Najhorší možný zločin Je Buča genocídou?

Česká snemovňa hodlá vyhlásiť ruské vojnové zločiny v Buči za genocídu, nasleduje tak príklad parlamentov Lotyšska a Estónska. Prečo je tento pojem taký kontroverzný?

„To, čo sa deje na Ukrajine, je genocída, sú to vojnové zločiny. A to nemusím hovoriť iba za KDÚ-ČSL, ale za celú koalíciu. Nazývame to tak od momentu, keď Rusko začalo agresiu a vojnu proti Ukrajine. Sme na prijatie uznesenia o genocíde pripravení,“ oznámil v utorok predseda poslaneckého klubu českej KDU-ČSL Marek Výborný.

Nadväzuje tak na stanoviská rôznych ďalších politikov: „Vychádzajú ďalšie dôkazy o strašných veciach, ktoré Rusi na Ukrajine urobili,“ povedal americký prezident Joe Biden. „A o skaze sa budeme len dozvedať viac a viac. Necháme právnikov rozhodnúť na medzinárodnej úrovni, či sa to kvalifikuje (za genocídu), alebo nie, ale určite sa mi to tak zdá.“

Podobný pohľad má aj britský premiér Boris Johnson a poľský premiér Mateusz Morawiecki, ktorý označil zločiny v Buči za genocídu a vyzval európske štáty, aby „prijali opatrenia, ktoré zlomia Putinovu vojenskú mašinériu“. Parlamenty Estónska a Lotyšska už prijali rezolúcie odsudzujúce vojnové zločiny, ktoré spáchali ruské vojská na Ukrajine a označujú ich za genocídu.

Zdržanlivejší bol zatiaľ francúzsky prezident Emmanuel Macron, ktorý argumentoval aj trochu svojsky: „Dnes by som bol s takýmito výrazmi opatrný, pretože tieto dva národy (Rusi a Ukrajinci) sú bratia.“

Genocída pochádza z Ľvova

Pojem genocída vynašiel poľsko-židovský právnik Raphael Lemkin v roku 1944. Lemkin sám pochádzal z dnešnej Ukrajiny, narodený v haličskom Ľvove ušiel po nemeckej invázii Poľska cez Litvu do Švédska, odtiaľ emigroval do Spojených štátov. Jeho rodina mala menej šťastia, 49 príbuzných bolo zavraždených počas holokaustu. Svoju definíciu genocídy Lemkin založil na dvoch najväčších genocídach v 20. storočí: genocíde Arménov v Osmanskej ríši a holokauste počas druhej svetovej vojny.

Raphael Lemkin pojem genocídy definoval takto: „Všeobecne povedané, genocída nemusí nevyhnutne znamenať okamžité zničenie národa, s výnimkou prípadu, keď sa dosiahne masovým zabíjaním všetkých členov národa. Má skôr znamenať koordinovaný plán rôznych akcií zameraných na zničenie základných základov života národných skupín s cieľom zničiť skupiny samotné. Cieľom takéhoto plánu by bol rozklad politických a spoločenských inštitúcií, kultúry, jazyka, národného cítenia, náboženstva a ekonomickej existencie národných skupín a zničenie osobnej bezpečnosti, slobody, zdravia, dôstojnosti a dokonca životov jednotlivcov patriacich do takýchto skupín. Genocída je namierená proti národnej skupine ako celku a príslušné činy sú namierené proti jednotlivcom, nie v ich individuálnej funkcii, ale ako proti členom národnej skupiny.“

Po druhej svetovej vojne sa pojem genocídy dostal aj do medzinárodného práva, Dohovor o predchádzaní a trestaní zločinu genocídy z roku 1948 definoval tento zločin a zaviazal zmluvné strany tomuto zločinu predchádzať a trestne ho stíhať.

Nie je to o matematike

V časti verejnosti prevláda názor, že genocída je definovaná rozsahom zločinu, čiže vražda stovky ľudí genocídou ešte nie je, ale vražda státisícov už áno.

To však nie je úplne pravdou – pre definíciu genocídy nie je podstatný počet obetí samotný, ale v prvom rade úmysel páchateľa. Rozhodujúce je, či cieľom malo byť vyvraždenie národa alebo jeho časti.

Okrem priameho vraždenia civilného obyvateľstva tu môže byť dôležitým faktorom znemožňovanie dostatočného zásobovania potravinami, obmedzenia v prístupe k lekárskej starostlivosti, opatrenia ako sterilizácie a nútené potraty.

Aj únosy a systematická prevýchova detí patrí k jednej z metód genocídy. Nacisti odvliekli asi dvestotisíc detí z Poľska, ktorých časť považovali za „árijské“ a ktoré mali byť prevychované na malých Nemcov. Podobné správanie ruskej strany hlási aj Ukrajina, podľa ukrajinského ministerstva zahraničných vecí Rusi odvliekli už niekoľko tisícok ukrajinských detí do Ruska, len počas prvého mesiaca konfliktu to bolo 2389 detí z okupovaných území.

Účelové výnimky

Lemkinova definícia pôvodne zahŕňala aj rozsiahle politické vraždy, so svojou koncepciou sa však kvôli Sovietskemu zväzu nepresadil. Ten účelovo tlačil na takú definíciu, ktorá by väčšinu komunistických zločinov zo svojej definície vyňala.

Autorka knihy Červený hladomor Anne Applebaumová cituje Lemkina:

„Masové vraždenie ľudí a národov, ktoré charakterizovalo postup Sovietskeho zväzu do Európy, nie je novinkou jeho politiky expanzionizmu. Namiesto toho je to dlhodobá charakteristika dokonca aj vnútornej politiky Kremľa – takej, pre ktorú mali súčasní páni bohatý precedens v operáciách cárskeho Ruska. Je to skutočne nevyhnutný krok v procese ,zjednotenia‘, v ktorý sovietski vodcovia s láskou dúfajú, že vytvorí ,sovietskeho človeka‘, ,sovietsky národ‘ a na dosiahnutie tohto cieľa, toho zjednoteného národa, vodcovia Kremľa radi zničia národy a kultúry, ktoré dlho obývali východnú Európu.“

Lemkinova predstava sa však nepresadila, keď hrozilo, že Sovietsky zväz bude konvenciu o genocíde blokovať, napokon pristúpil na sovietske požiadavky. Applebaumová píše: „Hoci Lemkin neskôr argumentoval za rozšírenie tohto pojmu a dokonca opísal sovietizáciu Ukrajiny ako ,klasický príklad sovietskej genocídy‘, v súčasnosti je ťažké klasifikovať ukrajinský hladomor alebo akýkoľvek iný sovietsky zločin ako genocídu podľa medzinárodného práva. To nie je prekvapujúce, ak vezmeme do úvahy, že samotný Sovietsky zväz pomáhal formovať jazyk presne s cieľom zabrániť tomu, aby sovietske zločiny vrátane hladomoru boli klasifikované ako ,genocída‘.“

Oneskorená pozornosť

V prípade Ruska sú diskusie o tom, či zločiny spáchané na pokyn Kremľa predstavujú genocídu, ešte otvorenejšie než vo veľmi jednoznačných prípadoch, ako bol holokaust či arménska genocída.

Sčasti to súvisí aj s tým, že až do pádu socializmu nebol známy celkový rozmer „Holodomoru“ na Ukrajine či proporčne ešte dramatickejšieho hladomoru v Kazachstane, ktorému padlo za obeť 30 až 40 percent Kazachov. Následkom hladomoru, ktorý spôsobila sovietska agrárna politika, zomrelo okolo 1,5 milióna ľudí, počet Kazachov poklesol od roku 1926 do roku 1939 z 3,6 na 2,3 milióna.

O čo ďalej v minulosti dané udalosti ležia, o to ťažšie sa dnes určuje, či išlo o genocídu. Legalistické výklady sa upínajú na skutočnosť, že genocída je právny termín, ktorý nemožno aplikovať spätne, a na tejto báze argumentuje napríklad aj časť popieračov genocídy Arménov.

To je však úplne absurdný výklad, napokon, aj samotný holokaust bol spáchaný skôr, než vstúpila do platnosti konvencia o genocíde.

V posledných desaťročiach sa preto začína diskutovať, na ktoré historické udalosti pred 20. storočím je definícia genocídy uplatniteľná.

Zatiaľ čo debaty o osude domorodých obyvateľov Severnej Ameriky patria medzi najznámejšie kontroverzie, omnoho menej známe je napríklad vyvraždenie kočovného kmeňa Džungarov Čínou v rokoch 1755 až 1758 či domorodých Moriorov na Chathamských ostrovoch, ktorých novozélandskí Maoriovia v 19. storočí takmer vymazali z povrchu Zeme.

Prvá ruská genocída?

Či už Holodomor a Buča genocídu predstavujú, alebo nie, už za cárskeho Ruska možno nájsť temnú predzvesť toho, čo malo byť v omnoho väčšom meradle charakteristické pre 20. storočie – genocídu severokaukazských Čerkesov. Tí obývali územie od Krasnodaru po úpätia Kaukazu a od čiernomorského Soči po Osetsko.

Ruský generál Alexej Jermolov vtedy vyhlásil: „Potrebujeme čerkeské zeme, ale nepotrebujeme Čerkesov samotných.“ Vo vojne proti horskému národu Rusi vraždili, plienili, znásilňovali, zajatých Čerkesov upaľovali zaživa. Na ponuku Čerkesov uzavrieť mier vypálili 36 dedín, celkovo počas svojho ťaženia zavraždili okolo 600-tisíc čerkeských mužov, detí a žien. Časť Čerkesov dokázala ujsť do Osmanskej ríše, nimi obývané územia v priebehu vojny stratili 90 percent svojej populácie.

A tým sa kaukazská tragédia zďaleka neskončila – vykorenení a od Osmanského štátu úplne závislí Čerkesovia sa stali kľúčovým nástrojom pre prenasledovanie Arménov a iných kresťanských menšín v Osmanskej ríši. Podľa niektorých teórií malo byť práve ruské počínanie proti Čerkesom modelom, ktorý inšpiroval Turkov pri plánovaní arménskej genocídy.

Prehnaná politizácia

Nie je prekvapivé, že pojem genocídy vzbudzuje také silné emocionálne reakcie – ide o najhorší možný zločin. Dokonca aj nenacionalistická časť srbskej verejnosti často len nerada pripúšťa, žeby Srebrenica mala byť čosi viac než len „obyčajným“ vojnovým zločinom, rovnako aj genocída Srbov počas druhej svetovej vojny zostáva v Chorvátsku politikum.

Na druhej strane si, samozrejme, každá strana želá, aby jej obete boli čo najviac zaznamenané. Máločo sa k tomuto hodí tak veľmi, ako byť uznaný za obeť genocídy.

Otázka však má okrem symbolického aj praktický význam. Podľa konvencie o genocíde má medzinárodná komunita nielenže právo, ale dokonca povinnosť zasiahnuť a ukončiť prebiehajúcu genocídu. Preto sú štáty často zdržanlivé v hodnotení, či páchané zločiny sú genocídou.

V súčasnosti prebiehajú okrem vojny na Ukrajine dva ďalšie zločiny, ktoré podľa niektorých odborníkov predstavujú genocídu: prenasledovanie Rohingyov v Mjanmarsku a útlak Ujgurov v Číne.

V oboch prípadoch je však zrejmé, že aj keď sú tieto činy kritizované, OSN nie je schopná vynútiť ich koniec.

Diskusia o Buči

Odborník na holokaust Eugene Finkel, ktorý je rovnako ako Lemkin rodák z Ľvova a dnes je docentom na renomovanej John Hopkins University v USA, považuje zločiny v Buči za genocídu.

„Aktivisti a politici majú tendenciu používať túto nálepku na všetko, čo odsudzujú, dokonca aj na očkovanie detí proti koronavírusu. To ponižuje zločin, zlacňuje ho. Ako znalec holokaustu a potomok ľudí, ktorí holokaust prežili, som si dobre vedomý potreby opatrnosti a v minulosti som kritizoval vlády mnohých postsovietskych štátov – vrátane Ukrajiny, kde som sa narodil – za zneužívanie tohto výrazu. Teraz nie,“ píše Finkel.

„Na rozdiel od všeobecného vnímania, ktoré formoval holokaust a Rwanda, páchanie genocídy si nevyžaduje veľký počet obetí. Kľúčom je zámer a logika vyberania cieľov. Dohovor OSN o predchádzaní a trestaní zločinu genocídy z roku 1948 definuje genocídu ako ,činy spáchané s úmyslom úplne alebo čiastočne zničiť národnú, etnickú, rasovú alebo náboženskú skupinu‘,“ argumentuje.

Podľa Finkela je Buča len špičkou ľadovca. „Buča neďaleko Kyjeva je len jedno mesto, no hrôzostrašné vraždy sú súčasťou širšieho modelu. V iných častiach Rusmi okupovanej Ukrajiny boli zaznamenané zámerné útoky na ukrajinských civilistov, najmä na tých, ktorí sa sami označujú za Ukrajincov, bombardovaním, vraždami a únosmi.“

„Vznetlivá rétorika ruskej propagandy a samotný ruský prezident Vladimir Putin odmietajúci samotnú myšlienku ukrajinskej štátnosti nie sú samy osebe dôkazom úmyslu zničiť národnú skupinu,“ myslí si Finkel. Dôležitý je však vývoj v ruskom správaní a myslení počas vojny: „Keď však ruskí vojaci a vodcovia na svoje počudovanie zistili, že ukrajinskí občania netúžia po oslobodení sa spod západného jarma a namiesto toho zúrivo bojujú, ruské myslenie sa zmenilo z koloniálneho na genocídne.“

Za dôkaz považuje Finkel aj článok RIA Novosti s názvom Čo by malo Rusko urobiť s Ukrajinou z 3. apríla. „V nadväznosti na predchádzajúce argumenty Putina a ďalších ruských lídrov článok načrtáva jasný plán na zničenie Ukrajincov a samotnej Ukrajiny. Po ruskom víťazstve je Ukrajina ,nemožná ako národný štát‘ a jej samotný názov ,pravdepodobne nebude možné zachovať‘. Ukrajinskú nacionalistickú elitu ,treba zlikvidovať, jej prevýchova je nemožná. Ale ,podstatná časť obyvateľstva‘ je ,tiež vinná‘ a vyžadovala by si ,prevýchovu‘ a ,ideologické represie‘ trvajúce ,aspoň jednu generáciu‘ a ,nevyhnutne by znamenali deukrajinizáciu‘.“

No nie všetci odborníci zastávajú Finkelov názor, časť vyčkáva viac dôkazov o tom, či je Buča exces alebo súčasťou systému. O tom, či sú zločiny spáchané na Ukrajine genocídou, sa bude preto v odbornej komunite debatovať ešte dlhšie.