Komisár pre deti Mikloško Málokto je takým silným zástancom klasickej rodiny ako tí, čo ju nezažili

„Keď sa dieťa hnevá na svojich rodičov za to, že zlyhali, a neodpustí im, po čase začne opakovať ich chyby,“ hovorí Jozef Mikloško. Okrem fenoménu odpúšťania, ktorý pokladá za základ pri transgeneračnom procese, vysvetľuje, prečo dieťa vo výchove potrebuje muža aj ženu a čím to je, že muži vycúvali z otcovstva.

Približuje aj svoje názory na možnosť zmeny pohlavia detí, sexuálnu výchovu, silu objatia i nastavení hraníc vo výchove rodičov. „Len čo zakážeme všetky telesné tresty, rodičia sú paralyzovaní a zvyšuje sa počet psychických trestov,“ tvrdí nový komisár pre deti. Dodáva, že chránený musí byť aj život nenarodeného dieťaťa a ako komisár sa rád zúčastní na pochode za život.

Jozef Mikloško je pediater, vysokoškolský profesor a predseda Spoločnosti priateľov detí z detských domovov Úsmev ako dar. Sám má štyri deti a dve vnúčatá. Za komisára ho zvolili poslanci strán OĽaNO, Smer, Sme rodina a kuffovci.

Nesiete priezvisko, ktoré je v slovenskej politike posledné desaťročia známe. Z ktorej vetvy Mikloškovcov vlastne pochádzate?

Fero je môj strýko a môj otec je Jozef Mikloško. Áno, obaja boli aj politici a som na nich pyšný.

Váš otec bol aj podpredsedom federálnej československej vlády, potom veľvyslancom. Akú výchovu ste dostali?

Otec vstúpil do politiky, keď sme už boli dospelí, ale je môj veľký vzor. Má obrovské srdce, a aj keď bol vo vysokej politike, ostal normálnym človekom. Ale mal som dobrých oboch rodičov.

Meno Mikloško vám pomáha, či ani nie?

Každý máme nejaké meno a ja som na to svoje hrdý. Iste, niektorí ľudia majú preto dopredu voči mne predsudky, ale otec aj strýko vždy boli čitateľní a hovorili priamo. A ja dnes vnímam, že ľudia chcú počuť jasný názor a môžu s ním potom súhlasiť alebo nesúhlasiť.

Meno Mikloško sa spája najmä s KDH. Ale v parlamente KDH nie je a vy ste pri voľbe dostali podporu naprieč politickým spektrom. Prekvapilo vás to?

Bola to zaujímavá situácia, ale bol som občiansky kandidát, podporilo ma okolo päťdesiat mimovládnych organizácií. Nebol som nikdy v straníckej politike.

To je také „nemikloškovské“, či nie?

Fungoval som inak. Keď sme mali na Úsmeve ako dar nejaký nápad alebo program, ponúkli som ho tým politikom, ktorí boli práve pri moci. Minister Krajniak je už desiaty minister, s ktorým spolupracujeme. Ale áno, pri mojej voľbe vznikla atypická súhra a dal som si preto motto: Spojme sa pre deti. Slovensko je rozhádané, rozbité, polarizované, ale deti by mohli byť témou, ktorá nás spája. Lebo Slovensko je prorodinne založené, naozaj máme radi deti.

Nie je to už skôr ilúzia? Aj my máme demografický problém.

Sociologický ústav SAV robil dlhodobý výskum hodnôt na Slovensku a 92 percent obyvateľov dáva na prvé miesto rodinu. Preto by sme sa mohli spojiť v tom, čo sú záujmy dieťaťa, aké sú jeho potreby a ako ich čo najlepšie naplniť. V tom vidím úlohu komisára pre deti.

Ale už voľba ukázala, že zjednotenie ani pri detských témach nebude jednoduché. Vás sa hneď pri prvom vypočúvaní pýtali, či ste za adopciu detí pre homosexuálne páry. Napadlo vám, keď ste do toho išli, že napokon toto bude akoby kľúčová téma?

Nenapadlo mi to vôbec. Mal som nejakú predstavu, o čom budem na vypočutí hovoriť, no zrazu prišla táto diskusia. Ja som sa k tomu otvorene vyjadril, preto som bol čitateľný a všetci vedeli, že nebudem hovoriť už niečo iné. Ale že to vyletí do titulkov v médiách, to som nečakal. Pritom adopcie pre homosexuálov nie sú kľúčovou vecou pre komisára a nie je to ani niečo, čo by deti teraz obzvlášť trápilo. Je to problém malej skupiny ľudí.

Ale práve jasná vyhranenosť proti adopciám pre homosexuálne páry vám napokon pri voľbe pomohla, či nie?

To sa musíte opýtať tých, ktorí za mňa hlasovali. Ale bol som v tejto veci čitateľný. A tento názor rešpektujú aj moji priatelia z danej komunity.

Vaša obľúbená téma je téma otca v rodine, teda že jeho úloha sa dá len ťažko nahradiť. Aj to je dnes už mierne kontroverzná téma.

V našom zákone o rodine jeden paragraf hovorí, že najvhodnejším prostredím pre dieťa je stabilná rodina tvorená otcom a matkou. A ja som veľmi rád, že to tam je. Dieťa bytostne potrebuje vzťahy. Tie mu dávajú vnútorný pocit bezpečia a len vďaka tomu sa môže rozvinúť potenciál, ktorý má v sebe z genetiky.

Výskumy ukazujú, že dieťa potrebuje dva typy vzťahov – mužský a ženský. Niekto to tak pekne povedal, mama dáva teplo, otec svetlo. Žena dáva dieťaťu pocit bezpečia smerom dovnútra a otec smerom von. Vďaka tejto polarite dieťa dostáva to, čo potrebuje. Inak málokto je takým silným zástancom retro rodiny ako tí, čo ju nezažili. Ich túžba mať otca i matku je nespochybniteľná.

Jozef Mikloško. Foto: Postoj/Adam Rábara

V spoločnosti stúpa počet rodín, kde je iba jeden rodič alebo kde sa druhý rodič zapája do výchovy iba sporadicky. Čo s tým môže urobiť komisár?

Pripomínať ideál, ku ktorému chceme smerovať. Stabilná rodina, kde je matka a otec. Poznám veľa žien, ktoré sú „sólo rodičom“ a nie z vlastnej viny, ale aj tie sa snažia, aby mužský vzor niekto dieťaťu nahradil, či už je to starý otec, strýko, učiteľ, tréner, kňaz...

Existuje výskum detí, ktoré vyrastali s homosexuálnymi pármi, a ony samy hovorili, že boli síce milované, ale napríklad keď vyrastali s dvoma ženami, chýbal im otec. Dieťa bytostne potrebuje mužskú a ženskú postavu a jednorodičovské rodiny, ktoré odmietajú druhé pohlavie, dieťaťu škodia.

Vývoj ide ďalej a v Kanade už pristúpili k tomu, že dieťa môže mať troch rodičov, hovorí sa o polygamných manželstvách. Toto už je cesta veľmi vzdialená od ideálu. A ja nechcem poľavovať z ideálu, ku ktorému sa máme blížiť.

No práve to býva teraz spochybňované, či je dobre stanovený ideál, či to nemá byť definované širšie, teda rodič 1 a rodič 2, prípadne rodič 3.

Ja ani neviem, čo povedať, keď niekto spochybňuje matku a otca. Niekde som čítal, že pred nami bolo 40 000 generácií, ktorých základ rodiny tvorili muž a žena. Toto sa pre výchovu detí osvedčilo po stáročia a my teraz ťažko vymyslíme niečo lepšie. Štát má rodine nechať čo najviac autonómie, lebo čím viac štát zasahuje do rodiny, tým horšie pre rodičov.

Napríklad aj tak, že štát zakáže telesné tresty v rodine? (Nehovoríme teraz o týraní detí.)

Áno, my máme chrániť deti pred násilím a máme povedať, čo je pre dieťa zlé. Ale zákazom pre všetky telesné tresty zasahujeme do rodičovskej roly nevhodným spôsobom. Telesné tresty určite nie sú správne v ústavoch a všade tam, kde dospelý nemusí mať nutne vzťah k dieťaťu. Treba rozlišovať aj od neprimeraných fyzických trestov, ale rodič má právo pri určovaní hraníc využiť aj vhodný fyzický prostriedok ako jednu na zadok.

Len čo zakážeme všetky telesné tresty, rodičia sú paralyzovaní a zvyšuje sa počet psychických trestov. V krajinách po zákaze fyzických trestov vzrástol počet tých psychických, napríklad odmietanie komunikácie s dieťaťom. Tiež v týchto krajinách narástlo vynímanie detí z rodín.

Takže rodičom odkazujete v tejto veci čo?

Ak má dieťa vzťah k rodičovi, jedna na zadok mu neublíži. Ak necíti, že je milované, je to problém a aj jedna po zadku ho môže veľmi poznačiť. Telesné tresty veľmi súvisia s nastavením hraníc pre deti.

Pýtal som sa jedného človeka, ktorý pracuje s narkomanmi, ktoré deti sú najrizikovejšie z hľadiska závislostí. Sú to deti z veľmi nefunkčných rodín a deti, ktoré nikdy nemali určené hranice. Lebo výchova detí – to je bezpodmienečné prijatie a hranice. Otec ukazuje dieťaťu bezpečné objavovanie sveta a aj tie hranice. A kto toto spochybňuje, deštruuje aj úlohu otca v rodine.

Kritizujete polygamné rodičovstvo, u nás ho však praktizuje predseda parlamentu, ktorý má s 10 ženami 11 detí.

Nie je to štandardné a ani správne pre deti. Deťom chýba prítomný otec.

Nie je fenomén chýbajúceho či zlyhávajúceho otca posilnený aj tým, že ženy sú dnes vedené k tomu, aby boli nezávislé a samostatné?

Áno, časť mužov potom akoby nevidela zmysel otcovstva. Takto vznikol fenomén podceňovaného otcovstva. Muži z neho vycúvali. Žena si zas povie, načo je jej muž, ktorý zlyháva. No keď dieťa vyrastá v rodine, kde otec nie je prítomný alebo je, nedajbože, agresívny, dieťa cíti voči otcovi hnev, ktorý prenáša ďalej.

Dieťa komunikuje už v maternici nielen s mamou, ale aj s otcom. Mali sme chlapca, ktorý mal panický strach z otca, ktorého nikdy nevidel. Neskôr sme zistili, že jeho otec brutálne zbil mamu, keď bola tehotná. Dieťa to cíti. Mnohí muži však už toto všetko začínajú chápať a narastá aj počet tých, ktorí idú na rodičovskú dovolenku.

Nájdu sa však aj konzervatívci, ktorí toto odmietajú, že sa už rola muža a ženy príliš mieša. Dokonca na materskej dovolenke ostávajú niektorí muži len preto, že zarábajú menej ako ženy. Je to správne?

V ranom detstve je mama nezastupiteľná, lebo vtedy sa v dieťati zafixuje pocit istoty alebo neistoty, prijatia alebo neprijatia, ohrozenia alebo bezpečia. Ale neexistujú ideálne riešenia. No ideál je, keď je prvý rok s dieťaťom matka. Ak to nejde, môže s dieťaťom ostať doma aj otec, ale potom musí byť žena čo najviac s dieťaťom, aby nedošlo neskôr k odcudzeniu.

Zo skúseností viem, že ak dieťa prežilo nejaký čas s mamou a až potom šlo do detského domova, je lepšie osobnostne komponované ako dieťa, ktoré v domove skončilo hneď po pôrode.

Ale vráťme sa ešte k otcovstvu. Aj my sme si všimli, že keď zverejníme článok o tom, ako muži dnes nevedia byť dobrými otcami, má zvyčajne vysokú čítanosť. Akoby sa muži otcovstva báli a neverili si, že túto úlohu zvládnu.

Zlyhávanie otcov je veľký fenomén. Hovoríme aj o transgeneračnom prenose. Ak dieťa zažije v rodine niečo zlé a nikto mu nepomôže, veľmi často opakuje chyby svojich rodičov. Jedna riaditeľka detského domova mi hovorila, že jej dlhoročná skúsenosť je taká, že keď sa dieťa hnevá na svojich rodičov za to, že zlyhali, a neodpustí im, po čase začne opakovať ich chyby. Preto sme sa v Úsmeve ako dar veľa venovali fenoménu odpustenia.

Jozef Mikloško. Foto: Postoj/Adam Rábara

Veriaci ľudia fenomén odpustenia poznajú. Je to výhoda aj pri tomto transgeneračnom prenose?

Obrovská, lebo kresťanstvo je náboženstvo odpúšťania. Odpúšťanie je v kresťanstve centrálny fenomén. Ľahšie sa nám odpúšťa a ľahšie sa nám možno potom aj naprávajú chyby. Fantastický a málo docenený je aj fenomén spovede. Urobil som chybu, môžem ju napraviť a fungovať ďalej.

Navyše človek je vzťahová osoba a intenzívne vzťahy sú základom duševného zdravia. Kresťanstvo je náboženstvo vzťahu. Boh je vzťah, a preto je kresťanstvo veľmi prirodzené pre človeka, ktorý potrebuje vzťahy. A sú s tým spojené aj rôzne iné fenomény, napríklad fenomén objatia.

Dieťa treba objímať?

Rozhodne áno, keď má s ním človek vzťah.

No to je teraz vnímané ako problém, lebo počúvame o sexuálnom zneužívaní detí učiteľmi, kňazmi, trénermi. Aj preto sa títo ľudia už aj boja objať dieťa, aj keď nemajú žiadne zlé úmysly.

V jednom detskom domove mi hovorili, že k nim prišli deti z inej krajiny a vychovávateľka ich pri privítaní objala. Deti jej hneď povedali, že v krajine, odkiaľ ony prichádzajú, je to dávno zakázané.

Dieťa však bytostne potrebuje s človekom, s ktorým má vzťah, objímanie. Potrebuje ho ako vitamín C. A len preto, že niektoré tabletky boli otrávené, nepoviem, aby sme deťom vitamín C vôbec nedávali. Samozrejme, deti musia mať pocit a aj rmožnosť reálnej ochrany a kolegom, ktorí pracujú s deťmi vždy radím, aby to objatie dieťaťa bolo radšej niekde na verejnosti, kde sú aj iní ľudia.

Vy ste vyštudovali medicínu, ale našli ste sa viac v pomoci deťom a rodinám. Začínali ste s touto témou už pred vyše tridsiatimi rokmi. Je niečo, v čom sa váš názor na výchovu či rodičovstvo radikálne za tie roky zmenil?

Vrátim sa k téme detí z domovov. Systém v nich bol dakedy nastavený naozaj protivzťahovo. My sme si v Úsmeve ako dar začali postupne uvedomovať silu vzťahovej väzby, teda že stabilné, bezpodmienečné vzťahy sú pre dieťa rozhodujúce. Aj ja osobne som až postupne začal chápať, aká nespochybniteľná je úloha rodiča a že treba urobiť všetko preto, aby sa zachránila zlyhávajúca rodina.

Vlastne sa celá filozofia postavila opäť z hlavy na nohy, lebo predtým sa hneď, ako mala rodina problém, dieťa vzalo do domova. Preto sme mali heslo: Aby každé dieťa malo rodinu.

Ale to heslo ste nemali hneď od začiatku, objavilo sa až neskôr. Najprv ste sa sústreďovali výlučne na pomoc detským domovom. Koncerty, detské tábory, lepšie vybavenie domovov.

Áno, toto sme až postupne objavovali. Najmä keď sme sledovali deti, ktoré vychádzali z detských domovov. Videli sme, ako sa často trápia, aké sú ich spoločné problémy, ako sa nevedia zaradiť do života. Vtedy sme si začali uvedomovať, že to treba riešiť úplne iným spôsobom. Nevyberať deti z rodiny, keď to nie je nutné, a čím skôr ich do rodiny vrátiť.

Teda zastaviť aj ten transgeneračný proces, že keď babka aj mama boli v detskom domove, tak skončí v domove aj dcéra?

Áno, už som hovoril o fenoméne odpustenia, ktoré ma oslobodí. Som síce v nejakom väzení, ale mám od neho kľúč. Treba pomôcť vyriešiť dieťaťu aj jeho zranenia, lebo tie sa neskôr objavia pri výchove vlastného potomka. A dôležité sú aj sociálne zručnosti, aby dieťa vedelo fungovať v normálnom živote.

Zažili ste za svoju dlhoročnú prax niečo, čo bolo pre vás v starostlivosti o deti naozaj objavom?

Sila príbuzných. To ma zaskočilo. Vyskúšali sme model, ktorý prišiel z Nového Zélandu. Tradičný maorijský systém bol taký, že keď zlyhajú otec a mama, musia zasiahnuť príbuzní. Štát nastupuje až vtedy, keď si nevie dať rady široká rodina. Vymohli si, aby pred zásahom štátu zasadli takzvané rodinné skupinové konferencie.

My sme to na Slovensku nazvali stretnutia rodinných kruhov, vďaka ktorým dieťaťu začne pomáhať široká rodina. Ale prekvapilo ma aj to, aké dôležité je rané detstvo, ktoré sa začína ešte v maternici a končí sa tretím, štvrtým rokom. To mi najviac otvorilo oči a najviac som sa potom tejto téme aj venoval.

Jozef Mikloško. Foto: Postoj/Adam Rábara

V jednom rozhovore ste povedali, že nám vyrastá generácia, ktorá nevie fungovať v rodine. Prečo sa to deje?

Je známy fenomén, že deti, ktoré vyrastajú v rozpadnutých rodinách, majú strach založiť si rodinu. Aj tu ide o transgeneračný problém. Na jednej akcii mi malé dievčatko povedalo, že sa asi rozvedie. Keď som sa jej opýtal, prečo si to myslí, odvetila, že sa rozviedla jej mama aj babka. Toto ilustruje, čo deti prežívajú. Je to zranenie, ktoré treba liečiť.

Čo ste tomu dievčaťu povedali?

Znova sa musíme vrátiť k fenoménu odpustenia. Odpustenie je pre ďalšie fungovanie týchto detí úplne esenciálne a je to to jediné, čo dokáže zastaviť transgeneračné procesy. Okrem toho, že odpustenie dostane človeka opäť do rovnováhy, vyrieši sa ten najväčší hnev. No a podľa najnovších zistení odpustenie ovplyvňuje aj štruktúru mozgu.

Ako môžete zo svojej pozície na úrade šíriť ideu, že práve odpustenie rodičom je pre deti liečivé?

Budem o tom hovoriť v médiách.

Chcú ľudia z liberálnych médií počúvať o koncepte odpustenia?

Z ideologického hľadiska asi nie, ale ľudia sú ochotní počúvať o konkrétnych prípadoch a tých som za svoj život poznal neúrekom. Chcem o tom hovoriť aj pri riešení rodičovských konfliktov, napríklad podporou Cochenského modelu rozvodu, ktorý je zameraný na dohodu pre dobro dieťaťa. Lebo ako hovoril známy nemecký sudca, pán Jorgen, keď zo súdnej siene vyjde jeden rodič ako víťaz, dieťa prehralo.

Vy ste nielen konzervatívec, ale aj veriaci človek. Aj to sa ukáže na vašom pôsobení v úrade?

Som presvedčený aj o tom, že deti potrebujú prežívať spirituálny rozmer, mať zmysel života, byť vedené k náboženstvu. Spiritualita je vec, ktorá dieťaťu pomáha získať komplexný pohľad na život a je preň veľmi dôležitá.

To asi z pozície komisára nemôžete presadzovať.

Rozhodne o tom budem hovoriť aj verejne. Jedna vec je robiť to, čo mi je zo zákona ako komisárovi pre deti určené. Druhá vec je, čo môžem ako komisár presadzovať, a tretia sú moje názory. Teda názory Jozefa Mikloška na rôzne témy, ktoré za 30 rokov práce s deťmi ako lekár, otec, profesionálny rodič a už aj dedko nadobudol. A o tom budem hovoriť úplne otvorene.

Po nástupe do funkcie ste povedali, že sa budete venovať všetkým deťom rovnako bez ohľadu na ich sexuálnu orientáciu. Témou môže byť aj zmena pohlavia, ktorú už niektoré krajiny dovoľujú aj mladším ako 18 rokov. Váš názor?

Jednoznačný. Protestoval by som proti tomu a robil všetko pre to, aby som to blokoval, na to sa na mňa môžete spoľahnúť. Máme tu príklady z Anglicka, kde narástol počet mladých dievčat, ktoré sa chcú preoperovať na mužov, až o 2000 percent. A kritizujú to aj liberáli ako pani Rowlingová. Dnes tu máme pohlavný zmätok, rôzne plávajúce pohlavia, pre mňa však existuje iba muž a žena.

Dnešná mládež masívne dopláca na absentujúceho otca, ktorého nikto nenahradí, a vidíme dôsledky. Takéto dieťa potrebuje byť vypočuté, potrebuje pomôcť v hľadaní svojej identity, ale riešiť to operáciou u detí je nezmysel. Vôbec predčasné prebúdzanie sexuality u detí nie je správne.

Narážate tým na sexuálnu výchovu?

Predpubertálne, predčasné zobúdzanie sexuality v škole či už v škôlke nie je správne, a to nemyslím z morálneho hľadiska, ale zo psychologického. Voči takejto výchove sa budem ohradzovať. Spôsobuje to deťom mnohé psychické problémy. Dieťa sa potrebuje v pokoji vyvinúť. Samozrejme, treba deti chrániť pred sexuálnym zneužívaním a robiť prevenciu, ale rozvíjanie sexuality v skorom veku nemá čo hľadať.

No asi sa tomu nedá celkom vyhnúť, lebo už aj školopovinné deti sledujú pornografiu.

Pornografia je veľmi zlá vec a deťom ubližuje. Kyberpriestor je veľmi nebezpečný, musíme nájsť spôsob, ako deti chrániť. A to nie je len pornografia, ale aj nebezpečné obťažovanie, šikanovanie či nenávistné prejavy.

Mali sme tu brutálny prípad šikanovania dievčaťa v Miloslavove. Deti si to nahrali na mobil a televízie to odvysielali. Pre mnohých rodičov to bol šok. V takom prípade by človek čakal, že komisár pre deti bude situáciu pomáhať riešiť aj upokojovať. Napríklad zasiahne, aby tieto zábery televízie neodvysielali, lebo dieťa je takto týrané akoby druhýkrát. Ale nič také sme nezaznamenali. Budete aktívnejším komisárom?

To, čo sa stalo tomu dieťaťu, je neospravedlniteľné. Uvedomujem si, že v takýchto prípadoch musí byť úrad komisára pre deti aktívnejší a viac sa do prípadu vložiť.

Budete chrániť aj práva nenarodených detí?

Niet pochýb, že dieťa je dieťaťom už počas prenatálneho vývoja a život takéhoto dieťaťa musí byť chránený.

Takže keď pani ombudsmanka Patakyová chodila na dúhový pride, vás uvidíme na pochode za život?

Pôjdem tam veľmi rád.