Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
14. máj 2022

Súdny lekár Moravanský

Ani roky praxe ma psychicky nepripravili na to, čo som videl na Ukrajine

Rozhovor so súdnym lekárom Norbertom Moravanským o tom, čo zažil pri práci s mŕtvymi telami na Ukrajine a ako sa ho to osobne dotklo.

Ani roky praxe ma psychicky nepripravili na to, čo som videl na Ukrajine

Norbert Moravanský. Zdroj: forensic.sk

Norbert Moravanský patri do skupiny ôsmich Slovákov (traja súdni lekári, štyria kriminalistickí technici a jeden antropológ), ktorí viac ako dva týždne priamo v teréne zbierali a analyzovali dôkazy na účely vyšetrovania vojnových zločinov na Ukrajine.

Známy súdny lekár pre Postoj hovorí o tom, aké boli jeho najväčšie bezpečnostné obavy, akým odborným výzvam musel čeliť spolu s kolegami, a otvorene rozpráva aj o svojom osobnom spracovávaní obrazov vojnových hrôz, s ktorými bol konfrontovaný.

Norbert Moravanský pôsobí na Ústave súdneho lekárstva Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a ako súdny lekár na pracovisku súdneho lekárstva Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v Bratislave.

Od vášho príchodu z Ukrajiny prešiel už týždeň a zrejme sa dokážete na to, čo ste tam zažili, pozerať už s väčším odstupom. Ktoré obrazy sa vám z tých 16 dní na Ukrajine premietajú v hlave doteraz?

Po týždni vo mne rezonuje najmä to, že som veľmi rád, že sme tam boli. Mám tiež radosť, že sme tam boli práve v takej zostave. Musím povedať, že podpora zo strany našej ambasády, ministerstva vnútra, Policajného zboru či Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou bola veľmi dobrá.

Žijeme na Slovensku, sme skeptickí a často neočakávame, že veci sa podarí urobiť naozaj dobre. Mám však veľmi dobrý pocit, že celá naša snaha na Ukrajine mala význam a ukrajinská prokuratúra bude môcť použiť to, čo sme tam zistili.

Keď si to všetko retrospektívne premietam v hlave, je mi veľmi ľúto, že sme v expertnej rovine nemohli urobiť viac, napríklad ak by sme sa skôr dostali ku konkrétnym obetiam, ktoré sa našli v masových hroboch v okolí Kyjeva.

Samozrejme, sú to len idealistické predstavy.

"Nadobudli sme intenzívny pocit profesionality zo strany ukrajinskej prokuratúry v tom, akým spôsobom sa vedú vyšetrovania." Zdieľať

Zostáva však vo mne veľmi intenzívny pocit, že som rád, že sme mohli pomôcť. Vnímam to tak, že ako Slovensko máme špecializované profesie, ktoré sa v aktuálnej situácii Ukrajine veľmi hodia.

Teší ma aj to, že naša ambasáda v Kyjeve má stále prst na tepe dňa a sleduje, čo by sme ešte mohli urobiť.

Cez chatovú skupinu stále komunikujem s kolegami, s ktorými sme tam boli, ale aj s ľuďmi, ktorí zabezpečovali náš pobyt a vďaka ktorým sme vôbec mohli vycestovať. Komunikujeme spolu aj preto, lebo sa možno chystá ďalšia rotácia a naša pomoc Ukrajine nebola len jednorazová.

Je teda možné, že sa na Ukrajinu opätovne vrátite aj vy osobne?

Nevylučujem túto možnosť. Vedú ma k tomu dva dôvody. Po prvé, videl som expertízny rozsah činností, ktoré tam treba urobiť. Po druhé, nadobudli sme intenzívny pocit profesionality zo strany ukrajinskej prokuratúry v tom, akým spôsobom sa vedú určité vyšetrovania.

Nevylučujem, že by som chcel byť pri tom, keď budú tie úkony pokračovať aj na iných miestach, nielen v Kyjevskej oblasti, ale aj ďalej východným smerom. Ak by sa vojenská situácia vyriešila, tak vznikne nová príležitosť aj pre našu skupinu, aby sme sa tam ešte vrátili a urobili ešte viac.

O vedeckom overovaní zločinov v Buči písal nemecký Der Spiegel a renomovaní odborníci, napríklad Markus Rothschild, šéf Ústavu súdneho lekárstva na Univerzite v Kolíne nad Rýnom, povedali, že je pre nich ťažké predstaviť si, ako môžu v stále nebezpečných lokalitách, ako je Buča, pracovať externí odborníci.

Poukazovali na nebezpečenstvo mín alebo aj ostreľovania vyšetrovacích oblastí z bieloruského územia. Vy ste tam napriek tomu išli. Aké opatrenia ste urobili na zvýšenie svojej bezpečnosti? A ako ste tento faktor vnútorne zvládali?

Odpoviem len do tej miery, do ktorej môžem, lebo niektoré informácie by som nerád zverejňoval, pretože sa tam môže dostať ďalšia skupina a nechcem upozorňovať ani na najmenšie bezpečnostné slabiny.

Zdôverím sa vám však s mojimi najväčšími obavami. Tie sa netýkali možného ostreľovania raketami ani potenciálneho bombardovania či použitia nejakej taktickej jadrovej zbrane, pretože som to vnímal trochu fatalisticky, ako vis maior.

Chápem, že pravdepodobnosť nejakého nešťastia zvyšujeme už len tým, že sa v tej oblasti nachádzame, a ak by sa niečo stalo, mohli by sme si za to sami. Nikto nás nechcel ani životne poistiť, ale to je logické. S touto kategóriou nebezpečenstiev som však bol vnútorne vyrovnaný a myslím si, že sa to týkalo nás všetkých.

"Zostáva vo mne intenzívny pocit, že som rád, že sme mohli pomôcť." Zdieľať

Existujú však hrozby, ktoré sú podľa mňa veľmi reálne, a to sú hrozby útoku jednotlivcov alebo malých skupín, ktoré môžu diverzantsky pôsobiť na území Ukrajiny za frontovými líniami. Táto hrozba by reálne mohla ovplyvniť našu odbornú činnosť a obávam sa, že by to možno nebolo ani také ťažké zorganizovať.

Sú však isté výzvy, ktoré si človek uvedomí, až keď sa vráti naspäť.

Aké sú tie výzvy?

Na Slovensku sme zvyknutí pracovať bez časovej limitácie. Ak si spolu s políciou povieme, že na mieste činu budeme pracovať týždeň, pretože si to situácia vyžaduje, tak tam ten týždeň naozaj budeme.

Vojnový konflikt je však úplne iná situácia. Niektoré procesy musíme urýchľovať z dôvodu bezpečnostných rizík, ale aj z dôvodu enormného množstva prípadov, ktoré treba naraz riešiť. Reálne sme teda pracovali najrýchlejšie, ako to bolo možné. Vytvorili sme časovú jednotku na jeden prípad a snažili sme sa to dodržiavať, aby sme zvládli naplniť denný plán expertíznej činnosti s mŕtvymi telami.

Odborné výzvy práce vo vojnovej zóne

Časový tlak vyplývajúci z bezpečnostných rizík a z kvantity prípadov má dosah na spôsob, akým svoju prácu vykonávate. Dokázali ste v týchto podmienkach pracovať tak, aby z vášho vlastného pohľadu netrpela kvalita vašej práce?

Prípady, ktoré sme mali možnosť riešiť, boli absolútne špecifické. Ich špecifickosť spočívala v množstve tiel, ktoré si v bežných podmienkach nevieme ani predstaviť. Žiadne miesto činu v bežnej civilnej udalosti nie je možné porovnať s tým, čo sme videli na Ukrajine, kde boli stovky ľudských tiel na jednom mieste.

Tejto situácii je prispôsobený aj štýl práce expertnej skupiny, lebo sa musíme sústrediť len na to, čo nám daná situácia dovoľuje. Nedala sa nám napríklad vykonať obligátne kompletná pitva. Kompletná pitva totiž znamená sprístupnenie každej telesnej dutiny, zrevidovanie všetkých telesných orgánov a orgánových systémov v danej dutine.

V poľných podmienkach, v ktorých sme pracovali, sme sa obmedzili len na vonkajšiu prehliadku tela s dvoma cieľmi. Prvým bolo prispieť k identifikácii tela, dokumentovať identifikačné procesy a vyjadriť sa k príčine smrti. Druhým bolo zabezpečiť biologický materiál, ktorý bol vhodný na analýzu DNA, čo má smerovať k identifikácii a aj k vytvoreniu databázy potenciálnych páchateľov a obetí skutkov, ktoré sa vo vojnovej zóne udiali.

Vo vojnovej zóne je nemožné poznať osud každého mŕtveho človeka, čítať pred prehliadkou tela každý vyšetrovací spis. Preto musí byť naša práca o to viac štandardizovaná, aby sme mohli napríklad aj neskôr odpovedať na základné otázky.

Ako znejú tie základné otázky pri tomto procese?

Napríklad je to otázka, či vidíme na danom tele významné identifikačné znaky, ktoré by prispeli k identifikácii – telesné chyby, tetovania alebo špeciálne poranenia, ktoré by telo dokázali spojiť s nejakou udalosťou, napríklad s výbuchom. Často išlo len o torzo ľudského tela alebo bolo telo významne skeletizované, čo znamená, že niektoré časti tela boli už len vo forme kostrového nálezu.

Toto všetko sme museli štandardizovať nejakým protokolom. Vytvorili sme si preto opisný protokol. Obsahoval všetky možné varianty: či ide o kompletné telo alebo ide o torzo ľudského tela, ktoré opíšeme takými medicínskymi prostriedkami a termínmi, aby to bolo postačujúce pre akúkoľvek udalosť, ktorá môže v budúcnosti nastať.

Inzercia

"Žiadne miesto činu v bežnej civilnej udalosti nie je možné porovnať s tým, čo sme videli na Ukrajine." Zdieľať

Urobili sme ešte jedno odborné opatrenie. Odporúčali sme ďalšie vyšetrenia, napríklad vykonanie kompletnej pitvy alebo doplnenie nejakého sledu vyšetrení, napríklad toxikológie či rádiológie. Urobili sme to práve preto, aby sme dodržali aj v náročných podmienkach čo najvyšší odborný štandard.

Ak to novinársky zjednoduším, tak vašou prácou bolo vlastne čo najpresnejšie zistiť, kto je ten mŕtvy človek, potom akou smrťou zomrel...

... do tej miery, ako to je možné. Keď sme napríklad videli, že šrapnelové poranenie zasahovalo dôležitú časť ľudského tela, teda hrudník, hlavu alebo brucho, a teda sme videli, že toto šrapnelové poranenie potenciálne viedlo k smrti, tak to bola dôležitá informácia, ktorú sme zaznamenali.

Boli však aj telá, ktorých príčina smrti nebola prvoplánovo známa. Mohlo ísť o telo človeka, ktorý zomrel po nadýchaní jedovatých splodín pri horení, mohlo teda ísť napríklad o intoxikáciu oxidom uhoľnatým. Niektorí ľudia mohli niekde uviaznuť, došlo k obmedzeniu dýchacích pohybov, mohlo ísť o prípad polohového dusenia v zničenom obrnenom vozidle alebo inde.

Toto všetko sme sa snažili vykonať a urobiť aj úkony, ktoré by aj následne ďalších kolegov z Ukrajiny alebo z nejakého zahraničného tímu upozornili na to, že niektoré telá treba možno znova obhliadnuť a doplniť konkrétne vyšetrenia.

Posledná otázka, ktorú ste zrejme skúmali, znela, kto spôsobil smrť daného človeka. Snažili ste sa zozbierať všetky stopy, ktoré by pôvodcu smrti dokázali identifikovať. Aká je šanca, že v konkrétnych prípadoch, ktoré ste na Ukrajine riešili, dokážu kompetentné orgány identifikovať vinníkov smrti?

Šanca je pomerne vysoká v prípade, že vzniknú priaznivé konštelácie. Napríklad ak budú niekedy v budúcnosti dostupné informácie, že konkrétna vojenská jednotka operovala na konkrétnom území a bude možné rozdeliť podľa toho databázu DNA profilov.

Osobné vnímanie vojnových hrôz

Aký obraz ukrajinskej spoločnosti vo vojnových časoch si v sebe uchovávate?

Predstavme si, že všetci, ktorí máme možnosť prispieť svojou funkciou alebo pozíciou k situácii, ktorá nemá obdoby, by sme zabudli na pracovný čas a všetci by sme uvažovali o tom, ako svojou mierou prispieť k tomu, ako túto historickú udalosť čo najviac objektivizovať.

Je to neskutočne dôležitá vec. Videli sme nasadenie ľudí z ukrajinskej prokuratúry, polície, kriminalistických technikov. Všetci sa snažili podať stopercentný výkon. Pritom boli vyčerpaní.

Videli sme ukrajinského súdneho lekára, ktorý prebehoval medzi jednotlivými pitevnými stolmi a všímal si, čo mu hovoria Francúzi, potom odbehol zabezpečiť nejakú odobratú vzorku... A toto všetko sa dialo okamžite. Prevádzka týchto služieb trvala možno aj 20 hodín denne, nezastavil sa tam čas.

Do toho prichádzali pred budovu príbuzní civilných obetí a prebiehali identifikácie na základe ošatenia či predmetov, ktoré mali tí ľudia pri sebe, ale aj proces priamej identifikácie, pokiaľ to bolo možné.

Ľudia nemali čas ani sa rozlúčiť s mŕtvymi príbuznými, ktorých identifikovali, lebo za nimi čakali ďalší ľudia. Do toho sa tento proces odohrával aj v prípadoch úmrtí, ktoré nesúviseli s vojnou. Kyjev a Kyjevská oblasť je veľká. Prehliadky a identifikácie často prebiehali v podmienkach, ktoré na to nie sú určené, napríklad na chodbe alebo pred budovou súdneho lekárstva.

Keď človek vidí takéto veci, potrebuje tento zážitok ešte neskôr spracovať.

Vedeli ste sa v slovenskom tíme o tieto zážitky podeliť a tým sa aj psychicky podporiť?

Áno. Bolo dôležité, že sme tieto obrazy videli všetci ôsmi, že sme pracovali ako kompaktný slovenský tím, aj keď sme mali možnosť rozdeliť sa.

Vytvorili sme však kolektívnu pamäť a vznikli nepredpokladané situácie. Predstavte si, že vás na odbornom kongrese zatvoria na tri dni do hotela. Nejdete tam s tým, aby ste vytvárali kamarátstva, prevažuje profesionalita. Nám sa však stalo, že keď sme večer prišli z pracovného dňa, tak sme mali potrebu podeliť sa o svoje pracovné dojmy.

Je to istý druh psychického ventilu, a preto sme to v sebe podporovali. Popritom sme si však rozprávali aj úplne iné príbehy z našej praxe, ale aj zo svojich osobných životov. Každý z nás bol aj svedkom toho, ako sme komunikovali so svojou rodinou.

"Keď vidíte situácie vo vojnovej zóne a myslíte si, že si to necháte len pre seba, tak sa vám stanú zvláštne veci." Zdieľať

Nikdy nezabudnem na situáciu, ako sme po jednom poplachu vychádzali z pivničných priestorov a vtom jednému z nás zazvonil mobilný telefón. Ozvalo sa jeho dieťa a pýtalo sa, ako sa otec má a či je v poriadku. Nastala bizarná situácia – otec mu povedal, že práve vychádza z krytu po poplachu.

V tej chvíli sme si všetci uvedomili, že toto by do telefónu hovoriť nemal, aby malému dieťaťu nespôsobil neadekvátny stres, ale paradoxne nám to všetkým, ktorí sme to počuli, nesmierne pomohlo. Tá čistá pravda, ktorá bola v tej chvíli vyslovená, nás oslobodzovala. Cítili sme, že sme to potrebovali povedať.

Môžete si naprogramovať akékoľvek reakcie, ale spontánna psychická reakcia zdieľania pocitu ohrozenia je veľmi prirodzená. Pomohlo nám to.

Určite máte vytvorený nejaký obranný mechanizmus, ako niektoré obrazy nepustiť až príliš hlboko do seba. Stačila vám však pri obrazoch vojnovej tragédie na Ukrajine tá profesná „hrošia koža“, ktorú máte vytvorenú?

Nie. Jasné, že nestačila. Ani sme nemali tú ambíciu okamžite to zvládnuť. Všetci členovia tímu aj chlapci z polície toho zažili a denne zažívajú veľa. Policajná práca je psychicky ťažkou prácou, aj keď sa o tom verejne málo hovorí.

Jedna z najťažších situácií v mojej profesii nastáva vtedy, keď sme ako súdni znalci na pojednávaní a pred uzatvorením právnej časti pojednávania dá sudca priestor obžalovanému, napríklad vo veci úkladnej vraždy, aby súdnemu znalcovi položil otázku alebo aby sa vyjadril k výpovedi súdneho znalca.

Súdny znalec musí byť vtedy pripravený na emocionálne ťažkú situáciu, keď sú jeho znalosti z miesta činu priamo konfrontované s človekom, ktorý ten čin mohol spáchať. Na toto sa však vieme pripraviť.

Lenže keď vidíte situácie vo vojnovej zóne a myslíte si, že si to necháte len pre seba a budete to brať profesionálne, tak sa vám zrazu stanú zvláštne veci. Vidíte napríklad ulicu v Bratislave, kde ľudia normálne kráčajú do práce alebo za zábavou, a zrazu vám v hlave do tohto bežného obrazu nastúpi obraz raketového útoku, obraz ľudského zla. Aj ja som mal tieto „fleše“.

Stojím pri aute, vidím normálnu situáciu vo svojom okolí a po chvíli si už viem predstaviť, ako hore letí raketa a zasiahne budovu, parkovisko, všetko okolo. Zrazu si prejavy ľudského zla z vojnovej zóny viete živo predstaviť vo svojom bežnom okolí.

Veríte napriek tejto skúsenosti stále aj v ľudské dobro? Nestratili ste dôveru v dobro v človeku?

Mám ľudí veľmi rád. Dokonca zbieram rôzne príbehy ľudí, ktorí niečo zažili, niečo dokázali alebo sú v niečom extrémne šikovní, i keď v inej oblasti života môžu byť úplne nepoužiteľní. Som rád na miestach, kde sa vedú dlhé rozhovory ľudí, ktorí nepotrebujú predstierať, prikrášľovať. Kde je jednoznačný význam slov, ktoré sa hovoria.

Veľmi rád počúvam, keď niekto pri poháriku alebo pri čaji na horskej chate rozpráva nejaké udalosti. Pomáha mi to presviedčať sa, že dobro v človeku je neskutočná sila, ktorá nám umožňuje ísť ďalej.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.