Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Kultúra
20. november 2021

Ľubomír Feldek o majstrovi Cipárovi

Mirovou smrťou je ma menej

Tvorili a priatelili sa spolu takmer sedem desaťročí. Spisovateľ Ľubomír Feldek spomína na zosnulého výtvarníka Miroslava Cipára.

Mirovou smrťou je ma menej

Ľubomír Feldek počas tlačovej konferencie Činohry Slovenského národného divadla v Bratislave 26. októbra 2017. Foto TASR/Martin Baumann

Ako ste sa spoznali s Miroslavom Cipárom?

Poznali sme sa už z čias žilinského gymnázia a už tam vychádzal školský časopis, kde sme spolupracovali. Pravda je však taká, že intenzívnejšia spolupráca vznikla až v Bratislave. Cipár išiel po gymnáziu na Vyššiu školu pedagogickú, ktorá bola na Kalinčiakovej ulici. Bola to výborná škola. V roku 1954 som tam zhodou okolností išiel aj ja, ale vtedy už Cipár končil a išiel na Vysokú školu výtvarných umení, kde na začiatku študoval grafiku u profesora Hložníka. V tom čase som sa počas štúdií zamestnal vo vydavateľstve Mladé letá. Písal sa rok 1957. Bol to zaujímavý rok, lebo aj keď už nebol taký politický odmäk ako po Chruščovovom nástupe, lebo medzitým bola v októbri 1956 maďarská revolúcia, predsa ešte dožíval ten ottepeľ, ako Rusi nazývajú odmäk.

Ako mladý redaktor som v Mladých letách dostal na starosť zorganizovať súťaž na knižky a leporelá pre najnižšie vekové ročníky. Do tejto bezvýznamnej súťaže sa mi podarilo nahovoriť mnohých mladých, talentovaných ľudí. Zúčastnili sa na nej neskoršie veľké mená slovenskej poézie, i keď vtedy to boli len začiatočníci alebo outsideri. Napríklad Miroslav Válek bol v tom čase outsider, pracoval v Družstevnom obzore, mal na starosti žatvu a podobné témy, bol nedoštudovaný, mal kádrové problémy. Ale v roku 1957 sa aj on stal redaktorom Mladej tvorby. Stacho študoval medicínu, Mihalkovič v Pardubiciach chemické inžinierstvo. Boli sme mladí, tie mená nezneli tak ako dnes, ale na tej súťaži Mladých liet sa zúčastnil celý rad takýto ľudí.

Ako to dopadlo?

Súťaž vyhrala Stachova Čokoládová rozprávka, na ďalších miestach sa umiestnili Válkove Kúzla pod stolom a moja Hra pre tvoje modré oči. Po vyhlásení výsledkov som šéfovi výtvarnej sekcie Lacovi Kyseľovi povedal, že keď sa do tej súťaže prihlásilo toľko mladých ľudí a študentov, tak by vydavateľstvo mohlo dať tieto knižky študentom aj ilustrovať. Povedal, že to je výborný nápad. A tak sa stalo, že víťaznú Stachovu Čokoládovú rozprávku ilustroval Albín Brunovský a moju Hru pre tvoje modré oči ilustroval Miro Cipár. Bol to náš knižný debut, tam sa začína naša spoločná dráha.

S majstrom Cipárom ste boli okrem odbornej spolupráce aj priatelia. Aký to bol človek, ako by ste ho charakterizovali?

Miro Cipár, môj celoživotný priateľ, bol nielen vynikajúci umelec. Bol to vzácny, čestný a aj veriaci človek. A ďalšie prívlastky ho zdobia ako občana. Miro bol pri obnove demokracie v roku 1989, k jeho menu teda patrí aj prívlastok demokrat.

Miro bol dobrý manžel a dobrý otec. Svedčí o tom aj fakt, že na túto otázku stačí odpovedať takto stručne. Niet k tomu čo dodať. Miro nebol prípad pre bulvár. Popri láske k rodine ho zdobila aj láska k jeho rodnému kraju, ktorý rád obohacoval svojimi dielami.

Raz, keď som ho tam, v osade Semeteš na jeho rodných Kysuciach, ešte za študentských čias navštívil, zvolal som, že je tam tak pekne, že by sa to nemalo volať Semeteš, ale Semsateš. Mirovi sa tá moja skomolenina tak zapáčila, že ju po rokoch dal odliať do bronzu. Ktovie, či sa to nestalo ešte pred Hrou pre tvoje modré oči a či to slovo SEMSATEŠ nie je náš spoločný debut. V každom prípade to svedčí o tom, že Miro Cipár pochádzal z pekného kúta Slovenska, a tak nečudo, že bol celý život hrdý kysucký vlastenec.

Charakter človeka sa ukáže v ťažkých situáciách. Ako pán Cipár prežíval náročné udalosti svojho života?

Miro bol synom otca, ktorý ako jediný­ iba zázrakom prežil hromadnú popravu, keď fašisti 20. apríla 1945 popravovali 22 občanov osady Semeteš, patriacej k Cipárovej rodnej Vysokej. Miro mal vtedy desať rokov, ale pri záchrane otcovho života sa správal ako muž. Nikoho teda nemôže prekvapiť, že z toho desaťročného chlapca vyrástol antifašista.

Počas vášho takmer 70-ročného priateľstva ste žili v náročných spoločenských pomeroch. Ako pán Cipár vnímal komunizmus a ako reagoval na temné stránky tohto režimu?

Naša generácia mala to šťastie, že umelecky dozrela v období takzvaného odmäku po Stalinovej smrti v roku 1953 a potom, čo Chruščov v roku 1956 demaskoval Stalinove zločiny. Vtedy si vydýchol celý svet. To však neznamená, že tvorivá sloboda bola zadarmo. Každý umelec si ju musel vybojovať – a to predovšetkým sám na sebe. To, že sme sa toľkí venovali tvorbe pre deti, nebola náhoda. Duch aj vkus dieťaťa je slobodný, a preto pre moderného umelca vždy bolo dieťa nielen adresátom, ale aj vzorom.

Tvorba Mira Cipára bola – iste aj vďaka jeho permanentnej záľube v ilustrovaní kníh pre deti – slobodná po celý jeho život. Vrcholným prejavom jeho lásky k slobode bola však aj jeho politická angažovanosť, ktorej najkrajším okamihom bolo, že dokument nežnej revolúcie číslo 1 podpísaný jedenástimi umelcami vznikol práve v jeho dome.

Aké sú podľa vášho názoru najhodnotnejšie umelecké diela Miroslava Cipára?

Miro bol predovšetkým grafik, ilustrátor a maliar, no uspokojenie nachádzal aj v dizajne a značkovej tvorbe. Žijeme v prostredí, v ktorom nás ustavične oslovujú jeho značky, a ani si to neuvedomujeme.

Spomeniem však ešte jeden z jeho talentov, ten, ktorý je možno najmenej známy. Miro Cipár bol aj sochár. Vie o tom napríklad Turzovka, obohatil ju súsoším Drotár a džarek. Kysuckí drotári preputovali celý svet a ani Miro Cipár sa nebál sveta. Vystavoval v Amerike, v Japonsku a v ďalších krajinách. Na celý rok sa aj s rodinou vybral do Indie, kde pôsobil ako výtvarný expert vo vydavateľstve Children’s Book Trust v Dillí. Jednou z jeho prvých úloh tam bolo dať grafickú tvár detskému časopisu Agni. Ako tak na tej koncepcii pracoval, uvedomil si, že čosi podobné robil už na Slovensku – dával tvár časopisu pre deti, ktorý mal rovnaký formát aj rovnaké zameranie. Povedal to aj majiteľovi indickej firmy.

Inzercia

„Ako sa volal ten slovenský časopis?“ bol zvedavý pán Šankar Pilai.

„Ohník,“ odpovedal mu Miro Cipár. A potom sa zase on opýtal: „A čo vlastne znamená názov vášho časopisu Agni?“

A dozvedel sa, že to znamená ohník.

Miro Cipár bol aj svetobežník, ktorého si však, kamkoľvek by sa zatúlal, vždy našla aj inšpirácia z domova.

Nesmierne talentovaný umelec, ale zároveň skromný a skutočne slobodný človek. Sedí táto stručná charakteristika Miroslava Cipára?

Iste, no z Mirových vlastností by som chcel spomenúť ešte jednu jeho vlastnosť, a to jeho slušnosť nielen v konaní, ale aj v reči, čo iste súvisí aj s dobrou výchovou, ktorú dostal v rodine svojich rodičov a ktorú potom zveľaďoval vo vlastnej rodine. No zrejme to súvisí aj s jeho nábožnosťou. A určite to súvisí aj s jeho zdržanlivou povahou.

Od Mira som za celé tie desaťročia, čo sme sa priatelili, nepočul jediné vulgárne slovo. A takisto keď sa pozriete na to, čo maľoval či kreslil, ani tam nenájdete nikde nijaký motív, ktorý by mohol prekážať prudérnejšiemu publiku. A pritom Miro Cipár rozhodne nebol prudérny a dobre vedel, že nahé ľudské telo patrí odjakživa k obľúbeným témam najlepších výtvarníkov. No on sa bez tejto témy zaobišiel.

Ba opravujem. Celkom sa nezaobišiel. Keď ilustroval Aristofanovu Lysistratu, nemohol sa téme nahoty vyhnúť. Nuž sa jej nevyhol – a ilustrácie k Lysistrate patria k vrcholným číslam jeho ilustrátorského umenia.

V čom vám osobne Miroslav Cipár už teraz chýba?

Už som to viac ráz povedal, pretože lepšie to povedať neviem. Verné priateľstvo Mira Cipára ma sprevádzalo takmer celý život, od žilinských gymnaziálnych rokov až do jeho poslednej chvíle. Ak si môžem pomôcť mottom z Hemingwaya: „Nepýtaj sa, komu zvonia…“

Mirovou smrťou je ma menej.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva