľudí zabezpečovali aj tým, že správna politická príslušnosť znamenala zároveň vyššiu pozíciu v byrokracii, a tým samozrejme aj lepší plat.

Nečudo, že po ohlásení úsporných opatrení sa v Grécku doslova rozhoreli ulice a námestia. Znižovali sa dôchodky aj platy, zvyšovali dane, istý čas mali ľudia obmedzený prístup k hotovosti, aby banky masívnymi výbermi nepadli zo dňa na deň.

Protesty rozkolísali aj miestnu politiku, vo voľbách zvíťazila krajná ľavica, ktorá odmietala nariadené šetrenie a akýkoľvek dohľad nad krajinou. V roku 2015 ľavicová vláda dokonca zorganizovala referendum o prijatí podmienok pomoci, v ktorom Gréci podmienky Európskej centrálnej banky, Európskej komisie a Medzinárodného menového fondu odmietli. O niekoľko dní však vláda predložila rovnaké návrhy, s ktorými občania v referende nesúhlasili a po ďalších dňoch nakoniec súhlasili s programom eurovalu.

Objavili sa aj historické resentimenty, ktoré európsky dozor koordinovaný predovšetkým Nemeckom prirovnávali k invázii Wehrmachtu z druhej svetovej vojny.

Záchrana bánk

Tu však treba poznamenať, že pri vyjednávaniach o sanácii gréckeho dlhu nešlo len o samotnú grécku ekonomiku. Grécko samo osebe bolo a je príliš malou ekonomikou na to, aby dokázalo výraznejšie hýbať globálnym hospodárstvom.

Časť gréckych dlhopisov bola alokovaná v talianskych bankách – zhruba za 200 miliónov eur. Grécka neschopnosť splácať tak mohla ohroziť ďalšiu krajinu, ktorá sa aj bez toho vtedy borila s vlastnými ekonomickými problémami.

Talianska účasť na gréckom dlhu je však ničím v porovnaní v nemeckými a francúzskymi bankami. Nemecké finančné domy vlastnili na konci roka 2010 grécke dlhopisy za 22,7 miliardy eur a francúzske za 15 miliárd.

Aj z tohto faktu vyplýva mimoriadna angažovanosť pri riešení gréckej krízy zo strany nemeckej kancelárky Merkelovej a francúzskeho prezidenta Sarkozyho. Pri „pomoci“ Grécku tak išlo v skutočnosti o pomoc talianskym, francúzskym a nemeckým bankám.

Napriek vnútropolitickým turbulenciám v Aténach vyjednávania pokračovali a od dočasného eurovalu, ktorý mal hasiť aktuálny problém, dospela eurozóna k trvalému eurovalu. Ten bol postavený na tom, že krajiny spoločne vytvoria fond, ktorý bude využívaný na pomoc pre krajiny, ktoré by sa dostali do dlhových problémov.

Ešte skôr ako tzv. prvá pomoc nastúpili bilaterálne pôžičky pre Grécko od iných členských štátov EÚ. Ratingové agentúry, ktoré dlhodobo zlyhávali pri hodnotení Grécka, totiž po prepuknutí problémov začali krajine prudko znižovať rating, čo Grékom pôžičky najprv výrazne predražilo, neskôr keď sa dostali do špekulatívneho pásma, úplne znemožnilo.

Iné krajiny si boli schopné, samozrejme, požičiavať lacnejšie a tieto svoje pôžičky vzápätí požičiavali Grécku, Slovensko sa do tohto mechanizmu nezapojilo.

Trvalý euroval mal základné imanie 700 miliárd eur, príspevok Slovenska predstavoval 5,786 miliardy eur. Svoje príspevky muselo Slovensko v niekoľkých tranžiach posielať do dohodnutých termínov. Vláda na jeseň 2012 rozhodla, že si na tento príspevok aj my požičiame.

V relatívnom porovnaní v pomere k HDP malo Slovensko druhý najvyšší príspevok do eurovalu – 11,7 percenta. Vyšší mali len Estónci – 13,9 percenta. V peňažnom príspevku však porovnanie vyzerá trochu inak – každý Slovák doň prispel sumou 1 422 eur. A krajina, ktorá mala najnižší podiel v porovnaní k HDP, Luxembursko – 4,8 percenta, zaplatila na hlavu najviac – 3 804 eur.

Neústupčivosť gréckej vlády však vrcholila aj v roku 2016, keď mala krajina naraz splatiť niekoľko miliárd eur a krajine tak opäť hrozil bankrot. V júni 2017 eurozóna odvrátila ďalší hroziaci bankrot, keď schválila Grécku uvoľnenie ďalšieho balíka tretieho záchranného programu v celkovom objeme 8,5 miliardy eur.

A ako je na tom Grécko dnes?

Hoci grécky premiér Kyriakos Mitsotakis pri príležitosti ukončenia sprísneného dohľadu hovoril najmä o pozitívnych vyhliadkach do budúcnosti, nezabudol pripomenúť sociálne dosahy, ktoré malo zvyšovanie daní a znižovanie sociálnych benefitov. Tie podľa neho viedli k nárastu fanatizmu a populizmu a „nevhodnej politiky, ktorá zabránila rýchlejšiemu ukončeniu dohľadu našich medzinárodných partnerov“.

„Grécko je dnes iné Grécko, s vysokým rastom, veľkým poklesom nezamestnanosti, nižšími daňami, odvodmi na sociálne zabezpečenie a majetkovými daňami a podporou pre zraniteľných,“ dodal.

Samozrejme, grécka vláda musí maľovať skutočnosť tak, aby si zachovala dôveru investorov a opäť neskĺzla do drahých pôžičiek. Ekonomická realita je však trochu zložitejšia.

Viacero štrukturálnych problémov gréckej ekonomiky, ktoré pretrvali aj po procese finančnej pomoci a dohľadu, pripomína portál Politico.

Miera nezamestnanosti, ktorá v čase najhoršej krízy dosiahla 28 percent, je dnes na úrovni 12,5 percenta. HDP narástlo v roku 2021 o 8,3 percenta, v tomto roku sa očakáva 4-percentný rast a v roku 2023 ďalších plus 2,4 percenta.

Čo však bežných Grékov trápi omnoho viac, je vysoká inflácia, ktorá je dnes síce v Európe všeobecným javom, v Grécku je však spojená s mimoriadne nízkymi mzdami a slabou ponukou lepšie platených miest. Čoraz viac Grékov tak pociťuje až nezvládnuteľný nárast životných nákladov. Hoci je priemerná čistá mesačná mzda na úrovni vyše 2 300 eur, v kategórii najčastejšej mzdy je to necelých 970 eur.

Štrukturálne je Grécko stále prebyrokratizovanou krajinou a štátni zamestnanci patria medzi najlepšie odmeňovaných. Príjmy stále stoja najmä na cestovnom ruchu, avšak veľká väčšina podnikateľov sa považuje za insolventných. Popritom grécky štátny rozpočet stále trápia masívne daňové úniky.

Krajina je pritom stále v špekulatívnom ratingu. Na investičnú úroveň by sa podľa gréckeho premiéra mohla dostať budúci rok. Z toho vyplýva aj to, že grécke štátne dlhopisy patria k najvýnosnejším – 10-ročný dlhopis má momentálne úrok 3,26 percenta. Na porovnanie, Taliansko v politickej kríze predáva svoje 10-ročné dlhopisy s úrokom 3,07 percenta a do recesie padajúce Nemecko s úrokom 0,94 percenta.

Ak by sa aj Grécku podarilo v tomto smere zlepšiť svoju pozíciu, jeho 350-miliardový dlh je riadený regulovanou úrokovou mierou podľa podmienok záchranných balíkov.

Hoci grécke vlády pod tlakom prijímali nepopulárne šetriace opatrenia, stále nepokročili v procese privatizácie či reformy daňovej správy, čo komplikuje najmä príjmy štátneho rozpočtu. Celkové úsporné opatrenia smerujúce k obyvateľstvu pritom dosiahli objem 72 miliárd eur.

Za ostatné roky klesol aj hrubý domáci produkt. Z 355,9 miliardy dolárov v roku 2008 na 188,7 miliardy dolárov v roku 2020, vlani mierne narástol na približne 216,4 miliardy dolárov. Ekonomická kríza však z krajiny vyhnala mnoho, najmä mladých ľudí. Na bohatší sever Európy ich odišlo takmer pol milióna.

Grécko je síce z najtemnejších rokov vonku, no zďaleka nie je v stave, s ktorým sa môže uspokojiť. Navyše, v aktuálnej ekonomickej situácii, ktorá panuje v Európe, bude pre populistických politikov opäť veľkým pokušením nasľubovať voličom štedrejší štát a opäť začať vo veľkom míňať.

Slovenský kontext

Odpor SaS a Richarda Sulíka voči eurovalu, ktorý stál život Radičovej vládu, bol síce z ekonomického hľadiska logický. Áno, pôžička Grécku, ktorá mala sanovať nezodpovedné populistické míňanie tamojších vlád, bola z pohľadu Slovenska ako krajiny s nižšou životnou úrovňou a pomerne čerstvým členstvom v eurozóne vysoko problematická.

Na druhej strane to však bola od Sulíkových liberálov absolútna politická neschopnosť. Eurovalu nijako nezabránili. Bol schválený vzápätí po páde vlády, hlasy dodal Smer, ktorého podmienkou podpory bol práve koniec vlády. Pádom vlády však Sulík vpustil na ďalších osem rokov k moci a jej bezbrehému uplatňovaniu Roberta Fica a jeho kamarilu.

Richard Sulík sa síce môže pred zrkadlom chváliť, že on euroval nepodporil, no aký je výsledok? Zhodená vláda, schválený euroval a osem rokov vlády Smeru.

Následky boli nielen ekonomické a blížiace sa k výške záruk za grécke pôžičky a podiel v eurovale, ale najmä spoločenské. Dokazuje to obsah a rozsah vyšetrovania a doteraz zhromaždených dôkazov vo viacerých kauzách. Či už ide o dianie v polícii, na súdoch či napríklad v Pôdohospodárskej platobnej agentúre.