Deti nezosobášených rodičov: Téma, o ktorej sa mlčí

Deti nezosobášených rodičov: Téma, o ktorej sa mlčí

Stále viac detí sa rodí mimo manželstva. Vlády viacerých krajín na svete už na tento problém reagujú. Na Slovensku sa o téme ani nediskutuje.

Keď minulý rok slovenský parlament schválil ústavnú definíciu manželstva, mnohí to považovali za víťazstvo desaťročia. V istom zmysle to tak aj bolo, už preto, že prvý ústavný zákon o ochrane manželstva, ktorého autormi boli Vladimír Palko a Radoslav Procházka, bol v parlamente predložený začiatkom roka 2006, ale najmä preto, že na Slovensku sa nerealizoval chorvátsky alebo maďarský scenár, keď sa ústavná definícia manželstva „dopĺňa“ zákonom o registrovaných partnerstvách.

Neúspešné referendum trochu konzervatívcom pokazilo radosť z toho úspechu, na druhej strane, vďaka referendu bol Ficov a Figeľov ústavný zákon zacementovaný. Politický triumf je o to väčší, že žiadna liberálna strana pred marcovými voľbami nevolá po zmene statusu quo: mlčí SaS, Most, liberáli v Sieti aj bruselské krídlo Smeru. Problém je, že mlčia aj konzervatívci – ale na úplne inom fronte.

Economist: Aj deti majú práva

Na nový právny problém upozorňuje v svojom aktuálnom vydaní týždenník Economist: Vo svete rastie počet párov, ktoré majú deti bez toho, aby uzavreli manželstvo. Nie je to len problém Západu alebo, ak chcete, najbohatších krajín sveta.

Zatiaľ čo v krajinách OECD sa „mimo manželstva“ narodia dve deti z piatich, napríklad v „katolíckej“ Latinskej Amerike sú to až dve deti z troch (!). Niektoré štáty to vo väčšej alebo menšej miere považujú za problém, ktorému sa treba venovať.  Dôvodom sú najmä práva a záujmy detí.

Sociológovia na Západe, najmä v Amerike, kde je výskum na túto tému najprepracovanejší, dlhodobo upozorňujú na neblahý vplyv nemanželského prostredia: voľne žijúce páry sa ľahšie rozídu, vyskytuje sa v nich viac násilia (voči ženám aj deťom), pravdepodobnosť detskej delikvencie je rádovo vyššia.

Ako upozornil vo svojej poslednej knihe Our Kids sociológ Robert D. Putnam, tento problém má minimálne v severnej Amerike výrazne sociálne zafarbenie: bohatší Američania vstupujú do manželstva a vychovávajú svoje deti v rodinách, chudobná Amerika viac voľne kohabituje, pričom bohatá Amerika sa od tej chudobnej segreguje, inde býva a v iných školách vzdeláva svoje deti. To má, samozrejme, neblahé dôsledky, najmä na chudobnejšiu časť populácie, ale tiež pre celú krajinu.

Politici preto už dlhší čas dostávajú zo spoločnosti signál, že táto oblasť života potrebuje novú právnu reguláciu. Bez regulácie sa totiž sociálne vzťahy ďalej zhoršujú, občas až patologicky. Manželstvo chránilo najmä slabšiu časť, v drvivej väčšine prípadov ženy a, samozrejme, deti. Platilo to dokonca aj v prípade, keď došlo k rozvodu. Predmanželské zmluvy tento aspekt oslabili. V prípade voľne žijúcich zväzkov už nič také ani neexistuje. Odchod otca z domácnosti spôsobuje takmer okamžite chudobu a závislosť od sociálnych dávok. Svoj význam majú aj ďalšie javy, napríklad vplyv na výchovu, kriminalitu, predčasné tehotenstvo nedospelých dievčat alebo politickú pasivitu budúcej generácie, nezúčastňovanie sa naverejnom dianí a podobne.

Vráťme sa však k problému, ako naň upozorňuje Economist. Časopis rozdeľuje štáty podľa toho, ako na problém reagujú, do troch skupín: niektoré americké štáty a tiež Anglicko vytvárajú na nezosobášené páry mäkký tlak, že ak sa nezosobášia, štát sa na nich bude pozerať ako na nezosobášených a prídu o časť výhod.

Iné krajiny, napríklad Holandsko alebo Francúzsko, ponúkajú širšiu škálu možností – rôzne kvázi-manželské zmluvy, ktoré takýmto zväzkom umožňujú získať daňové výhody či niektoré zaužívané procedúry deľby majetku pri rozchode. V Holandsku takýto inštitút využíva viac ako polovica nezosobášených párov, najmä kvôli praktickým výhodám a tiež žiadnym obmedzeniam pri rozchode.

Tretia skupina krajín, napríklad Nový Zéland či Austrália, sa na páry, ktoré v spoločnej domácnosti žijú niekoľko rokov, automaticky pozerá ako na manželstvá, ktoré získavajú výhody spájané s manželstvom. Týka sa to aj dôsledkov. Ak sa dlhoročný voľný zväzok rozíde, jeden z partnerov si môže na súde uplatniť nárok voči druhej strane obdobný, ako je to pri rozvode manželstva (napr. platenie výživného, nárok na dedičstvo, resp. rovnomernejšie rozdelenie majetku).

Tento diskurz obracia tému, ktorej doteraz dominoval záujem dospelých partnerov, ktorí sa dožadovali nezasahovania štátu do ich spolužitia opačným smerom: k deťom a ich ochrane. 

Povedané jazykom liberálneho Economistu: „Tlačiť ľudí do zmlúv bez ich súhlasu znie znepokojujúco neliberálne. (...) Deti (však) majú tiež svoje práva. (...) Preto, aby sme sa vyhli poškodzovaniu detí, je rozumné nastaviť štandard, ktorý zabezpečí viac stability.“

O koho ide na Slovensku

Britský časopis prirodzene preferuje liberálnejšie formy právnej regulácie. Zmyslom tohto textu je upozorniť na inú vec: na Slovensku sa o tomto probléme politicky nediskutuje. Pritom o tom, že sa tento problém Slovenska týka, nemôže byť pochýb. Ani o tom, že rastie jeho význam: V roku 1996 sa mimo manželstva narodilo 14 percent detí, v roku 2011 to už podľa Štatistického úradu bolo 34 percent detí, v roku 2014 dokonca 39 percent detí.

Nie všetky z týchto detí sa narodili matkám, ktoré žijú so svojimi partnermi „na voľno“. Štatistický úrad uvádza, že 35 percent sa narodilo slobodným matkám, 4 percentá detí rozvedeným matkám.

Z cenzusu, ktorý sa konal v roku 2011, vieme, že nezosobášených párov je na Slovensku minimálne 63-tisíc (žije v nich 127-tisíc osôb). Minimálne preto, že časť ľudí vtedy sčítanie obyvateľstva ignorovala. Z čísel, ktoré máme k dispozícii, vyplýva, že vyše 60 percent voľne žijúcich párov má deti (zhruba štvrtina má jedno dieťa, štvrtina dve deti, osmina tri a viac detí), sedemdesiat percent voľne žijúcich párov žije v mestách, tretinu tvoria katolíci. Asi 70 percent z nich žije v bytoch, pritom až tri štvrtiny z nich v bytoch, ktoré vlastnia, prevažne pritom ide o byty prvej kategórie, v tretine prípadov má aspoň jeden z partnerov vysokoškolské vzdelanie.

Z vyššie povedaného by sa dalo opatrne predpokladať, že na Slovensku zatiaľ kohabitujú ekonomicky relatívne bohatšie alebo aspoň zabezpečené páry. Je to teda jav príznačný pre strednú triedu. Ak by to tak bolo, jeden z dôvodov, prečo tento problém nerieši naša politika, je ten, že sa ešte netýka chudobnejších, a teda zraniteľnejších vrstiev spoločnosti.

To sa však môže rýchlo zmeniť. Minimálne trend tomu nasvedčuje. Inými slovami, ak chceme znížiť niektoré v budúcnosti nepríjemné sociálne  dosahy, máme šancu to urobiť skôr, ako sa situácia zhorší. Na tom by azda ešte zhoda možná bola, problém skôr je, že sa téme z politickej triedy nikto nevenuje. Ťažšia otázka pritom je, čo treba urobiť.

Čo robiť

Základnou stratégiou by malo byť maximálne zvýhodnenie manželstva, aby ľudia, ktorí plánujú dlhodobo zotrvať v stabilnom zväzku a mať deti, cítili z uzavretia manželstva významnejší ekonomický prospech. Ak sa dnes rozhodne pár žiť bez sobáša, väčšinu výhod získa na dieťa, bez ohľadu na uzatvorené manželstvo.

Ak je však vo verejnom záujme, aby sa deti rodili zosobášeným rodičom (prípadne aby sa rodičia po narodení dieťaťa sobášili), možno ich rozhodnutie ekonomicky podporiť. Pred desiatimi rokmi o tom uvažovalo KDH, ale odvtedy po takýchto návrhoch neštekol ani pes.

Ak by sa aj manželstvo stalo ekonomicky výhodnejšie, časť populácie to nezasiahne. Preto treba myslieť aj na ochranu slabých, najmä detí, ale tiež slabších partnerov. Zdá sa, že najbližšie je tomuto spoločenskému cieľu práve austrálska a novozélandská legislatíva, ktorá trestá partnerov, ktorí po istom čase opustia kohabitujúci vzťah, tým, že ich deti a partneri automaticky získavajú nárok na dedenie a ďalšie „manželské“ nároky.

Na Slovensku máme model, ktorý už dnes automaticky chráni deti, pamätá na to inštitút výživného aj dedičské konanie (deti sú automaticky v prvej skupine dedičov). Existujú, samozrejme, spôsoby, ako to obísť, napríklad skorším prevedením majetku, aby nebolo čo dediť, a problémom je aj vymožiteľnosť výživného.

Zákon však nijako nechráni slabšieho partnera, najčastejšie ženy. Ak je spoločensky legitímnym cieľom, aby otcovia boli aj manželia, treba ich preto viac sankcionovať. Pretože primárnym cieľom má zostať podpora manželstva.

Predtým, než sa o téme začne diskutovať, však chýba niečo iné: meno a tvár politika či političky, ktorý(á) bude tento problém považovať za hodný pozornosti a angažovania. Dnes sme totiž vo fáze voľného pádu, pozeráme sa, ako sa zhoršujú spoločenské štatistiky a nanajvýš sa utešujeme, že inde vo svete je to horšie. Horšie to však môže byť aj u nás, napokon v „katolíckej“ Latinskej Amerike je už normou nemať zosobášených rodičov. S týmto prístupom teda dlho nevydržíme.

Počul som, že kedysi existovala aliancia, ktorá hovorila, že sa chce venovať témam rodiny a manželstva. Neviete, čo sa s nimi stalo?

 

Foto: Flicr.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo