Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Koronakríza Spoločnosť
24. november 2021

Reportáž z prešovskej nemocnice

Stačili by dva vpichy a väčšina ľudí by sa sem s covidom nedostala

Strávili sme 12 hodín na covidovej jednotke intenzívnej starostlivosti medzi nezaočkovanými. Zarytých antivaxerov je minimum.

Stačili by dva vpichy a väčšina ľudí by sa sem s covidom nedostala
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Strávili sme 12 hodín na covidovej jednotke intenzívnej starostlivosti medzi nezaočkovanými. Zarytých antivaxerov je minimum.

Štvrtok 18. novembra, presne šesť hodín večer. Pacient počúva z prenosného rádia Rádiožurnál. Zatiaľ čo dezinfikujeme posteľ, dozvedáme sa, že vláda sa po týždni rozhodla zaviesť lockdown pre neočkovaných.

„Neočkovaní si od pondelka kúpia len základné potreby, na pracoviskách bude režim OTP a v čiernych okresoch zostanú reštaurácie zavreté pre všetkých, rozhodla vláda,“ znie s chrčaním z rádia. Neprešiel ani týždeň a všetko je zas celkom inak.

Dôvodom je kritická situácia v nemocniciach. Hospitalizovaných pre covid bolo vtedy takmer tritisíc pacientov (dnes, 24. novembra, už 3 200), pričom viac ako 80 percent nie je očkovaných.

Len pred chvíľou skončil zazipsovaný v čiernom vreci pán Roman, ktorý mal pred osemdesiatkou. Prvá obeť našej 12-hodinovej dobrovoľníckej služby.

Zostala po ňom prázdna posteľ, ktorú treba pripraviť pre ďalšieho pacienta. Nie je čas zamyslieť sa nad jeho odchodom, takto to tu funguje. Pacienta treba vyzliecť, umyť, telo označiť a napokon špeciálne zabaliť. „Niekedy je to tu ako na bežiacom páse,“ hovorí sestrička. Ani nie dve hodiny po pánovi Romanovi zomiera aj 83-ročná pani, bývalá lekárka.

Kým obliekame nové periny, izbou sa ozýva hlas šéfa opozičného Smeru Roberta Fica, ktorý sa pre prijaté opatrenia vlády a obmedzovanie neočkovaných plánuje obrátiť na Ústavný súd.

Na covidovej jednotke intenzívnej starostlivosti na oddelení vnútorného lekárstva prešovskej fakultnej nemocnice, ktorá nesie meno po miestnom významnom priekopníkovi očkovania Jánovi Adamovi Raymanovi, leží 23 neočkovaných pacientov a traja očkovaní.

Ešte predpoludním sme sa spolu s pánom Romanom zhovárali. Žiadal ma, aby som ho posadil na stoličku, obul mu topánky a pobalil ho. Volal synovi. Tvrdil, že po neho o chvíľu príde a odvezie ho domov, kam sa stále pýtal, hoci počas rozhovoru nevedel dokončiť vetu a stále lapal po dychu.

Aj laikovi však bolo jasné, že jeho diagnóza to v žiadnom prípade nedovoľuje. Lekárka interného oddelenia Ľubica Janičinová hovorí, že Roman bol ťažký kardiologický pacient s nadváhou, ale aj s množstvom ďalších chronických ochorení. Do nemocnice ho prijali dvakrát. Prvý raz podpísal negatívny reverz. O tri dni neskôr ho však s veľkými ťažkosťami dýchania prijali znova, tentoraz už na JIS.

Dva dni nato zomrel, a pred smrťou ho neochránili ani dve dávky vakcíny. Podobne ako ďalších osem pacientov, ktorí na covidovej jednotke intenzívnej starostlivosti zomreli za posledný mesiac (od 18. októbra do 18. novembra). Ostatných 30 zosnulých bolo nezaočkovaných.

Zo 40 lôžok až na 250

Nemocnica v Prešove je oproti druhej vlne celoslovensky najvyťaženejšia, na 130 percent. Kým v druhej vlne mala na vrchole 151 pacientov, v tejto tretej prekročila hranicu 200. Aktuálne počet hospitalizovaných mierne klesá, napriek tomu v Prešovskom kraji niekoľko týždňov pribúdal najvyšší počet pozitívnych prípadov na 100-tisíc obyvateľov.

Z pôvodne 40 infekčných lôžok nemocnica spravila až 250. „Postupne sme lôžka pridávali. Dnes to však už nie je o reprofilizácii postelí, ale o ľuďoch, ktorí budú pri nich stáť. Môžete mať aj 500 lôžok, ale nebude toho, kto sa o tých ľudí postará,“ hovorí riaditeľ nemocnice Ľubomír Šarník.

Pacientov je veľa, zdravotníci si po druhej vlne ešte poriadne ani neoddýchli a znova idú do vypätia síl. Situácia, ktorou si dnes prechádzajú nemocnice na východe Slovenska, riaditeľa frustruje. „Však sám najlepšie uvidíte!“

Nemocnica má dnes plných všetkých 26 intenzívnych covidových lôžok na internom oddelení. Obsadené sú aj všetky pľúcne ventilácie, ktorých je 14. V oboch prípadoch drvivú väčšinu tvoria neočkovaní (na pľúcnej ventilácii bol v danom čase očkovaný jeden zo 14 a na jiske traja z 26, hoci dnes môže byť pomer už iný).

Budovy prešovskej fakultnej nemocnice Jána Adama Raymana

Ďalších 170 pacientov sa nachádzalo na covidových oddeleniach, ktorých je v nemocnici hneď niekoľko – na psychiatrii, pediatrii, na reprofilizovanom kožnom oddelení, no najmä na štyroch poschodiach bývalej geriatrie, ktorá v čase pandémie už druhý rok slúži ako hlavný covidový pavilón.

Keďže je málo lekárov internistov, „na covide“ sa striedajú aj urológovia, gynekológovia, dermatológovia, oftalmológovia či ortopédi.

Selekcia pacientov je každodennou realitou

To, kto sa do nemocnice dostane, závisí najmä od rozhodnutia v príjmovej covidovej ambulancii, kde musia v týchto dňoch bežne vyšetriť aj 60 pacientov denne. Z nich hospitalizujú niekedy aj polovicu.

„Ten, kto nemusí byť hospitalizovaný, v nemocnici nie je, ale často sa stáva, že pri kontrole ho pre zhoršenie zdravotného stavu musíme aj tak prijať,“ vraví Martin Miško, lekár internej covidovej jisky, ktorý v prvých dvoch vlnách slúžil na bežnom covidovom oddelení a väčšinu druhej vlny pracoval v príjmovej covidovej ambulancii.

Lekár Martin Miško

Hovorí, že na rozdiel od druhej vlny je tretia agresívnejšia s väčšími návalmi horších pacientov. Lekári musia dnes robiť pre nápor prísnejšiu selekciu na základe ich komorbidít, keďže nemocničné lôžkové aj personálne možnosti sú limitované.

„Opäť sme na kapacitnom strope a musíme pacientov deliť na tých, ktorí majú väčšiu šancu na záchranu, a tých, ktorých sa dá liečiť už len v rámci ich možností,“ dodáva s tým, že na lôžka intenzívnej starostlivosti sa dostávajú najmä pacienti s menším počtom chronických ochorení.

Nástup ťažkostí je pri delte oveľa rýchlejší. „Kým ťažké zápaly pľúc sme v druhej vlne videli po 10 až 14 dňoch, dnes ich vidíme aj po piatich. Niektorí po dvoch dňoch od prijatia na hladké covidové oddelenie musia ísť rovno na pľúcnu ventiláciu.“

Celkovo však prichádzajú pacienti do nemocnice v horšom stave a platí to aj o mladých ľuďoch. Z nich sú takmer všetci nezaočkovaní. Aj teraz sa zdravotníci stretávajú s tým, že práve mladí nakazia svojich rodičov či starých rodičov, ktorí neskôr skončia na ich oddelení.

„Toto v živote nechcete zažiť“

Hoci si podľa prešovských zdravotníkov mladí ľudia myslia, že očkovanie nepotrebujú, sú zdraví a covid ich neohrozuje, v tretej vlne končia s ťažkým stavom v nemocnici častejšie než v druhej.

To je aj prípad 29-ročného neočkovaného Ladislava, ktorý sa len pred dvomi dňami prebral po týždni z pľúcnej ventilácie.

„Zo začiatku ma len dusilo, no po týždni sa to zhoršilo až tak, že som sa už ani nedokázal nadýchnuť. Manželka mi musela zavolať záchranku,“ hovorí Ladislav, ktorý pracuje ako štátny úradník. Covidom sa v rovnakom čase nakazili aj jeho rodičia. Boli očkovaní a prekonali ho s ľahkým priebehom.

Jeho priebeh bol iný. Pomerne rýchly a dramatický. Najskôr ho hospitalizovali na klasické covidové oddelenie na geriatrii, krátko nato ho presunuli na JIS, kde sa však takisto dlho nezdržal. Stav sa mu rýchlo zhoršoval, preto ho hneď previezli na ARO a napojili na pľúcnu ventiláciu. To všetko sa odohralo len v priebehu 14 dní od potvrdenia pozitivity.

„Je tu veľmi veľká kampaň proti očkovaniu,“ hovorí. Vakcíne neveril, lebo jej kvalitu a prípadné vedľajšie účinky nikto negarantuje. Zároveň však očkovanie vo svojom veku nepovažoval za potrebné. Nečakal, že ak by covid aj dostal, mohol by s ním skončiť až v nemocnici.

Tvrdí, že jeho názor na očkovanie ovplyvnili sociálne médiá, názory politikov, ale aj ľudia z blízkeho okolia. „Rozhodnutia robíme, ako najlepšie vieme, ale toto moje najlepšie určite nebolo. Mal som konať inak. Keď vyjdem z nemocnice, určite sa chcem ísť dať zaočkovať.“

Ladislav bol v izbe s pánom Romanom. Keď sme sa rozprávali prvýkrát, museli sme rozhovor prerušiť, lebo pán Roman si neustále skladal kyslíkovú masku, bol nepokojný a chcel zísť z postele. Keď sme sa s pánom Ladislavom rozprávali druhýkrát, pán Roman bol za plentou a čakal na odvoz. V čiernom vreci.

„Je to niečo, čo určite nikdy v živote nechcete zažiť,“ povedal otrasený Ladislav, ktorého doma čaká dcéra s manželkou.

Krátko po tom, čo videl meter od seba, sa rozhodol hneď zavolať neočkovanému bratovi, aby sa išiel dať zaočkovať. „A už sa aj prihlásil,“ dodáva Ladislav. Súhlasí, že ho môžeme odfotiť, ale len pod podmienkou, že sme zaočkovaní a podporujeme očkovanie, inak nie je k dispozícii.

Jeden z mála, čo sa vrátil

Sestry na internom oddelení potešilo, že sa Ladislav z pľúcnej ventilácie dostal. Hoci najskôr veľmi nespolupracoval a bol depresívny, je len jedným z troch, ktorí sa za predchádzajúce dva týždne z ARO vrátili späť na jisku. Pritom na pľúcnu ventiláciu v danom čase poslali vyše 20 pacientov.

„U nás viac ako polovica ľudí prežije, ale ARO? Tam teraz ľudí vo veľkom vyvážajú, je to hrozné,“ hovorí zdravotná sestra Mária. Kým v druhej vlne sa podľa nej ešte aj starší ľudia po ventilácii vracali, teraz sa to deje veľmi ojedinele.

Vraví, ako nedávno na ARO zomrela aj 32-ročná žena, ktorá nechala po sebe sedemročného syna. „Až do samého konca bola proti vakcíne, ale aj tak si takýto koniec nezaslúžila.“ Keď je najhoršie a pacient nemá veľkú perspektívu, na ARO púšťajú blízkych aspoň na desať minút. Poslednýkrát sa rozlúčiť.

„Neviem si ani prestaviť, čo to bude v januári a vo februári, ak aj delta zmutuje. To tu budú už aj pätnásťroční umierať?“ pýta sa 27-ročný ošetrovateľ Jozef Vaško, ktorý na covidovom oddelení robí od 15. januára a hneď v prvej službe mu zomreli traja pacienti.

Ošetrovateľ Jozef Vaško

Muži sa na oddelení zídu, lebo práca s pacientmi, ktorí sú zväčša obézni, je pre sestry náročná. Rovnako tak vtedy, keď pacienti zomrú. „Minule sme mali 165-kilový exitus (úmrtie, pozn. red.). Keby mi nepomohli chalani z ARO, neviem, čo by sme si počali.“

Napätie vrcholí, keď nie je nič voľné

Úmrtnosť pacientov s covidom, ktorí si vyžadujú umelú pľúcnu ventiláciu, je podľa primára oddelenia anestéziológie a intenzívnej medicíny Borisa Mavrodieva medzi 60 až 65 percentami, čo je viac ako v druhej vlne.

„S pacientom sa rozprávate a v priebehu pol hodiny sa jeho zdravotný stav môže tak zhoršiť, že s ním musíte bežať na ventiláciu alebo vám zomrie priamo na pracovisku. A keď je na ventilácii, potom už len čakáte, či sa z toho dostane alebo nie,“ vraví vrchná sestra Ľubica Klembárová, podľa ktorej je delta taká rýchla, že sa človek nestihne nad sebou ani poriadne zamyslieť a už leží na ARO.

Na pľúcnu ventiláciu sa dostávajú len najperspektívnejší pacienti. To, či sú očkovaní alebo neočkovaní, nehrá žiadnu rolu. No očkovaných, ktorí by ju potrebovali, je málo. 

Od septembra prijali na pľúcnu ventiláciu sedem očkovaných covidových pacientov, čo zo všetkých predstavuje zhruba 12 percent. Očkovaní väčšinou nepotrebujú ani len „high flow“, teda vysokoprietokový kyslík.

V čase našej dobrovoľníckej služby bolo na ventiláciu napojených 13 neočkovaných a jeden očkovaný pacient. „Naša doterajšia skúsenosť ukazuje, že očkovaný pacient potrebuje ventiláciu tri až šesť dní, neočkovaný desať a viac dní. Samozrejme, za predpokladu, že tak dlho prežije,“ konštatuje primár oddelenia anestéziológie Mavrodiev.

Počas našej služby sa podarilo na pľúcnu ventiláciu previezť až dvoch pacientov, čo bol na pomery nemocnice veľmi dobrý deň, lebo inokedy sa to pre obsadenosť ventilácií takto nepodarí. Neraz vznikajú napäté scény, keď ventiláciu potrebuje ďalší pacient a v nemocnici už nie je voľný prístroj.

„Až to sú skutočné nervy a situácia, ktorá veľmi zle vplýva na psychiku zdravotníkov,“ dodáva Mavrodiev na margo toho, keď lekári vyčerpajú všetky možnosti, ako pacientovi pomôcť, a stávajú sa bezmocnými.

Na umieranie sa zvyknúť nedá

Na covidovej jednotke intenzívnej starostlivosti o dve poschodia vyššie je pomer úmrtí lepší, ale aj tam zomierajú denne dvaja, niekedy aj traja ľudia. Sú však aj horšie dni.

„Keď som slúžil minulú nedeľu, tak nám na jiske zomrelo sedem ľudí za 24 hodín,“ hovorí lekár Martin Miško, podľa ktorého je to veľká záťaž na psychiku. Deň pred našou dobrovoľníckou službou, 17. novembra, podľahlo covidu v celej nemocnici až 24 ľudí.

Podľa Miška sa na umieranie zvyknúť nedá. „Keď začínala vo veľkom tretia vlna, v noci som sa budil na to, ako sa mi sníva, že mi umiera jeden pacient za druhým. S tým sa človek nevie len tak vyrovnať. Snažíte sa cez to preniesť, ale nie je to jednoduché,“ vraví a dopĺňa, že podobné čísla pacientov i obetí v tretej vlne vôbec nečakal.

„Myslel som si, že tretia vlna bude na úrovni prvej. Po lete sme mali nádej, ale že sa v takom krátkom čase dostaneme na opakovaný vrchol, ktorý ešte preskočíme, to prekvapilo aj nás.“

„Neviem si predstaviť, ako by sme v zdravotníctve fungovali, keby to takto malo byť stále, každý rok,“ dodáva jeho kolegyňa Ľubica Janičinová. Nevie pochopiť, že napriek vakcíne, ktorá tomu všetkému mohla z veľkej časti predísť, je tretia vlna ešte horšia.

„Stačili dva vpichy a väčšina ľudí by tu nebola,“ vraví lekárka Ingrid Baranová, ktorá sa obáva, že tretia vlna ešte porastie, bude pomalá, dlhá, no najmä zlá.

Zdravotníci však podľa vrchnej sestry Klembárovej znášali úmrtia horšie v druhej vlne ako teraz. Jej samej na covidovom oddelení počas druhej vlny zomrel svokor.

Striedajú sa po mesiaci, odísť neplánujú

Zdravotníci na covidovom oddelení rotujú na mesačnej báze. Vrchná sestra Ľubica Klembárová hovorí, že je to veľmi dôležité v rámci ich psychohygieny, aby nerobili len náročnú covidovú, ale aj bielu medicínu a dokázali si oddýchnuť nielen od skafandrov, ale aj od toľkého počtu úmrtí. „Nie každý dokáže spracovať toľké úmrtia v takom krátkom časovom intervale.“

Vrchná sestra Ľubica Klembárová

Aj na covidovej internej jednotke intenzívnej starostlivosti pracujú zdravotníci z iných oddelení. Ide najmä o sestry, zdravotných asistentov a sanitárov. Podľa Klembárovej majú momentálne na výpomoci sestry zo psychiatrie, z neurológie, ortopédie, gynekológie, geriatrie, traumatológie i urológie. Dokopy 17 ľudí. Dovolenky sú momentálne pozastavené.

„Len so zamestnancami interného oddelenia by sme to personálne nepokryli. Klobúk dole pred zdravotníkmi z iných oddelení, ktorí tak rýchlo dokázali nabehnúť na náš systém práce. Toto je úplne iná medicína. Už len chodiť 12 hodín v skafandri nie je žiadna výhra.“

Prácu na covidovej jiske mnohí z oddelenia nazývajú „školou života“, no zvládli by to aj bez nej. Kým v prvej vlne im ľudia tlieskali a v druhej poďakovali, v tretej im niektorí už len nadávajú.

Hoci na mnohých vidieť únavu a vyčerpanie, predsa chodia dlhé hodiny v skafandroch v respirátore so štítom, nosia troje rukavíc a musia si dvakrát premyslieť, kedy sa najedia, napijú a pôjdu na toaletu, na prácu sa nesťažujú, nestrácajú ani motiváciu, ani nehovoria, že plánujú zo zdravotníctva odísť. No zlepšenie podmienok pokladajú za nevyhnutnosť.

Inzercia

„Viete, na východe to nie je také. Po ťažkej službe si oddýchneme, zreštartujeme a ideme ďalej,“ hovoria niektoré sestry.

Riaditeľ nemocnice Ľubomír Šarník tvrdí, že ich veľkou výhodou na rozdiel od nemocníc na západnom Slovensku je to, že Ukrajina ani Poľsko nie sú pre tunajších zdravotníkov lákavé a do Viedne aj Brna je ďaleko. Napriek tomu sú s počtom zdravotníkov na hrane.

Zdravotníci sú podľa neho právom nabrúsení, že sa na nich zabúda, a keď hovoria, že nechcú robiť nad rámec, nemožno sa im čudovať, lebo idú dlhodobo nadoraz.

„Nariadiť zdravotníkom v tomto čase pracovnú povinnosť nie je riešenie, len odsunutie problému. Posúvame si horúci zemiak. Vláda to musí riešiť. My by sme im radi zdvihli platy, ale nie je z čoho. Zdravotníctvo je podfinancované a z nášho rozpočtu na to nemáme peniaze.“

Kňazi chýbajú, s pacientmi sa nemá kto rozprávať

Sestry si nevedia vynachváliť kňazov, ktorí im vo veľkom pomáhali počas druhej vlny a teraz chýbajú. „Boli fantastickí a nesmierne nám pomohli. Mali skončiť o pätnástej, ale keď sme nestíhali, tak povedali, že ostanú až do večera. Vtedy ste pochopili, že to pre nich nie je práca, ale misia,“ hovorí zdravotná sestra Mária.

Kňazi pomáhali so všetkým – ľudí kŕmili, prebaľovali aj umývali, no najmä s nimi veľa komunikovali.

„My na to nemáme čas. Musíme pacienta stopnúť po dvoch-troch vetách, lebo nás čakajú ďalší pacienti. Aj preto pacienti čakali na farárov niekedy viac ako na lekárov,“ dodáva.

Potvrdzuje to aj lekárka Ľubica Janičinová. „Pacientom chýba psychická podpora, nemáme čas sa s nimi rozprávať a dávať ich dokopy po tom, čo si tu prežili. V tomto boli kňazi skvelí. Ľuďom veľmi pomáhalo už len to, že sa mali s kým pozdieľať.“

Sestry sa zhodujú, že s kňazmi bola na oddelení úplne iná atmosféra. „V najťažšom období sme tu zažili vnútorný reštart. Poznali už aj naše osobné príbehy, priniesli pokoj. Veľmi nám chýbajú,“ znie od viacerých zdravotníčok.

Ich stálu prítomnosť oceňovali aj príbuzní pacientov. „Rodiny sa po smrti do telefónu často pýtali, či sme ich príbuzného stihli zaopatriť. Keď sme povedali, že sa tak stalo, vraveli, že to je to najviac, čo sme mohli urobiť. Boli veľmi radi, že aspoň ich dušička bola spokojná.“

Odvaha končí za bránami nemocnice

V nemocnici je až 80 percent všetkých covidových pacientov neočkovaných. Lekári na jednotke intenzívnej starostlivosti sa zhodujú, že mnohí sa vakcíny boja a pri rozhodnutí ich ovplyvňujú ľudia z blízkeho okolia, najmä rodina, kamaráti, kolegovia v práci, ale i politická situácia.

„Často povedia, že však nikam nechodia, sú doma, na dôchodku, tak načo im to je,“ vysvetľuje lekárka Janičinová

Jej kolegyňa Ingrid Baranová tvrdí, že 80 percent pacientov ani presne nevie vyjadriť, prečo sa nedali zaočkovať a prečo vakcíne neveria. „Mali pocit, že sa ich to netýka. Potom sa pýtajú ľudí, ktorým veria, ale tí tomu vôbec nerozumejú a povedia im, že očkovanie je zlé.“

Lekárka Ingrid Baranová

Stretávajú sa aj s tým, že im pacient povie, že mu obvodný lekár očkovanie radšej neodporučil.

Niektorí pacienti, ktorí to aj spätne ľutujú, sa však na pľúcnu ventiláciu už nedostanú, pretože sú tu mladší, perspektívnejší pacienti, ktorí ju potrebujú tiež. Na JIS ležia podľa lekárov vyslovení antivaxeri len veľmi výnimočne.

„Šikovní ľudia sa učia na chybách druhých, hlúpi na svojich. Máme však aj nepoučiteľných extrémistov. Jedna pani nám pred zaintubovaním kričala, že covid neexistuje. I keď len Boh vie, do akej miery bola ešte pri zmysloch,“ vraví lekár Miško.

Naráža na to, že ľudia pre nedostatok kyslíka blúznia, sú často nervózni, agresívni, ale i zmätení, vystrašení a vyčerpaní. Niektorí nechcú vôbec spolupracovať, trhajú si infúzie, kanyly, skladajú kyslíkové masky alebo odmietajú ležať v posteli, preto musia byť k nej dokonca priviazaní. Mnohí majú pocit, že sa topia.

V prípade tých, ktorí aj napriek ťažkému covidu popierajú ochorenie, ide podľa lekárky Janičinovej zväčša o starších ľudí. „Hoci je s nimi zle, vravia vám, že covid nemajú a očkovať sa nedajú. Situáciu, v ktorej sa ocitli, si nechcú pripustiť.“ Ľutuje ich, že sa trápia, a pritom by sa nemuseli. Lekári sú v prešovskej nemocnici zaočkovaní bezmála takmer všetci.

„Vakcínu nepotrebujem, skúšam experiment“

Jedným z pacientov, ktorí pokladajú pandémiu za umelo vytvorenú, je pán Marián, bývalý riaditeľ základnej školy v Prešove, ktorý má už po sedemdesiatke. „A prečo by som mal byť zaočkovaný? Vakcína je experiment na ľudstve.“

Keď ho sestrička na vozíku prijíma, vraví mu, či sa nebojí, že to nemusí dopadnúť dobre. Pán Marián sa zasmeje a  zadýchane odpovie: „Nebojte sa, bude dobre.“ Sestrička si v jeho neprítomnosti povzdychne: „Len aby to naozaj tak bolo.“

Pán Marián žije s manželkou. On je nezaočkovaný, ona áno, ako aj zvyšok rodiny. To, že sa manželka dala zaočkovať, mu neprekáža. „Vakcína je sloboda,“ dodáva s iróniou v hlase. Hovorí, že vakcínu nepotrebuje, lebo nevyhľadáva prostredie, kde by sa vystavoval vírusu, s manželkou sa pred nákazou maximálne chránia a jedia potrebné vitamíny. Covid však vraj dostal od svojich zaočkovaných príbuzných.

Zároveň vraví, že skúša experiment. „Chcel som vidieť, aký priebeh budem mať ja ako neočkovaný a moja manželka, ktorá sa dala zaočkovať. Chvalabohu, že sa dala, veľmi to oceňujem, lebo nemala žiadne príznaky.“ Spätne však nebanuje, že on sa očkovať nedal, lebo za najlepšiu prevenciu covidu považuje prekonanie ochorenia a získanie prirodzenej imunity.

K vakcíne nemá dôveru a postupne menuje dôvody: bola rýchlo vyvinutá, nepoznáme jej dlhodobé účinky, no hlavne ide o biznis farmafiriem a neprofesionálne rozhodnutie covidových odborníkov.

Dôveru v ňom nevzbudzuje ani to, že vakcína nemá dlhodobý efekt. „To sa budeme očkovať každého pol roka? Štvrtou, piatou, šiestou dávkou, bohvie dokedy?“

Jeho 91-ročný švagor zomrel na covid aj po tretej dávke. Neverí však, že to bolo naozaj na covid. Podľa neho za to mohli jeho urologické problémy, ktoré mu počas covidu neliečili. Pán Marián je presvedčený, že keby nebol silný „kardiak“, v nemocnici by neskončil.

Hoci je so zápalom pľúc na covidovom oddelení už týždeň, po ležiačky nemôže dýchať, a preto už radšej tri dni ani nespí, len sedí, nie je stopercentne presvedčený o tom, že covid aj naozaj má. Pľúca ho vraj nebolia.

Pozitívny PCR test ani zápal pľúc pre neho nie sú dôkazom, že má covid a nie bežné respiračné ochorenie.

Pacientov nesúdime, ale liečime

„Neteší ma, že si ľudia nedajú vôbec povedať, no ja pacientov nemám súdiť, ale liečiť. Inak by to bolo pre mňa veľmi ťažké nielen v čase pandémie,“ hovorí lekár Martin Miško. Skôr ako tvrdohlaví pacienti ho hnevá, že by sa mohol venovať aj iným pacientom, no na nezodpovednosť neočkovaných doplácajú aj očkovaní, ktorým sa prekladajú plánované operácie, čo ich ohrozuje na živote.

Lekárku Ingrid Baranovú už niekedy nebaví presviedčať ľudí o tom istom stále dookola. „Sama už niekedy rezignujem, poviem im fakty o očkovaní a dúfam v ich zdravý úsudok.“ 

Kto je pevne presvedčený o nezaočkovaní a nechá sa strhnúť facebookovými hoaxmi, toho už nezmeníte a nepresvedčíte, vraví aj vrchná sestra Klembárová. „Treba ľuďom stále vysvetľovať, že covid je oveľa horší experiment pre telo ako vakcína,“ dopĺňa ho sestra Mária.

Sestry sa zhodujú, že ich poslaním nie je moralizovať, ale pomáhať. Napriek tomu ich hnevajú tí, ktorí covid aj po príchode na jisku naďalej bagatelizujú a neľutujú svoje rozhodnutie, i keď sú vo veľmi zlom stave.

„Pokiaľ si ľudia nevstúpia do svedomia, tak tu bude štvrtá, piata aj šiesta vlna,“ hovorí ošetrovateľ Vaško.

„Nech sa pýtajú rodín, ktorým zomrel príbuzný. Čo by dali za to, keby ho mohli dať predtým zaočkovať,“ vraví, no dodáva, že majú aj takú skúsenosť, že ani úmrtie blízkeho pozostalých nepresvedčilo o nutnosti očkovania. „Možno by ich presvedčilo len to, keby boli pri lôžku a videli, ako sa trápil, keď zomieral.“

„Bez vakcíny by som už ležala v truhle!“

Jednou z troch očkovaných pacientkov na jednotke intenzívnej starostlivosti je 75-ročná bývalá sestrička Božena Sekeráková. Zo všetkých pacientov aj na svoj vek vyzerá zdravotne najlepšie.

Nakazila sa od svojho takisto zaočkovaného manžela takmer osem mesiacov po druhej dávke. Zatiaľ čo manžel mal priebeh ochorenia veľmi mierny, pani Božene silný kašeľ napriek liečbe neustupoval a po týždni sa dostala do nemocnice. Sanitku si zavolala, až keď si nedokázala zmerať ani krvný tlak. Tá ju rovno odviezla na covidovú jisku. V minulosti totiž prekonala infarkt.

Po pár dňoch v nemocnici sa cíti oveľa lepšie a rada by šla domov, ale ešte nemôže, keďže má teploty a potrebuje absolvovať ďalšie vyšetrenia. Kým je však pozitívna, musí ostať na covidovom oddelení.

To, že dostala covid napriek očkovaniu, ju nehnevá. „Očkovanie mi určite pomohlo, priebeh som nemala vôbec dramatický. Každý má svoj názor, ale ja by som bez vakcíny už asi ležala v truhle!“

Očkovať sa dala najmä preto, aby mala ľahký priebeh v prípade, že covid dostane. „A presne toto sa stalo. Sama na sebe som zistila, že to funguje, však mi skoro nič nie je,“ hovorí čiperná pani. Ako vraví, vakcináciu neľutuje, a keď bude zdravá, pôjde neskôr aj na tretiu dávku.

Tú nestihla aj iná pani pred časom hospitalizovaná na JIS. Druhú dávku dostala pred viac ako šiestimi mesiacmi. V domove sociálnych služieb čakala na tretiu, ale skôr ako ju dostala, nakazila sa covidom, ktorému nakoniec v nemocnici podľahla.

V nemocnici majú však aj 60-ročnú kolegyňu, ktorá dostala covid už tretíkrát. Prvý raz ešte počas prvej vlny, keď bola takmer bez príznakov. Druhýkrát počas druhej vlny, už po očkovaní. Vtedy mala taký zlý stav, že viac ako týždeň sa o ňu starali jej kolegyne na JIS, ale dostala sa z toho. A hoci len nedávno dostala aj tretiu dávku, covid má aj po tretíkrát. Tentoraz je to ako ťažšia chrípka, maróduje už takmer mesiac.

Jej príklad je však raritou. Podľa lekárky Ľubice Janičinovej majú na JIS minimum pacientov, ktorí prekonali covid. Jej kolegyňa Baranová však dodáva, že pred mesiacom mali na oddelení aj jedno úmrtie tridsiatnika po prekonaní covidu. Ochorenie mal pred rokom a nedal sa zaočkovať.

Očkovaní na jiske sú podľa lekára Miška spravidla buď onkologickí pacienti, ľudia po transplantáciách, alebo v prípade starších ide o ľudí s mnohými chronickými ochoreniami. Napriek tomu majú aj títo ľudia často podstatne lepší klinický priebeh než mladší neočkovaní.

Problémom je aj chýbajúca prednemocničná starostlivosť

Lekár internista Martin Miško však hovorí, že isté percento ľudí dnes prichádza do nemocnice v pokročilom stave a musia byť prijatí priamo na JIS.

Aj v tretej vlne majú podľa jeho slov veľa tých, ktorí sa do nemocnice dostať vôbec nemuseli, čím nenaráža len na očkovanie.

„Keby covidových pacientov kvalitne zmanažoval a liečil obvodný lekár, mnohých sme tu vidieť nemuseli,“ vraví a vyzdvihuje prácu tých, ktorí sa pacientov neboja a nemajú problém ich vyšetriť.

Zdravotníci v nemocniciach sa opäť stretávajú s problémom neordinujúcich obvodných lekárov a absentujúcej prednemocničnej liečby.

Dnes majú síce veľkú oporu v monoklonálnych protilátkach, ktoré pri včasnom podaní majú až 90-percentnú účinnosť v tom, že dokážu zabrániť hospitalizácii, mnohí však prichádzajú do nemocnice príliš neskoro, keď im už protilátky nepomôžu.

Stalo sa však aj to, že sa s covidom do nemocnice vrátil taký pacient, ktorému monoklonálne protilátky už raz pomohli. Na Slovensku podľa lekára Miška zanedbávame prevenciu a potom čakáme zázračné lieky.

Sestry na oddelení spomínajú aj na bizarné príhody pacientov. Jedného obvodný lekár odmietol vyšetriť a kázal mu kašľať do telefónu, inému ako liečbu okrem vitamínov nariadil len vetranie s tým, že skôr ako po desiatich dňoch sa ukazovať nemá. A už sa ani neukázal, lebo skončil v nemocnici.

Niektorí obvodní lekári v preddôchodkovom či v dôchodkovom veku si podľa nemocničných zdravotníkov radšej zobrali dovolenku a vyvesili na dvere tabuľku, na ktorej je napísané, že v prípade covidových ťažkostí treba ísť priamo do covidovej ambulancie.

Dodávajú, že mnohí pacienti môžu obvodnému lekárovi len zavolať, napísať mail, požiadať o predpísanie lieku. Niektorí lekári vyslovene nechcú, aby k nim pacienti prišli osobne, no dovolať sa im je nemožné. „Ordinovať len po telefóne je nonsens,“ rozhorčujú sa niektorí zdravotníci.

Vrchná sestra Ľubica Klembárová pozná aj obvodných lekárov, ktorí si počas pandémie zrušili obvod. „Dovŕšili dôchodkový vek a viac sa nestarali, kam ľudia pôjdu, či im bude mať kto zobrať kartu.“ Na druhej strane tí, ktorí ostali, majú podľa nej priveľa pacientov a nemajú čas na všetkých, hoci robia od rána do večera.

Z covidového oddelenia počuť aj výčitku voči obvodným lekárom, že neobvolávajú starých chronicky chorých ľudí, aby sa prišli dať zaočkovať, a nevyvracajú ich zneistenia o vakcíne, naopak, neraz ich ešte priživia. Niektorým sa nechce ľudí poslať na vyšetrenie, radšej im očkovanie pre ich diagnózu rovno neodporučia.

„Potom sa netreba čudovať, že máme takú nízku zaočkovanosť starších a toľko ľudí v nemocniciach. Keď som očkovala minulý týždeň, to bola teda prehliadka. Samí antivaxeri, ktorí sa prišli dať zaočkovať len pod tlakom nových opatrení. Ale fajn, že aspoň prišli,“ vraví o svojej skúsenosti jedna zo sestier.

 

Foto Postoj/Adam Rábara

 

V pôvodnej verzii reportáže sme uviedli, že pán Roman bol neočkovaný. Bola to nesprávna informácia od službu konajúcich lekárov a pri autorizácii pred publikovaním nebola odstránená. Príslušnú pasáž textu sme opravili. Za chybu sa ospravedlňujeme rodine pána Romana aj všetkým čitateľom. 

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva