Politici a analytici Preceňovaný odchod ekonóma, ktorý kritizoval Matoviča

K uhorkovej sezóne už akosi patrí, že pozornosť na seba vedia počas nej pritiahnuť aj udalosti, ktoré by inak nestáli ani za zmienku.

Dôkazom toho je aj odchod vládneho analytika Tomáša Hellebrandta z ministerstva financií, ktorý aktuálne riešia celoštátne médiá a potrebu vyjadriť sa k nemu cítila dokonca aj prezidentka Zuzana Čaputová.

Pripomeňme, že vládny analytik svoj odchod zdôvodnil tým, že sa nedokázal stotožniť so spôsobom, akým Igor Matovič presadil takzvaný rodinný balíček. „Odhliadnuc od jeho obsahu, ku ktorému mám odborné výhrady, spôsob, akým Igor Matovič túto svoju srdcovku pretlačil v parlamente, významne prispel k legitimizácii extrémistických politických síl,“ napísal.

Na Hellebrandtovom odchode je pritom zaujímavá práve otázka, prečo k nemu dochádza až teraz. Aj keď veľkolepý prezidentkin záujem o jeho osobu nejaké možné odpovede ponúka, bolo by to len špekulovanie.

Faktom však je, že vládny analytik svojho ministra a jeho návrh verejne kritizoval už pred niekoľkými týždňami. Dokonca s odvolaním sa na „rezistenčný front“ vnútri ministerstva so zadosťučinením odfotil a verejne zdieľal obrázky, na ktorých bol Matovičov portrét na ministerstve polepený protiextrémistickými nálepkami.

V takejto de facto už verejnej opozícii voči šéfovi rezortu by analytik nemohol na ministerstve ďalej fungovať, ani keby sa minister volal Peter Kažimír, Ivan Mikloš či hoci aj Wolfgang Schäuble.

Vládneho analytika nikto nevolil a nezískal žiaden mandát o niečom rozhodovať. Zdieľať

Hellebrandtovmu prípadu má cenu sa venovať len ako ilustrácii ilúzie, ktorej niekedy vládni analytici prepadnú. A to, že ich postavenie pri rozhodovaní o veciach verejných je podobné postaveniu politikov. To ich potom zvádza na to, že z času na čas verejne vstúpia do priestoru, ktorý je vyhradený politikom a stranám.

Postavenie analytika sa však od pozície politika zásadne líši. Vládneho analytika nikto nevolil a nezískal žiaden mandát o niečom rozhodovať. Ten patrí politikom, a keď rozhodnú zle, ponesú za to pred voličmi zodpovednosť.

Politici by si pripomienky vládnych analytikov mali vypočuť, ale nie sú povinní sa nimi riadiť. Pokojne ich môžu odložiť do šuplíka a urobiť si po svojom. Toto privilégium im patrí preto, lebo na rozdiel od vládneho analytika prešli politickým súbojom vo voľbách.

Vládni analytici sa od tých mimovládnych alebo nezávislých líšia v dvoch veciach. Sú platení z verejných peňazí a ich vplyv na rozhodovanie politikov je vyšší. Majú väčšiu šancu, že ich nápady si politici osvoja, zároveň môžu iniciatívy politikov pripomienkovať už priamo v procese zrodu.

V jednej veci sú však voči nezávislým analytikom v nevýhode. Ak si myslia, že nejaký ministerský nápad je hlúposť, nech by to aj stokrát bola pravda, svoje výhrady by mali politikovi na čele rezortu tlmočiť interne a nevstupovať s nimi do verejnej politickej debaty.

Keď ich minister nevypočuje, majú dve možnosti. Buď to akceptujú, alebo z ministerstva odídu. Nemôžu však z pozície vládneho analytika verejne spochybňovať ministra, polemizovať s ním a pridávať sa tak k politickej opozícii.

Ak má teda vládny analytik pocit, že z pohľadu verejného záujmu už o neschopnosti svojho ministra či nebezpečnosti jeho nápadov ďalej mlčať nemôže, jeho prvým krokom by malo byť, že si pobalí aktovku a odíde z vládnej pozície.

Potom môže buď rozšíriť rady nezávislých analytikov, alebo sa pokúsiť neschopného ministra zastaviť v politickej súťaži.

Tomaš Hellebrandt tak svojím odchodom len učinil zadosť štábnej kultúre. Aj to dosť neskoro.