Matematika kresťanského prebudenia Celý svet by mohol byť kresťanský za 34 rokov, celé Slovensko už za 23 rokov

Peter Čuřík, pastor kresťanského zboru Slovo života v Bratislave (rozhovor s ním sme priniesli TU), má vo svojej knihe Diamanty v blate stručnú zmienku o jednej úvahe, ktorá údajne zaznela na akejsi misijnej konferencii v roku 1900:

„Keby bol na svete iba jeden kresťan a pracoval by a modlil by sa jeden rok, aby priviedol jedného priateľa ku Kristovi, a keby títo dvaja potom pokračovali v získaní vždy ďalšieho každý ďalší rok, a keby tí ďalší rovnako za rok priviedli jedného priateľa ku Kristovi, za 31 rokov by bol celý svet získaný pre Krista!“

Keď som túto „kresťanskú matematickú úlohu“ spomenul nedávno v kuchynke našej redakcie, kolega Pavol Hudák začal usilovne rátať, aby overil, či to z pohľadu počtu ľudí na svete v rokoch 1900 až 1931 naozaj sedí, koľko by to za spomínaných okolností trvalo dnes a koľko by za týchto podmienok trvala christianizácia Slovenska. Vyšla mu takáto tabuľka:

Teda skutočne, v rokoch 1900 až 1931 narástla svetová populácia z približne 1,6 miliardy ľudí na niečo vyše 2 miliárd. Ich evanjelizácia by za vyššie spomenutých podmienok trvala 31 rokov.

V súčasnosti žije na Zemi asi 7,9 miliardy ľudí. Evanjelizácia takéhoto množstva by trvala 33 rokov. No v roku 2055 by sa počet ľudí na svete mal blížiť až k 10 miliardám, takže rátajme, že by to trvalo o rok dlhšie, teda 34 rokov.

Ak by na 5,4-miliónovom Slovensku žil len jediný kresťan, ktorý by každý rok priviedol ku Kristovi jediného človeka, a títo obrátení kresťania by tiež každý rok priviedli k viere po jednom človeku, kompletné získanie celej našej vlasti pre kresťanstvo by trvalo 23 rokov.

Tabuľka Paľa Hudáka sa dá využiť ešte na jedno fiktívne cvičenie: Ak ste veriaci, spočítajte si, koľko rokov už poznáte Ježiša Krista ako svojho pána a spasiteľa. Koľko ľudí by vďaka vám spoznalo Krista, keby ste k nemu každý rok úspešne priviedli aspoň jedného človeka? A koľko ľudí by teoreticky mohlo poznať Krista, keby každý z tých, ktorých ste ku viere priviedli vy, taktiež pomohli každý rok zachrániť jednu stratenú dušu?

Zabudli sme na veľké poverenie?

Kresťanstvo je najväčšie svetové náboženstvo. Hlási sa k nemu oficiálne 2,6 miliardy ľudí, teda asi tretina ľudstva. Oveľa ťažšie je odhadnúť, pre koľkých z nich ide o čisto formálnu príslušnosť a aký podiel deklarovaných kresťanov prežíva svoju vieru hlbšie vrátane toho, že ju pozná, praktizuje a snaží sa dodržiavať jej požiadavky.

Z globálneho pohľadu kresťanstvo počas posledného storočia zažilo nebývalý rozmach vďaka množstvu obrátených ľudí v populačne silných oblastiach, ako je Afrika, Latinská Amerika či Ázia, a tiež vďaka vysokej pôrodnosti v rozvojom svete. Na druhej strane, v posledných desaťročiach tradične kresťanské spoločnosti Európy a Severnej Ameriky zažívajú masívny úbytok veriacich.

Napríklad nemecké médiá si nedávno všimli, že v Spolkovej republike počet ľudí, ktorí sa hlásia ku kresťanským cirkvám, tento rok prvýkrát poklesol pod 50 percent obyvateľstva. Katolícka i Evanjelická cirkev tam každý rok strácajú množstvo členov.

Zmenšovanie podielu kresťanov si všímajú tiež v Spojených štátoch. A aj na Slovensku klesol podiel najväčšej Rímskokatolíckej cirkvi medzi sčítaniami obyvateľstva v rokoch 2011 a 2021 zo 62 na 56 percent. Zníženie počtov veriacich zaznamenali u nás aj viaceré menšie cirkvi.

Pre mnohých kresťanov je toto znižovanie počtu veriacich zdrojom veľkej frustrácie. Je to ako sledovať katastrofálnu haváriu v spomalenom zábere. Sociológovia náboženstva i najlepší kresťanskí myslitelia sa snažia porozumieť príčinám týchto trendov a nájsť protiliek. Mnohí prišli s prepracovanými teóriami úpadku i záchrany kresťanstva.

No možno je hlavný problém v tom, že kresťanské cirkvi málo zdôrazňujú veľké poverenie, ktoré dal Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní apoštolom, ako sa o tom píše na konci Matúšovho evanjelia (28:18-20):

„Ježiš pristúpil k nim a povedal im: Daná je mi všetka moc na nebi a na zemi. Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca i Syna i Ducha Svätého a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal. Ajhľa, ja som s vami po všetky dni, až do konca sveta. (Amen).“

Alebo ako to trochu inými slovami podáva ku koncu Evanjelium podľa Marka (16:15-16):

„Potom im povedal: Choďte po celom svete, kážte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený, ale kto neuverí, bude odsúdený.“

Toto poverenie nepatrí len kazateľom alebo misionárom vyslaným do exotických krajín. Svedčiť o Ježišovi ostatným je povolaný každý kresťan, ktorý ho pozná. A cirkvi by mali všetkých svojich členov povzbudzovať k tomu, aby sa učili rozpoznávať príležitosti na osobnú evanjelizáciu, modliac sa i postiac za vhodnú osobu, okolnosti, otvorené srdce i správne slová.

Spraviť kresťanstvo opäť nákazlivým

V úvode načrtnutý model rastu ukazuje, aký potenciál v sebe skrýva evanjelizačný náboj kresťanstva na osobnej úrovni. Aj keď je to, samozrejme, len mentálne cvičenie. V praktickom svete by model zo začiatku článku narazil na niekoľko prekážok.

Hoci zvestovať v krátkom čase evanjelium každému človeku na svete je relatívne ľahko uskutočniteľné, vždy tu bude nemalá skupina ľudí, ktorá ho bude tvrdošijne odmietať. To by nevyhnutne neprekážalo. Veľké náboženské prebudenia minulých storočí tiež nezvykli zasiahnuť sto percent spoločnosti, ale často len jej kritickú časť. Stačilo to však, aby si vďaka tomu celá spoločnosť prešla prevratnými katarznými zmenami – ako si všimol napríklad Robert Fogel, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu, vo svojej práci o veľkých náboženských prebudeniach.

Hoci príklad v úvode naznačuje, že stačí priviesť ku Kristovi „len“ jedného človeka ročne a činiť tak vytrvalo z roka na rok, aj v prebudeneckých cirkvách je evanjelizačné oduševnenie distribuované nerovnomerne: Väčšina kresťanov zvykne po obrátení pociťovať veľkú radosť, s ktorou sa veľmi spontánne a nenútene delia so všetkými naokolo vrátane príbuzných a priateľov. No keď plameň tejto „prvej lásky“ vyhasne, často sa uspokoja s tým, že vieru naďalej praktizujú, ale nemajú už viac potrebu deliť sa o svoje svedectvo s neveriacimi. A tak vytrvalá evanjelizácia zostáva na pleciach niekoľkých bratov, ktorí sa zvlášť cítia byť povolávaní k činnosti pastora, evanjelizátora či misionára.

S takouto realitou medzi obrátenými veriacimi ráta aj matematik John Hayward z University of South Wales v Spojenom kráľovstve, ktorý sa venuje modelovaniu rastu a úpadku cirkví, politických strán či kultúrnych hnutí. Navrhol model, podľa ktorého cirkvi rastú vďaka kontaktu medzi „náboženskými nadšencami“ a neveriacimi, ale s tým, že nadšenci si svoje nadšenie dokážu udržať len po istý čas. Neskôr síce zostávajú členmi svojich cirkví, ale už sa nevenujú natoľko oslovovaniu nových členov. Práve obmedzené trvanie „nadšenej“ fázy, počas ktorej cirkev zaznamenáva rast, bráni tomu, aby sa rozšírila na celé obyvateľstvo, ako by naznačoval jednoduchý príklad z úvodu tohto článku.

Hayward si pre svoj matematický prístup k obdobiam náboženských prebudení vzal za vzor modely, ktoré boli vypracované pre šírenie epidémií, čo však nemá náboženské cítenie dehonestovať. Naopak, cieľom kresťanských lídrov by malo byť spraviť evanjelium opäť „nákazlivým“.

Závery tohto matematika naznačujú, že aby cirkvi prežívali a rástli, mali by klásť dôraz na konverzie. „Kvalita“ nadšencov, šíriacich radostnú zvesť, je dôležitejšia ako „kvantita“ nadšencov. Z toho by sa dalo usudzovať, že pre cirkvi má zmysel pomáhať svojim členom, aby ich osobná evanjelizácia bola efektívnejšia. Povzbudivé tiež je, že veriaci, ktorí sa posunuli z „nadšenej“ fázy do polohy pasívneho člena cirkvi, sa dajú neskôr opäť „zapáliť“ a oduševniť pre oslovovanie potenciálnych konvertitov…

„Problém s modlitbou za duchovné prebudenie je, že kresťania sú častejšie ochotní modliť sa za neveriacich, aby boli otvorení voči Kristovi, namiesto toho, aby sa modlili, nech sa sami stanú zapálenými a nákazlivými kresťanmi,“ píše Hayward v jednom svojom článku. „Duchovné prebudenie sa musí začať v srdci veriaceho.“

John Hayward má webovú stránku, na ktorej naposledy skúmal úpadok cirkví v Spojenom kráľovstve a ako úbytok členstva urýchľuje, keď si cirkvi osvojujú progresívnu ideológiu. Páčiť sa svetu a naskakovať na každú módnu vlnu podľa dát nie je receptom na prežitie či dokonca rast cirkvi.

V každom prípade, pri všetkých úvahách o obrátení más netreba zo zreteľa strácať jednotlivca. Napokon, každá obrátená duša sa ráta. Slovami pastora Petra Čuříka: „Tento svet potrebuje počuť evanjelium. Možno nedokážeme zmeniť celý svet, ale môžeme zmeniť celý svet jednému človeku.“