Svet bežca Bojové pole bežeckej vôle

Beh je fenomén, ktorý zasahuje stále viac ľudí.  Pre mnohých z nich to nie je iba šport, ale aj štýl života. Na stránkach Postoja spúšťame novú rubriku o behu, ktorej autorom bude bežec a psychológ Marián Zimmermann. 

Marián je úspešný maratónsky bežec, ktorý pravidelne obsadzuje stupne víťazov aj na prestížnych slovenských bežeckých podujatiach. Okrem toho pracuje ako detský psychológ a je otcom štyroch detí. 

Tmou zalomcovalo zvonenie budíka. Pootvorím oči a vidím iba tri čísla: 4:00. Uvedomím si, čo sa deje. Je to zlé. Musím vstávať.

Ďalšia myšlienka má už formu otázky: „Musím vstávať?“ A prichádzajú aj odpovede: „Samozrejme, že nemusíš, veď stačí, ak vstaneš až s deťmi o 2,5 hodiny. Načo vstávať tak skoro? Spi ďalej. Pozri sa na manželku, ako sladko sa jej spí.“ A nastupuje aj racionalizácia: „Veď spánkom si regeneruješ svaly. A včera bol taký ťažký tréning. Daj si pauzu.“

Ale po týchto pokušeniach Otca lenivosti sa dostane k slovu aj Bežecký anjel a argumentuje: „Ak teraz vstaneš, tak poobede už budeš mať pokoj. Máš naplánovaný deň, a keď nepôjdeš teraz, všetko sa ti naruší. Budeš mať málo času na rodinu. Si zodpovedný a silný človek. A aj tak si už hore, tak vykroč spod periny!“

Boj medzi tým, čo si žiada moje pohodlné ja, a tým, čo je potrebné, je neustály. A neprebieha iba v skorú rannú hodinu.

Rovnako tak môže prísť na rozhodovanie pred každým tréningom aj v priebehu dňa. Pravidelne sa objavuje pri prvých kilometroch pretekov, pri dennom cvičení stredu tela alebo pri strečingu. Tiež môže prísť na rad vtedy, ak sa máme rozhodnúť, či si dáme ku káve celozrnné pečivo s lekvárom alebo mastnú a rafinovanú dobošku.

V súvislosti s ranným vstávaním legenda ultrabehu Scott Jurek hovorí o rannom „vábení sirén“, ktoré ľudí vábia ostať v posteli a nevydať sa na víkendový ultratréning. Svätý Josemaría Escrivá de Balaguer zasa píše o „hrdinskej chvíľke“, pod ktorou chápe proces prebudenia sa bez odkladania momentu vstať z postele (aj napriek rannej ospalosti).

My si pomôžeme obrazom súboja Diabla ako Otca lenivosti proti (Bežeckému) Anjelovi strážnemu. Na tieto súboje treba byť pripravený vždy. Avšak na začiatku bežeckej aktivity je to výrazne intenzívnejšie. A podľahnúť pokušeniu je vcelku ľahké, veď stačí tak málo. Iba nerobiť nič.

Prirodzenosť človeka je často naklonená pohodlnosti a v tom by teda mohol byť hendikep pre aktívny život, na druhej strane, psychická aj somatická oblasť dáva pomocnú ruku.

Totižto každou „vyhranou bitkou“ sme bližšie k momentu, keď sa z občasnej aktivity môže stať zvyk. A to je už iný level a tromf v rukách (dobro)činu. Rôzne štúdie hovoria o 21 až 76 dňoch pravidelnej (rozumej dennej) aktivity, z ktorej sa následne stáva zvyk.

Napríklad v našom prípade je to zvyk ranného vstávania a fyzickej aktivity vo forme behu. V tejto chvíli mi prichádzajú na um slová kňaza-rehoľníka-bežca, ktorý v jednom TV rozhovore povedal, že vytrvalostný beh nie je o behaní dlhých vzdialeností, ale predovšetkým o vytrvalosti neprestať behať a zotrvať pri behu.

Samozrejme, sú interindividuálne rozdiely medzi ľuďmi a niekto má sklon k vytvoreniu si zvyku ľahšie a iný zasa ťažšie. Nie je potom náhoda, že mnohí úspešní vytrvalostní športovci (beh, cyklistika, triatlon, IronMan...) boli predtým (niekedy aj priebežne), ako začali športovať, obézni, závislí od drog, alkoholu a podobne.

Veru tak, človek so svojimi vlastnosťami osobnosti, temperamentom, psychomotorickým tempom, vôľovým konaním je univerzum. V tomto komplikovanom vesmíre ľudského vnútra sa odohráva boj, v ktorom všetko toto môže byť použité jednou aj druhou stranou.

Ale konečné rozhodnutie, to posledné slovo, je vždy len na nás. Je len na nás, či udusíme silu ducha v teple lenivosti alebo ju utužíme v rannom mraze skutočného života. Niektorí z nás aj na bežeckých chodníčkoch.