Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Ekológia Spoločnosť
11. január 2022

Klimatická úzkosť

Nenechajme sa paralyzovať. Budúcnosť bola neistá pre každú generáciu

Strašenie hororovým klimatickým koncom sveta nie je východiskom. V deťoch treba pestovať odvahu a zodpovednosť voči svojmu okoliu.

Nenechajme sa paralyzovať. Budúcnosť bola neistá pre každú generáciu

Slovenský klimatický štrajk na Námestí slobody v Bratislave 22. októbra 2021. FOTO TASR – Jaroslav Novák

Klimatická úzkosť alebo environmentálny žiaľ je moderným fenoménom, ktorý klinická psychológia opisuje najmä u mládeže. Popri serióznom skúmaní je však aj predmetom politického a ideologického využitia. Stáva sa argumentačnou palicou v rukách zeleného socializmu, ale aj iných extrémistických ľavicových hnutí, napríklad antinatalizmu.

Aby sme vedeli, o čom chceme diskutovať, je vhodné si najprv zadefinovať základné pojmy.

Samotná úzkosť je bežným javom, v podstate je to strach či obava pred náročnými životnými situáciami, napríklad pri dôležitej pracovnej úlohe, pri ťažkých a rozhodujúcich skúškach – napríklad štátnice, tréma pred verejným vystúpením.

Tieto úzkosti sa viažu na konkrétne situácie a po odznení udalosti skončia v zásade aj obavy. Zároveň ide o tzv. pozitívnu úzkosť, teda stav, ktorý nám pomáha prekonať náročné prekážky. Z evolučného hľadiska ide o známy reflex boj alebo útek.

Problémom sa úzkosť stáva vo chvíli, keď nás strach nemotivuje bojovať alebo utiecť, ale nás paralyzuje. Čeliac reálnej hrozbe, teda ani nebojujeme, ani neujdeme, ale stávame sa pasívnou obeťou udalostí.

Ďalšou úrovňou je úzkosť, ktorá nevyplýva z reálne a bezprostredne hroziaceho nebezpečenstva, prichádza bez zjavnej príčiny a spôsobuje psychické aj fyzické utrpenie. Odborníci delia úzkostné stavy do štyroch základných skupín:

Sociálna úzkostná poruchaNazýva sa aj sociálna fóbia. Prejavuje sa pocitom úplnej obavy a zníženým sebavedomím v každodenných spoločenských situáciách. Človek sa ubezpečuje, že ostatní ho odsudzujú alebo sa mu dokonca vysmievajú.

Špecifické fóbieČlovek pociťuje intenzívny strach z konkrétneho objektu alebo zo situácie, ako sú výšky či lietanie. Strach prekračuje to, čo je zvyčajné, a môže spôsobiť, že sa človek začne vyhýbať bežným situáciám.

Panická porucha Pocit strachu sa objaví náhle. V priebehu záchvatu paniky sa môže objaviť zvýšené potenie, bolesti v hrudi a pocit dusenia sa či neobyčajne silný a nepravidelný srdcový tep. Človek sa môže cítiť ako pri dusení alebo infarkte.

Generalizovaná úzkostná porucha (GAD) – Vyvoláva u človeka nadmerné nerealistické starosti a napätie bez absolútnej a zjavnej príčiny.

Klimatická úzkosť je stav, keď človek pociťuje rôzne symptómy úzkostných porúch, ktoré sú vyvolané reálnym či domnelým stavom životného prostredia. Živená je neustálou konzumáciou negatívnych správ o problematike klímy a o vyhliadkach budúceho vývoja.

Háčik je v tom, že bežný konzument mediálnych správ a sociálnych sietí nedokáže relevantne posúdiť skutočnú frekvenciu problematických javov a porovnať ju s minulosťou. Kým v minulosti boli správy o suchách, záplavách a iných vplyvoch živlov sporadickejšie najmä vďaka charakteru médií – noviny, televízne či rozhlasové správy človek spravidla sledoval raz denne –, internet a sociálne siete priniesli zmenu v tom, že prísun správ je v podstate nekonečný.

A povedzme si rovno, ak je na nejakom mieste na svete všetko v poriadku a nič sa nedeje, do správ sa to zaiste nedostane. Naopak, tragédie, katastrofy a nešťastia sa takmer bez výnimky radia medzi najsledovanejšie udalosti.

Algoritmy vyhľadávačov a sociálnych sietí zároveň ich používateľov uzatvárajú do bublín – prednostne im ponúkajú obsah takého charakteru, aký sledujú najčastejšie. Ak teda niekto so záujmom vyhľadáva správy o klimatických problémoch, umelá inteligencia mu takéto správy začne sama ponúkať. Bublina je potom preplnená katastrofickým obrazom sveta, ktorý padá do priepasti, z ktorej niet úniku.

Hoci ako vysvetľuje Steve Koonin, vedecký tajomník amerického ministerstva energetiky z čias Obamovej vlády, reálna situácia nie je taká katastrofická, ako ju prezentuje väčšina médií, a ani modelovanie vývoja nedokáže zahrnúť všetky premenné, ktoré ovplyvnia to, ako bude klíma vyzerať o 10, 20 či 30 rokov, nehovoriac o horizonte storočia.

Klimatická úzkosť je tiež zviazaná najmä s mladou generáciou, pre ktorú sú základným zdrojom informácií práve sociálne siete.

Prieskumy pocitov

Nedávno uskutočnený prieskum medzi mládežou od 16 do 25 rokov ukázal, že väčšina mladých si myslí, že svet speje do záhuby. Výskumníci z University of Bath vo Veľkej Británii zhromaždili odpovede 10-tisíc mladých ľudí z desiatich krajín naprieč celým svetom.

Otázky sa týkali všeobecných pocitov o klimatickej kríze a o tom, ako vlády podľa respondentov reagujú. Viac ako 45 percent mladých ľudí uviedlo, že ich pocity z klimatických zmien negatívne ovplyvňujú ich každodenný život a fungovanie, 75 percent si myslí (alebo skôr cíti), že budúcnosť je desivá. Viac ako polovica opýtaných (56 percent) súhlasila s tvrdením, že ľudstvo je odsúdené na zánik.

Asi 65 percent mladých ľudí tvrdí, že vlády nerobia dosť, aby sa vyhli klimatickej katastrofe, a 58 percent je presvedčených, že vlády ich zrádzajú. Takmer dve tretiny (61 percent) uviedli, že vlády nechránia ich, planétu ani budúce generácie.

Vlastným prieskumom sa blysla aj slovenská prezidentka Zuzana Čaputová, s ktorého výsledkami sa pochválila aj na nedávnom klimatickom summite v Glasgowe.

Prieskum pre prezidentskú kanceláriu robila agentúra Median SK na vzorke 1001 respondentov vo veku 16 – 35 rokov. Online zber údajov prebiehal medzi 18. a 22. októbrom 2021.

Extrémne alebo veľké obavy z dosahov klimatickej zmeny deklaruje 39 percent obyvateľov Slovenska vo veku 16 – 35 rokov, vo vekovej kategórii 16 – 25 rokov je to 42 percent. Ďalších viac ako 40 percent deklaruje mierne obavy a len približne 15 percent deklaruje malé alebo žiadne obavy. Ľudstvo zlyhalo v starostlivosti o planétu podľa 70 percent respondentov, polovica z nich cíti, že z dôvodu klimatickej zmeny budú ich životy horšie ako ich rodičov, respektíve že budúcnosť je hrozivá.

Až dve tretiny mladých obyvateľov našej krajiny považujú počínanie politikov v oblasti klimatickej zmeny za sklamanie. Ďalších viac ako 57 percent si myslí, že politici klamú o tom, čo robia pre klímu. Rovnako viac ako polovica mladých deklaruje, že politici podľa nich v oblasti zmien klímy zradili budúce generácie.

V glasgowskom prejave z 2. novembra minulého roka Zuzana Čaputová zahrala aj na strunu antinatalizmu, keď sa odvolala na vyššie spomenutý celosvetový prieskum: „Nedávna štúdia z krajín po celom svete ukázala, že 40 percent mladých ľudí zvažuje, či mať kvôli klimatickej kríze deti.“

Tento pomýlený prístup vychádza z presvedčenia, že človek škodí prírode a planéte už samotnou svojou existenciou a na záchranu Zeme treba, aby sa rodilo čo najmenej ľudí, najlepšie žiadni.

Táto filozofia je populárna najmä v krajinách západnej civilizácie, kde má drvivá väčšina z nich už dnes populačné problémy so starnutím a vymieraním. Naopak, najviac ľudí pribúda v rozvojových krajinách, kde si s touto filozofiou ťažkú hlavu nerobia.

Častým „argumentom“ je, že napríklad nie je zodpovedné od ľudí v Bangladéši, aby mali 5, 6, 7, 8, 9 či 10 detí. Mali by zvažovať, ako sa o ne dokážu postarať, a mali by ich mať iba toľko, aby im dokázali poskytnúť relatívne zabezpečený život.

Odhliadnuc od toho, že je prinajmenšom trúfalé hovoriť ľuďom v iných krajinách, koľko majú mať detí, neberie táto argumentácia do úvahy dôležitú skutočnosť, ktorou je obyčajná stratégia prežitia. Tá bola dominantná aj v Európe, a to ešte počas väčšej časti 20. storočia.

Hovorí o tom, že ak máte malú reálnu šancu, že sa vaše deti dožijú dospelosti, je dobré mať tých detí čo najviac. Ak sa aspoň dve či tri dospelosti dožijú, bude sa mať kto o vás v starobe postarať.

Inzercia

A o tom, že prístup k ľudstvu ako k škodlivému faktoru pre prírodu a planétu môže viesť až k brutálnemu násiliu, svedčia slová jedného zo strelcov zo strednej školy Columbine v Colorade v USA v apríli 1999. Zápisky 18-ročného Erica Harrisa cituje známy klinický psychológ Jordan Peterson vo svojej knihe 12 pravidiel pre život:

„Ľudská rasa nestojí za to, aby sme za ňu bojovali, ale stojí za to zabiť ju. Vráťte Zem zvieratám. Zaslúžia si ju omnoho viac ako my. Nič už nemá zmysel. Ak si vybavíte históriu, nacisti prišli s konečným riešením židovského problému: Všetkých ich pozabíjať. Ak ste na to náhodou ešte neprišli, hovorím, VYHUBTE ĽUDSTVO. Nikto by nemal prežiť.“

Rodičia a deti

Poďme späť na slovenskú pôdu. Okrem mladých ľudí a najmä žien, ktoré pre obavu o planétu odmietajú mať deti, tu máme aj inú, organizovanejšiu skupinu mladých žien. Hovorí si Znepokojené matky a vlastné deti sa snaží vychovávať v duchu ideológie klimatickej krízy.

Samy o sebe píšu: „Sme znepokojené blížiacou sa klimatickou krízou, miznutím divočiny a nečinnosťou ľudstva a najmä nečinnosťou a nezáujmom politických elít. Sme matky detí, ktorým nechceme odovzdať planétu s kolabujúcim ekosystémom a pokrčením pliec. Nechceme len tak nečinne čakať a pozerať sa, ako tisíce vedcov bijú už desaťročia na poplach bez adekvátnej odozvy. Dookola a dookola vidíme alarmujúce správy o klimatickom stave našej planéty. Neustále čítame varovania a desivé prognózy vedcov. A svet rieši všetko možné, len nie ten najvážnejší problém, ktorému ako ľudstvo čelíme.“

Vychádzajú z predpokladu, že stav je kritický a takmer nezvratný. Podnietené neustálou konzumáciou alarmujúcich správ, varovaní a desivých prognóz. Toto svoje nastavenie odovzdávajú svojim deťom. Tie sú už od raného veku, na hranici puberty či naplno v nej vystavené fatalistickému pohľadu svojich rodičov na svet.

Činnosť mnohých Znepokojených je zameraná na protesty proti tamtomu či hentomu, na výzvy na akceptovanie alarmujúcich prognóz a slepé nasledovanie jedinej pravdy, ktorou je to, že všetko závisí len od množstva CO2 v atmosfére.

Samy seba uvrhávajú do úzkostných porúch a desivých obáv z temnej budúcnosti. „Žiarivým“ a reprezentatívnym príkladom tohto prístupu je psychologička Miroslava Žilinská zo Slovenskej akadémie vied.

V rozhovore pre portál Ženy v meste opisuje aj vlastné pocity: „Samozrejme, mám s klimatickou úzkosťou vlastnú skúsenosť. Klimatická úzkosť je totiž úplne normálna reakcia na to, že život nás a budúcich generácií na planéte je v ohrození.“

Tvrdí, že je dôležité, aby rodičia informovali svoje deti o zlom stave, v ktorom sa planéta nachádza, a brávali ich aj na protestné akcie. V otázke antinatalizmu síce nezastáva radikálne postoje, v deťoch však vidí nástroj ďalšej kultúrnej revolúcie:

„Každý človek má nejakú uhlíkovú stopu a jeho či jej život má dosahy na prostredie, v ktorom žije. Rozhodnutie mať alebo nemať deti je prirodzene ovplyvnené aj spoločenskými a prírodnými okolnosťami. (...) Zároveň individuálne môžeme cez výchovu detí byť súčasťou kultúrnej zmeny, ktorá si bude viac vážiť iné hodnoty ako majetok a konzumný štýl života.“

Z pozície psychologičky, ktorá sa chce klimatickou úzkosťou zaoberať odborne, by sa však očakávalo, že sa k téme postaví odborne. Bude skúmať jej príčiny, ich pôvod či samotnú existenciu. Toto však vyznieva ako samoterapia.

Ako tvrdí, cestou z klimatickej úzkosti je aktivizmus, spoločné zdieľanie obáv s inými ľuďmi, trebárs na verejných protestoch, pri petičných akciách a podobne.

Áno, tzv. štrajky za klímu sú vhodným nástrojom na ventilovanie odvekej pubertálnej potreby vzoprieť sa staršej generácii a „meniť svet“. Mládež si popritom ani nevšimne, že okrem pádu do ľavicového extrémizmu vlastne bojuje za záujmy toho establišmentu, voči ktorému sa chce vymedziť. Ten už totiž nereprezentujú ropní magnáti, ale špekulanti s cenami emisných povoleniek či poberatelia dotácií na solárne panely. A najmä vlastníci sociálnych sietí a technologických gigantov, ktorí navonok žijú zeleno, obliekajú sa ležérne a sú akoby jednými z nás. No práve oni programujú bubliny, do ktorých sa sami uzatvárame.

Svet sa vždy rútil do záhuby

Trochu odlišný pohľad na víziu budúcnosti v slovenskom prostredí ponúkol v rozhovore pre Denník N Jakub Ptačin, známy slovenský dizajnér a odborník na biznis komunikáciu, spoluzakladateľ organizácie Slovensko.Digital, ktorý podniká tiež v gastrosektore, v ktorom v pandemických časoch zažil aj krušné chvíle.

V rozhovore sa v súvislosti s gastrobiznisom zvrtla téma tiež na otázku obáv z budúcnosti, aj tej klimatickej.

Jakub Ptačin reaguje pomerne predvídavo a v súlade s trendom sebaobviňovania voči budúcim generáciám:

„Bojím sa, že sa ma raz (dcéra) opýta, čo som robil vtedy, keď sa ešte možno nejaké veci dali ovplyvniť či zmeniť. A ja chcem mať pre ňu nejaké odpovede. Keď ide o môj aktivizmus, tam by som asi nejaké odpovede pozbieral. Ale zlyhávam vo veciach, ktoré sa týkajú konzumu – aké mám auto, aké veci si kupujem, koľko si toho kupujem. Postupne sa to mení, ale som presvedčený, že raz moja dcéra absolútne nebude rozumieť tomu, že som používal jednorazové plasty. A ja chápem, že tomu nebude rozumieť, lebo to fakt nedáva zmysel.“

Toto je jedna zo slabých chvíľok Jakuba Ptačina v tomto rozhovore. Väčšinou apokalypticky naladenému redaktorovi zdatne oponuje. Hľadá možnosti aj z negatívnych vyhliadok vyťažiť pozitívnu šancu: „... odpoveď na otázku, či sa svet rúti do záhuby, by asi bola, že sa rúti do záhuby rovnako, ako sa rútil predtým.“

Presne tak. Pred nami tu boli stovky a tisíce generácií ľudí, ktorí čelili nebezpečenstvám, hrozbám a apokalypsám svojich dôb. To, že ľudstvo aj v tejto chvíli existuje, znamená, že poniektorí tieto vlastné výzvy zvládli.

Boli to tí, ktorí neučili svoje deti, že svet je na neodvratnej ceste do záhuby. Naopak, svet síce vie byť kruté a nemilosrdné miesto, no kto má pracovité ruky a bystrý rozum, dokáže sa úspešne postaviť nevedomým živlom. A v pote tváre dorábať svoj chlieb.

Tých, čo rezignovali a buď sa v chorobnej úzkosti utiahli do svojej diery, čakajúc na koniec, alebo bez perspektívy zajtrajška prehýrili dedičstvo, nechcejúc potomstvo, tých už tu niet. Traduje sa – skôr anekdotický – opis neskororímskych dôb. Jazda, ktorá patrila k pýche rímskeho vojska, prijímala len mladíkov z aristokratických rodov. Na sklonku impéria však boli títo mladíci takí spuchnutí obžerstvom, že sa pod nimi lámali konské chrbty. Tak vyzeral svet, ktorý stratil perspektívu.

Konaj lokálne

Zaiste nechceme tvrdiť, že fenomén klimatickej úzkosti neexistuje. Ani to, že utrpenie, ktoré zažívajú tí, ktorí ňou trpia, nie je skutočné a bolestivé. Problém liečby úzkostných porúch spočíva často práve v tom, že kým spúšťač strachu a obáv nemusí byť reálny, a teda nie je možné ho jednoducho odstrániť, bolestivá paralýza postihujúca obete je reálna až príliš.

A ak takéto pocity a stavy paralýzy spoločnosť odovzdáva svojej mladej generácii, ak v nej doslova vývoj úzkostných porúch pestuje, je tu minimálna reálna šanca na odvrátenie aj tých problémov, ktoré skutočne existujú.

Klíma sa nespochybniteľne mení a mení aj možnosti človeka zachovať doterajšie spôsoby života. Niektoré javy sú meniteľné, niektoré na prežitie vyžadujú už iba prispôsobenie sa.

Sústredenie sa len na problém obsahu CO2 v atmosfére nás odvádza od tých ďalších (povedzme hospodárenie s vodou) a takých, ktoré vieme ovplyvniť vo svojom každodennom živote. Napríklad menej odpadu je vždy lepšie ako viac. Je lepšie na kratšie vzdialenosti využiť vlastné nohy ako spaľovací motor alebo si namiesto papáje a manga pochutnať na jablkách a hruškách. Možností je veľa. Existuje napríklad sympatická iniciatíva Zberači – ľudia z vlastnej iniciatívy chodia zbierať odpadky v prírode. Mnoho užitočných drobných vecí sa nájde aj medzi vyššie spomenutými Znepokojenými matkami.

Preto namiesto prezentácie hororovej budúcnosti treba deťom odovzdávať zodpovednosť a disciplínu voči vlastnému okoliu. Ak deti učíme, že si majú po sebe upratať vlastnú izbu, učme ich tiež to, že upratať si po sebe by malo platiť aj všeobecne.

Môžu nás trápiť brazílske dažďové pralesy, ale s tým nič neurobíme nielen ako bežní občania, ale ani ako prezidentka republiky. V ideologickom zaslepení, naopak, môžeme napáchať ešte viac škody. Napríklad keď zruinujeme našich vlastných poľnohospodárov, ak im prikážeme vyhubiť hovädzí dobytok len preto, lebo má vraj brutálne emisie. A potom im bude chýbať maštaľný hnoj na ekologické poľnohospodárstvo.

Úzkosť a strach nás môžu paralyzovať. No môžu nám ukázať aj možnosti, ako potenciálne zlej budúcnosti zabrániť.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva