Katarína Nádaská patrí medzi naše najvýznamnejšie etnologičky, je autorkou výpravných kníh Slovenský rok (2012) a Čím žila slovenská rodina (2014). V rozsiahlom rozhovore sme sa jej pýtali, v čom boli a sú Vianoce na Slovensku iné než v okolitých štátoch, ako kedysi vyzerala tradičná rodina, či v nej boli ženy utláčané tak, ako si dnes myslíme, aké v nej bolo miesto pre lásku alebo či boli naši predkovia v sexuálnom správaní naozaj oveľa prudérnejší než my.

Slovenská rodina sa za posledné dve desaťročia veľmi zmenila. Mala táto zmena vplyv na to, ako Slováci prežívajú Vianoce?

Určite to malo vplyv, inak to ani nebolo možné. Najskôr sa treba vrátiť do minulosti. Vianoce mali v slovenskej spoločnosti tradične kresťanský základ a boli sviatkami rodiny. Mnohí slovenskí remeselníci, či už drotári, alebo murári, odchádzali za prácou, ale na sviatky sa vracali domov. To malo vplyv na viaceré zvyky, ktoré symbolizovali súdržnosť rodiny. Napríklad nohy štedrovečerného stola sa zopínali reťazou.

Boli v tomto Slováci špecifickí alebo to tak bolo všade?

Boli špecifickí, i keď podobné zvyky mal celý slovanský svet. Ale napríklad v Poľsku či Česku nebolo až toľko ľudí, ktorí by odchádzali za prácou.

Teda kvôli migrujúcim manželom a otcom mali Vianoce u nás rodinnejší charakter než inde?

Áno, ale pri ich slávení dominoval najmä kresťanský aspekt. Dnes si pod symbolom Vianoc predstavíme vianočný stromček, kedysi však bol týmto symbolom betlehem. Vianočné stromčeky k nám začali prichádzať až v 30. rokoch 20. storočia, ale betlehem sa objavil už v časoch svätého Františka v 13. storočí a veľmi rýchlo sa rozšíril.

K Vianociam patrilo aj koledovanie, ktoré malo kedysi sociálny aspekt, keďže deti z chudobnejších rodín dostávali za koledovanie výslužku. Bola to teda istá forma charity. Treba si uvedomiť širší kontext vtedajšej rodiny. Na Slovensku nebolo celé stáročia mysliteľné, aby sa rodina nepostarala o starého alebo chorého človeka. Starobince a sirotince sú novodobou záležitosťou. Rodiny fungovali viacgeneračne, staršie deti ťahali tie mladšie, starí rodičia sa starali o vnúčatá. Fungovala vzájomná úcta, ktorá sa zdá dnešnému človeku až komická. Kedysi však deti rodičom vykali a starým rodičom sa onikalo.

Aj naši predkovia si dávali darčeky

Kedy sa začalo rodičom tykať?

Až v 50. alebo 60. rokoch 20. storočia, niekde sa s vykaním rodičom môžeme stretnúť ešte aj dnes, ale je to už veľmi zriedkavé. Predtým to bol štandard, bol to jeden z prejavov úcty v rodine a jej súdržnosti. V takejto sociálnej atmosfére bolo napríklad nemysliteľné, aby starý človek nedožil v rodine a nebolo o neho postarané. Podobne keď osirelo dieťa, existovala funkcia krstných rodičov, ktorí sa o takéto deti postarali a vychovali ich.

To sa bralo úplne automaticky?

Samozrejme. Pravdepodobnosť smrti rodiča bola vtedy totiž oveľa vyššia ako dnes.

Teda krstný rodič, ktorý sám mohol mať veľa detí, prevzal zodpovednosť aj za kŕdeľ sirôt?

To celkom nie, pretože vtedy to nebolo tak, že všetky deti v rodine mali rovnakých krstných rodičov. Osirotené deti sa preto rozptýlili do viacerých rodín. Táto funkcia krstného rodiča nebola vtedy taká formálna ako dnes, bola oveľa viac reálna. Preto sa aj oveľa viac dbalo na ich výber.

Toto bolo slovenské špecifikum alebo to tak bolo aj inde?

Netrúfam si to úplne porovnávať so západnou Európu, ale v slovanskom svete to bolo podobné. V každom prípade mala rodina v minulosti iný mravný základ ako dnes.

Bola podoba Vianoc počas dlhých storočí rovnaká alebo sa dynamicky menila?

Zvyky a rituály sa, samozrejme, vyvíjali. Povedzme v 13. storočí mali tieto sviatky oveľa jednoduchší ráz ako v 19. storočí. Medzníkom je až polovica 20. storočia. Dovtedy mali Vianoce vždy najmä duchovný charakter. Aj keď sa ľudia obdarovávali, nikdy to nebolo v takej miere ako dnes. Vysnívaným darčekom pre dievča bola vtedy napríklad šatka. Dnes by sme to považovali za banalitu a nedostatok fantázie.

Ale patrilo obdarovávanie k Vianociam vždy?

Áno. Vychádzalo to z toho, že narodenie Ježiša bolo darom pre ľudstvo. Samozrejme, že miera obdarúvania sa odvíjala od finančných možností. Ale ani v šľachtickom či meštianskom prostredí, kde boli ľudia majetnejší, nebolo darčekov veľa. Maximálne jeden pre každého. Keby ich bolo viac, ľudia by to vnímali ako porušenie duchovného charakteru Vianoc.

Ako vyzeralo náboženské prežívanie Vianoc?

Už advent sa prežíval inak ako dnes. Dnes sa napríklad rorátne omše berú tak, že treba skoro vstávať, ale vtedy sa na ne všetci tešili. Už len na to, že malé deti môžu ísť ráno v snehu so sviečkami do kostola. Adventu sa hovorilo aj malý pôst. Neboli žiadne veľké zábavy, ľudia sa stíšili a žili pôstnejšie, takže Vianoce si potom naozaj vychutnali. Dnes už to tak nie je, čo je vcelku prirodzené, spoločnosť sa mení a my nemôžeme žiť v skanzene. Aj keď v poslednom období sa dá sledovať istý nový trend.

Aký?

U mnohých mladých rodín vnímam, že sa chcú vedome vyhnúť konzumnému charakteru Vianoc a prežívať ich viac duchovne. Je úžasné, že sa opäť oživujú tradície koledovania. Dokonca aj v Bratislave môžete zažiť momenty, keď vám pod okná panelákov prídu zaspievať koledníci.

Nejde skôr o istú renesanciu folklóru alebo je to aj návrat k tomu duchovnému charakteru Vianoc?

To tiež, ale ono sa to nebije. Aj v minulosti folklór vychádzal z náboženského cítenia.

Ako vlastne vzniklo koledovanie?

To je široká téma. Na Slovensku máme takzvané pastorálne koledy, ktoré tu prišli s valašskou kolonizáciou. Išlo o pastierov, ktorí na naše územie prišli v 17. storočí a priniesli so sebou svoju kultúru. Ich koledy nadväzovali na biblický príbeh, podľa ktorého sa ako prví prišli Ježišovi v Betleheme pokloniť pastieri. Mnohé z tých kolied potom upravil aj hudobný skladateľ Mikuláš Schnieder-Trnavský a dnes sa spievajú v chrámoch. Potom sú to ľudové koledy, ktoré tiež vychádzajú z biblického príbehu, ale môžu mať aj humorný podtón. Poznáme tiež takzvané umelé koledy, čo sú vlastne vianočné piesne, pri ktorých už poznáme aj autorov. Takouto najznámejšou koledou je Tichá noc.

Ktorý z okolitých národov mal najväčší vplyv na podobu našich Vianoc?

Vianočný stromček aj adventný veniec sem prišli z Nemecka. Ale stromček sa v ľudovom prostredí objavuje až v 30. rokoch 20. storočia. Iné to bolo v meštianskom prostredí, tam sa objavil skôr, najskôr ho však zaviedla šľachta.

Dá sa teda povedať, že šľachta udávala tón v tom, akú mali Vianoce podobu?

V niečom áno, ale tie šľachtické Vianoce boli oproti tým ľudovým na úplne inej úrovni, tie ľudové mali zbožnejší charakter.

Martin Martinček: Pred zakáľačkou (webumenia.sk)

Boli sme desaťročia v spoločnom štáte s Čechmi. Odrazil sa na našich Vianociach český vplyv?

Ani nie. Slovensko bolo totiž predtým oveľa dlhšie súčasťou Uhorska, takže skôr možno vidieť vplyv národov z tejto časti monarchie. Ale ani ten nebol veľmi silný. Dá sa povedať, že Slováci majú vlastnú silnú tradíciu vianočných zvykov. Jej korene sa niekedy dajú vystopovať až do predkresťanských čias. Ide o zvyky, ktoré majú až blízko k vešteniu, ako bolo napríklad rozkrájanie jablka a následne predpovedanie budúcnosti. Veci ako vianočný stromček, adventný veniec či pieseň Tichá noc, ktoré sem prišli na prelome 19. a 20. storočia z nemeckého prostredia, sú univerzálie, ktoré sa rozšírili všade.

Ani kapor na štedrovečernom stole, ktorý je rozšírený najmä na západe Slovenska, sem neprišiel z Čiech?

Nie. Ryby boli od raného stredoveku univerzálne pôstne jedlo a svoje rybníky malo v podstate každé mesto. Chov kaprov bol tiež veľmi rozšírený aj u nás. Ryby sa však jedli inak ako dnes, najmä solené, údené alebo pečené, ale nie vyprážané. Vyprážaná strava je záležitosťou až 50. rokov 20. storočia, keď prišiel komunizmus, všetci si mali byť rovní a dopriať si aj akože panské jedlo. V našej kuchyni sa to celkom uchytilo, predtým sme vyprážanie nepoznali.

Slovensko bolo v čase reformácie z veľkej časti protestanskou krajinou. Ovplyvnilo to aj podobu Vianoc?

Určite áno. V oblastiach s protestanskou tradíciou nie je napríklad doteraz na Štedrý deň pôst. Pripravuje sa tu bohatá mäsová kapustnica, huspenina aj produkty zo zabíjačiek, zatiaľ čo v katolíckych alebo pravoslávnych oblastiach sa držal od mäsa pôst. Protestantizmus tiež veľmi striktne odsudzoval modlárstvo, preto sú v týchto regiónoch vianočné zvyky veľmi chudobné. Alebo prakticky neexistujú.

Na základe čoho si etnológovia vytvárajú predstavu, ako sa Vianoce slávili pred stovkami rokov?

Existujú kroniky, ktoré už od stredoveku mala väčšina kráľovských miest. Tie obsahujú aj opisy toho, ako sa slávili jednotlivé sviatky. Svoje kroniky mala aj šľachta.

A ľud?

Pomerne presné písomné pramene máme zhruba od tej predštúrovskej generácie. Pokiaľ ide o skoršie obdobia, existujú napríklad zápisy z takzvaných kánonických vizitácií. To znamaná, že keď prišiel cirkevný hodnostár na inšpekciu farnosti, tak mu kňazi predkladali nielen matrikové záležitosti, ale napríklad opisovali aj to, aká je zbožnosť ľudu, ako slávia sviatky. Od 18. storočia sa už objavujú aj dedinskí kronikári a existujú celkom solídne dedinské kroniky. Sú v nich aj také informácie, z čoho sa skladala štedrá večera, aké si ľudia dávali darčeky.

Tradičná rodina bola viacgeneračná

Keď sa dnes povie pojem tradičná rodina, mnohí sa tomu vysmejú. Vy etnológiovia s týmto pojmom ešte pracujete?

To je zložitá otázka. Aj v rámci etnológie existuje prúd kultúrnych antropológov, najmä mladých odborníkov, ktorí sú odchovaní na americkej kultúrnej antropológii, pre ktorých tradičná rodina už neexistuje. Klasický etnológ však s pojmom tradičná rodina pracuje, skúma, ako kedysi vyzerala a ako sa mení. Aj na Slovensku však existuje skupina kultúrnych antropológov, pred ktorými keď spomeniete pojem tradičná rodina, tak sa vás opýtajú, čo to je.

Ako oni pristupujú ku skúmaniu tradícií a zvykov?

Ich tradície a zvyky nezaujímajú, skôr skúmajú súčasný život. Teda prítomnosť s prognózami do budúcna.

Pre vás osobne je tradičná rodina pojem s obsahom?

Áno, napokon, o tom, ako žila tradičná slovenská rodina, som napísala knihu.

Dnes, keď sa veľa diskutuje o témach ako registrované partnerstvá, sa za tradičnú rodinu považuje model muž, žena a deti. Etnológovia ju chápu tiež takto alebo širšie?

Slovenská rodina bola vždy viacgeneračná, čiže áno, vidíme ju širšie. O význame tradičnej rodiny však vypovedá rímske právo, ktoré je stále považované za najdokonalejší právny systém. To presne charakterizuje, kto tvorí rodinu. Aj v minulosti boli prípady, keď napríklad zahynul muž a rodinu tvorili len ženy. Ale to boli skôr výnimočné situácie. Skúmali sa napríklad aj také veci, ako to bolo napríklad s homosexualitou, keď muži boli preč a ženy zostávali samy. Akákoľvek spoločnosť skôr toleruje ženy, ktoré žijú v nejakom vzťahu ako partnerský vzťah mužov.

To znamená, že spolužitie dvoch žien sa tolerovalo?

Nebolo to bežnou praxou, ale stávalo sa, že dve ženy žili spolu. Dedina vedela, že majú mužov povedzme na rok preč a stretávajú sa. Tolerovalo sa to, ale iba do chvíle, keď sa muži vrátili. Iná bola situácia, keď napríklad dvom ženám zomreli muži a ony sa k sebe nasťahovali z praktických dôvodov, bez toho, že by medzi nimi bol sexuálny pomer. To sa pokladalo za bežnú vec.

Pri mužoch sa homosexuálne správanie netolerovalo?

Absolútne nie. Mohli byť isté rozdiely v postojoch medzi vidieckym a meštianskym alebo šľachtickým prostredím. Ale neboli veľké.

Hovoríte, že pod tradičnou rodinou etnológovia chápu viacgeneračné rodiny. To už však nie je dnešný model, čo je teda rodina dnes?

Keď sa odrazíme od rímskeho práva, rodinu vytvárajú muž, žena a deti. Nestotožňujem sa s niektorými súčasnými modelmi, podľa ktorých môže rodinu tvoriť aj zväzok dvoch mužov či dvoch žien. Chápanie rodiny predpokladá muža a ženu, ktorí privádzajú na svet deti, to je napokon dôvod, pre ktorý bol inštitút rodiny uzákonený. Svoju úlohu hralo v rímskom práve aj manželstvo ako legálny zväzok, ktorého úlohou bolo okrem iného zabezpečiť, aby dieťa mohlo dediť majetok. V dobách, keď kresťanská morálka bola jediná a mala svoju vážnosť, to ani inak nemohlo byť.

Na Slovensku sa dnes končí rozvodom v priemere 40 percent manželstiev. Kedysi sa ľudia nerozvádzali, keďže to nebolo právne možné. Ale to asi neznamená, že vtedy boli manželstvá funkčnejšie a šťastnejšie...

Samozrejme, že nie, my ľudia sa počas generácií až tak nemeníme. Ale bol tu jeden podstatný rozdiel v tom, že ľudia boli naučení problémy nejako riešiť. Keď mali sobáš, boli si vedomí, že je to manželská prísaha, ktorou sa zaviazali žiť spolu až do smrti. Samozrejme, tie problémy pri spolunažívaní mohli byť aj dramatické. Boli regióny ako Kysuce alebo Horná Orava, kde bol veľmi silný alkoholizmus, aj ženský alkoholizmus. Z toho boli rôzne problémy.

Ako sa prežívala láska v minulosti

Akú rolu vtedy vôbec zohrávala láska, ak vieme, že mnohé manželstvá boli zaranžované rodičmi?

Týmto som sa dosť zapodievala vo výskume, aj som sa pýtala ľudí z tých najstarších generácií, o ktorých som vedela, že ich manželstvo vzniklo na základe rodičovských dohôd, či medzi nimi bolo niečo ako láska. Jeden staručký pár mi napríklad povedal, že láska postupne prišla.

Nie je to príliš romantický pohľad?

Mne sa to zdá, naopak, veľmi pragmatické. Tí naši predkovia sa totiž nezaľúbili na prvý pohľad, vzali sa bez toho, aby medzi nimi bola ľúbostná iskra, tí ľudia si boli často navzájom cudzí. Ale láska mohla prísť aj postupne, pretože obaja vedeli, že budú takpovediac navždy spolu a bolo preto prirodzené, že si snažili ten vzťah vytvoriť. Dnes je to naopak. Keď prvotná láska vyprchá, ľudia už často nevidia motiváciu, prečo sa snažiť ďalej.

Vtedajšie manželstvo si však môžeme predstaviť aj takto: muž bol absolútny pán, žena voči nemu podriadená, keď bolo treba, aj ju zbil. Zodpovedá tento obraz realite?

V istej miere áno, často išlo o problémy s alkoholom, aj sa vyskytovali bitky. Ale nedá sa povedať, že to bolo pravidlo. Stredná Európa, nielen Slovensko, bola však naozaj silne patriarchálna. Tiež je pravda, že aj tie najšikovnejšie ženy absolvovali len základnú školu, teda sa naučili čítať, písať, počítať. No už nemali šancu ísť študovať ďalej. Samozrejme, to sa často týkalo aj roľníckeho chlapca, ak neboli na jeho vzdelanie peniaze.

Tieto bystré ženy týmto svojím údelom netrpeli?

Ani nie, musíme si uvedomiť, že objektívne nemali ani nevnímali inú životnú alternatívu. Žena mohla ísť buď do kláštora, alebo cestou rodiny. Ak išla cestou rodiny, bolo jasné, že pôjde o veľkú rodinu. A k tomuto bola vychovávaná od malička, aj na Vianoce slúžili niektoré rituály počas Štedrého dňa na prípravu do tejto budúcej roly. Takže tieto ženy mali aj celkom prirodzenú túžbu vydať sa, to bol pre ne začiatok kariéry. Bavíme sa o 15-16-ročných dievčatách, dievčatá sa mohli vydávať už od prvého dňa menštruácie, teda odkedy boli biologicky schopné mať deti. 20-ročná dievčina bola v minulosti starou dievkou, to platilo až do začiatku 20. storočia. U chlapcov to bolo kvôli vojenskej službe trochu časovo posunuté.

Teda naznačujete, že náš obraz o trpiacej a utláčanej žene neplatí, keďže tá sa vo svojej role, ktorá jej bola spoločensky daná, realizovala?

Naozaj sa nedá sa povedať, že na Slovensku boli ženy hromadne utláčané. Ako som už uviedla, príprava na materstvo, ale aj otcovstvo, prebiehala už od malička. Do šiestich rokov nosili deti, chlapci aj dievčatá, také vigamiky, šatôčky. Od šiestich rokov mal chlapec nohavice, dievča sukňu, dievčatko sa už tmolilo pri mame, pozeralo, čo varí. Bolo bežné, že deväťročné dievčatá vedeli variť, takže kým boli rodičia na poli, ony na ohnisku, či neskôr na sporáku, navarili a súrodenci to odniesli rodičom na pole.

Pre ženu bolo vlastne vrcholom životnej kariéry vydať sa, prisahať vernosť manželovi a drvivá väčšina žien sa teda v tejto role matky a vlastne aj hospodárky naozaj realizovala.

Keď muž povedzme zomrel, nastúpil rituál oplakávania, žena lamentovala tri dni, v stredoveku si vdovy dokonca drásali tvár, nechtami si ju rozškriabali. Žena vyplakávala, vymenovávala tie najlepšie vlastnosti muža, nehovorila, ty jeden korheľ, čo si ma bil. Aj na tom vidieť, že nepoznali tie mierky hodnotenia ako dnes. Súčasné ženy majú celkom iné možnosti, dve-tri vysoké školy, v manželstve často nenájdu šťastie, ako si ho predstavovali, keď premýšľali nad svojou budúcnosťou. V minulosti však bolo všetko upäté na rodinu, na čo najviac detí. Bola totiž vysoká detská úmrtnosť, povedzme z 12 detí prežila polovica. Takže tridsaťročná žena mala už bežne odrodených šesť-sedem detí.

Je možné špekulovať, či bol pomer šťastných alebo nešťastných manželstiev dnes a trebárs pred dvesto rokmi porovnateľný?

Predovšetkým sa to nedá porovnávať podľa našich dnešných kritérií. Tí ľudia kedysi boli tvrdší. Nejde ani tak o to, že by boli vulgárni alebo že by si manželia medzi sebou nadávali, to vôbec nie, skôr naopak. Dnešní manželia by si dokonca mohli z nich brať v niečom príklad, tí ľudia si často v ľudovom prostredí vykali, čo vytváralo v rodine istú atmosféru úctivosti. Ale celkovo bol ten spôsob života drsný, city medzi manželmi sa neprejavovali, rozhodne nie ako dnes, keď sa ľudia aj v staršom veku držia za ruky.

Teda láska je dnes oveľa vyššou hodnotou?

Áno, dnes sa ľudia spravidla berú preto, že je medzi nimi láska, sú zamilovaní. V minulosti tvorili dohodnuté manželstvá vysoké percento.

Ak tomu dobre rozumieme, pokiaľ to vtedy manželom ľudovo povedané neklapalo, oni to nebrali tak, že majú nešťastné manželstvo.

To určite nie.

Boli naši predkovia oveľa prudérnejší než my? 

Vnímali vlastne manželstvo a rodinu ako takú rodinnú firmu, ktorá jednoducho musí fungovať?

Do istej miery áno, dokonca to platilo aj tam, kde bol alkohol a muž tú ženu sem-tam zbil. Pokiaľ to bitie nebolo extrémne, tak sa dokonca bralo za žiaduce. Nechcem to celkom porovnávať s rómskym prostredím dnešných segregovaných osád, ale aj tam platí: ak muž ženu nebije, nemá ju rád, nestojí o ňu. Malo to teda tieto črty, ale nedá sa to paušalizovať na celé Slovensko, v niektorých regiónoch boli k sebe ľudia miernejší. Vo všeobecnosti sa však nedá povedať, že by ženy boli nešťastné. Každý žil, ako vedel.

Treba si uvedomiť, že 90 percent Slovenska až do spriemysľovania v 50. rokoch tvorili roľníci. Títo ľudia žili z hospodárskych zvierat, krava bola akási živiteľka rodiny, preto sa vtedy ľudia tak báli bosoriek, verili, že im môžu urieknuť kravu a zobrať rodine mlieko. Ľudia veľmi lipli na pôde, bola im v istom zmysle prednejšia ako deti, keďže tých bolo veľa a mnohé ešte v malom veku zomreli.

Počet detí v rodine sa počas stáročí až do 20. storočia výrazne nemenil?

Ideálom bolo mať čo najviac detí. Výnimkou boli niektoré protestantské lokality na Gemeri, Malohonte, Novohrade, kde sa presadzoval model jednodetného systému.

Prečo?

Malo to majetkové dôvody. Proste mladí sa vzali, prvé roky sexuálne spolu nežili, muž spával trebárs na sene v stodole. Potom keď sa rozhodli pre dieťa, spávali spolu, kým žena nepočala dieťa, potom mali celoživotnú sexuálnu abstinenciu. Tento jednodetný model znamenal, že všetku pôdu zdedilo jedno dieťa, či už to bolo dievča alebo chlapec. Keď sa dieťa neskôr zosobášilo s iným jedináčikom, tak sa tie pôdy spojili a majetky rástli.

U katolíkov to tak kvôli dedeniu nebolo?

Nie, tam bolo zameranie na čo najviac detí. Jednou z reforiem Márie Terézie bol Tereziánsky urbár, kde sa zavádzalo aj dedenie, podľa ktorého mali dediť pôdu všetky deti vrátane dievčat. To však platilo len de iure, v realite však prevládalo zvykové právo, podľa ktorého dievčatá dostávali takzvanú výbavu, teda povedzme truhlu s perinami či kravu. Málokedy dostali kus pôdy, to dedili muži.

Teda fakt, že je dnes na Slovensku oveľa menej protestantov než katolíkov, je okrem iného aj dôsledkom rôzneho demografického správania oboch komunít?

Do istej miery to platí.

Martin Martinček: Konský záprah so saňami (webumenia.sk)

Boli vtedajší ľudia v sexuálnom správaní naozaj oveľa cudnejší a prudérnejší než sme my?

Dnešní mladí ľudia, a to aj vrátane kresťanov, žijú často už pred svadbou v jednom byte, samozrejme aj sexuálne, pričom to dnešná spoločnosť berie ako úplne normálne. Samozrejme, takto to v minulosti nebolo, platili isté normy, morálne aj sexuálne, ktoré boli veľmi prísne.

Keď chlapec už zarastal a vedel povedzme aj kosiť, mládenci ho prijali medzi seba a mohol chodiť na zálety. Našiel si vrstovníčku a tej začal dvoriť, čo malo svoju postupnosť. Najskôr jej dvoril len tak pod oblôčikom, a keď mu podala pohár teplého mlieka, bol to znak, že áno, aj ona má oňho záujem. My tomu dnes vravíme randenie, vtedy sa tomu hovorilo zálety alebo vohľady. Toto trvalo rok, až kým to prerástlo do zásnub. Ak sa stalo, že mládenec devu „prespal“ – takto sa tomu vravelo ľudovo – tak sa to už všade v dedine vedelo a už sa bralo ako záväzné, že chlapec si ju musí zobrať. Takže mládenci si dobre rozmysleli, či si len tak pošpásujú. No a nehovoriac o tom, že ak by taká dievčina otehotnela a mládenec sa k nej nehlásil, to by ho ľudia hnali z dediny. Samozrejme, aj dievčatá si dávali veľký pozor, bolo v ich záujme, aby nedošlo k neželanej gravidite.

Takže sa dá predpokladať, že kvôli tomuto sociálnemu tlaku bolo kedysi predmanželského sexu podstatne menej než dnes?

To rozhodne áno, hoci ani oni neboli stopercentne prudérni. (Smiech.) Ale ako som povedala, ak aj k takému niečomu došlo, mládenec si dievča musel zobrať.

Ak platí, že ľudská prirodzenosť sa príliš nemení, bola manželská nevera pred stáročiami rozšírená zhruba rovnako ako dnes?

To asi nie, aj tu pôsobili normy aj sociálny tlak. Ale, samozrejme, stávalo sa to aj na dedine, kde všetci všetko vedeli, ale skôr u bohatších sedliakov, rovnako ako u mešťanov. Súviselo to s ich postavením, pretože mali služobníctvo. Často sa stávalo, že dievčatá, ktoré chodili z horniakov na juh na sezónne práce, zviedol sedliak. Aj on to mohol robiť preto, že po skončení sezóny dievča odišlo, takže problém sa tým akoby vyriešil. V rámci dediny si však dávali pozor. Takisto sa stávalo, že za peknými vdovami chodili ženatí muži. Vdova už mala isté výsady, v spoločenskej hierarchii stála na úrovni muža.

Takýto typ nevery spoločnosť ostro odsudzovala alebo ticho tolerovala?

Samozrejme, odsudzovalo sa to, takže vdova, ktorá sa ešte chcela niekedy vydať, si musela dávať riadny pozor, či si začne niečo so ženatým. Manželstvo bolo v mysliach ľudí aj v morálnych normách vnímané ako posvätné, navyše najmä po dedinách každý o každom všetko vedel. Treba si však uvedomiť ešte jeden rozmer. Vtedajšie mladé dievčatá boli často neskúsené, naivné a vyplašené. Spomínam si, že som ešte ako študentka hovorila v rámci výskumu s jednou respondentkou, ktorá kedysi dávno ako čisté a nepoškvrnené dievča slúžila v Bratislave u jednej obchodníckej rodiny. Rozprávala mi, že ona ani nevedela, ako k tomu prišlo, no zrazu otehotnela. (Úsmev.)

Odkaz tajnej cirkvi

Na záver sa opäť vráťme k Vianociam. Trendom v západných krajinách je, že sa ich kresťanský duch vytráca, čo súvisí s agresívnejšími podobami sekularizmu alebo s politickou korektnosťou. Vy ste nám na začiatku rozhovoru povedali, že vnímate na Slovensku akýsi protipohyb. Nie je však nevyhnutné, že ešte stále pomerne náboženský charakter Vianoc sa aj u nás pod vonkajším tlakom zoslabí?

S veľkým potešením sledujem, a to najmä v komunite mladých kresťanských rodín, že to myslia vážne, aj preto si myslím, že sa to v budúcnosti nemusí oslabiť tak ako v iných európskych krajinách. Aspoň to tak zatiaľ vyzerá. V Spojených štátoch už mnohí prebrali slovník červenej Moskvy a hovoria o sviatkoch zimy, čo sa u nás zavádzalo v 50. rokoch.

Čím si vysvetľujete tento kresťanský protipohyb na Slovensku?

Myslím, že to súvisí s generáciou ľudí v mojom veku. Je to generácia, ktorá má dnes 45-50 rokov a bola odchovaná tajnou cirkvou. Ľudia z tejto generácie už majú deti, ktoré si pomaly plánujú rodiny. Mladšie generácie, ktoré sa narodili po 89-tom a už sú dospelí, fungovali v otvorenej spoločnosti, neboja sa vstúpiť do politiky a prihlásiť sa verejne k viere. Politické tlaky vždy boli aj budú. Je tu však veľká šanca, že títo ľudia budú aj svoje deti formovať v tomto duchu.

Takže to všetko vnímate ako zásluhu tajnej cirkvi?

Áno. Éra Korca, Krčméryho, Jukla, teda veľkých osobností, ktoré vyformovali celé generácie, priniesla tejto krajine veľké duchovné obohatenie, ktoré pretrváva. Vidím to teda celkom optimisticky. (Úsmev.)

Foto: Zuzana Očovanová

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo