Marginalizované rómske komunity Messi z osady najskôr potrebuje poštuchnutie k zodpovednosti

V Denníku N vyšiel prednedávnom článok s titulkom „Žiadny Messi z osady. Päť bodov, ako Matovičov balíček nepomôže deťom z najchudobnejších rodín“. Z názvu je jasné, že jeho obsahom je zdrvujúca kritika takzvaného „Matovičovho rodinného balíčka“ z pohľadu detí, ktoré vyrastajú predovšetkým v prostredí marginalizovaných rómskych komunít (ďalej: MRK). Mojím úmyslom nie je prechádzať text bod po bode a poskytovať k nim protiargumenty. Skôr sa chcem touto úvahou zamyslieť nad hlavnou paradigmou, ktorá sa vinie týmto textom a ku ktorej treba pridať protiváhu, pretože to má priamy dosah na to, aké politiky budeme vo vzťahu k týmto komunitám presadzovať.

Moja hlavná téza znie: slovenské mediálne, mimovládne, úradnícke a politické elity stredného prúdu, ktoré sú „gatekeeperom“ toho, čo je akceptovateľné v kontexte verejných politík vo vzťahu k MRK, potrebujú do tohto legitímneho neextrémistického diskurzu vpustiť aj prístupy alebo paradigmu, ktorá nebude vo svojej povahe čisto ochranársky „maternalistická“.

Za maternalistický prístup považujem taký prístup, ktorého paradigma vychádza z archetypálne ženského princípu. Tento princíp je dominantný vo fáze vývoja dieťaťa, kde z objektívnych dôvodov nevie dieťa za nič brať zodpovednosť a rodič (hlavne matka) ho už preventívne chráni pred akýmkoľvek nebezpečenstvom. Samozrejme, v realite sa takto správajú obaja rodičia. V kontexte predmetného článku ho rukolapne prezentoval Ábel Ravasz, bývalý splnomocnenec pre rómske komunity. Bolo to pri téme krúžkovného, keď sa vyjadril takto: „V prípade nízkopríjmových rodín je oveľa lepšie, ak sa sústreďujeme na formy pomoci, ktoré sú automatické, bez potreby intervencie rodiča,“ tvrdí.

„Takýmto plošným opatrením boli napríklad obedy zadarmo, ktoré dostávali všetky deti a ich rodičia to nemuseli vybavovať. Môžeme sa obávať, či to zvládnu aj rodičia, ktorí sa ani doteraz nevedeli kvalitne postarať o voľný čas dieťaťa.“ V maternalistickej paradigme Ábela Ravasza sú nízkopríjmové rodiny en bloc deti, ktoré ešte nevedia za seba brať zodpovednosť, a preto ich treba zo strany dobrej matky-štátu preventívne ochrániť. Nie je práve toto pozícia nedôstojnosti, do ktorej svojím apriórnym predpokladom vrháme tisíce našich rodín a z dospelých jedincov robíme duševných a mentálnych trupíkov?

Príklad z terénnej praxe: Pravidelne sa stretávam s terénnymi pracovníčkami v jednej obci na Zemplíne, kde preberáme do hĺbky výzvy ich každodennej práce. Každému, kto to myslí so Slovenskom vážne, musí zasvietiť červená kontrolka, keď počuje od dlhoročnej sociálnej pracovníčky vetu: „Ja už neviem, čo by tí ľudia bez nás robili.“

A na moju logickú otázku, že čo robili pred tými približne 15 rokmi, keď sa projekt terénnej sociálnej práce začal, odpoveď znela: „Boli samostatnejší.“

Taktiež sa treba hĺbkovo zamyslieť nad tým, či je v poriadku, keď možno 90 % agendy terénnej sociálnej práce tvoria veci súvisiace s nezvládnutým finančným manažmentom domácností. Následne očakávaný efekt, ktorý zákonodarca novely inštitútu osobného bankrotu očakával, teda že ľudia si budú riešiť životopisy a celkovo pracovné poradenstvo pre vyššie šance na zamestnanie, nenastal.

Predovšetkým pre tieto dôvody si myslím, že tento diškurz treba vyvážiť aj druhou polovicou skladačky, teda „paternalistickým prístupom“. (Mimochodom, je zvláštne, že v našej sémantike sa pojem „paternalistický štát“ fakticky používa na to, čo je obsiahnuté vo vyššie rozvedenom „maternalistickom“ princípe.) Paternalistický prístup vychádza z archetypálne mužského princípu, ktorého úlohou je naučiť dieťa od istého veku brať za svoje skutky zodpovednosť (nech sú dôsledky akokoľvek ťažké) a najmä v ňom prebúdzať latentné kompetencie, ktorými disponuje. Opäť, v realite túto rolu neskôr plnia obaja rodičia.

Tento prístup by som uviedol na vlastnej skúsenosti, keď ma zhodou okolností otec zámerne dostal do veľmi nepohodlnej situácie. Z krátkodobého hľadiska bola pre mňa vrcholne nepríjemná, ale z dlhodobej perspektívy nesmierne múdra a vlastne láskavá.

Bolo to možno rok po maturite, mohol som mať asi 19 rokov. Rodičia ma zobrali na nejaké skupinové stretnutie v Senci, kde mohlo byť približne 50 ľudí. Bol to organizovaný program, kde mali vystúpiť s príhovorom aj hostia z Nemecka. Až v aute mi otec povedal, že toho pána XY (Nemca) „budeš prekladať ty“.

Bolo by to moje prvé verejné vystúpenie s veľkou zodpovednosťou. Vyschlo mi v krku, ruky sa mi začali potiť, mal som milión výhovoriek. Otec však neuhol ani o piaď a mama sa ma nezastala v možnej inštinktívnej reakcii typu „nevidíš, Igor, veď on je totálne vystresovaný, možno tam odpadne, nechaj ho tak“.

Nakoniec to nedopadlo zle, neodpadol som, nejako som to s trasľavým hláskom, ale so cťou, odprekladal. Dnes túto lekciu (predovšetkým od otca) hodnotím ako pozitívne autoritatívne štuchnutie, ktorým sledoval to, aby sa v náročnej a stresovej situácii prebudili moje dovtedajšie latentné kompetencie, ktoré som nadobudol na gymnáziu so špeciálnym zameraním na nemecký jazyk.

Otec ma zámerne vystavil nepohode, aby sa vo mne aktivovalo niečo dovtedy spiace, čo budem celý neskorší život s vysokou pravdepodobnosťou využívať a rozvíjať ako samostatne fungujúci človek. Robil to nie preto, že by ma nemal rád, ale práve naopak, pretože ma mal rád.

A teraz to skúsim vztiahnuť na cieľovú skupinu ľudí z MRK: Bol by som nesmierne rád, aby diškurz, ktorý razí princíp nejakej povinnosti so sankciou za jej nesplnenie, nebol vnímaný ako nadbiehanie fašistom alebo priamo ako rasizmus v majoritnej spoločnosti. Prial by som si poctivú verejnú diskusiu o tom, aké verejné politiky týchto dospelých jedincov (rodičov) skompetentňujú a naopak, aké ich paralyzujú. Prial by som si, aby sme neboli povrchní, keď sa bavíme o vzdelávaní.

Pretože hovoriť o „kvalitnom vzdelávaní“ a zamlčať druhú stranu mince, že za každou kvalitou je obrovské odriekanie a sebadisciplína predovšetkým na strane prijímateľa služby vzdelávania, je lož. Všetci rodičia z „nízkopríjmových rodín“, ale aj špecificky rodičia z marginalizovaných rómskych komunít disponujú nejakými kompetenciami. Štát má rôzne legislatívne aj nelegislatívne nástroje, ako využívať „autoritatívne štuchnutia“, ktorými sa u týchto ľudí aktivizujú tieto doposiaľ spiace kompetencie.

Na rozdiel od Ábela Ravasza ja sa neobávam, „či to rodičia zvládnu“. Obávam sa skôr momentu, keď do systému bude zavedená už „dvadsiata“ pomocná profesia, ktorá opäť časť nejakého vypuklého problému súvisiaceho s nezodpovednosťou rodičov presunie na plecia samosprávy a štátu.