Svet bežca Maratón v Ríme a modlitba bežca

„Čo tak skúsiť maratón v Ríme?“ spýtal sa ma kamarát Peter v novembri 2022. „Prečo nie?!“ znela moja reakcia. A keďže som praktický manžel, tak som si týmto jedným súhlasom vybavil aj vianočný darček pre manželku.

Do marca však ostávali ešte štyri mesiace a Rím sa zdal časovo aj „kilometrovo“ vzdialený. Tie mesiace však ubehli ako voda a ani sme sa nenazdali a už tu boli posledné dva týždne do odletu (mimochodom, môjho prvého v živote), ktorý sme mali naplánovaný na 16. marca z Budapešti.

Pred maratónom stihol Peťo prekonať covid-19. Aj ja som posledný týždeň skončil so silno zapálenými dutinami a s prechladnutím. Uf, to nevyzerá na ideálnu prípravu na 42 km dlhé bežecké preteky s medzinárodnou účasťou, kde malo štartovať vyše 13 000 bežcov.

Niekoľko dní v maratónskom týždni som vôbec netrénoval, iba sa liečil. Vo štvrtok, keď sme mali odlietať, som mal ešte stále plný nos a takmer nulové ambície niečo kvalitné cez víkend odbehnúť.

V Ríme sme sa stretli tri manželské páry zo Spiša. Všetci traja muži sme sa chystali na maratónske preteky a manželky nám spríjemňovali naše posledné chvíle. Samozrejme, myslím na posledné chvíle pred maratónom a nie života. I keď každý maratónec vie, že odbehnúť tie štyri desiatky kilometrov (a ešte niečo navyše) je niekedy ako o život. Všetci sme pracujúci otcovia rodín a mnohí z nás ešte v deň odletu riešili pracovné povinnosti.

Čo už, aspoň bude pekný výlet. Vravel som si v duchu, ale aj nahlas. Tak sme aj začali piatok a sobotu po prílete. Chceme predsa vidieť čo najviac.

Preto sme vzali pamiatky priamym útokom. Vatikán, Piazza San Pietro, Bazilika sv. Petra, Castel Sant’Angelo, bazilika Santa Maria Maggiore, Panteón, Fontána di Trevi, Pamätník Viktora Emanuela II., Koloseum, medzitým maratónska registrácia na okraji mesta a v sobotu večer svätá omša pre maratóncov so špeciálnym požehnaním, modlitbou na Piazza del Popolo. Za dva dni sme už mali v nohách viac ako jeden odchodený maratón...

Ešte rýchly návrat k prvým minútam v Ríme. Cesta taxíkom nočným Rímom bola divoká (lepší eufemizmus mi nenapadol). Začalo sa to neprerušeným pohľadom taxikára iba na mobil, ktorý mal na kolenách počas prvých troch kilometrov jazdy, a nasledovala rýchlosť 120, ale aj pravidelné prechádzanie na červenú. Keď už zastal na semafore, tak to bolo vlastne až na križovatke asi dva metre za čiarou.

Zhovorčivý taxikár nám vysvetľoval, že v Ríme sa trúbi často a to jediné je počas jazdy grátis. Za všetko ostatné sa platí. Ceny v Taliansku však vôbec nie sú vysoké. Za potraviny, ale aj rôzne vstupné by som na Slovensku isto zaplatil viacej.

Špeciálnu zmienku si zaslúži slávnostná svätá omša Messa del maratoneta. Celebroval ju kardinál José Tolentino Calaça de Mendonça, prefekt Dikastéria pre kultúru a vzdelávanie. Na kraji rozľahlého námestia Piazza del Popolo stoja vedľa seba ako dvojičky dve menšie baziliky. Jedna z nich ma názov Chiesa di Santa Maria in Montesanto. Priestor chrámu sa rýchlo zapĺňal ľuďmi, ktorí mali na nohách bežeckú obuv. Popredné miesta boli vyhradené pre Vatikánsky atletický tím a chrámový zbor (ten spieval naozaj krásne už pred začiatkom liturgie).

Každý účastník dostal do ruky texty piesní, ako aj krátku modlitbu maratónca. Omša bola v taliančine. Jednotlivé čítania a žalmy sme si ešte vedeli nájsť rýchlo v mobile, ale homílii sme už veľmi nerozumeli (tri mesiace Duolinga na to nestačí ). Aj napriek tejto jazykovej bariére to bol veľmi silný zážitok, ktorý vyvrcholil v závere, keď sme všetci prítomní maratónci pristúpili k oltáru, kde nás kardinál požehnal a spoločne sme sa pomodlili túto modlitbu:

Ďakujem, Pane, že mi dovolíš bežať a nenecháš ma iba na 35. kilometri veľkého maratónu môjho života.

Ďakujem, Pane, za krásu toho, keď bežím sám v lesoch a medzi ľuďmi, či je teplo, alebo chladno, vietor, alebo dážď.

Ďakujem, Pane, lebo si vedľa mňa v okamihoch únavy, keď pot zahmlieva tvár, keď mi únava podlamuje nohy a chcel by som sa zastaviť. 

Ale idem dopredu s tebou.

Tento môj beh, do ktorého sa púšťam s pokorou a vášňou, je modlitbou chvály k tebe, ktorú opakujem aj počas posledných nekonečných 195 metrov maratónu môjho života.

A ďakujem ti, Pane, za priateľov, s ktorými zažívam túto radosť, že bežíme vedľa seba.

Pane, prežehnávajúc sa začínam bežať a som si istý, že tvoj úsmev bude sprevádzať moje kroky.

Keď sme vystúpili z baziliky, na námestí, kde mal maratón vrcholiť, nebolo nič, čo by pripomínalo blížiace sa bežecké podujatie. A v nás rástli obavy, ako to tí Taliani vôbec zorganizujú.

No v deň D sme boli prekvapení. Všetko bolo organizačne zvládnuté tip-top. Štartovacie koridory, slávnostný štart s ceremoniálom, stíhačky vo farbe národnej trikolóry, označená trať, občerstvovacie stanice, sprievodný program okolo celej trate (ešte aj tá dychovka bola úžasná), dobehnutie do cieľa a následný servis – masáže, benefity pre maratóncov a ich rodiny v podnikoch a múzeách... Ach, koľko dobrých vecí by sme si mohli osvojiť napríklad v Košiciach.

Ale naspäť k pretekom. Čo na nás čakalo? Okrem bežných 42 km 195 m ešte pár stoviek metrov navyše, 440 nastúpaných výškových metrov, viac ako 60 zmien smeru (90° , ale aj 180°) a vyše 15 km po typických rímskych kamenných dlaždiciach.

Najťažšia trať maratónu, akú som v živote bežal. Teda štartovné koridory pod Koloseom preplnené ľuďmi priam volali známe Morituri te salutant! Aj napriek tomu som vyštartoval z elitného top koridoru s neskutočným uvoľnením a vyslovene som sa usmieval. Mne totiž znela v ušiach posledná veta z modlitby maratónca: „... tuo sorriso accompagnerà le mie falcate (... tvoj úsmev bude sprevádzať moje kroky).“ Taktika bola jasná – behať s rozumom a začať pomaly. Na trati nebolo až také ľahké udržať si nejaké rozumné tempo. Ale vyšlo to a polovicu som prechádzal s časom 1:15:35. To znamená, že náročnejšiu druhú časť som nakoniec šiel rýchlejšie.

Od 21. kilometra som postupne obiehal bežca za bežcom, dopĺňal tekutiny, gély, magnézium a vychutnával si tento nádherný maratón. Najťažšie stúpanie ma čakalo na 30. kilometri, a keď sme prechádzali Piazza del Popolo, tak som sa čudoval, že pred dvanástimi hodinami som tadiaľto šiel a Talianom neveril, že to organizačne zvládnu. Tentoraz tu bolo množstvo zábran a sprievodné kapely s ozvučením okolo obelisku, ktorý sa týči v strede krásnej rímskej mestskej plochy. Týmto sa organizátorom verejne ospravedlňujem, že som im neveril.

To som už opäť vytasil svoj tromf – ruženec – a modlil sa korunku Božieho milosrdenstva. Ešte na posledných troch kilometroch som obehol ďalších troch unavených bežcov a v dobrej nálade a s úsmevom na tvári som vbiehal do cieľovej rovinky k postavám rímskych vojakov. Prežehnanie sa a kľaknutie na kolená za cieľovou páskou. Výsledný čas 2:29:59 mal pre mňa v kontexte už vyššie spomenutého priam cenu zlata.

Všetko, čo nasledovalo potom – objatia s manželkou a kamarátmi (bežcami Peťom a Peťom, ale aj ich manželkami Luckou a Ivkou), káva pri Španielskych schodoch a večerná pizza –, zarámcovalo tento nezabudnuteľný víkend v metropole Talianska.

Víkend, po ktorom ostalo v nás nielen množstvo zážitkov z genia loci, ale predovšetkým silný pocit ľudského priateľstva a radostné uistenie sa o Božom úsmeve, ktorý sprevádza naše kroky. Či už tie výnimočné, maratónske po hrboľatej rímskej dlažbe, ale aj tie slovenské, zaprášené každodennou rutinou.