Anketa Čo vám po dvoch rokoch pandémie pomáha nestratiť nádej?

Trom desiatkam osobností verejného života zo Slovenska aj Česka sme pred Vianocami položili nasledujúcu otázku:

Už takmer dva roky žijeme v pandemických časoch, keď sa striedajú vlny nádeje, smútku aj zúfalstva. Čo vám v tomto čase najviac pomáha nestrácať nádej?
 

František Mikloško, bývalý disident, prvý predseda ponovembrovej SNR a dlhoročný poslanec

1. S manželkou sme trikrát očkovaní, snažíme sa byť disciplinovaní a ostatné nechávame v pokore na Pána Boha.

2. Manželka chodí do práce, keď máme čas, chodíme na výlety do prírody. Ja si tiež robím vychádzky, keď nie iné, idem na hrad, odtiaľ do Starého Mesta, tam si dám dve deci vareného vína, pozorujem ľudí a potom sa premrznutý rád vraciam domov.

3. Čítam knihy a články, píšem svoje príspevky, premýšľam o Slovensku a svete, telefonujem si s kamarátmi, občas sa s nimi stretnem, modlím sa, chodím do kostola. 

Pavol Čekan, vedec

Počas pandémie dobíjam baterky doma v kruhu svojej rodiny, našich troch detí a manželky Maríny. Práve kvôli nim nestrácam nádej, lebo chlapci potrebujú chodiť do školy, potrebujú žiť v zdravej spoločnosti, nech vidia, že veda a medicína nakoniec vyhrajú boj s koronavírusom.

Ale mne dodáva nádej aj naša skupina vedcov, odborníkov a lekárov – Veda pomáha, ktorá vznikla počas pandémie, rieši zložité medicínske, vedecké a celospoločenské problémy tejto pandémie. Navzájom si pomáhame, radíme si, držíme sa nad vodou. Súhlasíme, nesúhlasíme, diskutujeme, hľadáme kompromisy, snažíme sa pomôcť, kde sa dá. Aj týmto svojim kovidovým kamošom môžem vďačiť za to, že nestrácam nádej v tejto dobe.

Simona Magušinová, speváčka

V akomkoľvek ťažšom období mi pomáha hlavne vedomie, že všetko zlé je na niečo dobré a že Boh vie požehnať človeka cez akékoľvek situácie, ak človek chce.

Nádej, že za každým mrakom je slnko, mi dávajú aj maličkosti, ktoré ma potešujú, ako napríklad pekná hudba, dobrá káva, hodnotná kniha, stretnutia s blízkymi alebo dlhé prechádzky, ktoré osviežujú myseľ.

Mikuláš Dzurinda, bývalý premiér

V prvom rade je to moja rodina a jej ústredné postavy – naše vnúčatá. Ony nesú a budú niesť odkaz a posolstvo nás, dnešných dospelých. Najmä kvôli nim nesmieme podliehať skepse či beznádeji. Naopak, máme povinnosť, ale aj šancu prispieť k ich pozitívnemu formovaniu a zmysluplnému životnému prístupu. A to už teraz, od malička.

Na strane druhej chvíle s vnúčikom i vnučkou, ako i celou rodinou nesmierne obohacujú aj mňa samotného a silno ma držia „nad vodou“. Potom je to moja práca a moji kolegovia. Pracujem zväčša s mladými ľuďmi z celej Európy, ale aj zámoria. Z týchto ľudí stále cítim túžbu, ale aj energiu meniť svet k lepšiemu. A to aj v týchto ťažkých podmienkach. Tak sa snažím s nimi držať krok :-).

V neposlednom rade je to aj môj koníček – beh. Bratislava, ale aj naša chalupa na Záhorí majú krásne okolie, kde nachádzam nielen pokoj, ale aj účinný zdroj energie a optimizmu.

No a napokon je to aj môj rozum a svedomie. Svedomiu sa treba venovať. Naučiť sa mu načúvať. A na zdravý rozum sa treba spoliehať. Oboje – rozum i svedomie – treba neustále prehlbovať a rozvíjať. Pandémia – na prvý pohľad možno trochu paradoxne – priestor na takúto autoreflexiu, premýšľanie a hľadanie rozširuje.

Jozef Haľko, pomocný biskup Bratislavskej arcidiecézy

V tomto čase ma najviac drží vedomie, že Ježiš nám ponúka neustále zmŕtvychvstávanie uprostred krízy a ťažkostí. Ježiš je nielen svetlo na konci tunela, ale svetlom už v tuneli.

V tejto logike ma drží aj Božia výzva všímať si druhých a maximálne im pomôcť formou duchovnej aj akejkoľvek inej podpory.

Mirek Topolánek, bývalý český premiér

Asi by ste radi počuli vetu, ktorá sa ponúka. Že je to viera, ktorá mi dáva silu, nádej i útechu. Nie je to však celá pravda.

K metafyzickej viere sa u mňa pri podobných testoch osudu pridáva i celkom praktický gén prežitia. Schopnosť hľadať v každej situácii riešenie, cieľ, vlastné pravidlá. Prekonať ťažkosti, postaviť sa osudu, ísť ďalej. Ochrániť svoj kmeň!

Niekedy sám seba desím kombináciou pokorného spiritualizmu a animálneho atavizmu. Možno to tak má väčšina. A možno je to dobre.

Treťou nohou môjho postoja je určite humor, istá miera sebairónie a ľahkomyseľného fanfarónstva. Starosti si robím, až prídu. Potom si ich nerobím zbytočne… A navyše: „Koho majú obesiť, ten sa neutopí.“ 

Marek Dráb, gynekológ-pôrodník

Usilovnosť je kľúčom. Všetko sa snažím robiť naplno, nech je to čokoľvek. Rovnako musím postupovať, ak chcem byť plný nádeje. S vierou si vyberám nádej, nie strach. Nádej je teda voľba.

Nemôžeš byť plný nádeje aj zúfalstva. Môže sa zdať, že je vzdialená. Dokonca sa zdá, že posledné dva roky je nemožné cítiť nádej. Možno niekto stratil prácu. Alebo sa cíti izolovaný od tých, ktorých má rád. Možno dokonca smútil nad stratou člena rodiny alebo priateľa. A možno v niečom živote spôsobili beznádej autority.

Možno niekto nie je schopný uznávať autoritu, priamu či napríklad tu delegovanú v osobe pápeža. Lekári, právnici, kňazi (mnohí z nich, samozrejme, okrem kňazov, sú zároveň aj politici). Tri rôzne skupiny autorít. Toto sú skutoční hýbatelia dejín posledných mesiacov. Na celom svete, Slovensko nevynímajúc.

Niektorí z nich si svoje dôležité poslanie vysvetlili úplne cynicky, po svojom. Výsledkom boli mraziace boxy „za hradbami“ nemocničných patológií a obrovské rozdelenie. K dnešnému dňu je to číslo 15621. Toľko je mŕtvych… Kto sa teší z toľkých obetí? Dobrý alebo zlý? Ak sa raz spáruje (a to sa s istotou stane) „neviditeľný pavúk“ pomýlených názorov a interakcií, kde na konci uvidia smrť konkrétnej osoby, bude im ťažko.

Advent existuje, aby nám pripomenul, že hoci nás obklopuje temnota a existujú ťažkosti, nádej Vianoc nie je ďaleko. Známa vianočná koleda „Tichá noc“ má text, ktorý tento rok môže v každom z nás rezonovať: Vzrušenie nádeje! Unavený svet sa môže znovu radovať, pretože Tešiteľ sveta je tu!

Juraj Šúst, šéf Spoločenstva Ladislava Hanusa

Nádej a silu čerpám z katolíckej viery. V čase, keď sa má veľká časť spoločnosti tendenciu upínať takmer výlučne len k technickým a materialistickým riešeniam, snažím sa nestratiť zo zreteľa predovšetkým perspektívu večnosti.

Kristína Visolajská, detská lekárka

Napriek všetkému ma fascinuje, ako ľudský um dokáže postupne odkrývať správanie vírusu a nachádzať riešenia pandémie. Je paradoxom ľudstva, že istú časť z nás poznatky vo svojej zložitosti tak presahujú, že ich odmietajú a radšej sa dobrovoľne vystavujú riziku nákazy, aj keď výborné riešenie (očkovanie) majú na dosah ruky.

Počas posledných dvoch rokov som sa o ľudstve a prírode dozvedela veľmi veľa a každodenné nové poznatky (nielen o pandémii) sú to, čo ma so záujmom vytiahne ráno z postele.

Uvedomujem si, že aj ja som tu len dočasu a každý deň je pre mňa novou príležitosťou od Boha urobiť veci lepšie alebo len tak jednoducho a obyčajne stráviť deň, ktorý mi bol darovaný.

Martin Leidenfrost, reportér, spolupracovník Postoja

Pýtate sa, čo mi pomáha nestrácať nádej práve vo chvíli, keď sú všetky dôvody na stratu nádeje. Valcuje nás omikron a netušíme, či sa skončí celá pandémia jedným brutálnym veľkým ohňostrojom alebo či sa ešte potiahne ďalšie roky. Vždy som patril v pandémii k optimistom, takmer vždy som sa v tom mýlil, teraz len dúfam, že zima 23/24 bude už relatívne normálna.

Nechcem si uľahčiť odpoveď a zámerne nedám odpoveď, aká sa od veriaceho očakáva: jasné, že práve Vianoce nám ponúkajú útechu – napríklad také roráty v takmer tmavom kostole pred východom slnka. Ale jednak je taká útecha mnohým Slovákom odopretá (vstup do kostolov je striktne obmedzený) a po druhé, aj u nás v Rakúsku sa prelína horkosť s nádejou, keďže máme síce úplne otvorené kostoly, ale aj rozdelenú a oslabenú Cirkev.

Chcem dať radšej čo najsuchšiu odpoveď: tá síce nesedí veľmi na krajinu, ktorá má momentálne druhý najvyšší sedemdňový priemer úmrtí na počet obyvateľov vo svete (Slovensko), ale predsa zatiaľ platí aspoň pre väčšinu. Utešujem sa tým, že táto zima je predsa len o niečo ľahšia ako tá ostatná. Minulú zimu trčala celá EÚ s výnimkou Švédska v rôznych odtieňoch lockdownu, väčšina krajín päť-šesť-sedem mesiacov, nebolo kam ujsť. V porovnaní s minulou zimou je život pre zaočkovaných teraz pomerne znesiteľný, Európania s výnimkou Slovákov a Holanďanov a neočkovaných v niektorých krajinách (Rakúsko) momentálne netrčia v lockdowne.

Nehovorím, že táto zima nebude ešte veľmi ťažká, ale aj keby omikron čoskoro udrel v plnej sile, budeme mať to najhoršie možno rýchlejšie za sebou ako v minulej zime. To je všetka nádej, ktorú viem ponúknuť.

Anton Hykisch, prozaik, dramatik a autor literatúry pre deti a mládež

Napriek rozličným nástrahám života o dva mesiace oslávim deväťdesiatku. Tie dva roky pandémie sú nepríjemné, ale prežili sme aj horšie nástrahy. Aj mňa desí silnejúca nenávisť v spoločnosti, pohrávanie sa s vojnou blízko našich hraníc, invázia primitivizmu a konzumizmu v médiách.

Ako kresťan a milovník histórie nestrácam nádej, že bude aj lepšie. Najdôležitejšie je nestratiť perspektívu, zachovať si odstup a nadhľad nad každodennosťou. Nevypadnúť zo životného rytmu, natiahnuť budík na nasledujúci deň, stanoviť si úlohy a ciele. Denne pracovať.

Ako plod pandémie som odovzdal do vydavateľstva nový historický román Bezhlavý čas. Verím, že terajší bezhlavý čas nebude trvať večne, ak sa väčšina z nás vymaní z okov každodennej letargie a ľahostajnosti. V tomto znamení želám všetkým požehnané Vianoce.

Alexandr Vondra, český europoslanec

Osobne beznádej neprežívam, som skôr optimistom. Nádej mi dáva, že ľudstvo sa s podobnými výzvami historicky vie vyrovnať. Spoločnosť je priebežne v dejinách vystavovaná rôznym skúškam.

Každý živočíšny druh občas čelí útoku zo strany iného, je to prirodzenosť. Vnímam to ako skúšku našej odolnosti a našou hlavnou úlohou je naučiť sa s vírusom žiť, a nie sa pred ním hystericky schovávať.

Verím, že tvorivý potenciál našej spoločnosti nájde balans medzi ochranou verejného zdravia a slobodou tak, aby výsledkom nebola diktatúra epidemiológov ani mohutný prerozdeľovací socializmus.

Štefan Bučko, herec

Keď sa to začalo, nastavil som sa na dlhšie obdobie, lebo som si predstavil svojich nebohých rodičov, ktorí sa narodili, keď vrcholila 1. svetová vojna a do toho zúrila španielska chrípka. Keď mali 22 rokov, začala sa druhá svetová. A potom v ich najplodnejšom veku komunizmus. Vkladali všetko do Božích rúk.

Toto ostalo aj mne. Dôverujem Božej vôli, to mi pomáha, aby som neprepadol zúfalstvu, lebo mi odišlo priveľa blízkych ľudí.

Snažím sa veľa pracovať. A uvedomujem si, ako som rád so svojou manželkou, dcérou a s blízkymi a že to nie je samozrejmosť.

Cyril Vasiľ, arcibiskup Košickej eparchie

Choroba, ktorá postihla život spoločnosti, je fyzickým zlom. Áno, prináša obmedzenia, vyčerpanie a únavu, prináša smrť. S fyzickým zlom sa však dá bojovať. Tak ako každé iné fyzické zlo, aj toto súčasné sa nakoniec vyčerpá a napriek stratám a bolesti, ktoré spôsobilo, som presvedčený, že ľudstvo prekoná aj túto krízu ako mnohé predtým, ba môže z nej vyjsť dokonca posilnené touto novou dramatickou spoločnou skúsenosťou. Zdrojom nádeje v týchto časoch krízy je naše presvedčenie, je historická skúsenosť ľudstva, že fyzické zlo nie je nevyhnutne tým najväčším zlom.

Pokiaľ nedovolíme, aby sa pri tejto príležitosti zakorenilo v nás aj morálne zlo rozdelenia, rozbrojov, klamstva, nedôvery a malomyseľnosti, tak toto zlo spoločne prekonáme. Ak by sme však nechali voľný priechod morálnemu zlu, ktoré aj pri tejto príležitosti číha na svoju príležitosť, tak by sme v tomto boji utŕžili oveľa horšie rany, možno menej viditeľné, ale o to zákernejšie. A toto nikdy nesmieme dopustiť.

Zdrojom nádeje je teda aj odkaz svätého Pavla z Prvého listu Korinťanom (10, 13): „Skúška, ktorá na vás dolieha, je iba ľudská. A Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať.“

Martin Šuster, ekonóm

Neviem. Zatiaľ nič nepomáha.

Oľga Feldeková, prozaička

Vždy som verila a verím lekárom a ľuďom vzdelaným a povolaným. Dala som sa trikrát zaočkovať, čo do môjho života vnieslo pokoj. Aj keď sa neustále bojím o svoju rodinu a blízkych priateľov, verím, keďže sú všetci zaočkovaní, že nás nič fatálne nečaká. Napriek tomu sa vyhýbam väčšiemu počtu ľudí, obmedzujem aj chodenie po obchodoch. 

Deti sa nám rozleteli po svete, doma som len ja s manželom. Nevieme si to vynachváliť. Aj keď sme spolu dlhé roky, zisťujeme, že je ešte veľa tém a spomienok, ktoré sme ešte neprebrali. Mnohé sú smiešne, teda sa smejeme. Máme ešte veľa neprečítaných kníh a veľa nevypočutej hudby. 

Nechcem však povedať, že je to najlepšie, čo nás a celú spoločnosť postihlo. Keď vyčerpáme veľa spomienok a prečítame veľa kníh, korona sa stratí. Budeme sa usilovať, aby to bolo čím skôr. Časť zodpovednosti leží na nás. Naše deti si nemyslia, že riadime svet, ale nám to nikto nevyvráti...

 

Matej Tóth, športovec, olympijský víťaz

Dlho som nad tým rozmýšľal a priznám sa, že neviem, čo napísať. Na jednej strane sa športu pandémia veľmi dotýka, de facto denne riešime na Dukle aktuálne opatrenia a rôzne obmedzenia pre našich športovcov a aj mňa osobne dosť ovplyvnila (rušením pretekov, posunom olympiády).

Na druhej strane, keď to porovnám so zdravotníkmi, podnikateľmi v gastre, cestovnom ruchu a ďalších oblastiach, ktorí doslova bojujú o prežitie, tak mám pocit, že nie som ten správny človek, čo sa k tejto téme má vyjadrovať.

Osobne neprepadávam zúfalstvu, lebo sme zdraví, sociálne zabezpečení a spoločne zvládame aj tie najhoršie fázy pandémie. Pomáha nám aj to, že vždy myslíme na to, že každá vlna sa musí skončiť. Že o pár dní, týždňov sa situácia zlepší a budeme môcť ísť navštíviť rodičov, deti pôjdu zase do školy.

A každou vlnou si hovoríme, že je snáď už posledná. Aj keď to celé trvá už veľmi dlho a veľmi túžime po návrate do normálneho života, najviac mi pomáha myšlienka na to, že raz sa to skončí. Musí. Či to bude o týždeň alebo o rok, raz sa to skončí.

Miloslav Bahna, riaditeľ sociologického ústavu SAV

Sú to na jednej strane malé pandemické radosti – vďaka online vyučovaniu sme s manželkou mohli sledovať, aký je náš starší syn roztomilo aktívny na hodinách. Alebo skutočnosť, že v časoch pandemických obmedzení ľudia trávili chtiac-nechtiac viac času v prírode.

Teším sa tiež z toho, že napriek očakávaniam zo začiatku krízy sa politikou podpory odvetví postihnutých pandémiou zatiaľ celkom úspešne podarilo vyhnúť významnejším sociálny otrasom či väčšiemu nárastu nezamestnanosti. Aj keď sa nám to nezdá – stále máme vo väčšine ohľadov možnosť žiť takmer tak ako pred koronakrízou.

Navyše, s epidémiou choroby len o jeden rád závažnejšej ako chrípka sme získali ďalšiu šancu na uvedomenie si, že tak ako v minulosti, tak aj v budúcnosti je ľudská civilizácia stále zraniteľná a rôzne „čierne scenáre“ sa môžu raz naplniť. Verím, že nám to bude poučením pri riešení či predchádzaní budúcich – azda ešte závažnejších – globálnych kríz.

Božidara Turzonovová, herečka

Nádej mi dodávajú medziľudské vzťahy, ktoré počas pandémie síce dostali inú formu, ale na druhej strane sme akoby získali viac času na seba navzájom.

Mám na mysli dlhé telefónne rozhovory s deťmi, s vnúčatami, s priateľmi či s kolegami. Napríklad sme si komentovali dojmy z kvalitných seriálov, ktoré som konečne mala možnosť vidieť.

A možno sme aj niečo pochopili. Aspoň ja.

Ivan Mikloš, bývalý minister financií

Nestrácať nádej mi najviac pomáha viera v to, že sa to skončí (aj keď neskôr, ako som si pôvodne myslel), ako aj to, že ja aj moji blízki sme chránení očkovaním.

Takže verím, že to prežijeme v zdraví, omnoho väčšie obavy mám o to, v akom zdraví to prežije naša spoločnosť.

Obávam sa, že čo sa týka medziľudských vzťahov, dôvery medzi ľuďmi a dôvery k inštitúciám, dôsledkov na psychické zdravie ľudí a na vzdelanie mladej populácie a tiež ďalších ekonomických a sociálnych dôsledkov, tie náklady a dôsledky budú horšie, ako bolo nevyhnutné. 

Juraj Karpiš, ekonóm

Perspektíva. Moja prateta sa narodila pred prvou svetovou vojnou. Boli takí chudobní, že ako mladé dievča musela opustiť rodinu a ísť do služby k cudzím ľuďom.

Napriek tomu, že prežila nie jednu, ale rovno dve svetové vojny a najlepšie roky života v komunistickej diktatúre, bola stále veselá, nikdy sa nikomu nesťažovala, naopak, každému ochotne pomáhala. Napriek tomu, čo sa momentálne deje, viem, že  sa máme stále nad pomery, a nikdy by som nemenil.

Roman Joch, vysokoškolský pedagóg, publicista, riaditeľ Inštitútu pre výskum práce a rodiny

Čo mi najviac pomáha nestrácať nádej? Povedomie, že takto podobne žili ľudia aj v minulosti a často aj v horších podmienkach, a nádej nestrácali. Nádej nie je dobré nikdy strácať; zúfalstvo je hriech.

Navyše stále máme možnosť venovať sa zmysluplným aktivitám; čítať si dobré knihy, písať články – či ak sa na to niekto cíti, priamo aj knihy napísať –, hrať sa s deťmi, rozprávať sa medzi sebou.

Život v pandemickom čase je nepríjemný, ale nepreceňujme tragickosť našej situácie; vždy je možné, aby to bolo ešte horšie. Musíme byť vďační za tie dobrá, ktoré máme. Nie sme tými najviac trpiacimi ľuďmi v dejinách ľudstva.

A stále máme niekoľko vecí, ktoré sú isté a na ktoré je možné sa spoliehať: nemyslím teraz to, že v dlhodobej perspektíve všetci zomrieme, ale to, že každá epidémia či pandémia sa nakoniec musí skončiť.

Nevybrali sme si situáciu, do ktorej sme boli vrhnutí, ale v rámci nej sa správajme čo najlepšie a najdôstojnejšie.

Hermana Jaroslava Matláková, rehoľná sestra

Rozmýšľam, čo je to všetko, čo mi pomáha. Napísať – komunita, rodina, modlitba – sa môže zdať ako fráza. Ale nie je to tak. Je to každodenný život, ktorý prináša so sebou mnoho vecí a mnoho udalostí.

Aj ja som sa v určitom čase pristihla pri tom, že mi začalo byť smutno zo všetkého – hlavne z agresie ľudí, ktorá vyplývala z neistoty.

Toto obdobie ma naučilo, že práve v krízových situáciách sa ukáže charakter človeka. A tak sa odhodili mnohé masky. Toto demaskovanie prekvapilo. Ale práve preto ma to viac prinútilo zapustiť korene vo svojej kongregácii, viac sa zaujímať o svoju rodinu, viac sa modliť. 

Marián Zimmermann, psychológ a bežec

Hneď v úvode musím uviesť, že pandémia síce zasiahla do môjho života, ale neprevrátila ho naruby ako mnohým, ktorí prišli o svojich blízkych alebo spôsob obživy. Môj život pandémia skôr upravila. Počas necelých dvoch rokov som zažíval rôzne emócie. Napríklad strach bol nielen na začiatku, ale pri každom zhoršovaní sa situácie. Hnev sa postupne personifikoval jednak do chýb kompetentných, ale ešte viacej do nezodpovednosti utilitaristov.

Ale, samozrejme, boli tu aj pocity šťastia – napríklad keď som dostal negatívny výsledok testu alebo sa podarilo zvládnuť home school a home office pre všetkých členov domácnosti a internet celý deň nepadol. Domáce kváskovanie som neriešil a rovno prešiel na židovský maces.

Friedrich Nietzsche povedal: „Kto má prečo žiť, zvládne každé ako.“ Dať zmysel každému dňu a konaniu jednoducho patrí k životu. V ťažších obdobiach to platí ešte viac. Aj mne všetky vlny a aj útlmy pomáhali zvládnuť nasledujúce zmyslom naplnené „vzťahy“: 1.vzťah k Bohu; 2. vzťah k rodine; 3. vzťah k individuálnym záujmom; 4. vzťah k práci.

Áno, bol som menej v kostole, ale o to viacej sme sa v rodine spoločne modlili a vykonávali si rodinné liturgie. Žijem v rodinnom (trojgeneračnom) dome na dedine, a preto som nepociťoval, napriek všetkým obmedzeniam, žiadnu výraznú sociálnu depriváciu. Spoločné chvíle pri rodinných rozhovoroch, prechádzkach, behoch alebo len pasívnom sledovaní filmov – to všetko viedlo k utuženiu našich vzťahov v domácnosti.

Rovnako mojím šťastím je aj „individuálnosť“ mojich osobných záujmov. Či už je to beh, turistika, literatúra, filmy, alebo starostlivosť o zvieratá. Aj napriek obmedzeniam sa skoro všetko menované dá robiť aj v tom najtvrdšom lockdowne. A na záver práca. Mnoho vecí sa zrazu dalo uskutočniť. Napríklad online porady, práca s klientom, výskum a podobne. A mnoho iných by sa ešte viacej dalo precizovať.

Musím však povedať, že nie všetko, čo som uviedol, vždy a na sto percent fungovalo. Často som v tých vzťahoch pre svoje slabosti zlyhal. To je však celoživotný proces a netýka sa iba obdobia pandémie.

Peter Mihoč, biskup Východného dištriktu ECAV

V uplynulom týždni ubehlo desať rokov od smrti Václava Havla, prvého porevolučného prezidenta, disidenta, ktorý dlhé desaťročia očakával zmenu politických aj spoločenských pomerov v Československu a bol človekom nádeje. Nádej definoval nie ako presvedčenie, že niečo dobre dopadne, ale ako istotu, že niečo má zmysel, bez ohľadu na to, ako to dopadne.

To, čo mi pomáha nestrácať nádej aj v týchto pohnutých časoch, je hľadanie zmyslu a pochopenia situácie, v ktorej sme sa ocitli. Samozrejme, všetci túžime a očakávame koniec časov v obmedzeniach slobody pohybu, ekonomických výkyvov, spoločenskej nevraživosti, hnevu, hoaxov, konšpirácií, očakávame zmenu spoločenskej, politickej aj hodnotovej kultúry. Vnútorne ma však vyrušuje otázka, či skončením pandémie prebehne automaticky aj táto zmena.

Pandémia vyplavila zvnútra ľudí pravdu o ich hodnotách, životnom nastavení, pravdu o hraniciach slušnosti, spolupatričnosti a vzájomnej zodpovednosti. Veľmi zreteľne odhalila, že tak ako neviditeľný fenomén vírusu napadá v ľuďoch imunitne najzraniteľnejšie časti tela, tak podobne aj pandémia nedôvery a nenávisti plazivo zasahuje najzraniteľnejšie oblasti nášho spoločenského aj hodnotového sveta.

Pokračovanie odpovede nájdete na tomto mieste.

Andrea Turčanová, primátorka Prešova

Situácia je veľmi vážna a zrejme už niet takej rodiny, ktorú by pandémia nezasiahla či už chorobou, stratou práce, alebo tou najväčšou stratou – úmrtím blízkej osoby. Medzi ľuďmi, ktorí prehrali boj s covidom-19, sú neraz naši susedia, kolegovia alebo členovia našich rodín. Nádej mi však dávajú slová Zdenky Schelingovej: „Za mrakmi je moje milované Slnko.“

Všetci máme nádej, že každá situácia či problém má svoje trvanie i koniec. Zostáva nám preto veriť, že aj táto pandémia sa raz skončí. Kedy to bude, závisí aj od našej osobnej zodpovednosti. Na to, aby sme rýchlejšie porazili pandémiu, by sme sa potrebovali aspoň priblížiť k úrovni zaočkovanosti západných štátov. Táto téma však naďalej polarizuje celú našu krajinu. Verím, že blížiace sa vianočné sviatky pomôžu napätie medzi ľuďmi aspoň sčasti upokojiť.

Roman Pomajbo, herec

Viera.

Viera v múdrosť. (Zdravý sedliacky rozum.)

Viera v život. (Príroda a zem.)

Viera v spravodlivosť. (Nič nie je náhoda a veci sú tak, ako majú byť.)

Viera v budúcnosť. (Budeme láskavejší, pozornejší, empatickejší.)

Viera v samého seba. (Prebrať zodpovednosť za svoj život.) 

Albert Otruba, cestovateľ, podnikateľ, člen klubu otcov O dve osem

Život sa skladá z dní lepších a horších. Veľmi dôležité je nachádzať pozitíva aj v horších chvíľach. Žije sa nám veľmi dobre a pohodlne. Slováci sa majú najlepšie v histórii. Na dobré sa rýchlo zvyká.

Pandémia nám pripomenula pominuteľnosť vecí. Obyčajné veci sa stali vzácnymi, návšteva starej mamy, omša v kostole, pivo s priateľmi.   

Ja som sa tešil z online vyučovania s dcérami, akoby som sa vrátil do školských čias. Generácie našich rodičov a starých rodičov nemali šancu prežívať školské vyučovanie svojich detí priamo v triedach. Bol to čarovný zážitok! Ako rodina sme trávili spolu oveľa viac času, keď sa dalo chodiť len do prírody, objavili sme v Bratislave a okolí nádherné miesta...  Život je proste krása, paráda. Vždy! 

Igor Bukovský, lekár

Nádej máme v tom, že máme Nádej! Nádej nie je naivita. Kto mal nádej naivnú, tak sa mu už zrútila. Alebo len dúfal. Nesmieme len dúfať. Dúfať je veľmi smutné slovo. Pretože je pasívne. Dúfať je málo. Dúfať je odovzdanie. Nádej a viera sú aktívne. Nádej treba živiť vzdelaním a vieru treba pestovať zvedavosťou a odvahou.

To, čo sa deje, je pokračovanie zúrivého boja medzi Dobrom a zlom. A Boh nám odkazuje, že to nie je boj, v ktorom sme sami, pretože je to boj proti mocnostiam, ktoré ani nie sú z nášho sveta. Nádej som natrvalo získal z viery, že Boh Ježiš ten boj už vyhral – my sa máme iba rozhodnúť, na ktorej strane chceme stáť. To je fantastická Nádej, nie?