Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
06. jún 2022

Ekonóm Gunther Schnabl o zdražovaní

Infláciu možno zabrzdiť. Je to v moci Európskej centrálnej banky

S nemeckým profesorom sme sa zhovárali o príčinách zdražovania a o tom, čo sa so stúpajúcimi cenami dá robiť.

Infláciu možno zabrzdiť. Je to v moci Európskej centrálnej banky

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Gunther Schnabl je profesor hospodárskej politiky a medzinárodnej ekonómie na Univerzite v Lipsku. V minuloročnom zozname 101 najvplyvnejších ekonómov Nemecka denníka Frankfurter Allgemeine Zeitung obsadil 46. miesto.

Titul PhD. získal na Univerzite v Tübingene. Bol externým výskumníkom na Stanfordovej univerzite, na Univerzite Tokio, Katolíckej univerzite v Leuvene a pôsobil aj vo viacerých centrálnych bankách, napríklad v Deutsche Bundesbank či Federal Reserve Bank v New Yorku. Predtým ako sa stal profesorom na Univerzite v Lipsku, bol poradcom v Európskej centrálnej banke.

Vo svojom výskume sa zameriava na monetárnu politiku, výmenné kurzy a japonskú ekonomiku. Slovensko navštívil v rámci prednáškového cyklu CEQLS na pozvanie Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika. Video s jeho bratislavskou prednáškou nájdete TU.

Najdôležitejšou témou, ktorej dnes Slováci čelia, je zdražovanie. Inflácia u nás dosahuje skoro 12 percent, čo je najviac za posledných 22 rokov. Do akej miery je zdražovanie spôsobené faktormi ako pandémia či vojna na Ukrajine so svojimi tlakmi na ceny energií a potravín a do akej miery je zaň zodpovedná dlhodobá uvoľnená menová politika Európskej centrálnej banky (ECB), prípadne ostatných svetových centrálnych bánk?

Slávny ekonóm Milton Friedman raz povedal, že inflácia je vždy a všade monetárnym javom. V tomto zmysle nesú hlavnú zodpovednosť centrálne banky. Ony sú zodpovedné za jej vznik, ale dodať tiež treba, že proti nej môžu bojovať. Vidím silnú súvislosť medzi menovou politikou a výškou cien za energie, a to z troch dôvodov.

Aké sú to?

Po prvé, expanzívna menová politika centrálnej banky vytvára dodatočný dopyt v ekonomike. Napokon, to je aj cieľ centrálnych bánk. No touto podporou dopytu rastie na trhu aj dopyt po energiách či iných surovinách a to tlačí na to, aby ich ceny rástli.

Čo ďalej?

Po druhé, v posledných rokoch zažívame, že investori sa popri akciách utiekajú k hmatateľným aktívam, ako sú nehnuteľnosti, ale aj suroviny.

Čo z toho vyplýva?

Tu sa dostávam k tretiemu bodu: suroviny sa na medzinárodných trhoch obchodujú najmä za doláre, ale čiastočne aj za eurá. Krajiny, ktoré suroviny produkujú a vyvážajú, vďaka ich predaju disponujú veľkými rezervami v cudzích menách, ako je dolár alebo euro. No keď tieto peniaze rýchlo strácajú hodnotu v dôsledku inflácie v USA a eurozóne, krajiny, ktoré produkujú suroviny, sa na tento vývoj snažia reagovať zmenšením ťažby, aby mohli predávať za vyššie ceny.

Všetky tieto tri faktory teda zvyšujú cenu energií a ostatných surovín. Má súčasný vývoj nejaký historický precedens?

Niečo podobné sme pozorovali počas 70. rokov, keď prišiel ropný šok. Aj vtedy bola inflácia vysoká a krajiny, ktoré vyvážali ropu, reagovali na znehodnocovanie svojich finančných rezerv tým, že zvýšili ceny. Navyše mnohí aktéri na túto vysokú infláciu zareagujú hromadením surovín a to opäť vytvorí tlak, aby ich ceny stúpali.

Keď ľudia v obchodoch vidia, že ceny rýchlo stúpajú, obracajú sa na politikov vo vláde, aby s tým niečo robili. No dohliadať na cenovú stabilitu nie je úlohou vlády, ale nezávislej centrálnej banky. Európska centrálna banka má dlhodobý cieľ, aby ročná inflácia bola asi 2 percentá. Súčasná rýchlosť rastu cien však signalizuje, že ECB vo svojej základnej úlohe zlyháva.

Nuž, úlohou ECB je rozpoznať dlhodobé hrozby inflácie a v predstihu s nimi bojovať. Dnes pozorujeme, že ECB buď dlhodobé hrozby inflácie nedokázala rozpoznať, alebo ich ignorovala. Jej prognózy len dobiehajú oficiálne nameranú mieru inflácie. Môže to tiež znamenať, že ECB proti inflácii ani bojovať nechce, pretože sleduje v skutočnosti iné ciele.

Aké?

Napríklad držať nad vodou štáty eurozóny tým, že ECB vo veľkých objemoch nakupuje ich dlhopisy, aby tieto krajiny mali z čoho financovať svoje verejné výdavky. V európskych zmluvách to síce nie je takto zakotvené, ale tento model fakticky zodpovedá tomu, ako fungovali centrálne banky vo viacerých juhoeurópskych krajinách pred vznikom Európskej menovej únie.

Čiže ECB dlho otáľa s dvíhaním úrokových sadzieb, lebo sa bála, že zadlžené štáty ako Taliansko by sa následne mohli dostať do problémov so splácaním svojich dlhov?

To je možné. Samozrejme, presné pohnútky zástupcov v bankovej rade ECB nepoznáme, ale je to pokojne predstaviteľné. Už v roku 2012 vtedajší šéf ECB Mario Draghi vyhlásil, že urobí všetko, čo bude potrebné, aby zahnal dlhovú krízu v eurozóne. Išlo vlastne o ohlásenie veľkých nákupov dlhopisov zadlžených štátov eurozóny, aby zabránil jej rozpadu. Odvtedy sa to so zadlžením v týchto krajinách príliš nezlepšilo, naopak, zhoršilo sa to. A tak centrálni bankári stále môžu mať tento motív, aj keď v zakladajúcich zmluvách to zakotvené nie je.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Už ste to vlastne naznačili, no patríte k ľuďom, ktorí sa obávajú, že euro nebude ani tak veľkou európskou obdobou osvedčenej a stabilnej nemeckej marky ako skôr európskou obdobou talianskej líry, ktorá bola pred zavedením eura povestná svojimi vysokými denomináciami v dôsledku postupnej straty svojej hodnoty. Vidíte euro ako menu, ktorá má budúcnosť?

To je dobrá otázka. Táto trvalo uvoľnená menová politika Európskej centrálnej banky, teda skutočnosť, že úroky stlačila na nulu a ešte do záporných hodnôt a že vo veľkom objeme nakupovala dlhopisy členských štátov eurozóny, tak to všetko má za následok negatívne rastové a prerozdeľovacie efekty. Európske hospodárstvo sa z veľkej časti zombifikovalo. To znamená, že prežíva len vďaka záplave lacných peňazí. Brzdí to dynamiku rastu v eurozóne.

Čo presne myslíte, keď hovoríte o „negatívnych prerozdeľovacích efektoch“ uvoľnenej menovej politiky?

Tá politika nulových úrokov, a teda lacných peňazí, spôsobuje, že investori sa utiekajú k akciám a nehnuteľnostiam. Umelo to tlačí na zvyšovanie ich ceny a z toho zase obratom profitujú predovšetkým bohatí ľudia. Na druhej strane na infláciu dopláca hlavne stredná vrstva, ktorá väčšinu svojich úspor drží v hotovosti alebo na bankových účtoch. Peniaze ľudí zo strednej vrstvy sa v dôsledku toho nezhodnocujú, ale naopak, znehodnocujú sa.

A čo myslíte negatívnymi rastovými efektmi? Ako uvoľnená menová politika ECB ovplyvňuje negatívne hospodársky rast?

Som presvedčený, že uvoľnená menová politika v eurozóne prispela k zníženiu prírastkov produktivity priamo vo firmách. Rastúca produktivita práce je predpokladom rastu miezd. Priestor na rast reálnych miezd je dnes veľmi zúžený. Dokonca je možné, že budú musieť klesať. A to zvlášť zasiahne mladú generáciu, ktorej súčasné reálne mzdy pri vstupe na trh práce sú dnes nižšie, než boli pred desiatimi alebo dvadsiatimi rokmi – prinajmenšom teda v Nemecku.

Povedzme si však otvorene, že politiku nulových úrokových sadzieb a nákupov štátnych dlhopisov centrálne banky zaviedli z nejakého dôvodu. Išlo o reakciu na finančnú krízu v roku 2008 a jej následky vrátane dlhovej krízy v eurozóne okolo roku 2011. Nie je súčasná inflácia na úrovni okolo desiatich percent len malou cenou za to, že hospodárstvo nepadlo vtedy ešte viac a nemuseli sme čeliť následkom, aké mala napríklad veľká hospodárska kríza v 30. rokoch?

Dá sa aj takto argumentovať. Bolo by možné tvrdiť, že táto trvalo uvoľnená menová politika má krátkodobé pozitívne rastové efekty. No v strednodobom a dlhodobom horizonte sú jej dosahy na hospodársky rast negatívne. V rokoch 2008 až 2012 sme vďaka uvoľnenej menovej politike ECB udržali eurozónu pohromade, no základné problémy, ktoré vtedy ku kríze viedli, zostali predsa odvtedy nevyriešené.

Aké základné problémy? Zvyk južných štátov eurozóny hospodáriť s deficitom a tak žiť sústavne nad svoje pomery?

Napríklad aj nízka produktivita v hospodárstve. A potom sú tu zvlášť už spomenuté prerozdeľovacie efekty na úkor strednej vrstvy a mladých ľudí v eurozóne. Problém nevyriešite tak, že ho iba sústavne tlačíte pred sebou. Keby sme pred desaťročím vyriešili štrukturálne problémy európskych ekonomík, mali by ste pravdu, že vtedajšia uvoľnená menová politika dávala zmysel. Akurát, že tie problémy stále na svoje vyriešenie čakajú.

Keď som pred týmto rozhovorom čítal vaše články, zaujalo ma, ako uvoľnenú menovú politiku centrálnych bánk pokladáte za spoločný menovateľ mnohých javov, ktoré politici i verejnosť vnímajú ako izolované problémy: od astronomického rastu cien nehnuteľností vo veľkých mestách cez prekérnu situáciu mladých ľudí na trhu práce až po rastúcu príjmovú a majetkovú nerovnosť vo vyspelom svete.

Viete, peniaze sú ako voda. Dostanú sa všade, do všetkých spoločenských zákutí. A cena peňazí, teda úrok, má ústrednú dôležitosť. Úrok má alokačnú funkciu. To znamená, že na jeho základe sa investičné projekty dajú rozdeliť podľa toho, či z nich možno očakávať vysoký alebo nízky výnos. A ak úrokové sadzby držíte dlhodobo na nule, tak ste vlastne zrušili túto ústrednú veličinu, ktorá je taká dôležitá pre hospodársky život. Už rakúski ekonómovia ako Mises a Hayek nástojčivo upozorňovali, že to nezostane bez následkov.

Inzercia

V jednom článku ste písali, že odklon od súčasnej uvoľnenej menovej politiky sa dá urobiť aj postupne, aby to bolelo čo najmenej. Povedzme keby sme počas desiatich rokov každý rok zvýšili úrokové sadzby o pol percenta. Je to stále schodná cesta alebo by si súčasné zdražovanie žiadalo skôr prudšie zvyšovanie úrokových sadzieb?

Určite by bolo lepšie, keby sa z tejto politiky lacných peňazí vystúpilo skôr. Pretože čím neskôr z toho vystúpite, o to bolestivejšie bude prispôsobenie. Dnes situácia nie je taká ako v Spojených štátoch na začiatku 80. rokov, keď šéf americkej centrálnej banky FED Paul Volcker dvihol úrokové sadzby na 20 percent. To by sa dnes všetko zrútilo. Vzhľadom na štruktúru finančných záväzkov je dnes jedinou schodnou cestou urobiť to postupne, ale dlhodobé zvýšenie úrokov by malo byť zároveň dôveryhodné. V takom prípade sa naň nastavia očakávania podnikateľov, ktorých by to podnietilo, aby posilnili produktivitu svojich firiem, politici by boli motivovaní znižovať zadlženosť svojich štátov a banky by museli starostlivejšie skúmať, ktoré úvery sú udržateľné a ktoré nie. Tak ako sme sa postupne do problémov dostali, môžeme z nich postupne zase aj vycúvať.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Politiku nízkych, takmer nulových úrokových sadzieb robia centrálne banky už dlho. Prečo ju až teraz pociťujeme v podobe vysokej inflácie v obchodoch?

Dlho tie lacné peniaze zostávali vo finančnom sektore. Nepresiakli až do peňaženiek spotrebiteľov. No zároveň už dlhšie nafukovali ceny investičných nástrojov, ako sú akcie alebo nehnuteľnosti, a tým prispievali k príjmovej a majetkovej nerovnosti. Ja sa týmito záležitosťami zaoberám už od spľasnutia japonskej bubliny a ázijskej krízy v 90. rokoch a zdá sa mi, že to, čo tvrdím, dobre opisuje dianie, ktoré vidíme.

Nejde teda len o záležitosť vývoja po poslednej finančnej kríze?

Už bývalý šéf FED-u Alan Greenspan argumentoval, že nie je vecou centrálnej banky zvyšovať úroky, keď ceny akcií stúpajú, pokiaľ nestúpajú zároveň aj spotrebiteľské ceny. No ak ceny akcií začnú padať, centrálne banky by mali podľa neho úroky znižovať, aby pomohli stabilizovať finančné trhy. Lenže to je jasný signál finančným trhom, že ak budú špekulovať, majú tu poistku v podobe centrálnej banky. Takouto poistkou by nedisponovali, keby investovali na tovarových trhoch. Existuje teda silnejšia pohnútka na špekulácie a podstupovanie rizika na finančných trhoch než na tovarových trhoch.

Slovensko je súčasťou eurozóny. Samostatnou menovou politikou nedisponujeme, tá je vo Frankfurte, kde sídli Európska centrálna banka. Občania však očakávajú od slovenskej vlády, že so zdražovaním niečo spraví. Chcú vlastne, aby sa monetárny (menový) problém riešil fiškálnymi (rozpočtovými) nástrojmi. No vláda môže nesprávne zostaveným „protiinflačným balíčkom“ problém aj zhoršiť a infláciu zvýšiť. Čo s tým?

To je presne problém. V eurozóne máme jednu monetárnu politiku, ale 19 fiškálnych politík. Každý členský štát si povie, že menovú politiku ovplyvniť nevie. No zvyšovanie cien teraz dorazilo do peňaženiek ľudí a tí tlačia na vlády, aby im pomohli. Vlády teda uvažujú o nástrojoch, ako sú regulované ceny, dotácie pre podnikateľov, aby zvýšené ceny neprenášali na zákazníkov, a dotácie pre chudobných, aby si naďalej mohli dovoliť potraviny, bývanie či energie. Problém však je, že vrecká skoro všetkých štátov eurozóny sú prázdne. Štáty sú už teraz zadlžené. Ak chcú občanom pomôcť dotáciami, budú sa musieť zadlžovať ešte viac a potom sa natíska otázka, kto ich dlhopisy kúpi. Minimálne v posledných rokoch bola odpoveď vždy rovnaká: ECB!

A tým teda ešte zvyšujeme tlak, aby inflácia ďalej rástla…

Presne tak! A v strednodobom i dlhodobom horizonte zostávajú základné problémy neriešené.

Dobre, ale viete si predsa len predstaviť balíček vládnych opatrení, ktorý by ľuďom so zdražovaním pomohol a netlačil by nás ďalej po inflačnej špirále?

Najhoršou cestou sú pokusy regulovať ceny. To poznáme z centrálne plánovaných socialistických ekonomík.

Iste, ak stanovíte úradne cenu pod jej trhovú úroveň, pulty obchodov sa vyprázdnia a tovar sa začne namiesto toho predávať na čiernom trhu za reálne ceny. Aké iné nástroje okrem regulácie cien by mohla vláda použiť? Čo takto dotované energie?

Ak dotujete napríklad benzín, dotujete ho pre všetkých, bohatých i chudobných. Bohatých dotujete ešte možno o čosi viac, ak vlastnia auto, ktoré má vysokú spotrebu. Najšetrnejšie je sústrediť dotácie na skupiny ľudí, ktoré sú na pomoc najviac odkázané a vysoký rast cien ich ohrozuje najviac. No treba tiež dodať, že náklady by opäť niesla hlavne stredná vrstva a na ňu už teraz doliehajú prerozdeľovacie efekty inflácie, o čom sme hovorili. Erózia strednej vrstvy, k čomu inflácia prispieva, predstavuje veľké riziko pre politickú stabilitu demokratických režimov.

Nehrozí nám argentinizácia európskej ekonomiky? Dlhodobá vysoká inflácia môže ovplyvňovať aj kultúru krajín. Keďže sporiť sa v takomto prostredí neoplatí, ľudia majú podnet rýchlo všetko minúť alebo sa dokonca zadlžiť, keďže inflácia je pre dlžníkov výhodná, pretože zmenšuje reálnu hodnotu ich dlhu. Postupne sa pod vplyvom inflácie menia časové preferencie ľudí. Po dlhšom období sa tak z výkonnostnej spoločnosti môže stať „maňána“ spoločnosť.

Vylúčené to nie je. Ak dlhodobo financujete štátne výdavky vďaka tomu, že centrálna banka vykupuje vaše dlhopisy, zväčšujete moc štátu. Ten má totiž následne vyšší výdavkový potenciál a ľudia sa potom aj viac snažia, aby sa z tých vyšších výdavkov štátu ušlo práve im a nie niekomu inému. Zo spoločnosti zameranej na výkon sa zrazu stane spoločnosť vyhľadávačov renty, v rámci ktorej sa dobre organizované lobistické skupiny snažia odhryznúť si viac zo spoločného koláča.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Keď spomínate tieto prerozdeľovacie boje o verejné prostriedky, volanie po vládnom záchrannom balíčku pre ľudí najviac zasiahnutých infláciou je len čerstvou politickou témou. Staršou témou je Fond obnovy, ktorý mal byť odpoveďou Európskej únie na hospodárske následky pandémie koronavírusu. Je Fond obnovy len ďalší nekrytý šek s dlhodobou splatnosťou?

Základnou otázkou je, odkiaľ prídu peniaze pre Fond obnovy. Časť odpovede spočíva v tom, že EÚ sa zadlží, čo vlastne ani nie je dovolené podľa zmlúv a vraj ide o výnimku. A skôr alebo neskôr to aj tak skončí tým spôsobom, že dlhopisy EÚ bude nakupovať ECB. Ursula von der Leyenová už oznámila, že chce ďalšiu výnimku pre obnovu Ukrajiny. Hovorí sa zatiaľ o sume 300 miliárd eur. Centrálnou bankou financované verejné výdavky by sa tak pre Európsku úniu mohli stať pravidlom. Otázkou zároveň je, kde tieto peniaze skončia.

Kde si myslíte, že skončia?

Tam, kde politici povedia. Takéto politické rozhodovanie o tom, kde peniaze skončia, je vždy náchylné na lobizmus. Niekde sa teda verejné prostriedky z rozhodnutia politikov sústredia a niekde inde budú chýbať, hoci by tam boli vynaložené lepšie.

Narážate teraz na povestné „mosty do nikam“ a na „biele slony“, keď sa peniaze často vynakladajú na nezmyselné a neefektívne verejné projekty, ako sme videli napríklad v Španielsku počas dlhovej krízy alebo pri čínskych „mestách duchov“, ktoré sa postavili za drahé peniaze, ale v oblastiach, kde nikto nechce bývať?

To je naozaj mysliteľné. Spomenuli ste Španielsko, podobné veci sa dejú aj v Taliansku. V každom prípade, opäť ide o prerozdeľovacie efekty menovej politiky, ktoré v tomto prípade posilňujú regionálne nerovnosti.

A regionálne nerovnosti posilnia zase politický dopyt medzi voličmi po väčšom prerozdeľovaní.

Navyše treba dodať, že vysoké dane nie sú v krajinách eurozóny príliš populárne. Preto sa dá očakávať, že všetky tie dodatočné výdavky a záchranné balíky či fondy obnovy budú financované formou zadlženia.

Nie je Fond obnovy skôr politickým projektom než čímsi, čo dáva ekonomicky zmysel? Nejde v tomto prípade len o snahu Európskej komisie vytvoriť takto z EÚ dlhovú úniu a posilniť svoju moc i postavenie?

Nechcem prispievať k šíreniu konšpiračných teórií. No je pravda, že covidová kríza i ukrajinská kríza a volanie po celoeurópskych záchranných programoch zvyšujú politický význam a vplyv Európskej komisie.

Nemecko pred storočím zažilo katastrofálnu hyperinfláciu, keď sa pokúsilo tlačením peňazí splácať svoje reparácie a dlhy z prvej svetovej vojny. Odvtedy je v nemeckom povedomí prítomná silná obava z inflácie, ktorá sa môže vymknúť spod kontroly. Ako je to však v akademickej sfére, kde pôsobíte vy? Prijímajú kolegovia vaše myšlienky?

V Nemecku máme naozaj silnú ordoliberálnu tradíciu. Ešte pred dvadsiatimi – tridsiatimi rokmi boli mnohé profesorské miesta obsadené ekonómami, ktorí boli orientovaní ordoliberálne. Postupne sa to však zmenilo, lebo títo profesori väčšinou odmietali matematizáciu svojich modelov. Boli toho názoru, že spoločenský život sa nedá dosť dobre opísať matematickými modelmi. Postupne teda pribúdali ekonómovia špecializujúci sa na stochastické rovnovážne modely. Problém je, že tieto modely často opomínajú dianie na finančnom trhu. Som teda jedným z posledných ordoliberálnych profesorov. Na druhej strane v nemeckej strednej vrstve je stále ešte dosť ľudí, ktorí zmýšľajú podobne ako ja.

Infláciu predstavujete ako istý druh skrytého zdanenia občanov zo strany politikov, ktorí si kupujú svojich voličov cez verejné výdavky uhrádzané centrálnymi bankami prostredníctvom nákupov vládnych dlhopisov. Ceny teraz stúpajú, vo svete je čoraz viac protekcionizmu, verejnosť volá po čoraz väčšom prerozdeľovaní… Ste optimista, pokiaľ ide o budúcnosť?

Z hľadiska hospodárskych dejín sa vždy pohybujeme ako kyvadlo medzi dvoma pólmi: trhovou ekonomikou a centrálnym plánovaním. V Európe sa už dosť dlho vzďaľujeme trhovým princípom a približujeme sa k zásadám plánovanej ekonomiky. Nemôže to tak pokračovať donekonečna, lebo tento prístup brzdí hospodársky rast a vytvára nespravodlivé prerozdeľovacie efekty. Skôr alebo neskôr príde precitnutie, že sú nutné reformy a my sa musíme zase vrátiť späť k trhovým princípom. Neviem, kedy sa to stane, ale súčasná politika je čoraz ťažšie obhájiteľná.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.