Reportáž z vidieka Slovenské dediny postupne vymierajú a zvrat je už, zdá sa, nemožný

Ján Ragač žije v dedine Senné celý svoj život a už viac ako desaťročie je aj jej starostom. Ako však sám hovorí, život v obci dnes nemá nič spoločné s tým, čo si pamätá z mladosti. „Vtedy to tu žilo, boli tu mladí, deti, dnes iba prežívame,“ hovorí.

Sedíme na obecnom úrade, ktorý je zároveň aj kultúrnym domom. Pri vchode je pamätná tabuľa, ktorá pripomína, že štát budovu občanom vybudoval ako dar v 70. rokoch pri príležitosti výročia Slovenského národného povstania. Vnútri je pár kancelárií, veľká sobášna sieň s typickým socialistickým zdobením a spoločenská miestnosť na oslavy.

Ragač však hovorí, že dnes je pre obec, ktorá má okolo 200 obyvateľov, kultúrny dom iba na príťaž. „Používa sa tak raz ročne, no náklady na údržbu treba platiť celý rok,“ sťažuje sa. V čase našej návštevy sa však v budove práve pripravuje oslava, cez víkend tu bude svadba. Starosta sa na ňu teší, pôjde totiž o pravú dedinskú svadbu, berú sa dvaja dedinčania a to sa často nestáva.

Ján Ragač je starostom obce Senné už viac ako desať rokov. FOTO – Marek Votruba

Obec Senné v Banskobystrickom kraji patrí k dedinám, ktoré za posledné roky trápi výrazný prepad počtu obyvateľov. Dobre tak ilustruje situáciu, ktorá vládne na hlbokom vidieku po celom Slovensku. Menšie dediny vzdialenejšie od miest postupne chradnú a prichádzajú o obyvateľov. Ako to zhrnula pani Anna, ktorú sme stretli na hlavnej ulici v Sennom, „mladí odídu a starí umrú“.

Aj ona žije v Sennom celý svoj život, dnes je už na dôchodku a súhlasí so starostom, že za ich mladosti bola dedina úplne iná. Dnes sa v nej nič nedeje a nefunguje už ani krčma, ktorá bola posledným miestom, kde sa dedinčania stretávali.

V obci Senné je aj dnes obchod s rozličným tovarom. Kedysi boli dva, ten druhý však už roky nefunguje. FOTO – Marek Votruba

Ak do mesta, tak o 4.30 ráno

Ešte horšia situácia je v neďalekej obci Veľký Lom. Ako ukazujú dáta zo sčítania, za posledných 20 rokov prišla takmer o polovicu obyvateľstva. V roku 2001 mala viac ako 250 obyvateľov, dnes ich je 138. Starosta Michal Minár sa s nami nechcel stretnúť, ako dôvod uviedol, že nemá záujem o medializáciu. Krátka prechádzka dedinou však stačí na to, aby si človek urobil obraz o tom, ako sa prepad obyvateľstva odrazil na ráze obce.

Hneď na začiatku stará zhrdzavená dopravná značka upozorňuje vodičov na zvýšený pohyb detí, jednou z prvých budov hneď za zákrutou je totiž dedinská škola. Teda lepšie povedané, bývalá škola. Vysoká tráva, ktorá siaha takmer po okná, naznačuje, že už roky nefunguje. Informácie na internetovej stránke obce spresňujú, že škola bola zatvorená pre nedostatok detí ešte v roku 2003.

Obec Veľký Lom má takmer 500-ročnú históriu. Za posledných desať rokov však prišla o polovicu obyvateľstva. FOTO – Marek Votruba

Obec je krátko pred obedom ľudoprázdna, okolie potoka, ktorý tečie jej stredom, je zarastené a to, že v dedine sa žije, dokazujú najmä čerstvé kvety pri pomníku venovanom partizánovi Štefanovi Tučkovi. Inak je vo Veľkom Lome viacero schátraných, trávou zarastených domov bez života.

Dedinčania však patria ešte medzi tých šťastnejších, keďže vo Veľkom Lome stále funguje obchod s rozličným tovarom, vďaka čomu si človek môže zaobstarať aspoň základné potreby. Ak chce niečo viac, musí ísť do najbližšieho mesta. V prípade, že nemá auto a chce sa vrátiť v rovnaký deň, má tri možnosti. Ísť autobusom o 4.25, 6.30 alebo o 15.10. V poslednom prípade má však na vybavovanie iba polhodinu. Už o 16.20 totiž odchádza posledný autobus, ktorým sa môže dostať domov.

Odsúdené na zánik už za socializmu

O obyvateľov postupne prichádza aj ďalšia obec v okolí, Závada. Prepad je síce menší, za 20 rokov prišla o 16 percent obyvateľstva, treba však vziať do úvahy, že tieto čísla hovoria iba o zmenách v trvalých pobytoch a skutočný prepad je teda vždy väčší.

V minulosti bola práve táto obec akýmsi centrom regiónu, hlavné sídlo v nej totiž malo Jednotné roľnícke družstvo Pokrok, ktoré zoskupovalo družstvá v okolitých dedinách. Ako nám povedala predavačka v miestnej predajni s rozličným tovarom, išlo o jedno z najväčších družstiev v Československu. Či to tak však naozaj bolo, sa nám overiť nepodarilo.

V každom prípade však bolo hlavným chlebodarcom a v podstate centrom spoločenského života vo všetkých dedinách, ktoré sme v tejto oblasti navštívili. Po revolúcii sa družstvo s vizionárskym názvom rozdrobilo.

Družstvo Pokrok hralo v regióne dôležitú rolu. Po páde socializmu sa rozdrobilo, ale pôda sa obrába aj naďalej. Technologický pokrok však spôsobil, že na rovnakú prácu už treba omnoho menej ľudí. FOTO – Marek Votruba

Dnes je na dedinách nedostatok práce a to miestni starostovia aj dedinčania označujú za hlavný dôvod odlivu obyvateľov. Za podstatný faktor to považuje aj demograf Branislav Bleha z Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského. Ľudia tak odchádzajú do najbližšieho mesta alebo aj na druhý koniec krajiny, pričom migrácia má výrazný východno-západný gradient.

Zároveň však Bleha pre Postoj upozorňuje, že nejde iba o nedostatok pracovných príležitostí. Základy stavu, ktorý dnes vidíme, boli položené už pred revolúciou a výrazné vyľudňovanie okrajových dedín sa začalo už pred rokom 1989. „V tých obciach je jednoducho malá reprodukčná základňa, mladí poodchádzali alebo stále odchádzajú. Starší postupne zomierajú, prirodzený úbytok je kombinovaný so záporným migračným saldom,“ vysvetľuje.

Dediny na hlbokom vidieku boli podľa Blehu „odsúdené na zánik“ ešte za socializmu. Tieto koncové alebo takzvané „ostatné nestrediskové obce boli v plánovaní chápané ako tie, ktoré sa už nebudú rozvíjať, nebude sa v nich stavať“. Rozvíjali sa tak najmä strediskové obce. Za takú možno považovať aj spomínanú Závadu, kde sídlilo družstvo, a preto sa v nej postavilo aj dedinské obchodné stredisko, zopár bytoviek či kultúrny dom. Výstavba podobnej infraštruktúry v koncových dedinách, ako napríklad Senné, bola považovaná za „dar“, ako dokazuje aj pamätná tabuľa na priečelí tamojšieho kultúrneho domu.

Poľnohospodárstvo už ľudí nepotrebuje

Okrem toho prebiehala masívna urbanizácia a spriemyselňovanie celej krajiny a to takisto prispelo k odlivu obyvateľstva do miest. „Rok 1989 niektoré trendy prehĺbil, zvýšili sa regionálne rozdiely, zvyšok mladých odchádza, a to už odchádzali pred rokom 1989,“ hovorí Bleha.

V niektorých regiónoch sa vyľudňovanie začalo dokonca ešte pred nástupom socializmu. Príkladom sú upadnuté banícke oblasti, ale i Gemer či Novohrad, kde sa nachádzajú aj obce, ktoré sme navštívili. V tomto pôvodne prevažne evanjelickom kraji sa totiž ešte v 19. storočí dostala do módy politika jednodetstva s cieľom zabrániť drobeniu majetku.

Ako však píše v knihe Tajní vrahovia historik Ján Aláč, táto móda čoskoro priniesla katastrofálne dôsledky a už v 20. rokoch 20. storočia bolo očividné vymieranie regiónu.

V dedinách kde-tu vidieť opustené domy s dvormi zarastenými vysokou trávou. FOTO – Marek Votruba

Nízka pôrodnosť je dnes problémom v podstate celého Slovenska, v týchto regiónoch sa však dnes na prepade obyvateľstva podieľa hlavne exodus ľudí za prácou.

Starosta obce Závada Miroslav Kalmár však upozorňuje, že to nie je preto, že by poľnohospodárstvo po rozpade družstva zaniklo. Stále sa obrába rovnaké množstvo pôdy, toto odvetvie však prešlo veľkými zmenami. „Modernizácia spôsobila, že na rovnakú prácu treba omnoho menej ľudí. To, čo kedysi robilo desať malých traktorov, dnes urobí jeden veľký,“ vysvetľuje Kalmár. Treba tak menej traktoristov, ale aj ľudí, ktorí by sa o techniku starali. Podobný vývoj pritom nastal vo všetkých častiach poľnohospodárskej výroby.

V budove obchodného strediska tak dnes sídli už iba obchod s rozličným tovarom, ktorý však je viac dní v týždni otvorený iba doobeda. Vedľa neho bola ešte donedávna krčma, ale pokusy o jej prevádzku sa pravidelne končili neúspechom. Posledný pokus ukončila pandémia a s ňou spojené opatrenia.

V bývalej administratívnej budove družstva Pokrok však predsa nájdeme ďalší rozličný tovar, ktorý má otvorené aj poobede. Vo vnútornom dvore je pár lavičiek, ktoré sa občas premenia na improvizovanú krčmu. Obchod je malý, no obyvateľom ponúka potraviny, drogériu, zopár zošitov, pier a iných papiernických potrieb a na úzkom vešiaku si človek môže dokonca vybrať aj niečo na oblečenie. Predavačka zamladi pracovala vo Veľkom Krtíši v zdravotnom stredisku, aj ona však potvrdzuje, že dedina zažila svoj najväčší rozvoj za čias, keď naplno fungovalo družstvo Pokrok.

Nie je vidiek ako vidiek

Dalo by sa úpadku týchto dedín zabrániť? Starostovia v tom majú jasno: nie. V okolí neexistuje potrebná infraštruktúra, ktorá by umožnila príchod investorov, a teda nových pracovných príležitostí. V niektorých oblastiach síce prebieha revitalizácia a ľudia si kupujú opustené domy a premieňajú ich na chalupy, ako však konštatuje Bleha, to sa týka iba dedín v najkrajších horských oblastiach a iba zlomku z celkového počtu dedín.

„Presťahovanie sa na vidiek a odtrhnutie sa od mesta, to je zatiaľ iba sporadické, ako napríklad komunity v Zaježovej a podobne,“ dodáva. Nie je to však prekvapivé. V oblasti, ktorú sme navštívili, takmer nebol internet a väčšinou bol problém chytiť aj mobilný signál. Ak by sa teda aj človek pracujúci z domu chcel presťahovať na vidiek, nemôže.

Jediný obchod v obci Senné. FOTO – Marek Votruba

Zaujímavosťou však je, že ak sa pozrieme na posledné dostupné čísla, počet obyvateľov žijúcich na vidieku mierne rastie a, naopak, v mestách klesá. V roku 2011 žilo v mestách okolo 2 939 000 obyvateľov, na vidieku 2 454 000. Vlaňajšie čísla ukázali, že mestské obyvateľstvo sa zmenšilo približne o 40-tisíc, naopak, to vidiecke vzrástlo takmer o stotisíc.

Vysvetlenie je jednoduché. Slovenské mestá v posledných rokoch naplno pociťujú trend sťahovania sa do okolitých dedín. Ľudia tak žijú svoj život v podstate v meste – tam pracujú, chodia do školy, socializujú sa –, bývajú však v rodinnom dome v neďalekej dedine. Najjasnejšie to vidieť v okolí Bratislavy, kde sa niektoré obce počtom obyvateľov zdvojnásobili či dokonca strojnásobili.

Nejde však iba o okolie hlavného mesta, prípadne Košíc, podľa Blehu sa tento trend týka aj menších miest s počtom obyvateľstva 20-tisíc. Vidiek v okolí miest však rastie tak rýchlo, že postupne pripomína mesto. „Nie zástavbou, ale sociálnym zložením, nižšou religiozitou, nadpriemernou vzdelanostnou úrovňou. Pomešťuje sa. Extrémne rýchlo rastúce obce v okolí Bratislavy, ale aj ostatných miest menia svoju tvár,“ vysvetľuje.

Vidiek tak možno na prvý pohľad dokonca rastie, v skutočnosti ho však tento rast zbavuje typickej dedinskej identity. No a naozajstný vidiek, kde podobný trend neprebieha, postupne prichádza o obyvateľov. Situácia však zatiaľ nie je v celkovom meradle dramatická. Na Slovensku je celkovo 2 927 obcí a miest, za posledných desať rokov zaznamenalo pokles obyvateľstva približne 1 300 z nich. Týkalo sa najmä menších dedín, v 964 prípadoch išlo o obce, ktoré majú menej ako tisíc obyvateľov. Najviac ich je na východnom Slovensku, obzvlášť na severovýchode, ale aj na Gemeri.

Opustený dom vo Veľkom Lome postavený v tradičnom štýle regiónu. FOTO – Marek Votruba

Dediny duchov na predaj

Štát sa odliv snaží zmierniť cez rôzne plány na rozvoj vidieka a na tento účel sú aj peniaze z eurofondov. Zväčša sa investuje do poľnohospodárstva, ale aj do rozvoja infraštruktúry vo forme zavádzania kanalizácie, plynu či vysokorýchlostného internetu. Starostovia a aj demograf Bleha sú však skeptickí k možnosti, že by sa trend vyľudňovania podarilo zastaviť.

Slovensko totiž demograficky starne a to sa týka rovnako miest aj obcí. Tento trend je už v aktuálnej situácii v podstate nezvratný. Mladých ľudí je dnes v porovnaní s predchádzajúcimi generáciami málo, no a málo mladých môže mať iba málo detí. „Hoci sa aj priemerný počet narodených jednému páru zvyšuje, stále sme hlboko pod takzvanou záchovnou hodnotou – dve deti,“ hovorí Bleha.

Už o niekoľko desaťročí bude Slovensko jednou z najrýchlejšie starnúcich krajín v rámci Európskej únie. Dnes sa na prvých priečkach nachádzajú Taliansko a Španielsko a obe sú známe svojimi opustenými dedinami. V správach sa z času na čas objaví informácia o tom, ako sa bezradní starostovia či správcovia regiónov najzasiahnutejších vyľudňovaním snažia dediny zachrániť tým, že ich ponúkajú celé na predaj. Malú španielsku dedinku s pár domami ležiacu blízko mora si tak človek mohol kúpiť za 70-tisíc eur. Dediny s väčším množstvom budov sa však predávajú aj za niekoľko miliónov. Veľmi schátrané obce zasa človek môže získať aj zadarmo, musí sa však zaviazať, že domy zrenovuje.

Aj napriek týmto pokusom sú krajiny posiate malými dedinami, kde zostávajú poslední obyvatelia alebo v nich už dokonca roky nikto nebýva. Podobnú skúsenosť má Bleha zo svojej návštevy v Japonsku, ktoré je aktuálne krajinou s najstarším obyvateľstvom na svete. „V Japonsku som prešiel celé dediny bez života, desiatky domov duchov postupne obrastaných zeleňou, z ktorých po vojne odchádzalo každý rok 90 percent absolventov škôl,“ spomína. Tamojší politici už zrejme prijali to, že trend zániku dedín jednoducho nezastavia, a i keď sa o tom verejne nehovorí, sú dediny, ktoré sú označené ako terminálne a žiadny rozvoj sa v nich už nerealizuje.

V Španielsku sa však ešte celkom nevzdali a z ich plánu obnovy chcú dať na rozvoj vidieckych oblastí, ktorým hrozí úplné vyľudnenie, 10 miliárd eur. Obzvlášť sa chcú zamerať na 3 400 obcí, ktoré sú ohrozené najviac. V pláne je rozvoj infraštruktúry, služieb či turizmu. Či sa však podarí postupný úpadok zmierniť, je otázne. Na rozdiel od Slovenska však Španielsko z demografického hľadiska čaká lepšia budúcnosť.

Nás čaká demografická zima a podľa Blehu je teda jasné, že niektoré obce budú postupne zanikať. Iné síce z mapy nezmiznú, no aj ony pocítia výraznejšie znižovanie obyvateľstva. V 20. rokoch minulého storočia niektorí nadšenci bojovali o to, aby sa vo vymierajúcich gemerských a novohradských dedinách zachovali zostatky pôvodnej architektúry a kultúry, vo väčšine prípadov sa to však nepodarilo. História sa opakuje, a to dokonca vo väčšom rozsahu ako predtým, dnes však máme viac možností aj prostriedkov, ako zabrániť tomu, aby sa pravý vidiecky život stal iba spomienkou z minulosti.