Svet bežca Ako som sa stal najlepším Slovákom na Maratóne mieru v Košiciach

Každý maratón je vlastne príbehom. Ak by som mal vyrozprávať ten tohtoročný, tak by som urobil krátky návrat o desať rokov späť. Po ukončení vysokej školy a narodení tretieho dieťaťa som začal pracovať.

Vtedy som behával iba krátke trate, ktoré sa končili na WC. Diagnostikovali mi totiž nepríjemnú ulceróznu kolitídu. V mojom živote zlomový okamih. Rozhodol som sa zmeniť životný štýl. Začal som postupne behávať a upravil som si stravu. Zdravie sa zlepšilo, telo silnelo. Fajn pocit. Tak som skúsil preteky. Prepálené tempo, nezmyselné tréningy... Ale aj tak to boli silné zážitky.

Pribúdali nabehané kilometre, behával som do/z práce. Postupne som sa učil od trénera, čo a ako mám robiť. Až som sa v roku 2016 postavil prvýkrát na štart slávneho Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach.

Prvý maratón prefackal moje telo (aj prehnané ambície), a hoci som obsadil 3. miesto medzi slovenskými bežcami, čas bol skôr slabší (2:40:27). Odvtedy som Medzinárodný maratón mieru (MMM) zabehol každý rok. Plus som pridal jeden v Bratislave a ďalší v Hamburgu. Časmi som sa pohyboval vždy medzi 2:31 až 2:35 (jedným slovom „dvehodinytridsaťpäťminút“).

V roku 2022 pred 99. ročníkom Medzinárodného maratónu mieru sme s trénerom (Martinom Holečkom) zmenili prípravu. Paradoxne sme ubrali z objemov.

V porovnaní s rokom 2021 som za posledné tri mesiace nabehal o 450 kilometrov viac ako v mesiacoch júl – september tohto roku. Paradox? Ani nie, len potvrdenie, že nie je všetko iba o kvantite. Samozrejme, nechýbali dlhé tempové behy, ale nebolo ich veľa a dávkovali sa v tom správnom čase (posledných 4 – 5 týždňov pred maratónom).

Ďalšia zmena spočívala v mojej duchovnej príprave. Ako som už v minulosti písal, od februára do mája som absolvoval duchovné cvičenia Exodus 90 a pokračujem aj v ďalších menších cvičeniach až doteraz.

Práve v čase MMM som mal napríklad absenciu od technológií (žiadne sociálne siete, hudba, TV), piatkové pôsty, denné čítanie Biblie a rozjímanie. Vždy som bol veriaci človek, ale až tento rok som podľa mňa urobil krôčik k dospelejšej viere.

Treťou oblasťou prípravy je obyčajný život. Som športový amatér. Beh ma neživí. Mám svoju rodinu a prácu. Neabsolvoval som žiaden prípravný kemp. Nebol som ani na sústredení v Tatrách. Mojím masérom je moja manželka. To všetko ovplyvňuje aj moje tréningy.

Napríklad posledný týždeň pred MMM vyzeral takto: deväť dní pred MMM som síce začal špeciálnu predmaratónsku diétu, ale keďže žijem na dedine a zemiaky sa samy nevyberú, tak sme mali zemiakovú brigádu práve v tento víkend. Samozrejme, rodina prináša radosti, ale aj bežné povinnosti, ktoré treba plniť. Detské choroby, krúžky, škola sa maratónu neprispôsobujú.

V práci zasa beží proces transformácie poradenského systému so všetkými problémami, ktoré sa azda ani nedajú vymyslieť (iba ak by ste boli ministrom za SaS). Deň pred pretekmi – sobotu – som začal nákupom, kŕmením zvierat, varením obeda pre celú rodinu. Následne som zistil, že dcéra potrebuje listy do herbára, tak môj posledný tréning bol klus po lesných chodníčkoch. Na záver som ešte nakosil kozičkám (moja výhra z Behu farmárskeho dvora) a išiel ich podojiť.

Aj vďaka upravenej bežeckej príprave, väčšiemu utiahnutiu sa dovnútra, obmedzeniu toku informácií a venovaniu sa (nevyhnutnej) prítomnosti som sa postavil na štart MMM bez zranení a v absolútnej psycho-somato-spirituálnej pohode.

Plán dohodnutý s trénerom bol jasný – držať sa na uzde a začať pomaly. A tak aj bolo, prvý kilometer bol aj najpomalší zo všetkých (3:40). Do siedmeho-ôsmeho kilometra sme sa držali trojica bežcov spolu (Mišo Kubovčík, Mišo Kováč a ja). Zhruba od desiateho kilometra sa začali tvoriť menšie odstupy, tie sa trochu zväčšili na polmaratóne.

Práve v centre mesta, v okolí Dómu sv. Alžbety, kde bola koncentrácia ľudí najväčšia, som sa nechal strhnúť atmosférou a tempo vyskočilo aj na 3:19 minút na kilometer. To som sa musel už krotiť. Maratón sa predsa začína až od 35. kilometra. Túto pravdu som dobre poznal. Po vybehnutí z parku Anička som započul medzi divákmi informáciu, že Tibor Sahajda (aktuálne najlepší vytrvalec medzi SVK bežcami) sa vzdal. Ja som si však išiel ďalej svoje tempo.

Keď som následne stretol svojho trénera pri trati, tak ten mi už po ikstýkrát v ten deň zakričal, že vyzerám dobre (toľko komplimentov mi za celý týždeň nepovedala ani vlastná manželka) a že Tibor je cca štyri minúty predo mnou. Že ho môžem dobehnúť, lebo on vraj nevyzeral až tak dobre. Ale nedobehol som ho. Tibor totiž pre kŕče v nohách preteky vzdal.

Na 32. kilometri sa ku mne pridala milá pani na bicykli s tým, že poradie sa premiešalo a ona ma bude teraz sprevádzať až do cieľa. Tak som jej zakýval na znak súhlasu. Musím sa jej poďakovať – celých desať kilometrov ma povzbudzovala a bola to naozaj milá spoločnosť.

Pri obrátke pri Auparku som si odrátal, že môj náskok pred Mišom Kováčom je jedna minúta. Predo mnou však bola najťažšia časť. Tak som vytiahol najsilnejšiu zbraň. Ruženec. A začal sa modliť korunku Božieho milosrdenstva. Medzitým som „hodil“ strelné modlitby smerom k anjelovi strážnemu (mal v ten deň sviatok, bolo Anjelov strážcov), sv. pátrovi Piovi a sv. Faustíne. S modlitbou na perách a ružencom v ruke mi tie posledné kilometre ubiehali ako nikdy predtým. A tempo mi neklesalo.

Ešte posledný kompliment od trénera na 38. kilometri a pomaly som sa blížil na Hlavnú ulicu. Iba mierny pocit napätia v lýtkach vzdialene pripomínajúci kŕče ma trochu vystrašil. Ale to už bolo jedno. Posledné metre v ohlušujúcom povzbudzovaní davu boli nezabudnuteľné a krásne. Ešte srdiečko z rúk pre mojich najbližších, prežehnanie sa na cieľovej páske a zdvihnuté ruky k Najvyššiemu.

V rozhovore pre RTVS som to v priamom prenose povedal jasne: „To, čo je slabé, si vyvolil Boh...“ (Žiaľ, v tlačovej správe aj vo večerných GBS to vystrihli...)

Stal som sa majstrom Slovenska v maratóne. Získal som pominuteľný veniec (teda nie úplne, dostali ho iba africkí bežci), ale s úmyslom svedčiť o tom nepominuteľnom. A práve tú malosť svetského víťazstva vyjadril náš najmladší syn Tobiáško, keď videl, ako jeho mamka po pretekoch plače. „Mamka, prečo plačeš?“ spýtal sa. „Lebo tatko vyhral,“ odpovedala mu mamka Lucka. „Ale veď tatko často vyhráva....“ nechápal Tobko, pričom nevidel rozdiel medzi Medzinárodným maratónom mieru a dedinskými pretekmi.

Myslím, že práve cez jeho prirodzenú spontánnosť prehovoril aj Pán a vrátil nás všetkých na zem.