Vojnové časy Keď je na Slovensko príjemný pohľad

Možno sa to ani nepatrí, ale napriek tomu to napíšem: v istom ohľade akoby sme už niečo podobné potrebovali. Prebrať sa zo samoľútosti a vyplakávania nad svojím ťažkým osudom.

Najprv prišla pandémia, potom inflácia a napokon vojna. Akoby sme potrebovali reálnejšie vidieť svet, v ktorom nejde len o naše blaho, zážitky, radosti, splnené sny.

Bolo už asi nutné uvedomiť si, že nie je samozrejmosť, že žijeme v pokoji, máme čo jesť, máme kde bývať, funguje ekonomika, obchody aj nemocnice a školy. Nie ideálne, to isto nie. Ale systém je fungujúci a dokáže vyriešiť veľa základných problémov. Dokonca ešte aj naše komunity, susedia, kolegovia, priatelia, príbuzní, sa dokážu zomknúť a pomáhať.

A nikto po nás nestrieľa. Možno len zatiaľ, ale je to dar, ktorý si treba vážiť. Kým ho máme – a to píšem bez ambície šíriť paniku. Ale pocit ohrozenia aj našej bezpečnosti už nie je iba chimérou.

Každý mal vysoké nároky, najmä na vládu.Zdieľať

Slovensko sa v časoch pandémie začalo ako spoločnosť rýchlo rozleptávať. Teda najprv sa spoločnosť dokázala zomknúť, v očakávaní, že pandémia potrvá pár týždňov, možno mesiacov, ktoré prijmeme ako zaujímavú životnú skúsenosť.

Ale ukázalo sa, že nie všetko vieme riešiť hneď a teraz. A že obetovať treba viac, ako sme boli ochotní si pripustiť. No a potom sme sa rýchlo stali ešte vo väčšej miere nárokovateľná spoločnosť, ako sme boli. Každý mal vysoké nároky, najmä na vládu. A veľa skupín obyvateľstva malo nároky aj na štátnu kasu či na eurofondy.

Veľa skupín obyvateľstva začalo mať pocit, že sú ukrivdení, diskriminovaní, postihovaní zlou ekonomickou situáciou, pandémiou, infláciou, neschopnosťou štátu. No a že tieto – do veľkej miery prirodzené výkyvy, ktoré nevedia ani vláda, ani veda, ani svetové trhy či banky celkom ovplyvniť – majú byť ľuďom kompenzované a štát má uhrádzať každé straty alebo aj to najmenšie zníženie komfortu či životnej úrovne.

Posledné týždne sa to javilo tak, že je už nespokojný každý. Nielen dôchodcovia či sociálne slabé skupiny, protestovali farmári, súdni úradníci, odporcovia obrannej zmluvy, samosprávy, nezaočkovaní, kamionisti, avizované boli protesty učiteľov, mohutné odchody do zahraničia lekárov či zdravotných sestier.

To rozleptanie spoločnosti začínalo byť neznesiteľné.

Celkom inak začíname rozumieť slovu chudoba. Zdieľať

Vláda bola nútená riešiť existenčné problémy mnohých skupín obyvateľov a tlačená do zodpovednosti za to, aby sa nikomu neznižovala životná úroveň. Slovo uskromnenie sa nehodilo, skôr boli preferované slová ako kompenzácia, doplatky, príplatky, podpory, dorovnanie, istoty.

Veľké skupiny obyvateľstva mali pocit, že sú veľmi chudobné. A nie vždy bol ten pocit oprávnený.

Rozumní ľudia museli vidieť, že toto nie je dlhodobo udržateľná vec. Že štát nemôže kompenzovať všetko, každý pokles životnej úrovne. Alebo môže, ale nič dobré z toho nebude.

A zrazu prišla vojna na Ukrajine. Vidíme zástupy žien s deťmi, ako k nám kráčajú peši s jednou taškou v ruke, v ktorej majú celý majetok.

Celkom inak začíname rozumieť slovu chudoba. A mnohí ľudia začínajú chápať, že sme vlastne bohatou krajinou, ktorá má na to, aby prijala tisíce utečencov z Ukrajiny. Dokážeme im poskytnúť ubytovanie, stravu, pomoc.

Prevláda sebavedomý a hrdý pocit, že toto zvládneme a že v tejto skúške obstojíme.

Sklady, kam ľudia prinášajú obrovské množstvo vecí, a teraz nehovorím iba o vynosenom oblečení, ale o jedle, plienkach, dekách, čistiacich prostriedkoch, sú odpoveďou na to, či sme skutočne chudobnou krajinou.

Zrazu sa objavili tisícky možností, kde vieme ubytovať utečencov. Máme štátne ubytovne, rôzne školiace strediská, rekreačné zariadenia, súkromné penzióny, cirkevné domy, veľa prázdnych bytov a domov (najmä na východe), kde sme ochotní poskytnúť strechu nad hlavou.

Teraz je dôležité uvedomiť si to, že sme bohatá krajina.Zdieľať

To je zrazu celkom iný pohľad na Slovensko. Nie je to krajina nespokojných, mrzutých, šomrajúcich ľudí s pocitom, že im štát málo pomáha. A že sú ukrivdení.

Tento pohľad je príjemný. Iste, nebude trvať dlho.

Musíme sa pripraviť na to, že čoskoro sa opäť začne šomrať, napríklad na to, že medzi utečencami sú aj podvodníci, že ukrajinské pracovné sily zdeformujú trh práce alebo že vyprchá nadšenie a pre dlhodobú pomoc nebude veľa ochoty.

To všetko príde, časom.

Teraz je dôležité uvedomiť si s pocitom vďačnosti, že sme bohatá krajina. A že máme veľké vnútorné zdroje, v obetavosti, v štedrosti, v súcite aj v šikovnosti ľudí a že tieto zdroje môžeme rozumne používať (nie zneužívať) aj v iných, menej turbulentných časoch.