Ukrajinská vojna za nezávislosť Ako si Putin vzal nesprávnu lekciu z vlaňajšieho ústupu NATO z Afganistanu

„My Nemci proste odmietame pochopiť jednu vec, a to, že národy chcú žiť v slobode,“ hovorí nacistický dôstojník Hartmann vo filme Rím, otvorené mesto, keď si vo chvíľach opitosti musí priznať, že snaha nemeckých okupantov zlomiť taliansky odboj počas druhej svetovej vojny je odsúdená na neúspech. Režisér Roberto Rossellini natočil túto vojnovú drámu, pokladanú za vrcholné dielo talianskeho neorealizmu, začiatkom roku 1945, len pár mesiacov po tom, ako Rím oslobodili spojenecké jednotky.

Nemci si cez vojnu síce podrobili väčšinu Európy, no všade narážali ich okupačné sily na domáce odbojové hnutia a nimi organizované sabotážne či záškodnícke akcie. Tieto hnutia boli politicky pestré – spravidla v nich boli demokrati i komunisti –, no spájala ich túžba vyhnať Nemcov. Vražedné represálie okupantov v konečnom dôsledku len posilňovali odpor obyvateľstva. Veď to dobre poznáme z hodín dejepisu...

Na prvé počutie banálnu lekciu, že národy chcú žiť v slobode, sa teraz za vysoké školné v podobe preliatej krvi učia chápať Rusi. A túto lekciu im uštedrujú Ukrajinci. Agresorovi kladú húževnatý odpor, ktorým prekvapili celý svet.

Zatiaľ nie je jasné, ako by vôbec mohlo vyzerať konečné ruské víťazstvo na Ukrajine. Aj keby sa ruským ozbrojeným silám podarilo zničiť ukrajinskú armádu a obsadiť Kyjev či dokonca celú Ukrajinu, okupačné sily by zrejme od začiatku čelili silnému hnutiu odporu a záškodníckemu spôsobu boja zo strany domáceho obyvateľstva. Rusko teoreticky môže Ukrajinu zhltnúť, ale následne mu hrozia žalúdočné kŕče a možno dokonca otrava jedlom.

Kolega Christian Heitmann sa nedávno vo svojom článku pokúsil predpovedať, aké otázky si raz budú klásť historici v súvislosti s prebiehajúcou vojnou. Popri témach, ktoré nadhodil, bude tiež zaujímavé, pod akým názvom tento ozbrojený konflikt vojde do dejín.

Možno to bude proste len „rusko-ukrajinská vojna“, ako zatiaľ konflikt nazýva internetová encyklopédia Wikipédia. No neprekvapilo by, keby sa u nášho východného suseda ujal názov „ukrajinská vojna za nezávislosť“. Alebo prípadne „druhá ukrajinská vojna za nezávislosť“, keďže tá prvá (v rokoch 1917 až 1921) nepriniesla Ukrajine štátnu samostatnosť, ale vyústila do pohltenia väčšiny jej územia Sovietskym zväzom.

Ukrajina je síce oficiálne nezávislým štátom už od rozpadu ZSSR v roku 1991, ale až doteraz sa snaží pre seba vybojovať právo vstúpiť do spolkov, s kým chce ona a bez ohľadu na to, čo si o jej voľbe bude myslieť Moskva. Nezabúdajme, že ukrajinsko-ruská roztržka, ktorá vyústila do prebiehajúcej vojny, sa začala v roku 2013, keď sa vtedajší ukrajinský prezident Janukovyč náhle rozhodol, že namiesto asociačnej dohody s Európskou úniou sa bude Kyjev usilovať o prehĺbenie vzťahov s Ruskom a Eurázijským hospodárskym spoločenstvom. To viedlo k rozsiahlym demonštráciám a zvrhnutiu Janukovyča, neskôr prišla ruská anexia Krymu a vojna na Donbase.

Teda nie vstup do NATO (o ktorom vtedy nikto na Ukrajine nechyroval), ale integrácia do EÚ stála na začiatku série udalostí, ktoré pred pár týždňami vyvrcholili ruským vojenským útokom na nášho východného suseda. Ukrajinci bojujú za to, aby sa ich vlasť mohla na medzinárodnej scéne suverénne rozhodovať, nezávisle od predstáv Moskvy, a konflikt s Ruskom navyše dotvoril ukrajinskú národnú identitu. Hovoriť teda o ukrajinskej vojne za nezávislosť skutočne nie je od veci…

No Rusi nie sú jediní, kto musel pochopiť lekciu, že „národy chcú žiť v slobode“. Západní pozorovatelia špekulujú, že Vladimira Putina k prípravám útoku na Ukrajinu mohol povzbudiť vlaňajší ponižujúci odchod vojsk NATO pod vedením Američanov z Afganistanu. V auguste 2021 celý svet sledoval, ako sa riadna afganská armáda napriek dvadsaťročnému úsiliu spojencov za pár dní rozložila a krajinu bleskovo ovládol Taliban.

Keď to Putin videl, naozaj mohol mať pocit, že NATO je slabé a Západ sa nezmôže na viac ako bezzubé protesty, keby sa rozhodol pre veľkú akciu na Ukrajine. No ruský prezident si z amerického ústupu z Kábulu vzal nesprávne ponaučenie. Sústredil sa na fiasko Severoatlantickej aliancie, namiesto toho, aby sa lepšie pozrel na afganskú spoločnosť.

Väčšina Afgancov chce proste žiť podľa svojho. My na Západe síce veríme v univerzálnosť našej demokracie, ľudských práv a liberálnych hodnôt, lenže afganská spoločnosť zjavne nemala o tieto (z nášho pohľadu) dobrá záujem, pokiaľ jej boli vnucované cudzími armádami so zbraňami v rukách. Alebo po nich aspoň Afganci netúžili do takej miery, aby sa zmohli na organizovaný odpor voči Talibanu – aký vidíme napríklad dnes na Ukrajine. Okupanti, ktorým kládli rôzne afganské skupiny dvadsať rokov odpor, sme boli v skutočnosti my. 

Preto aj veta z úvodu, že „národy chcú žiť slobodne“, neznamená nevyhnutne liberálne chápanú slobodu jednotlivca a občana. Skôr je to mienené tak, že národy ako celok chcú byť nezávislé od cudzej nadvlády. Rôzne zložky spoločnosti majú možno rozdielne predstavy, ako má byť krajina spravovaná, no väčšinou ich spája, že svoje politické predstavy chcú realizovať bez priameho vojenského zásahu cudzej moci voči vlastnej krajine.

Najmä počas 20. storočia mnoho krajín po celom svete získalo štátnu samostatnosť od európskych koloniálnych mocností. Nezriedka tieto snahy sprevádzali krvavé vojny za nezávislosť. V mnohých prípadoch zbavenie sa cudzej nadvlády neznamenalo nastolenie raja na zemi, ale viedlo skôr k občianskym vojnám, diktatúram, ekonomickej stagnácii a emigrácii časti obyvateľstva – dokonca do krajiny bývalého koloniálneho pána.

Napriek tomu by asi len málo Alžírčanov chcelo, aby sa ich vlasť opäť stala francúzskou kolóniou. Máloktorý Ír by chcel, aby sa jeho republika opäť stala súčasťou Spojeného kráľovstva. A len málo Mexičanov alebo Argentínčanov by si želalo návrat svojich krajín pod nadvládu španielskej kráľovskej koruny, navzdory skorumpovanosti svojich domácich elít.

Slováci si síce samostatnosť v roku 1992 nepotrebovali vybojovať so zbraňou v ruke a mnohým ľuďom na dnešných pomeroch u nás všeličo prekáža, no ani na Slovensku neexistuje žiadny relevantný dopyt, aby sa Praha opäť stala naším hlavným mestom – navzdory nostalgii časti obyvateľstva za spoločným štátom. V mnohých krajinách je síce bordel, ale ich obyvatelia by ho spravidla nemenili za vojenské obsadenie nejakou cudzou krajinou.

„Národy chcú žiť v slobode.“ Je to možno najväčšia lekcia 21. storočia. Naznačuje to nielen prebiehajúca ruská agresia na Ukrajine, ale aj predchádzajúce stroskotanie silových snáh Západu o premenu Iraku a Afganistanu podľa našich predstáv.

Platí to aj pre budúcnosť! Húževnatosť, s ktorou sa Ukrajinci bránia Rusom, už teraz signalizuje napríklad Číne, že ak sa pokúsi pripojiť Taiwan k pevnine silou, narazí na tuhý vojenský odpor, ktorý by sa pre súdruhov v Pekingu mohol vyvinúť všelijako – vrátane destabilizácie domácej podpory pre komunistickú stranu. Ak sú čínski súdruhovia rozumní, poučia sa z odstrašujúceho amerického (Irak, Afganistan) i ruského (Ukrajina) príkladu a nebudú sa pokúšať vnútiť Taiwanu svoju vôľu vojenskou silou.

Môžete poraziť cudziu armádu, zvrhnúť vládu a okupovať územie, no ak vám nepatria srdcia a mysle obyvateľstva, začnete mať vážny problém s ozbrojeným občianskym hnutím odporu. Nepodceňujte vôľu národov po nezávislosti.