Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
V skratke
01. júl 2022

Exkluzivita s Klausom a Mečiarom dopadla biedne

Exkluzivita s Klausom a Mečiarom dopadla biedne

Mečiar a Klaus vo vile Tugendhat po tridsiatich rokoch. Malo to byť niečo výnimočné.

Výročie kľúčového rozhovoru českého a slovenského premiéra, kde sa dohodoval rozpad federácie, sa malo pripomenúť s tými istými ľuďmi na tom istom mieste. Teda s Václavom Klausom a Vladimírom Mečiarom v brnianskej vile Tugendhat. Za prítomnosti kamier a moderátorov.

Mohla to byť akási dôstojná bodka za érou Jaroslava Rezníka v RTVS.

Nebola.

Z toho, čo sme videli vo štvrtok podvečer na obrazovkách, zostal v človeku pocit zmaru a trápnosti. Akoby túto skúšku nezvládol nikto, ani Mečiar, ani Klaus a už vôbec nie tí, čo debatu pripravovali.

Čo sme videli? Najprv sa to začalo dobre, obaja muži povedali to, čo k tejto udalosti povedať túžili. Ako si jeden druhého vážia a ako dobre sa im spolu rokovalo, lebo mali k sebe dôveru. A platili aj ústne dohody, tak si verili. Chvíľu to bolo aj dôstojné, aj milé.

Obaja pritom zdôrazňovali, že nie oni rozbili štát, oni len dohodli priateľský rozchod, ktorý bol nevyhnutný, spelo to k rozchodu už dlho a svojou pokojnou formou nemal obdobu nikde na svete. Výsledkom sú vrelé vzťahy medzi oboma štátmi. Toto je ich verzia a už ich nemá zmysel presviedčať o niečom inom alebo im niečo vyčítať. Prešlo veľa rokov, treba skôr nadhľad.

Samozrejme, obaja mierne pripomínali svoje obľúbené motívy. Mečiar viackrát nadhadzoval, že najväčšou škodnou bol prezident Havel, Klaus zas opovržlivo hovoril o „pithartovcoch“. Ale chvíľu to bolo prijateľné.

Divák si mohol povedať, že sú to už starší muži, obidvaja so silnými egami, ktorí už iba pestujú odkaz, ktorý by po sebe chceli zanechať.

Keby to ostalo pri polhodinkovej spomienkovej debate, bolo by to ešte celkom fajn. Videli by sme, ako títo muži starnú a ako si na túto udalosť spomínajú. A akú verziu príbehu vyznávajú. A treba uznať, že ten dôstojný rozchod nebol katastrofou a možno sa predišlo hroznejším udalostiam.

No moderátori boli naladení klásť konfrontačné otázky, tak ako sú na to zvyknutí pri politikoch v aktívnej službe. Vyčítali obom, že nebolo referendum a výskumy verejnej mienky boli proti rozdeleniu.

Klaus už odmietal viesť tento štýl konfrontačnej diskusie. Táto diskusia už po toľkých rokoch ani nemá veľký význam.

Moderátori nepochopili, ako sa debata vyvíja, a neprispôsobili sa, ale držali sa svojho plánu. Klaus im aj oprávnene vyčítal, že nepočúvajú, čo oni dvaja hovoria, len čítajú otázky z papierov, ktoré im niekto pripravil.

Mečiar vycítil, že môže aj on byť konfrontačnejší, že toto nebude iba pietne spomínanie, a začal šíriť svoje čudné teórie a informácie rôzneho druhu, ktoré nikto nevie dokázať či vyvrátiť. A vyrábal zo seba obeť, lebo kým prezident Klaus je v Česku – napriek všetkému – váženou osobu, jeho stíhali za každej vlády.

To už Václav Klaus znervóznel, hrýzol si pery, nervózne si šúchal ruky.

Cieľom oboch mužov bolo, aby si vyjadrili vzájomnú úctu a chválili sa, ako im politické partnerstvo fungovalo a ako ten rozchod dobre urobili. Mečiar to v lichotení aj dosť preháňal, keď o Klausovi hovoril ako o najväčšom českom politikovi všetkých čias či o politikovi svetového významu.

Klasovi sa to isto páčilo, ale nemohol svojmu partnerovi toto celkom oplatiť. Najmä keď Mečiar v druhej polovici otvoril rôzne konšpirácie, pri ktorých aj Klaus občas s prekvapením nadvihol obočie. Ale vedel, že to nemá zmysel ani komentovať.

A už to strácalo úroveň.

Bol čas debatu ukončiť a Klaus viackrát prosil moderátorov, aby to urobili.

No tí nasilu debatu predlžovali, a to aj čítaním „diváckych“ otázok, lebo „divákov to zaujíma“.

To je hrozná vec mnohých diskusií, keď sa zvrhnú na divácke otázky. Niekde to sedí a je to v poriadku. Ale často je to skôr prejav alibizmu či nemohúcnosti.

V tomto type debaty má sedieť oproti bývalým politikom rešpektovaný skúsený moderátor, voči ktorému majú respondenti rešpekt a dokáže debatu viesť podľa toho, ako sa ona vyvíja.

„My nemáme záujem o túto debatu!“ rozhorčoval sa Klaus, keď debata trvala dlhšie, ako bolo dohodnuté, a strácala úroveň. Moderátori ju už nevedeli zaujímavo posunúť.

Keďže už sa debata stáčala na slovenské vnútropolitické otázky, Klaus sa ohradil, že nechce byť súčasťou tejto diskusie.

Navrhoval Mečiarovi, aby sa obaja poďakovali a odišli, ale Mečiar už chcel využiť jedinečnú príležitosť a rozprávať národu, ako to v skutočnosti bolo a že všetci slovenskí novinári a historici nehovoria o tomto období pravdu. Útočil aj osobne na niektorých ľudí.

Ani vtedy moderátori nepochopili, že treba otočiť alebo skončiť. Stále vyťahovali divácke otázky, lebo „divákov to zaujíma“.

Až kým sa Klaus nezdvihol, po ňom aj Mečiar a neodkráčali. Moderátori zostali obarene sedieť a nezdvihli sa, aby si aspoň podali ruky.

Pocit z celej diskusie tak bol hrozný.

Lenže v tomto prípade netreba zhadzovať vinu iba na Mečiara a Klausa. Sú to starnúci muži, ich hendikepy sú roky známe, sú jasne čitateľní a dalo sa predvídať, ako sa tá debata bude vyvíjať.

Preto ju bolo treba pripraviť inak – nie ako konfrontačnú debatu, pri ktorej moderátori nepočúvali, čo tí dvaja hovoria, ale skôr pozerali do papierov.

Klaus dáva rád najavo dešpekt k moderátorom, nie je to často z jeho strany ani slušné, skôr povýšenecké, ale často je to aj pochopiteľné.

Nový riaditeľ RTVS Machaj často zdôrazňuje dôležitosť dramaturgie pri príprave relácií. A tu zlyhala dramaturgia. Teda dobré nastavenie relácie, dobrý výber moderátora, ktorý by to aj osobnostne ustál a vedel by vycítiť, kam sa to celé uberá a kedy to stopnúť.

Nič z toho nefungovalo. Ostal len trápny pocit všetkých zúčastnených. A v archíve televízie ostane relácia, v ktorej to nefungovalo. Vlastne dačo fungovalo – krása vily Tugendhat.

 

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.