Vymazávanie histórie v réžii ISIS

Vymazávanie histórie v réžii ISIS

Zrúcaniny kláštora sv. Eliáša pri Mósule, ktoré sa zachovali až do januára tohto roku, kedy ich zničili islamisti. Foto: TASR/AP

Satelitné snímky začali odhaľovať rozsah ničenia archeologických pamiatok na územiach kontrolovaných Daeš („ISIS“) – vo východnej Sýrii a severozápadnom Iraku. Teraz máme možnosť vidieť, akí sú dôkladní.

Zničenie (predislamského) kláštora svätého Eliáša blízko Mósulu sa nezastavilo pri buldozéroch. Kamene rozdrvili na štrk a ten rozptýlili, aby na prieskumných družiciach vyzeral ako popol.

Napriek tomu vieme, že nie všetko bolo tu i na tuctoch ďalších historických miestach svetovej kultúry zničené. Najprv pobrali demontovateľné a hnuteľné umelecké predmety a predali ich na medzinárodných čiernych trhoch. Vieme, že Daeš, ktorý vystupuje ako Kalifát či tradičný moslimský štát, má formálne ministerstvo s názvom Kata’ib Taswiyya špecializujúce sa na tento druh práce. Je to veľký zdroj príjmov pre hnutie, väčší než samofinancovanie.

Zvláštne na tom je, že títo experti na búranie využívajú dlhoročnú prácu skrz-naskrz západných úradov, ako je napríklad UNESCO, ktoré zhromaždili informácie potrebné na identifikáciu cieľov, a dosiahli tak maximálny propagandistický účinok. Inak by ignorovali zapadnuté miesta vrátane kláštorov vo vzdialených lokalitách, ako ich ignorovali aj mnohé predchádzajúce moslimské armády, ktoré mali za cieľ zotročiť či vyhubiť usídlených kresťanov.

Každý západný technologický výdobytok slúži nepriateľom civilizácie rovnako ako jej priateľom. Napríklad GPS poslalo samotné peklo zástancom „asymetrickej vojny“, ktorí ho používajú a pritom sa nenechávajú obmedzovať starým kresťanským chápaním ľudskej slušnosti. Nedošlo nám to dokonca ani vtedy, keď sme videli, ako naše vlastné lietadlá vleteli do našich vlastných mrakodrapov.

Neuchovali sme si historickú pamäť posledných Rimanov či posledných dynastických Číňanov, ktorých porazili divosi zo stepí, keď ovládli ich technológie, no len málo im záležalo na ich zákonoch či mravoch.

Výhodou civilizovaných bol poriadok a disciplína – a inšpiráciou viera a zmysel. S dekadenciou sa táto výhoda stratila. Liberalizmus, táto zhubná rakovina ničiaca civilizáciu zvnútra, podkopáva tie isté princípy, ktorým vďačí za svoj rozkvet, a bunku po bunke obracia proti celému telu.

Podľa zjednodušujúceho západného liberálneho myslenia sú moslimskí „teroristi“ blázni. Vždy keď niektorý politik vysloví pochabé vyhlásenie o mierumilovných úmysloch islamu, prezrádzame, ako málo o nich vieme. Podľa našich politikov nie sú títo „teroristi“ v skutočnosti moslimovia, možno preto, že si ich spájajú s toľkými matrikovými kresťanmi na Západe, ktorí v skutočnosti ani kresťanmi nie sú.

Samozrejme tomu neveria ani oni sami. Vedia, že klamú – no myslia si, že to robia pre svoje žiarivé liberálne ciele, ktoré prekračujú obyčajnú pravdu.

Keď však príde na vyhladzovanie asýrskych kresťanov, sú v pomykove. Je to „spor v ďalekej krajine medzi ľuďmi, o ktorých nič nevieme“. Keď na našich brehoch pristane milión moslimských „migrantov“, chápu to ako samostatnú krízu. Lebo „analytické“ liberálne myslenie, ktoré sústavne dochádza k nesprávnym záverom, rozloží každý „problém“ na jeho zložky, miesto aby radšej trpezlivo hľadalo koherentný celok.

Západní štátnici to považujú za smolu a krčia plecami, keď im poviete, že Asýrčanov vydali Satanovi do rúk oni sami svojím mylným úsudkom – keď vtrhli do Iraku, urobili tam zmätok, a potom ho opustili. Zdieľať

Blúdivé a nepokojné liberálne myslenie takisto rado „stanovuje priority“, čím úplne ignoruje každý aspekt problému, až kým sa niekde neprejaví ako kríza či núdzový stav.

Asýrčania ani náhodou nie sú jediným kresťanským spoločenstvom v Sýrii a Iraku, ale sú (či boli) najpočetnejší a ich kresťanské dejiny na tomto území siahajú až do prvého storočia po Kristovi. Aj ich staroveké bydliská zodpovedajú územiam, ktoré obsadil Daeš.

Západní štátnici to považujú jednoducho za smolu a krčia plecami, keď im poviete, že Asýrčanov vydali Satanovi do rúk oni sami svojím mylným úsudkom – keď vtrhli do Iraku, urobili tam zmätok, a potom ho opustili. Umývajú, či demokratickejšie povedané, umývame si ruky a roníme krokodílie slzy, veď ako by niekto mohol od nás chcieť, aby sme prijali zodpovednosť za svoje činy?

Družicové zábery zničenia kláštora sv. Eliáša pri irackom Mósule

Preto si myslíme, že „problémom“ je Daeš, hoci ten je iba jedným aspektom problému. Mali by sme to vidieť aj na tom, že Daeš je nástupcom Al-Káidy. Je jedným z činiteľov pôsobiacich v Líbyi a inde (kde sa takisto zameriava na vyhladenie kresťanov) a je napojený aj na iné salafistické skupiny – na počudovanie vďaka tomu, že od Saddáma Husajna zdedil jeho medzinárodné „teroristické“ konexie.

V konečnom dôsledku je však aj on sám nahraditeľný tak ako Al-Káida. Je to preto, že je predvojom militantného sunnitského islamu, ktorý je nástupcom arabského nacionalizmu ako najpotentnejšej politickej sily na Blízkom východe. A nemôžeme sa utešovať ani tým, že so salafistickými sunnitmi bojujú obdobní šíitski militanti riadení z Iránu. Jedným i druhým ide v konečnom dôsledku o naše vyhladenie.

To znamená, že máme oveľa väčší „problém“, než sa dá vyriešiť náhodným bombardovaním táborov a ropných polí Daeš.

Naši predkovia 14 storočí chápali, že kresťanskú civilizáciu strážia spolu „Cirkev a štát“ a že pre samotné prežitie tejto civilizácie je potrebné udržať islam v bezpečnej vzdialenosti. Zdieľať

Ničenie starovekých kresťanských (a iných nemoslimských či pokojnejších menšinových moslimských) spoločenstiev patrí medzi najpopulárnejšie činnosti Daeš v sunnitskom svete. Všimnime si, že svoje brutálne činy predvádzajú v náborových videách, ktoré boli úspešné nielen regionálne, ale aj medzi mladými moslimami a konvertitmi vychovanými na Západe.

Daeš sa chváli zabíjaním kresťanov a odstraňovaním kresťanského dedičstva, čím si získava veľkú časť svojej popularity. Pochopme to: ich taktika je účelová, nie je „šialená“ – iba ak v zmysle, že ju motivuje radikálne zlo.

Dnes im čelíme takmer úplne bez morálnej, intelektuálnej a duchovnej výbavy, s ktorou počas štrnástich storočí čelili islamskej hrozbe naši predkovia. Tí dokonale chápali, že kresťanskú civilizáciu strážia spolu „Cirkev a štát“ a že pre samotné prežitie tejto civilizácie je potrebné udržať islam v bezpečnej vzdialenosti.

Chápali to i mnísi od svätého Eliáša či Ninivskí Asýrčania, ktorí tak často museli znášať pogromy. V priebehu stáročí boli títo mnísi často nútení zvoliť si mučeníctvo alebo konverziu, za okolností, keď nemali možnosť brániť sa. Konverziu však spolu so svojimi ľuďmi zaryto odmietali a odmietajú.

Nikdy nechceli byť napadnutí. Nikdy neprosili o vyhladenie, podobne ako ani my.

David Warren 
Autor je bývalým redaktorom časopisu Idler a stĺpčekár v Ottawa Citizen. Má bohaté skúsenosti na Blízkom aj Ďalekom východe. Jeho blog, Essays in Idleness (Eseje vo chvíľach ničnerobenia) možno aktuálne nájsť na davidwarrenonline.com.

Pôvodný text: Erasing the Past, medzititulky redakcia, ilustračné foto: flickr.com (CC BY 2.0).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo