Pracovník charity na Ukrajine Ruská armáda je ako ISIS. Nerozlišuje medzi vojenskými a civilnými cieľmi

„Mám nahraté deti, ktoré rozprávajú o tom, ako videli zhorieť svojich starých rodičov alebo ako si sadli do auta a vtom padla na ich dom raketa,“ hovorí Anton Frič zo Spišskej katolíckej charity, ktorý pomáha nielen na slovensko-ukrajinskej hranici, ale aj v samotnej vojnou zasiahnutej krajine.

Najbližšie dni sa chystá aj do Kyjeva. Okrem toho, že chce pomôcť s humanitárnou pomocou na východe krajiny, zaznamenáva tiež svedectvá ľudí.

Predtým, ako som sa s vami spojil, vyšla správa, že Rusko ostreľovalo budovu pri letisku vo Ľvove. Počuli ste niečo?

Nie, ja v noci spím, a aj keď znejú sirény, nezobudím sa. Mňa by s úplnou ľahkosťou vybombardovali. (Úsmev.) Nachádzam sa asi hodinu od Ľvova v gréckokatolíckom kláštore v horách.

V noci teda pokojne spíte a neobávate sa ostreľovania?

Aj keď som bol v Mukačeve, vraj zneli v noci sirény a ľudia utekali do krytov. Ja som nič nepočul a jednoducho som spal.

Čo je momentálne cieľom vašej cesty po Ukrajine?

Najprv som bol na hranici a potom sme začali voziť pomoc na Ukrajinu. Prišiel som sem s cieľom zistiť, čo tu potrebujú, aké majú logistické možnosti, ako máme voziť pomoc, ako ju zabaliť. Chcem zistiť, či majú sklady, vozíky, čo robia s pomocou, ktorá sem prúdi, a kam ide.

Našou prioritou je dostať pomoc na východ Ukrajiny, lebo tam je najpotrebnejšia. Užhorod je pomocou zasypaný, v Mukačeve je to ešte celkom dobré, no keď som bol v meste Ivano-Frankivsk, tak tam už ľudia hladujú. Rozmýšľajú, či dajú jesť deťom alebo sebe.

Aká je situácia vo Ľvove?

Dobrá. Hovorí sa, že Ľvov je prepchatý utečencami, ale včera (vo štvrtok) som sa prechádzal centrom, bol som tam asi tri hodiny a vôbec som nevidel, že by tu bol nejaký chaos. Ľudia normálne chodili do obchodov, dávali si kávu, herne boli otvorené, rovnako všetky obchody.

Jedine na stanici bol väčší ruch, ale nevnímal som, že by bola situácia nejaká vážna, že by bol Ľvov zaplnený utečencami a nevedeli, čo s tým.

Je možné, že tí ľudia už išli ďalej.

Áno, je to možné. Moje vnímanie bolo, že to nie je také zlé.

Anton Frič s ukrajinskými deťmi. Foto: osobný archív

Kam budú smerovať vaše ďalšie kroky?

Chcem ísť v pondelok do Kyjeva. Mám tam dobrý kontakt a rozmýšľam, ako sa tam dostať, či vlakom alebo vlastným autom, či s nejakou humanitárnou kolónou. Cieľom je zistiť, aká je tam situácia, či sa tam dá nejako voziť humanitárna pomoc, komu ju dávajú.

Neviete si to overiť cez partnerov, ktorí sú priamo v Kyjeve?

Nejdem zisťovať len to, naši partneri sú tam spoľahliví. Chcem vidieť na vlastné oči, čo sa tam deje, a pozbierať svedectvá ľudí, porozprávať sa s nimi o tom, čo zažívajú.

Zdá sa mi, že toho vidíme málo. Nevidím priame svedectvá ľudí z Kyjeva. A zároveň sa pripravujem na protivlnu ruských trollov, ktorí tvrdia, že Rusko má právo na Ukrajinu útočiť, lebo Ukrajinci niekde v Donbase nejako ublížili Rusom.

„Užhorod je pomocou zasypaný, v Mukačeve je to ešte celkom dobré, no keď som bol v meste Ivano-Frankivsk, tak tam už ľudia hladujú.“ Zdieľať

Ruská armáda podľa všetkého funguje rovnako ako Islamský štát. Nerobia rozdiel medzi vojenskými a civilnými cieľmi a ľudí doslova terorizujú. Máme svedectvá o tom, že ľudí vešajú, znásilňujú a podobne. Sú to všetko vojnové zločiny, ktorým sa ani ruská armáda neubránila.

Hovorili ste, že Zakarpatie je pomocou zasypané a ďalej na východ je to horšie. Pomoc sa tam nedostáva?

Mukačevo je plné utečencov. Tam mnohí aj ostávajú a ďalší sa do mesta valia. V meste majú problém, kam tých ľudí umiestniť. Plné sú telocvične, športové kluby aj hotely. Všetko je preplnené.

V spolupráci s miestnou Charitou sv. Martina, ktorá patrí pod Mukačevskú diecézu, sme po centrách, kde sú utečenci, rozvážali potraviny. Bolo vidieť, že sú vďační, lebo už rozmýšľali, čo vôbec budú jesť zajtra. A to je mesto, ktoré je 40 kilometrov od hraníc.

Čím ďalej idete, tým je situácia horšia. Všetky kamióny vyložia väčšinou v Užhorode a niektoré organizácie dosť „škrečkujú“. Keď sme sa rozprávali s poslancami a primátorom, tak vraveli, že väčšinu pomoci si nechávajú, lebo majú veľa utečencov.

Telocvičňa v Užhorode, ktorá slúži ako dočasné útočisko pre viac ako stovku ľudí. Foto: Anton Frič

Je možné v tejto situácii dostať pomoc na východ?

Áno, Charita sv. Martina z Mukačevskej diecézy má napríklad zmluvu so špedičnou firmou z Kyjeva. Dohoda je, že tretina pomoci ostáva v Mukačeve pre ich potreby a dve tretiny posielajú na východ. A podľa toho, čo viem, to funguje.

Pomôžu charite na Ukrajine aj peniaze? Je tam ešte čo kúpiť?

Ľvov je v pohode, toto mesto normálne funguje. Veľmi tu pomáhajú Poliaci. Poviem to tak natvrdo, ale voziť teraz do Ľvova humanitárnu pomoc je nezmysel.

Nevidím rozdiel medzi Ľvovom pred troma rokmi a dnes. Akurát sú všade checkpointy a niekoľkokrát ma kontrolovali vojaci a zisťovali, kto som, čo som, kam idem a prečo mám fotoaparát. Popri cestách sú postavané bunkre, pripravené zátarasy. Je vidieť, že sa na vojnu pripravujú aj tu.

Pokiaľ ide o ďalšie mestá, tam sa dajú kúpiť potraviny?

V Užhorode boli dni, keď sa nedalo kúpiť pečivo, lebo v pekárňach nebola múka. Teraz sa to zlepšilo. Keď sme v Mukačeve kupovali napríklad olej pre rodiny, tak nám dali v potravinách len liter oleja. Museli sme obísť viacero obchodov, aby sme niečo mali. V meste Ivano-Frankivsk sú potraviny už na prídel. Nekúpite si, čo chcete, ale to, čo majú a čo vám dajú.

Keď zmapujete situáciu a potreby na Ukrajine, čo bude nasledovať ďalej?

Spišská katolícka charita má partnerov, ktorí jej pomáhajú znásobiť pomoc a lepšie ju organizovať. Chceli by sme na Ukrajinu posielať každý týždeň tri až šesť kamiónov. Tri kamióny zaplatí charita a tri zaplatia naši partneri. Chceme sa sústrediť na pomoc pre východnú Ukrajinu.

„Mám nahraté deti, ktoré rozprávajú o tom, ako videli zhorieť svojich starých rodičov alebo ako si sadli do auta a vtom padla na ich dom raketa.“Zdieľať

Vy na Ukrajine aj fotíte a točíte videá, ktoré dávate na Facebook.

Snažím sa zbierať svedectvá ľudí o tom, čo sa deje, a snažím sa to prekladať a titulkovať, aby som informoval a aj motivoval pomáhať.

Čo hovorí na vašu cestu na Ukrajinu vaša manželka? Doma máte päť detí.

Keď som prišiel domov, tak mi manželka hovorila, že som duchom neprítomný, aby som sa radšej vrátil na Ukrajinu. Ani vtedy, keď som doma, nedokážem vypustiť z hlavy, čo som tu videl a zažil.

Som manželke vďačný, že mi na to dala priestor, že mi nebráni robiť takéto veci ani mi to nevyčíta, a ďakujem jej za to, že to všetko zvláda a stará sa o deti, kým som preč.

Na cestu do Kyjeva sa nejako špeciálne pripravujete? Dá sa na to vôbec nejako pripraviť?

V prvom rade treba mať dobré kontakty, neísť tam len tak. Treba mať niekoho, kto vás prevedie, kto pozná situáciu a vie, kde to je relatívne bezpečné. Potom sú to bežné veci ako nepriestrelná vesta a prilba.

Ktoré svedectvo doteraz na vás najviac zapôsobilo?

Zatiaľ som zverejnil asi len tri svedectvá, ale nahrávame ďalšie. Najsilnejšie je asi to, keď deti rozprávajú o tom, čo videli. Mám nahraté deti, ktoré rozprávajú, ako videli zhorieť svojich starých rodičov alebo ako si sadli do auta a vtom padla na ich dom raketa a jednoducho dom prestal existovať.

Keďže mám deti vo veku, ako sú deti, ktoré stretávam na Ukrajine, osobne sa ma to dotýka a je pre mňa náročné počúvať to.

Pri ceste na západnej Ukrajine. Foto: Anton Frič

Keď počúvame príbehy ľudí, vidíme, čo vojna spôsobuje. Nehrozí, že začneme nenávidieť všetkých Rusov?

Vnímam to a nie je to dobré. Verím, že väčšina ľudí v Rusku je proti vojne, aj keď analytici tvrdia opak. Väčšina mojich ruských kamarátov aj bývalých žiakov z Ruska je jednoznačne proti a trpia aj ich aktivity, ktoré majú na Slovensku či v Čechách. Nemôžeme všetkých hádzať do jedného vreca, aj keď sa tomu dá ťažko ubrániť.

Ako vnímate úlohu cirkvi v pomoci utečencom a ľuďom na Ukrajine?

Nestretávam sa veľmi s cirkevnými predstaviteľmi, som skôr medzi „chariťákmi“.

Myslím skôr kňazov v pastorácii.

Bývam teraz v kláštore pri Unive, kde je predstaveným Slovák, otec Jonáš, a sú tu aj ďalší dvaja slovenskí mnísi, ktorí tu pomáhajú a fungujú. Majú u seba takmer stovku utečencov, o ktorých sa starajú. Ostávajú tu pri ľuďoch.

„Je ťažké utiekať sa k Bohu, keď vám ničia celý život a vy si dávate otázku, prečo to Boh dopustil. Neviem, či je vôbec možné na to odpovedať.“Zdieľať

Pred týždňom ste povedali, že ak by sa vojna skončila aj dnes, Ukrajina bude potrebovať pomoc na desaťročie. Aké dôsledky podľa vás vojna zanechá, aj keď nikto nevie, dokedy potrvá?

Bude tu obrovská materiálna deštrukcia. Zničené cesty, domy, infraštruktúra, elektrárne, elektrické vedenie. To sú škody za stovky miliárd eur. Ukrajina bude potrebovať nielen obrovskú materiálnu pomoc, ale aj morálnu podporu z našej strany. Myslím tým aj vládnych a cirkevných predstaviteľov.

A nikto nevie posúdiť, čo vojna zanechá v dušiach ľudí. Otázkou je tiež, či sa Ukrajinci po vojne vrátia domov. Keď budú žiť už u nás a budú mať prácu, bývanie, tak je otázne, koľkí sa vrátia.

Ako rodina sme sa rozhodli, že v lete pôjdeme na dovolenku na rumunsko-ukrajinskú hranicu do hôr. Aj takto podporíme Ukrajincov a aj to môže byť forma pomoci a podpory. Vojnou zničená krajina sa neobnoví ľahko a rýchlo. To sú obrovské peniaze a náklady.

Kde sa dá podľa vás v celej tejto situácii vidieť Boh?

Túto otázku som dostal, keď som sem prišiel, ale neviem na ňu odpovedať. Nie som teológ. Ja to všetko vnímam cez ľudí. Majú možnosť teraz viac precediť svoju vieru. Je ťažké utiekať sa k Bohu, keď vám ničia celý život a vy si dávate otázku, prečo to Boh dopustil. Neviem, či je vôbec možné na to odpovedať. To je otázka pre teológov. Keď ti zabijú otca alebo brata, je za to zodpovedný Boh? Neviem.

Myslel som to skôr tak, ako to vnímate vy osobne.

Neviem a nerozumiem, prečo sa takéto veci dejú. Keď som chodil do Iraku, videl som tam ľudí, ktorí pre vieru dokázali trpieť, a mne to pomohlo v mojej viere. Ale tu je to ťažké, lebo Ukrajinci nie sú prenasledovaní pre vieru. V Iraku bolo jedno, či to boli moslimovia, jezídi alebo kresťania. Všetci trpeli pre vieru. Ale tu je to úplne iné. Krajinu ničí iná krajina a oni sami nevedia prečo.

Miroslava a Bohdan sú zo Záporožia. V univskom kláštore neďaleko Ľvova trávia čas hraním šachu, ktorému venujú celé hodiny podobne ako množstvo ďalších detí. Foto: Anton Frič

Znamená to, že ani bežní Ukrajinci nerozumejú tomu, prečo je vojna?

Áno, keď sa s nimi rozprávam, hovoria, že nevedia, prečo ich napadli, prečo sa to deje. Obyčajných Ukrajincov nejaké geopolitické dôvody nezaujímajú.

Vy ste zdieľali aj fotku mužov, ktorí boli priviazaní k stĺpu, lebo kradli humanitárnu pomoc. Deje sa to bežne?

Nezažil som to. Ale z Charity sv. Martina mi hovorili, že prišli do skladu ľudia s dodávkami s tým, že majú utečencov a prišli si po potraviny. Tie potom za mestom predávali. Ľudia to však veľmi rýchlo vyriešili. Dodávky im zhabali a chlapov poslali rovno na front. A už sa to nedeje. Vyriešili to veľmi radikálne a ja si myslím, že to je aj správne.

Aká pomoc by sa charite teraz zišla?

V prvom rade chcem adresovať ľuďom výzvu, že pomoc nie je potrebná len teraz, ale potrebná bude celé mesiace alebo roky. Ak sa im neozývame, nech nezúfajú, určite sa im časom ozveme. Ľudia nám už napríklad prestali nosiť potraviny. Vidíme to v rámci našej Spišskej diecézy. Práve teraz sú však potraviny najdôležitejšie.

Začali sme s ich distribúciou ukrajinským rodinám na území našej diecézy a je toho málo. Keď chcú ľudia pomáhať, tak si môžu vyčleniť časť rodinného rozpočtu, možno aj ten kvázi cirkevný desiatok, a pomáhať nám napríklad kúpou čerstvého ovocia a zeleniny.

Chýbajú nám aj veci ako spodná bielizeň a podobne. Mnohí Ukrajinci nemajú peniaze a zatiaľ sa väčšina nedokázala zamestnať, nemajú príjem a je to pre nich naozaj ťažké. Zároveň potrebujeme stále dobrovoľníkov, ktorí nám vždy pomáhali s distribúciou pomoci priamo Ukrajincom.

Pokiaľ ide o Spišskú katolícku charitu, pomôžu vám aj peniaze? Ja by som napríklad ani nevedel, čo presne mám kúpiť.

Určite áno. Vieme potom nakúpiť presne to, čo ľudia potrebujú. Zároveň rodinám finančne prispievame a vykupujeme im hrivny, čo je pre nich takisto obrovská pomoc.