Ekonóm Bryan Caplan Maďarská podpora rodín sa mi páči. Ukrajinci vašej ekonomike prospejú

Bryan Caplan (1971) je profesor ekonómie na George Mason University v USA. Vďaka svojim neintuitívnym tézam, ktoré sa vzpierajú bežným politickým klišé, patrí k najoriginálnejším ekonomickým mysliteľom súčasnosti.

Je autorom kníh Mýtus racionálneho voliča, Sebecké dôvody, prečo mať viac detí, Obžaloba školstva či vyše dvestostranového knižného komiksu Otvorené hranice: Etika a ekonómia migrácie.

Slovensko navštívil na pozvanie Inštitútu ekonomických a sociálnych štúdií (INESS). Jeho bratislavskú prednášku s názvom „Prečo chceme viac tituly než vedomosti“ si so slovenským prekladom môžete pozrieť TU a TU.

Slovensko od začiatku vojny prichýlilo veľa utečencov z Ukrajiny. Mnohí Slováci nezištne susedom pomáhajú, no objavujú sa tiež obavy, že Ukrajinci našincom ukradnú prácu alebo svojou prítomnosťou stlačia mzdy. Vám minulý rok vyšiel už aj v českom preklade knižný komiks Otevřené hranice: Etika a ekonomie migrace, v ktorom obhajujete cezhraničný voľný pohyb ľudí za prácou ako nesmierny prínos pre hospodársky rast a rozvoj. Čo by ste povedali na obavy, ktoré u niektorých Slovákov vyvolávajú utečenci z Ukrajiny?

Začal by som s najdôležitejším princípom ekonómie, podľa ktorého tajomstvom masovej spotreby je masová výroba. Rozdiel medzi bohatými a chudobnými krajinami spočíva v tom, že bohaté krajiny toho vyrábajú veľmi veľa, kým chudobné krajiny vyrábajú veľmi málo. Len čo si uvedomíte, čo všetko z toho vyplýva, pochopíte, že mnohé argumenty proti ekonomickej migrácii buď nedávajú zmysel, alebo sú pravdivé len spolovice.

Čo však konkrétne obavy z konkurencie cudzích pracovných síl?

Zo zmien na trhu vždy niekto krátkodobo získa alebo stratí. Vzostup internetu bol napríklad veľmi zlý pre obchodných cestujúcich. Na druhej strane, internet tiež umožnil veľký nárast bohatstva a vznik úplne nových profesií. Podobné je to s imigráciou.

V akom zmysle?

Ak ľuďom dovolíte presťahovať sa z chudobnej krajiny do bohatej krajiny, produktivita týchto ľudí zrazu neskutočne vzrastie. Bohaté krajiny sa totiž vyznačujú práve vysokou produktivitou práce. Pre imigrantov je to dobrý obchod, lebo v novej krajine získajú prácu a vyššiu mzdu, než akú by dostali doma. No zároveň z toho profituje aj prijímajúca krajina.

Ako?

Imigranti sa stávajú nielen ďalšími producentmi výrobkov a služieb, ktorými vychádzajú v ústrety zákazníkom, ale sami sa tiež stávajú spotrebiteľmi výrobkov a služieb, ktoré produkujú domáci. Časť z nich sa tiež dá na podnikanie a časom môžu vytvárať nové pracovné miesta aj pre domácich. Nepozerajte sa teda na imigrantov ako na nové hladné krky, ktoré treba živiť, alebo ako na predmet charity. Berte ich proste ako nových producentov i spotrebiteľov vo svojej ekonomike.

Je zjavné, že aj keby nedošlo k vojne na Ukrajine, globálna migrácia je veľkou témou 21. storočia a takto o nej hovorí aj pápež František. Obyvatelia subsaharskej Afriky sa snažia dostať cez Saharu a Stredozemné more do Európy, občania stredoamerických krajín zase prechádzajú mexicko-americkou hranicou do USA. Kolumbia a Chile čelia výzve v podobe utečencov pred socialistickým režimom vo Venezuele… Mnohé krajiny sú stále dosť chudobné v porovnaní s tými najbohatšími na svete, ale už dosť bohaté na to, aby sa časť ich občanov vydala na cestu za lepším životom.

Väčšina ľudí dokáže byť produktívnou súčasťou spoločnosti. Je ľahké to pochopiť, keď ukážete na Sergeya Brina, ktorý ako šesťročný s rodinou emigroval zo Sovietskeho zväzu do Spojených štátov a neskôr založil Google. No dostávam otázku, čo môže napríklad v Amerike robiť negramotný afganský pastier, ktorý vlani ušiel pred Talibanom.

Čo odpovedáte?

Odpovedám, že môže robiť veľa vecí, napríklad umývať riad v afganskej reštaurácii. Nepredstavuje tým prínos len pre seba, lebo v USA zarobí viac peňazí, ale je tiež prínosom pre ekonomiku prijímajúcej krajiny.

Túto debatu sme začali príchodom ukrajinských vojnových utečencov do našej krajiny. No Slovensko tiež dlhodobo zažíva „únik mozgov“, keď veľa predovšetkým vysokoškolsky vzdelaných ľudí odchádza za lepším platom do západnej Európy. Neoslabuje odchod najšikovnejších krajiny, ktoré takto strácajú talenty?

Na prvý pohľad je zlé, že krajina prichádza o schopných ľudí. No musíte do toho zarátať aj všetky dobré veci, ktoré to so sebou prináša. Emigranti často rodinám domov posielajú časť zo svojich zárobkov ako remitencie. V bohatých krajinách tiež uplatnia svoj potenciál, získajú obchodné styky a nové schopnosti.

Nehovoriac o tom, že to, čoho sme svedkami, nie je ani tak jednostranný únik mozgov, ako skôr „cirkulácia mozgov“. Vidíme totiž, že niektorí Slováci sa po rokoch vracajú a prinášajú so sebou kapitál i nové cenné znalosti či skúsenosti, ktorými pomáhajú doma.

Je to zmes negatívnych i pozitívnych efektov. Otázna je bilancia. Ako ekonómovia dokážeme analyzovať príklady, keď existoval relatívne voľný pohyb ľudí medzi bohatými a chudobnými krajinami. USA majú takýto vzťah s Portorikom.

O čom tento príklad vypovedá?

V roku 1904 americký Najvyšší súd zaviedol otvorené hranice medzi kontinentálnymi Spojenými štátmi a Portorikom. Odvtedy sa asi polovica Portoričanov vysťahovala do kontinentálnych USA. Keď však navštívite Portoriko, neunikne vám, že napriek všetkým možným problémom ide o jeden z najbohatších ostrovov Karibiku. Pracujúci totiž domov posielajú peniaze, existujú čulé obchodné kontakty medzi celými komunitami… Vyzerá to, že voľným pohybom veľa získali aj tí Portoričania, ktorí sa rozhodli zostať doma.

Na druhej strane, Portoriko pred pár rokmi vyhlásilo default na svoje dlhy.

To je pravda, preto ho porovnávam s inými ostrovnými krajinami v Karibskom mori. Keby bolo Portoriko štátom USA, bolo by chudobnejšie než dnes najchudobnejší americký štát Mississippi. Vždy však ide o to, čo porovnávate s čím. Keby Portoriko nemalo voľný pohyb s kontinentálnymi Spojenými štátmi, bolo by na tom zrejme o čosi horšie. Pravdepodobne by bolo porovnateľné s Dominikánskou republikou.

No niektoré krajiny či oblasti krajín sa v dôsledku emigrácie až masívne vyľudňujú.

Niekedy je možno lepšie, ak sú niektoré oblasti sveta zaľudnené menej. Za komunizmu existoval veľký tlak, aby sa Rusi sťahovali na Sibír. Ak ste sa tam narodili, bolo náročné získať povolenie, aby ste sa odtiaľ presťahovali na pohostinnejšie miesto. Odkedy komunizmus padol, bolo omnoho jednoduchšie zo Sibíri odísť. Myslím, že to bola dobrá vec, lebo existujú objektívne dôvody, prečo väčšina ľudí na Sibíri žiť nechce.

Sibír je však extrém, no vyľudňovanie celých oblastí vidíme aj v relatívne vyspelých krajinách.

Vo vyspelých krajinách bežne prichádzajú o ľudí vidiecke poľnohospodárske oblasti. Môžete povedať, že je to hrozné a všetci by mali chcieť zostať žiť na svojej farme. No ja si myslím, že pokrok spočíva aj v možnosti vybrať si, kde chcete žiť a čím sa chcete živiť.

Vo svojej knihe o otvorených hraniciach sa okrem iného snažíte vyčísliť, o koľko by narástlo bohatstvo sveta, keby sme zo dňa na deň zaviedli globálne voľný pohyb osôb.

Keby každý mohol pracovať tam, kde by chcel, každoročný globálny rast HDP by bol oproti dnešku odhadom vyšší o 50 až 150 percent.

Masová migrácia vytvára nielen ekonomické efekty, ale má tiež kultúrny rozmer. Imigranti môžu namiesto asimilácie v novej domovine vytvárať paralelné komunity a moderné telekomunikačné prostriedky im to ešte viac umožňujú, lebo môžete napríklad celý deň pozerať cez internet televízne vysielanie zo svojej vlasti. Fyzicky sa síce nachádzate v inej krajine, no namiesto toho, aby ste sa jej prispôsobili a osvojili si jej jazyk či spôsoby, mentálne zostávate vo svojej pôvodnej krajine. Čo s tým?

Iste, keď ste prišli pred sto rokmi do USA ako imigrant, vtedajšie komunikačné a dopravné prostriedky boli natoľko primitívne, že ste sa museli asimilovať, lebo inú možnosť ste nemali. Nemohli ste viesť hodinový videorozhovor v materinskom jazyku s rodičmi doma. Čiastočne je to teda pravda, no proti tomu pôsobí zase iný jav, ktorý nazývam predasimilácia.

Čo si pod tým predstaviť?

Vďaka moderným médiám a prostriedkom komunikácie sú dnes vo svete stámilióny ľudí, ktorí síce nikdy nežili v najvyspelejších krajinách sveta, no ovládajú ich jazyky plynulo a majú lepší prehľad o ich kultúre či reáliách, než mal pred storočím negramotný emigrant zo sicílskeho vidieka, ktorý sa nalodil na parník do Ameriky a nevedel po anglicky, nemusel poznať elektrinu ani nemal žiadne predchádzajúce vedomosti o živote v USA. Moderné dopravné a telekomunikačné prostriedky uľahčujú tak neasimiláciu, ako aj predasimiláciu. A čistý efekt podľa mňa hovorí, že predbežná asimilácia pôsobí silnejšie, pretože svet dnes mnohými spôsobmi naozaj funguje ako jeden.

Zjavne nie je raz a navždy dané, či je nejaký štát krajinou emigrácie alebo imigrácie. Íri kedysi vo veľkom opúšťali svoju vlasť a odchádzali do USA. Dnes je Írsko samo cieľom ekonomickej migrácie, napríklad aj od nás. Akú politiku by Slovensko malo robiť, aby neprichádzalo o svojich vlastných šikovných občanov, ale, naopak, aby bolo príťažlivé pre talentovaných a šikovných ľudí z iných krajín?

Neviem, aká je daňová politika na Slovensku, ale vysoké dane môžu byť jeden z faktorov, ktorý vyháňa ľudí.

To je pravda. Aj v bohatom Nemecku zvykne z času na čas zaznievať, že pre vysoké dane niektorí profesionáli odchádzajú za kariérou radšej do ešte bohatšieho Švajčiarska alebo Spojených štátov. Čo ďalšie?

Takisto dbajte na všetko, čo by zlepšilo váš trh práce. Buďte otvorení zahraničným investíciám, ktoré vytvárajú nové pracovné miesta a zvyšujú tlak, aby mzdy u vás rástli. Vytvárajte podmienky pre prácu na diaľku – trebárs aj zo zahraničia. Počul som tiež, že máte veľmi prísne stavebné pravidlá. To často zvyšuje ceny bývania. Moja nasledujúca komiksová ekonomická kniha bude o deregulácii bývania, čo je veľmi dôležité. V USA máme teraz veľa migrácie dobre zarábajúcich ľudí z veľkých miest do chudobnejších oblastí, lebo ceny bývania sú v metropolách práve pre prísne stavebné predpisy astronomicky vysoké. Redukujte tiež byrokratickú záťaž, ktorú sú nútení vypĺňať ľudia.

Prečo je to dôležité?

Je dokázané, že už málo papierovania veľmi mení správanie ľudí. Ak vyžadujete napríklad víza pre turistov, váš cestovný ruch to zredukuje až o 70 percent.

Jeden zo spôsobov, ako Slovensko stráca svojich najbystrejších, spočíva v odchode mladých Slovákov na vysoké školy v Česku, kde potom zostávajú aj po promócii. Vy ste tiež napísali knihu s názvom Obžaloba školstva: Prečo je vzdelávací systém stratou času a plytvaním peniazmi. To je celkom odvážny názov. Čo máte proti oficiálnemu vzdelávaciemu systému?

V reálnom svete vidíme, že ľudia s vyšším dosiahnutým vzdelaním zarábajú viac peňazí. Keď to ekonómovia študujú, zdá sa, že je medzi tým kauzalita, že vyššie vzdelanie vám umožňuje zarábať viac peňazí. No otázka je prečo. Ľuďom sa páči odpoveď, že v škole sa učíme užitočné znalosti a zručnosti, aby sme uspeli v zamestnaní. Toto však nereflektuje skúsenosť mnohých ľudí so školstvom. Zdá sa skôr, že v školách trávime veľa času učením sa vecí, ktoré nikdy viac nevyužijeme. Prečo by vám trh práce zaplatil viac peňazí za viac času stráveného neproduktívne v školách?

Signalizácia! Váš diplom signalizuje potenciálnemu zamestnancovi, že máte vytrvalosť niekoľko rokov pracovať na nejakom projekte, že ste spoľahlivý a viete veci doťahovať do konca.

Áno, v ekonómii existuje model, ktorému sa hovorí signalizácia. Podľa neho vzdelanie v skutočnosti vynáša, lebo na čelo dostanete pečiatku, že ste kvalitný potenciálny pracovník, a ak vám aj škola nedala veľa použiteľných zručností, preskakovaním prekážok ste presvedčili, že si zaslúžite lepšiu prácu. Nuž, z pohľadu študenta nezáleží príliš na tom, prečo vzdelanie vynáša, ale záleží na tom z pohľadu daňového poplatníka.

Prečo?

Lebo môže dôjsť k čomusi, čo sa volá inflácia diplomov. To je, keď potrebujete stále vyššiu formálnu kvalifikáciu, aby ste mohli vykonávať tú istú prácu. Toto všetko som nevymyslel ja, ale ekonóm Michael Spence, ktorý za to dostal Nobelovu cenu. Mojím prínosom je dokazovanie, že model signalizácie naozaj vysvetľuje mnohé z toho, čo v praxi vidíme.

Napríklad?

To, že veľká časť vzdelávania je len o signalizácii, vidíte napríklad na tom, keď si pozriete učebné osnovy a zrazu zbadáte, aký odtrhnutý je ich obsah od reálneho sveta. Vidíte to tiež podľa toho, že väčšina výnosu zo vzdelania sa viaže na rok, keď promujete. Ľudia s tromi rokmi neukončeného štúdia nemajú ten výnos zo vzdelania, ktorý oceňujú zamestnávatelia. Majú ho až ľudia, ktorí po štyroch rokoch úspešne promovali. Keby škola učila naozaj použiteľné znalosti a zručnosti, musel by byť výnos z nej na pracovnom trhu rozdelený proporcionálne za každý absolvovaný rok. No nie je to tak.

Súhlasili by ste s tým, že sú aj veci, ktoré škola reálne učí? Čítať, písať, počítať… Asi ani chirurgom nemôže byť hocikto.

Samozrejme, opakujem to vo svojej knihe asi tridsať- alebo štyridsaťkrát. Netvrdím, že všetko školské vzdelanie je signalizáciou, iba veľká časť školského vzdelania. Na druhej strane dodávam, že aj mnohé z toho, čo ľudia zvyčajne pokladajú za prínos školy, je v skutočnosti viac vecou praktického odborného vyučovania.

Skúste to upresniť.

Napríklad medicína. Lekárske fakulty učia mnohé veci, ktoré sú napokon irelevantné pre konečnú špecializáciu lekára. Väčšinu praktickej činnosti lekára sa doktori učia počas praxe od kolegov. Spomenuli ste, že chirurga nemôže robiť hocikto bez medicínskeho vzdelania. No rovnako by ste nechceli, aby vás operoval absolvent, ktorý akurát dostal titul od lekárskej fakulty.

To, čo opisujete, je „learning by doing“. Teda učenie sa za pochodu tým, že to robíme.

Áno, myslím, že metóda „learning by doing“ sa podceňuje. Väčšina ľudí rozmýšľa o vzdelaní ako o príprave na zamestnanie. Ja tvrdím, že vzdelanie je len akýmsi pasom, ktorý vás oprávňuje, aby vás pustili k samotnému učeniu. A to sa deje v práci.

Mnoho krajín v EÚ má veľmi vysokú nezamestnanosť, zvlášť mladých ľudí, a ako všeliek sa často spomína vzdelanie. Neplatí to však pre nemecky hovoriace krajiny, ktoré majú rozvinutý systém duálneho odborného vzdelávania. Učni delia svoj čas medzi teóriu v škole a praktickú výučbu vo firmách, ktoré si ich po škole často nechávajú ako zamestnancov. Vďaka tomu sa dobre dokážu uplatniť aj ľudia, ktorí nie sú orientovaní akademicky a nechcú ísť ďalej na vysokú školu.

Som veľkým fanúšikom odborného vzdelávania. Zvlášť to platí pre spôsob, aký majú Švajčiari. O Nemcoch som, žiaľ, počul, že sa tiež v poslednom čase hýbu skôr k americkému modelu. Nepovedal by som však, že duálne vzdelávanie môže za nízku nezamestnanosť. Tá totiž môže byť vyvolaná aj inými dôvodmi. Pred dvadsiatimi rokmi malo Nemecko veľmi vysokú nezamestnanosť. Zlepšilo sa to skôr vďaka deregulácii trhu práce. Myslím si však, že vďaka duálnemu vzdelávaniu majú Nemci veľmi málo ľudí v najspodnejšej spoločenskej vrstve. Niekto, kto v Spojených štátoch nedokončí strednú školu a napokon skončí vo väzení, by sa v Nemecku proste vyučil za remeselníka.

Nie sú nemecky hovoriace ekonomiky vďaka systému duálneho odborného vzdelávania flexibilnejšie, pokiaľ ide o schopnosť reagovať na zmeny na trhu?

Hm, v Spojených štátoch mnohí odborníci práveže argumentujú, že náš systém všeobecnej strednej školy je flexibilnejší, lebo učí veľmi všeobecné zručnosti. Kým nemecké odborné vzdelávanie je vraj priveľmi špecializované len na jeden druh práce. No ja si to nemyslím. Vo svojej knihe mám kapitolu, kde tvrdím, že príprava na jedno zamestnanie je lepšia než príprava na žiadne zamestnanie.

Čo tým presne myslíte?

Naša všeobecná americká stredná škola „highschool“ v skutočnosti nepripravuje na žiadne konkrétne povolanie. A zvlášť mladým mužom, ktorí nemajú radi školu a zo strednej ich vyhodia, sa stáva, že neskôr skončia vo väzení. Naproti tomu, keď sa učíte nejakému remeslu pri duálnom odbornom vzdelávaní, osvojujete si aj dôležité všeobecné zručnosti, ako chodiť každý deň do práce načas, správať sa slušne k zákazníkom a vychádzať dobre so spolupracovníkmi… Pre tínedžera, ktorý nie je akademický typ, ide o veľmi dôležité skúsenosti, ktoré si pri príprave na remeslo môže osvojiť.

Ako by ste reformovali vzdelávací systém, aby bol menej o signalizácii a viac o skutočnom učení užitočných poznatkov?

Je veľa dobrých novátorských prístupov ku vzdelaniu, ktorými sa zaoberajú iní ľudia, a ja vlastne k nim nemám čo dodať. Môj vlastný návrh je hlboko nepopulárny: dávajme na školstvo menej peňazí. Pre mnohých ľudí je v skutočnosti lepšie ukončiť vzdelanie v nižšom veku a začať pracovať, než tlačiť ich zbytočne do vysokoškolského vzdelania, ktoré len vedie k inflácii diplomov, o ktorej sme hovorili vyššie.

Asi vám za tento návrh ľudia netlieskajú.

Veľa ľudí nemá rado, keď hovorím o úsporách výdavkov na vzdelanie, no hlboko tomuto princípu verím. Keď som ja chcel od otca ako dieťa desať dolárov, opýtal sa ma, načo ich potrebujem. Každý, kto má záujem dostať od vlády peniaze daňových poplatníkov, by mal byť ochotný dokladovať, načo ich potrebuje, a odpovedať na otázku, či sa ten účel nedá dosiahnuť aj inak a lacnejšie. Kto na podobné otázky odpovedať nechce, toho netreba pustiť do blízkosti verejných peňazí.

Aj keby sa rozpočtová kapitola na školstvo zoštíhlila, zvyšok by naďalej bol rozdeľovaný asi podobne ako dnes.

Áno, preto mi ide nielen o úspory na vzdelávacích výdavkoch. Rád by som tiež začal diskusiu, ako inteligentne vynakladať na vzdelanie menej. Som za silné zoškrtanie verejných výdavkov na iné predmety než prírodovedné a technické. Ak chcete študovať filozofiu, tak to je koníček, nie povolanie. Zaplaťte si to sami. Ako úplne prvé by som škrtal verejné výdavky na predmety, ktorých hlavným príspevkom je vytváranie spoločenských konfliktov, ľutovanie sa a urážanie sa, kde uraziť nebolo ničím cieľom – neviem, či na Slovensku máte na univerzitách feministické štúdie?! (Smiech.) Som tiež veľkým zástancom zvyšovania školného.

To u vás v Spojených štátoch skutočne rastie a dlh absolventov za štúdium sa pokladá za veľký spoločenský problém.

Skutočným problémom je, keď sa z verejných peňazí podporujú úroky na študentských pôžičkách pod ich trhovou úrovňou. Rozhodne si však myslím, že je lepšie nechať študentov platiť školné, než mať bezplatné vysokoškolské vzdelanie. Keď si ľudia musia vziať pôžičku, aspoň sa zamyslia, či je dobrou investíciou vynaložiť stotisíc dolárov za titul v bábkoherectve. Ak je vysokoškolské vzdelanie bezplatné, študenti v mnohých prípadoch trávia roky na univerzite, kde na útraty daňovníka študujú predmet, ktorým sa nebudú nikdy živiť.

V súčasnosti sa čoraz častejšie hlásia o slovo rôzne celebrity, zvlášť z radov žien, ktoré okázalo deklarujú, že odmietajú mať deti, lebo sa nechcú obmedzovať. Vy ste pred desiatimi rokmi napísali knihu s názvom Sebecké dôvody, prečo mať viac detí. V jej podtitule píšete: „Prečo byť dobrým rodičom predstavuje menej práce a viac zábavy“.

V krajinách s nízkou pôrodnosťou, ako je aj tá vaša, si ľudia často hovoria, že treba viac detí. No väčšinou sa o tom hovorí ako o povinnosti: dajme vlasti viac bábätiek, aj keď sú s nimi starosti! Je mi jasné, že tieto apely majú nulový úspech. Môj argument je veľmi odlišný. Je pravda, že mnohí rodičia sú nešťastní. No na vine je podľa mňa nesprávny prístup k rodičovstvu, nie deti. Na Západe je medzi rodičmi veľmi rozšírené presvedčenie, že potrebujú do svojich detí investovať veľa úsilia, aby v živote uspeli.

Áno, aj u nás máme helikoptérové rodičovstvo, keď otec alebo mama rozvážajú celé popoludnie deti po krúžkoch alebo už počas tehotenstva hľadajú pre svoje bábätko škôlku s najlepšou výučbou angličtiny.

Helikoptérové rodičovstvo je založené na teórii, že takéto úsilie rodičov prinesie v budúcnosti vášmu dieťaťu životný úspech. Pozrel som sa, aký k tejto veci existuje výskum. Je to otázka, do akej miery náš život ovplyvňujú gény a do akej miery prostredie. Výskum ukazuje, že veľmi preceňujeme prostredie a podceňujeme gény. Úspešní rodičia majú úspešné deti nie preto, že do ich výchovy vložili mimoriadne úsilie, ale kvôli dedičnosti. Keď dieťa dajú jeho biologickí rodičia na adopciu, spravidla bude v živote porovnateľne úspešné ako jeho biologickí rodičia, nech vyrastalo v akejkoľvek rodine.

Čo z toho vyplýva pre rodičovstvo?

Že v skutočnosti musíte byť ako rodič často menej aktívny, než si možno myslíte. Rodičia sa uchyľujú k mnohým nákladným intervenciám, ktoré s vysokou pravdepodobnosťou budú mať na budúcnosť dieťaťa žiadny alebo len minimálny efekt. A tak je možno lepšie bez výčitiek robiť menej a zato užívať si rodičovstvo viac.

Ako to súvisí s počtom detí?

Keď si podľa vyššie povedaného upravíte predstavu o rodičovských nákladoch v podobe úsilia vynaloženého na jedno dieťa, môžete pristúpiť k úprave svojej predstavy o nákladoch na všetky deti. Skutočné náklady na výchovu detí sú možno až o tretinu nižšie, než si helikoptéroví rodičia namýšľajú. Pamätám sa na svedectvo jednej matky, ktorá mala dvoch synov. Život celej rodiny sa točil okolo ich futbalových tréningov a zápasov. Matka povedala, že zvažovali s manželom tretie dieťa, no uvedomili si, že by už neuniesli náklady na tretieho malého futbalistu v rodine. A keby tretie dieťa na futbal nedali, vyrástla by z neho nula.

Vaša reakcia na takýto prístup?

Ja tvrdím, že tá žena si pokojne mohla dopriať tretie dieťa a odpustiť si tie nepríjemnosti s potrebou zabezpečovať mu nákladné futbalové tréningy ako jeho starším súrodencom. Keď si ľudia uvedomia, že mať deti je lacnejšie, než sa zdá, možno sa rozhodnú mať ich viac.

Aké boli reakcie na vašu knihu o rodičovstve?

Volalo mi pár nahnevaných bezdetných ľudí, ktorí nemajú radi deti, a pýtali sa, prečo by ich mali napriek tomu mať. Ja som im povedal, že fajn, ak nemáte radi deti, tak ich nemajte. Svoju knihu som napísal pre rodičov, ktorí v princípe majú radi deti, no od rodičovstva ich odrádza vidina zdanlivo vysokých nákladov.

Vlády v krajinách s nízkou pôrodnosťou sa snažia prichádzať s politikami, ktoré by znížili cenu dieťaťa v očiach rodičov tak, aby mali viac detí. Čo hovoríte na toto úsilie?

Je veľmi bežné pozrieť sa na krajiny s nízkou pôrodnosťou, ktoré sa ju pokúšajú zvýšiť politickými prostriedkami a povedať, že to nefunguje. No problém je, že štáty sa často snažia zvýšiť pôrodnosť, keď pôrodnosť klesá. Je ľahké povedať, že tieto politiky nefungujú, ale je možné, že bez týchto pronatálnych politík by v mnohých prípadoch v skutočnosti klesala pôrodnosť ešte rýchlejšie. Vo svojej knihe píšem o viacerých uskutočnených experimentoch. Bonusy na dieťa podľa nich účinkujú. A z dlhodobého hľadiska sú daňové zvýhodnenia na deti viac ako vykompenzované tým, čím noví daňoví poplatníci prispejú počas svojho aktívneho života do štátnej kasy.

Čiže ak vláda dá úľavu rodičovi zato, že splodil dieťa, v dlhodobom horizonte na tom ešte štát zarobí vďaka daniam a odvodom, ktoré tento nový človek odvedie.

Presne tak. Znížiť dane a vybrať vďaka tomu viac je svätým grálom daňovej politiky. Je to podobné ako princíp Lafferovej krivky, ktorá hovorí, že ak znížite dane, za istých okolností môžete vďaka tomu zvýšiť ich výber.

Hovoríte o podpore pôrodnosti formou daňových úľav pre rodičov. Skúste to porovnať s priamou finančnou podporou na dieťa od štátu.

Priame finančné dávky tiež zvyšujú pôrodnosť. Výhodou podpory dieťaťa daňovým bonusom je, že tak podporujete rodiny, ktoré sú daňovníkmi, a je štatistická pravdepodobnosť, že sa nimi stanú aj ich deti. Pred návštevou Bratislavy som bol v Budapešti. Viem si predstaviť, že dvadsať ekonómov teraz usilovne študuje, čo sa deje v Maďarsku.

Čo si myslíte o ich rodinnej politike?

Ako otcovi štyroch detí je mi ich prorodinná politika veľmi sympatická. Ak má žena štyri deti, už nikdy neplatí daň z príjmov. To by sa mojej manželke veľmi páčilo. (Úsmev.)

Foto: Andrej Lojan