Kresťanský stredovek Brzda alebo motor vzniku modernej vedy?

Keďže Krištof Kolumbus ešte neobjavil, že Zem je guľatá, ľudia ešte stále veria, že žijú na doske. Medicína nenapreduje, pretože ľudské mŕtvoly sú považované za posvätné a obhliadky mŕtvol a pitvy sú zakázané. Iba neskorší renesanční hrdinovia a dobrodruhovia ako Leonardo da Vinci alebo Vesalius začínajú tajne pitvať ľudské telá a svoje zápisníky o pitvách starostlivo skrývajú pred spiatočníckou katolíckou cirkevnou cenzúrou.

Intelektuálne poburujúci obraz, však?

Plochá Zem a zakázané pitvy?

Žiaľ (alebo našťastie), uvedený obraz o stredoveku je historicky úplne nepravdivým klišé. Nič podobné sa v dejinách neudialo.

Všetci vzdelaní ľudia v stredoveku (v čase Kolumba aj pred ním) vedeli, že Zem je guľatá. „De Sphaera Mundi“ bol názov obľúbenej stredovekej učebnice o astronómii, ktorú napísal anglický učenec Johannes de Sacrobosco (okolo r. 1200 – 1256). Kniha tvrdila, že nielen Zem, ale všetky nebeské telá sú guľaté.

Podobným historickým nezmyslom sú aj tvrdenia o zakázaných pitvách. V stredovekej Európe sa pitva stala bežnou súčasťou výučby anatómie, a to aj preto, lebo ľudské telo bez duše nebolo považované za posvätné.

Leonardo Da Vinci uskutočnil na prelome stredoveku a novoveku bez zákazov rozsiahle anatomické štúdie na viac ako 30 telách vo Florencii, Miláne a Ríme. Vesalius bol flámsky anatóm, ktorý je považovaný za zakladateľa modernej anatómie. V roku 1540 verejne pitval v Bologni. Vesalius ako prvý spochybnil staré predstavy rímskeho lekára Galena o anatómii mozgových komôr. Nebol pritom žiadnym bojovníkom proti stredovekému náboženstvu. Svedčí o tom napríklad fakt, že v roku 1564 podnikol náboženskú púť do Jeruzalema (pričom počas cesty naspäť ochorel a zomrel).

Vesalius pritom nebol prvým, kto robil pitvy. Mondino de Luzzi (1270 – 1326) napísal zbierku praktických pitevných cvičení (Anathomia) na univerzite v Bologni už pár stoviek rokov predtým.

Mýtus „temného stredoveku“

Mýty o viere stredovekých ľudí v plochú Zem a o zákazoch pitiev vznikli oveľa neskôr. Šíril ich napríklad Andrew White, zakladateľ a prvý prezident Cornellovej univerzity. Tvrdil, že Vesalius vykonávaním ľudských pitiev riskoval „najstrašnejšie nebezpečenstvá a najmä obvinenie zo svätokrádeže na základe učenia cirkvi“.

Žiaľ, podobné mýty sa šíria naďalej aj dnes. Napríklad asi najčítanejšia súčasná kniha o dejinách ľudstva Sapiens od Yuvala Harariho vybavila vzťah stredoveku a vedy stručne. Uviedla imaginárny príklad roľníka z trinásteho storočia, ktorý sa pýtal kňaza na pavúky a bol kňazom odmietnutý, pretože také vedomosti v Biblii neboli.

Faktom je, že v stredoveku sa začala doba prenikavého a rýchleho technologického pokroku, na konci ktorého Európa predstihla zvyšok sveta. Viacerí historici sú presvedčení, že „vedecká revolúcia“ 16. storočia bola výsledkom vývoja, ktorý odštartovali náboženskí učenci už začiatkom 11. storočia. Historici vedy myšlienku „temného stredoveku“ opustili.

Stredoveká kritika Aristotelovej fyziky

Newton napísal: „Ak som videl ďalej, bolo to preto, že som stál na pleciach obrov.“ Vo svojom liste Robertovi Hookovi myslel pritom najmä na Descarta a Hooka. Na akých ďalších pleciach stáli Newton, Galilei a iní priekopníci modernej fyziky a prírodnej vedy?

Ich mená sú, žiaľ, známe iba v úzkom kruhu historikov vedy. Je však dôležité si ich pripomenúť, pretože ukazujú obmedzenosť klasického naratívu, že po antickej dobe vzdelanosti prišla doba temna, ktorú osvetlili až Kopernik, Galilei a Newton.

Pierre Duhem a iní ukázali, že stredovekí učenci ako Jean Buridan (francúzsky kňaz z 13. storočia) zohrali kľúčovú úlohu pri vyvracaní aristotelovského pohľadu na fyziku.

Buridan a neskôr biskupi Albert Saský a Mikuláš z Oresme (Nicolas Oresme) rozvinuli a spopularizovali teóriu tzv. „impetu“ na vysvetlenie pohybu objektov (impetus = tlačenie vpred, popud, impulz, hybnosť). Prvé základy teórie impetu vznikli už v 6. storočí (Ján Philoponus) a nájdeme ich aj u islamských mysliteľov (Avicenna, Al-Baghdadi, Al-Bitruji). Modernú stredovekú verziu vypracoval Buridan, ktorý zaviedol impetus ako nový termín.

Základnou chybou Aristotelovej fyziky bol predpoklad, že na pohyb je potrebná neustále prítomná sila. Teória impetu tento mylný predpoklad odstránila, pretože hlásala, že objekt v pohybe zostane v pohybe aj bez prítomnej sily. Tým Buridan, Oresme a iní otvorili cestu k novej newtonovskej fyzike používajúcej pojem zotrvačnosti. Galileiho analýza pohybu padajúcich telies bola postavená na fyzikálnych (kinematických) princípoch vypracovaných už v 14. storočí v Oxforde a Paríži. V súlade s tým vidia niektorí historici ako Pierre Duhem v Buridanovi intelektuálneho predchodcu Galileiho.

Existujú ďalšie príklady, ktoré vyvracajú klišé, že stredovekí učenci boli nekritickými obdivovateľmi Aristotela. Napríklad Robert Grosseteste (1170 – 1253), anglický teológ a filozof, prvý kancelár Oxfordskej univerzity a biskup Lincolnu, prispel k optike tým, že prvýkrát spomenul lom svetla ako jeden z mechanizmov vzniku dúhy. Prekonal tým Aristotelovu teóriu dúhy.

Zaujímavé tiež je, že jeho dielo De Luce je jedným z prvých pokusov opísať nebo aj zem pomocou jediného súboru fyzikálnych zákonov. Navyše Grosseteste sformuloval vlastnú, z nášho hľadiska veľmi modernú teóriu zrodenia vesmíru v explózii a kryštalizácii hmoty, ktorá viedla k vytvoreniu hviezd a planét. Svoje myšlienky napísal sedem storočí pred teóriou Veľkého tresku. Jeho dielo dokonca inšpiruje vedcov aj v 21. storočí (pozri napr. modernú publikáciu o matematickom modelovaní Grossetesteho kozmológie).

Dali by sa vymenovať ďalšie príklady stredovekých učencov, ktorí svojou prírodovedeckou aktivitou vyvracajú mýtus o protivedeckom stredoveku. Napríklad Albert Veľký (1200 – 1280), dominikánsky biskup v Regensburgu a učiteľ Tomáša Akvinského na Parížskej univerzite, považoval empirické štúdie za dôležité a bol jedným z najlepších botanikov stredoveku.

Alebo Roger Bacon (1214 – 1294), anglický františkán, napísal na žiadosť pápeža Klementa štvrtého Opus Majus o matematike, optike, experimentálnej vede a predvídal neskoršie vynálezy ako mikroskopy, ďalekohľady, okuliare, lietajúce stroje, hydrauliku a parné lode.

Prečo sa moderná veda zrodila v Európe?

Zárodky vedy spojené so vzdelanosťou vznikali v rôznych civilizáciách. V Číne, Indii, Grécku, v islamských krajinách. Moderná veda však z takých zárodkov vznikla iba v Európe. Je zaujímavé pýtať sa prečo.

Na vznik vedy iste vplývali geografické, ekonomické, politické a iné faktory. Niekoho však prekvapí vplyv filozoficko-teologických faktorov.

Zdá sa, že stredoveké myslenie prispelo k rozvoju modernej vedy aj vďaka svojej rozumu naklonenej (racionalistickej) teológii. Alfred North Whitehead, slávny matematik a filozof, postrehol, že „najväčším prínosom stredoveku k vzniku vedeckého hnutia je [...] neotrasiteľná viera v to, že každá jednotlivá udalosť sa dá dať do korelácie s predošlými udalosťami dokonale definovaným spôsobom, ktorý ilustruje všeobecné princípy (kauzalitu). Bez tejto viery by bolo ohromné úsilie vedcov bez nádeje. Ak porovnáme túto myšlienkovú líniu v Európe s postojmi iných civilizácií ... zdá sa, že pre vznik [takéhoto] myslenia existuje iba jeden zdroj. Musí pochádzať zo stredovekého neústupného zdôrazňovania racionality Boha“.

V duchu aristotelikov Alberta Veľkého a Tomáša Akvinského sa v kresťanskej teológii presadila úcta k používaniu rozumu, zmyslov, logiky. Nie je preto prekvapujúce, že stredovekí scholastici významne prispeli k rozvoju logiky (napríklad Peter Hispánsky). Takúto aristotelovsko-scholastickú úctu k racionalite vidíme napríklad aj u pátra Browna, ktorý v Chestertonovej detektívke Modrý kríž odhalil páchateľa vydávajúceho sa za katolíckeho kňaza: „Zaútočili ste na rozum. To je zlá teológia.“

Zjednodušene sa dá povedať, že k vzniku modernej prírodnej vedy na kresťanskom Západe prispelo aj to, že v stredovekých polemikách (našťastie) získali prevahu empiricky orientovaní aristotelici (napríklad Tomáš) nad niekedy antiempirickými platonikmi (napríklad Bonaventúra).

Do tejto zjednodušenej schémy však nepatria napríklad aritmetike, geometrii a astronómii naklonení platonici vplyvnej Chartreskej školy ako Thierry z Chartres. Dominikáni na čele s Tomášom Akvinským definitívne pokrstili Aristotela.

Ako vystihol Chesterton, keď sa vtelenie stalo ústrednou myšlienkou západnej civilizácie, „bolo nevyhnutné, aby sa návrat k materializmu uskutočnil v zmysle vážneho ocenenia hmoty a pôvodu tela. Po zmŕtvychvstaní Krista bolo nevyhnutné, aby vstal z mŕtvych aj Aristoteles“. „Platón mohol opovrhovať telom; ale Boh ním neopovrhol. Zmysly boli ... posvätené.“ Tým dostalo skúmanie sveta zmyslami (empiricky) odobrenie priamo od najvyššej božskej autority.

Súčasťou stredovekého kresťanského racionalizmu bolo, že stredovekí učenci verili, že Boh stvoril materiálny vesmír s poznateľnými zákonmi. Preto Isabell Stengersová vo svojej knihe Poriadok z chaosu, ktorú napísala s nositeľom Nobelovej ceny za fyziku Ilyom Prigoginom, vyjadrila údiv nad novovekou vedou: „Je podivné, že sebestačnosť vedcov prežila odchod stredovekého Boha a odvolanie epistemologických záruk poskytovaných teológiou.“

Katolícky historik vedy Stanley Jaki si dokonca myslel, že na vznik novovekej vedy bolo kresťanské myslenie nutnou podmienkou. Nazval preto jednu zo svojich kníh Ježiš – Spasiteľ vedy (The Savior of Science).

S takýmto silným záverom nemusíme súhlasiť (pozri nižšie kritiku od Noaha Efrona), ale pozitívny vplyv zdravo empirických a racionalistických aspektov stredovekého kresťanstva na vývoj vedy sa nedá ignorovať.

Ich prekvapivo pozitívny vplyv vynikne, ak ich stručne porovnáme s dominujúcimi myšlienkovými prúdmi iných civilizácií.

Islam a Čína

Prečo sa vzdelanosť a začiatky vedy začali sľubne rozvíjať v islame, ale nerozvinuli sa do vedeckej revolúcie?

Je to komplexná otázka, na ktorú sa názory historikov vedy rôznia. My si veľmi skrátene a zjednodušene všimneme jeden aspekt.

Na rozdiel od kresťanského Západu, v islame v spore racionalistov (napríklad Avicenna, Al-Farabi, Averroes, mu'taziliti) a antiracionalistov (napríklad Al’Ghazali) nadobudli (nanešťastie) prevahu antiracionalistické a antiempirické teologické prúdy.

Príliš silný Boh v niektorých teologických prúdoch nedával veľký priestor pre emancipáciu rozumu a slobody človeka. Aristoteles (aj Platón) boli niektorými mysliteľmi odmietnutí a s nimi aj pojem materiálnej kauzality a prírodných zákonov, ktoré by boli do istej miery nezávislé od priameho Božieho pôsobenia (napríklad Al’Ghazali).

Prírodná filozofia, ktorá sa vyučovala na kresťanských stredovekých univerzitách a z ktorej sa neskôr oddelila moderná veda, sa postupne stala vo väčšine islamských myšlienkových prúdov kontroverznou alebo splynula s teológiou. Nestala sa dominantným, a už vôbec nie inštitucionalizovaným myšlienkovým prúdom.

Dnes existujú zaujímavé aktivity niektorých islamských učencov oživiť sčasti zabudnuté racionalistické prúdy v pestrom spektre islamského myslenia zo skorých stredovekých čias, keď islamská vzdelanosť ďaleko predčila vzdelanosť kresťanskú. Počas 13. a 14. storočia však začala islamská veda upadať, a aj keď stihla pravdepodobne ovplyvniť dokonca aj Kopernika, veľa z nej v 15. storočí nezostalo.

Príčinou bola spomenutá postupná dominancia konzervatívnych prúdov v islame a tiež vnútorné i vonkajšie vojnové nepokoje a ekonomický úpadok.

Podobne ako islamskí antiracionalisti, aj stará Čína na rozdiel od stredovekej Európy neverila v jednoduché, rozpoznateľné prírodné zákony. Čínske myslenie v súvislosti so zrodením vedy podrobne skúmal historik vedy a sinológ Joseph Needham. Opísal napríklad iróniu čínskych učencov 18. storočia týkajúcu sa víťazstiev modernej vedy, ktoré im prišli ohlasovať jezuiti.

Myšlienka, že príroda (so svojou subtílnou komplexnosťou) sa riadi jednoduchými, rozpoznateľnými zákonmi, bola pre nich príkladom antropocentrickej hlúposti.

V kontraste s takýmto myslením veľa vplyvných stredovekých mysliteľov verilo, že vesmír bol stvorený rozumným Bohom ako spoľahlivo fungujúci stroj alebo hodiny – ako „Machina Mundi“. Boli podľa Biblie presvedčení, že Boh „mierou, počtom, váhou usporiadal všetko“ (Múd 11:20) vo vesmíre. Preto ich cieľom bolo „odhalenie racionálneho poriadku a harmónie, ktoré do neho Boh vložil a ktoré nám zjavil v jazyku matematiky“ (Kepler).

Túžba racionálne spoznať vesmír viedla k dôležitému a jedinečnému stredovekému vynálezu – k vzniku univerzít. Prvé univerzity (napríklad Paríž, Oxford, Cambridge) vznikli už v 11. až 13. storočí a položili inštitucionálne základy slobodného bádania, ktoré chýbali napríklad v islamských krajinách alebo Číne.

Mnohých by prekvapilo, aké boli slobodné a nezávislé. Nathan Schachner o nich napísal: „Univerzita bola miláčikom, rozmaznaným dieťaťom pápežstva, ríše, kráľa a komunít. Pyšné univerzity boli zahŕňané nepretržitým zlatým prúdom výsad. Výsad, ktoré nemali obdobu, predtým ani potom. Ani posvätná hierarchia cirkvi nemala slobodu najchudobnejšieho žobravého vedca, ktorý sa mohol uchádzať o univerzitnú ochranu.“

V Bazileji prebehol ku koncu stredoveku bizarný súdny proces. Kohút, o ktorom sa hovorilo, že kladie vajíčka, bol odsúdený na smrť a spálený za porušenie Božích zákonov prírody. Joseph Needham položil zaujímavú otázku: „Bola azda v kultúre, v ktorej sa mal neskôr narodiť Kepler, nutná duchovná klíma umožňujúca súdne stíhanie kohúta znášajúceho vajcia?“ Duchovná klíma viery v racionálneho Boha a vesmír ovládaný jeho zákonmi?

Novoveká kríza vzťahu medzi vedou a katolíckou vierou

Znamenajú významné príspevky stredoveku k vytvoreniu priaznivých podmienok pre zrod modernej vedy, že sa ako katolíci môžeme s uspokojením potľapkať po pleci a tému uzavrieť?

Žiaľ, vo vzťahu medzi katolíckym kresťanstvom a vedou prišlo – paradoxne až v neskorom stredoveku a novoveku – k viacerým negatívnym udalostiam a nešťastnému vývoju.

Teraz nemám na mysli iba kauzu Galilei, ktorá bola komplexná a ktorej priebeh nezodpovedá bežnému klišé o protivedeckej cirkvi (pozri napríklad nižšie odkaz na podcast a článok k tejto téme). Skôr mám na mysli fakt, že v novoveku sa cirkev a katolícke kresťanstvo stiahli – najmä ako reakcia na protestantskú a osvieteneckú kritiku – do akéhosi intelektuálneho obranného kŕča.

Stále síce vznikali významné príspevky k prírodnej vede zo strany katolíkov, stačí spomenúť napríklad zakladateľa genetiky Gregora Mendela, priekopníka geológie Nicolasa Stena, astronóma a fyzika Ruđera Boškovića, pioniera seizmológie Jamesa Macelwana, matematického logika Josefa Bocheńskeho alebo otca myšlienky Veľkého tresku kňaza Georga Lemaîtra.

Avšak stredoveká otvorenosť voči novým myšlienkam a symbióza medzi túžbou spoznávať Božie zákony v prírodnej vede a v teológii boli v novoveku narušené strachom, nedôverou a obranným postojom voči mimokatolíckym myšlienkam. Sčasti to bolo isto spôsobené militantným antikatolicizmom niektorých osvietencov a reformátorov. Ale to neospravedlňuje až dodnes do istej miery pretrvávajúce, príliš defenzívne utiahnutie sa cirkvi do katolíckej ulity. Z obrannej ulity začal katolíkov pomaly ťahať až Druhý vatikánsky koncil. Uzavretosť je pritom pravým opakom katolíckosti (katolícky znamená univerzálny, všetko zahŕňajúci).

Výstižným príkladom toho, do akých slepých ciest nás doviedla obranná „mentalita obliehanej pevnosti“ (Petráček), je smutný vývin katolíckej biblickej vedy na prelome 19. a 20. storočia.

Vnútrokatolícky zápas o zohľadnenie vedeckých poznatkov a metód pri výklade Biblie výborne opísal a zanalyzoval Tomáš Petráček vo svojej knihe Biblia a moderná kritika. Podozrievavosť a strach v cirkvi z „modernizmu“ viedli k tomu, že katolícki priekopníci novej (tzv. historickokritickej) metódy, ako napríklad Marie-Joseph Lagrange alebo Alfred Loisy, boli prenasledovaní a cenzurovaní. Katolícku biblistiku to značne spomalilo.

Historický vývoj jednoznačne ukázal, že udávanie a cirkevná cenzúra v mene boja proti modernizmu boli úplne pomýlené. O niekoľko desaťročí neskôr (síce neskoro, ale predsa) Pápežská biblická komisia zverejnila výborný dokument, v ktorom prijala historickokritickú metódu ako dôležitú pre výklad Biblie v cirkvi (mimochodom, do slovenčiny ho preložil Miroslav Kocúr). V tomto konflikte bola, žiaľ, katolícka hierarchia na čele s vtedajšími pápežmi dlhú dobu na strane protivedeckej až iracionálnej. Paradoxne, zohral v tom úlohu aj vtedajší novotomizmus (ako filozofický nástroj proti modernizmu), čo možno spôsobilo, že svätý Tomáš sa – pre odmietanie empirického prístupu k Biblii vo svojom mene – zopárkrát v hrobe obrátil. 

Späť k pokrokovej stredovekej otvorenosti

Odborná diskusia o kontinuite a diskontinuite medzi stredovekou a modernou vedou nie je ukončená a pokračuje. Ako si však myslí historik vedy David Lindberg, výrazné prvky kontinuity sa nedajú poprieť (napríklad v spomínanej optike, kinematike, astronómii, anatómii).

Sociológ náboženstva Rodney Stark si na základe histórie vzniku vedy dokonca myslí, že „[k]resťanstvo nie je iba zlučiteľné s vedou, ale vytvorilo ju“. Či už si myslíme ako Stark alebo Jaki, že stredoveké kresťanstvo vedu zrodilo, alebo ako Whitehead, Stengersová a Prigogine, že vytvorilo filozoficky priaznivé prostredie pre jej vznik, alebo ako Lindberg, že pripravilo pôdu pre revolučnú novú vedu 17. storočia, ani jedno z týchto hodnotení nepopiera významný vedecký príspevok kresťanského stredoveku. S tým by asi súhlasili všetci súčasní historici vedy.

Napríklad historik vedy Noah Efron síce považuje Starkov a Jakiho názor, že (iba) kresťanstvo zrodilo modernú vedu, za mýtus, ale aj on priznáva, že je v ňom „niečo pravdivé a dôležité“. (Pozri jeho kapitolu v knihe Galileo goes to jail and other myths about science and religion.)

Možno sa všetky tieto pohľady dajú zjednotiť v závere, že viaceré veľké civilizácie (vrátane islamu) pozitívne prispeli k ťažkému a dlhému „zrodu“ prírodnej vedy.

Prípravy „pôrodu“ modernej vedy vyvrcholili v príspevkoch stredovekého kresťanstva, a to najmä založením univerzít. Stredoveké univerzity vyvolali nezvratné „pôrodné kontrakcie“ modernej vedy a spustili alebo urýchlili jej „pôrod“, ktorý dnes nazývame vedeckou revolúciou.

Prírodné vedy sa v rámci židovsko-kresťanskej civilizácie úspešne etablovali a emancipovali. To ukazuje, že medzi teológiou (alebo svetonázorom/filozofiou) a prírodnou vedou samými osebe konflikt neexistuje.

Konflikt už z definície môže existovať iba medzi proti-vedeckými a pro-vedeckými (vede priateľskými) formami teológie (alebo svetonázoru/filozofie). História vzniku vedy nám ukazuje, že filozofické predstavy o vesmíre môžu podporovať alebo, naopak, brzdiť rozvoj prírodných vied.

Kiežby kresťanstvo nezabudlo na svoje vede a racionalite otvorené stredoveké myšlienkové prúdy a snažilo sa ich oživovať a obnovovať. Iba tak môže zotrvať v plodnom dialógu s dnešnými prírodnými (a humanitnými) vedami.

(Ďakujem Andrejovi Zemanovi z Pravidelnej dávky za prečítanie a kritické poznámky k textu.)