Rodina Zdravie 31. október 2021

Popôrodné úzkosti Touto skúsenosťou sa moja osobnosť rozbila na márne kúsky

Stanislava Horváthová
Stanislava Horváthová

Rozhovor so Soňou Leitnerovou o tom, čím ju prekvapili nečakané psychické problémy a ako sa učí „len tak byť“.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Stanislava Horváthová

Touto skúsenosťou sa moja osobnosť rozbila na márne kúsky
Foto Adam Rábara

Rozhovor so Soňou Leitnerovou o tom, čím ju prekvapili nečakané psychické problémy a ako sa učí „len tak byť“.

„Ležala som na posteli a triasla sa. Uvedomila som si, že keď vidím syna plakať, mám chuť ho vypnúť a nepozerať sa naňho. Dnes viem, že pocity ničoty a presvedčenie, že idem zomrieť, sa volajú panický atak. Napísala som do spoločenstva mamičiek, že nevládzem žiť,“ hovorí Soňa Leitnerová. 

Krátko po pôrode prekonala covid a zažila nástup panickej poruchy. S prestávkami strávila na psychiatrii tri mesiace. Pred narodením svojho prvého dieťaťa pracovala ako riaditeľka a fundraiserka v Kolégiu Antona Neuwirtha. 

So Soňou Leitnerovou sme hovorili o nečakaných popôrodných psychických problémoch, pobyte v psychiatrickej nemocnici v Pezinku, strate radosti, terapeutickom hľadaní a materskom, manželskom aj duchovnom reštarte. 

Rozprávali sme sa aj o výkonovom nastavení, predstave uchopiť materstvo ako projekt, realite, ktorá rozbije osobnosť na kúsky, a o potrebe naučiť sa len tak byť. 

Prebehlo vaše tehotenstvo bez komplikácií?

Náš syn bol vytúžený a veľmi sme sa naňho tešili. Prvé mesiace mi bolo fyzicky zle a moja vorkoholická povaha to ťažko niesla. Nemohla som pracovať toľko, ako som bola zvyknutá. Keď tieto problémy po prvom trimestri odzneli, zažila som krásne mesiace. Mala som pocit, že moje telo je na vrchole svojho potenciálu. Posledných šesť týždňov, už na materskej dovolenke, som si každý deň dopriala rannú modlitbu, cvičenie, čítanie knihy, prechádzku, stretnutie s priateľmi či hru na gitare. 

Cítili ste sa pripravená na pôrod a materstvo?

Poznám sa a viem, že veľa premýšľania je niekedy na škodu. Preto som nechcela mať príliš veľa informácií. Absolvovali sme s manželom iba predpôrodný kurz, prečítala som si jednu psychologickú a jednu biologickú knihu, no témy sa končili pôrodom. Na pôrod som bola pripravená dobre, no vôbec som nebola nachystaná na to, čo nasledovalo po ňom. Najlepšie to ilustruje dnes už humorná spomienka, že som si do pôrodnice zobrala dve knihy. Myslela som si, že bude čas čítať a ešte budem mať na výber, po ktorej knihe siahnem!

To sa asi nestalo.

Netušila som, že deti toľko plačú. Nečakala som, že v noci vôbec nespia, pretože neustále potrebujú jesť. Bol to frontálny útok na moju bytosť. Nebola som pripravená na to, že moje dieťa so svojimi potrebami bude odo mňa takto bytostne závislé. Cítila som nedostatok spánku a obrovskú zodpovednosť. 

Nehovorili vám iné matky o tom, aké sú prvé týždne ťažké?

Asi som to vytesnila a nechcela si pripustiť, že je to až také náročné. Alebo som si myslela, že to zvládnem lepšie. Ťažké bolo aj to, ako veci fungovali v nemocnici. Pôrod bol pekný a personál podporný. Ale na oddelení šestonedelia je napríklad na obed vyhradená polhodina. Keď práve vtedy po dvoch hodinách konečne dojčíte svoje dieťa, tak o ten obed prídete. 

Zamestnanci sa snažia v rámci svojich možností. No ako prvorodička som sa cítila úplne stratená. Nemala som podporu v dojčení ani v ostatnej starostlivosti. Bola som nekonečne vyčerpaná. Pamätám si, ako som s Oskarom sedela na okraji postele a snažila sa ho uspať. No zaspávala som ja a musela som ho položiť, pretože som sa bála, že mi spadne. 

Doma sa veci zlepšili?

Manžel krásne nachystal náš byt, položili sme syna na posteľ a pozerali sa na neho. Bolo to veľmi pekné. Ale skončilo sa to na štvrtý deň po návrate z nemocnice.

Čo sa stalo?

Začala som mať vysoké horúčky. S lekárkou sme po telefóne usúdili, že to bude zápal prsníkov. No pribudli aj triašky, zimnica a návaly tepla. Nevládala som jesť ani piť. Mala som tráviace problémy, veľmi som zoslabla. Na hrudníku som mala zvieravý pocit, že sa neviem nadýchnuť. Bola som presvedčená, že určite zomriem. Ležala som v posteli, hľadela na obraz Svätej rodiny a manželovi som tvrdila, že náš príbeh bude smutný. Myslela som si, že pri pôrode sa niečo pokazilo, lekári si to nevšimli a ja idem naozaj zomrieť. Bolo to šialené a hrôzostrašné, nikdy predtým som nič podobné nezažila. Zavolali sme teda záchranku.

Čo skonštatovali záchranári?

Že je to následok oslabenia z pôrodu. Odporučili mi diétu, piť veľa tekutín a oddychovať. Tieto rady mi však vôbec nepomohli. Cítila som, že čoskoro zomriem – mám držať diétu? Na druhý deň sme v rádiu počuli, že koronavírus môže spôsobiť aj tráviace problémy. Napadlo mi: Čo keď je to covid? Dali sme si urobiť testy. No ešte pred tým, než prišiel výsledok, mi bolo tak zle, že som požiadala manžela, aby sme išli na pohotovosť. 

Potvrdila sa vaša domnienka?

Áno, covid mi na pohotovosti zistili antigénovým testom, neskôr prišiel aj PCR test. Boli sme obaja pozitívni. Či bol chorý aj syn, to nevieme. Urobili mi röntgen pľúc a krvné testy, no všetko bolo v poriadku. Poslali nás domov s tým, že mám riešiť najmä to trávenie. Ako dojčiaca žena som jedla len piškóty, banány, sucháre a pila čierny čaj. 

V dôsledku covidu som stratila chuť a čuch. Mala som stále hnačky, bola som úplne vyčerpaná a starala sa o bábätko. Zvláštne zvieravé pocity na hrudi a strachy pokračovali. Myslela som si, že to zažívajú všetky ženy v šestonedelí, že je to o hormónoch. Dnes viem, že to boli úzkosti. 

Pri bábätku ste sa striedali? 

Prišla nám pomôcť moja mama, ktorá covid už prekonala. Ona alebo manžel mi priniesli Oskara na dojčenie a pomedzi to som stále spala. Postupne som sa začala cítiť lepšie a chcela som materstvo začať žiť odznova. No nevedela som precítiť radosť. Kamarátka sa ma pýtala: „Aký je to pocit – kočíkovať svoje dieťa?“ Vravela som jej: „Rozumom sa teším, no nedokážem to tak prežiť.“ Po mesiaci prišli opäť tlaky na hrudi, problémy s trávením, triašky aj návaly tepla. Bola som v úplných koncoch. Myslela som si, že sa opäť opakuje scenár s covidom a ja to už po druhý raz nezvládnem. Šli sme znova na pohotovosť. 

Druhý raz?

Áno. Opäť mi urobili test, no bola som negatívna a všetky výsledky boli v poriadku. Lekárovi som hovorila, že nevládzem existovať. Keď mi do žily dokvapkala infúzia, spýtal sa ma, ako sa cítim. Povedala som mu, že som veľmi hladná. Hovorí mi: „Práve vám stieklo pol litra glukózy, ako môžete byť hladná? Choďte domov, ešte nám tu odpadnete.“ 

Na hrudníku som mala zvieravý pocit, že sa neviem nadýchnuť. Bola som presvedčená, že určite zomriem. Zdieľať

Čo sa dialo doma?

Všetky problémy, okrem teploty, pokračovali. A vrátili sa aj pocity ničoty a presvedčenie, že idem zomrieť. Dnes viem, že sa to volá panický atak. Ležala som na posteli a triasla sa. Uvedomila som si, že keď vidím syna plakať, mám chuť ho vypnúť a nepozerať sa naňho. Napísala som preto do spoločenstva mamičiek, že prosím o modlitby, pretože nevládzem žiť. 

Viaceré ženy mi napísali, že popôrodná depresia je reálna diagnóza a mám ju zvážiť. Zavolala som kamarátke lekárke. Opísala som jej, že mám nechuť do jedla aj do života, záchvaty plaču, zvieranie na hrudi a tráviace problémy. A že k Oskarovi necítim žiaden vrúcny pozitívny cit. 

Ako tieto príznaky vyhodnotila?

Povedala, že pravdepodobne ide o popôrodnú depresiu, a odporučila mi vyhľadať lekára. Keď som prišla k obvodnej lekárke, dostala som panický atak priamo u nej. V čakárni som začala veľmi plakať, hovorila som, že už nevládzem žiť. Pýtala som sa, kde je v tejto chvíli Boh a prečo sa mi to deje. Chcela som, aby ma zazipsovali do skafandra a odviezli na Mars. 

Zareagovala lekárka chápavo?

Bola veľmi duchaprítomná. Povedala mi, že to, čo sa mi deje, je asi popôrodná depresia. Teda hormóny, a nie je to moja chyba. Zavolala aj môjho gynekológa, ktorý má ambulanciu hneď vedľa. Ten skonštatoval to isté a povedal, že potrebujem ísť do nemocnice. Vravel mi, že sa nemám strachovať o to, čo bude s manželom a so synom, pretože pomoc potrebujem ja. To bol siedmy týždeň môjho materstva. 

Kedy ste nastúpili do nemocnice?

Priamo z ambulancie ma tam zaviezla mama. Keď ma poprosili, aby som jej nechala všetky svoje osobné veci, pýtala som sa: „Aj telefón?“ Na to mi sanitárky odpovedali: „Zlatko, tu ste na psychiatrii!“ 

Mali ste zo psychiatrie strach?

Vedela som, že doma to nezvládnem. Bolo mi jedno, kam ma vezmú a čo so mnou urobia. V petržalskej nemocnici som strávila týždeň. Nechápem, ako som to prežila. Všetky typy pacientov aj diagnóz boli spolu na jednom psychiatrickom oddelení. Nedalo sa vyjsť na balkón ani von, väčšinu času som prespala. Lekári mi vysvetlili, čo je to popôrodná depresia aj panické ataky, prečo sa mi to deje a aké lieky mi nasadili. Po týždni ma presunuli na psychiatriu do Pezinka.

S nemocnicou v Pezinku sa asi spájajú rôzne predstavy.

Ja som o nej práveže počula veľa dobrých vecí. Sestrička na príjme sa ma spýtala, či viem, kde som, a či som tam dobrovoľne. Vravela som jej: „Teším sa, že som tu.“ Je tam veľmi pekný, zelený areál, spievajú v ňom vtáky, kvitnú kvety. Dostala som skvelú lekárku, ktorá prekvalifikovala moje ťažkosti na panickú poruchu. Vysvetlila mi, že depresia je stabilne indisponovaný stav, pričom úzkosti chodievajú v návaloch. Môj bol ten druhý prípad.

Ako prebiehal váš pobyt v nemocnici?

Účinok antidepresív nastupuje po dvoch či troch týždňoch. Nemocnica je oproti ambulantnej liečbe výborná v tom, že lekári môžu pozorovať, ako lieky zaberajú, prípadne môžu liečbu zmeniť. Po prvých liekoch som stále mala úzkosti a panické stavy, no po zmene medikácie bolo všetko lepšie. Moja lekárka bola zároveň psychoterapeutka. Stretávali sme sa každý deň a začali sme psychoterapiu. Mala som veľa času na oddych a výborné spolupacientky. Pocítila som túžbu hľadať v mojej minulosti aj vo svojej osobnosti, čo prispieva k tomu, že zažívam úzkosti. 

Koľko času ste tam strávili?

Štyri týždne. Domov som chodila na sobotné priepustky. Prvá dopadla katastrofálne. Stačil jeden Oskarov plač a môj domček z karát sa zosypal. Dostala som veľký panický atak a musela som sa vrátiť do nemocnice. No personál bol skvelý. Vraveli mi, že je to normálne a že domov zatiaľ chodím len ako hosť. Ďalšie návštevy boli lepšie. 

Boli ste na návrat domov pripravená?

Po príchode z liečebne sme sa dohodli, že k synovi bude vstávať manžel, aby som do materského režimu vošla postupne. No moja povaha opäť zvíťazila. Vybrala som sa autom sama s Oskarom na návštevu ku kamarátke alebo na narodeninovú oslavu. Sú to normálne veci, no nebola som na ne ešte pripravená. A vyvíjala som na seba tlak, že sa z úzkostí musím vyhrabať čo najskôr, aby manžel mohol normálne pracovať a nezaťažovala ho neustála starosť o syna. To som ja, viem si naložiť. 

Čo presne sa dialo?

Po mesiaci doma sa vrátili panické ataky v plnej sile a začala som sa mať opäť veľmi zle. Po prvej hospitalizácii som odchádzala ako víťaz, s úsmevom na tvári. A o mesiac som bola v nemocnici znova. Bolo to veľmi pokorujúce. Druhý raz som tam zostala len dva týždne. Zmobilizovala som sa – čakal nás totiž krst. Ten som prežila v strašných úzkostiach. Vrátilo ma to opäť na začiatok. A čo bolo horšie, nastúpili aj suicidálne myšlienky.

Ako vyzerali?

Bývali sme vtedy na šiestom poschodí. Vedela som, že nemôžem ísť na balkón ani byť sama. Doma som sa už necítila bezpečne, tak som sa do nemocnice vrátila tretí raz. Povedala som lekárom, že tentoraz zostanem, koľko bude treba. Trvalo to ďalších šesť týždňov. Dohromady som v nemocnici strávila tri mesiace. 

Čo sú vaše diagnózy? 

V mojej správe sa uvádzajú dve: popôrodné psychické problémy a úzkostná porucha. Lekári sa zhodli na tom, že sa dá len ťažko odhadnúť, ako súvisia s prekonaním covidu. Vravia, že majú pacientov po covide, ktorí majú podobné ťažkosti aj bez tehotenstva a pôrodu. Pred pôrodom som žiadne psychické problémy nemala. 

Ako si vysvetľujete to, čo sa vám stalo?

Myslím si, že je to mix oslabenia po pôrode, covidu, genetickej dispozície a mojich povahových čŕt. 

Ktorých napríklad?

Pred pôrodom som bola zvyknutá fungovať na stodvadsať percent. Všetko sa mi darilo, bola som obklopená dobrými ľuďmi aj projektmi. Moje dni boli nalinkované, systematické, veci som mala pod kontrolou. Moja sebahodnota tkvela v tom, koľko toho urobím a ako dobre. V materstve nič z toho neexistuje. Nič, slovom nula. Myslela som si, že aj materstvo „dám“. Uchopím ho ako projekt, naplánujem si ho, zariadim a budem supermama. To sa nestalo. (Úsmev.) Aj bez covidu a úzkostnej poruchy bolo pre mňa ťažké sa na materstvo naladiť. 

Vedela som, že doma to nezvládnem. Bolo mi jedno, kam ma vezmú a čo so mnou urobia. Zdieľať

Ten náraz teda musel prísť?

Myslím si, že áno. Šípila som, že materstvo bude radikálne iné ako to, čo som žila predtým. No nemyslím, že sa kríze dalo zabrániť.

V čom spočíva vnútorná zmena, ktorou si prechádzate?

Náš syn už lozí, keď sa hrá, nemôžem ho nechať samého. No mňa to vnútri „trhá“: mohla by som variť, robiť na počítači, čítať knihu. A pritom mám bez akejkoľvek činnosti sprevádzať toto dieťa. „Len tak byť“ je pre mňa extrémne ťažké. Učím sa aj techniky mindfulness a žiť v prítomnom okamihu. Zisťujem, že ma neurčuje to, čo svojimi rukami robím, ale to, že som, že ma Boh stvoril a že ma má rád. Nemusím už nič. Okrem toho, že v noci musím vstať k Oskarovi. (Smiech.)

Čo táto skúsenosť urobila s vašou vierou?

Zo začiatku som sa pýtala, ako je možné, že sa toľko modlím a nič. Moja psychologička ma však nasmerovala: to, že je Boh so mnou, nemusí znamenať, že urobí zázrak, ale že ma týmito ťažkosťami prevedie. 

Keď som odchádzala prvý raz do nemocnice, môj gynekológ si vypýtal môj pohľad, chytil ma za ruky a povedal: „Môžete si byť istá, že toto všetko už niekto za vás prežil a odniesol to na kríž. Nemusíte myslieť na žiadne veľké teologické traktáty, ale na meno Ježiš myslieť môžete.“ Tieto slová ma niesli ešte týždne a mesiace. 

V nemocnici na chodbe raz za mnou prišla istá pani. Z kabelky vytiahla veľmi starý „JKS“ a začala krásne a čisto spievať loretánske litánie. Myslela som si, že som v nebi. A takýchto pohladení bolo viac. Nehovoriac o tom, že moji príbuzní a priatelia sa za mňa nepretržite modlili. Aj teraz vnímam, akoby mi Boh hovoril: Nechaj to na mňa, ja ťa povediem. 

Váš syn má osem mesiacov, ako sa cítite teraz?

Liečba antidepresívami pokračuje a každý týždeň sa stretávam s psychoterapeutkou. Lieky sú podpora, no pokrok sa deje najmä vďaka terapii. Poznávam samu seba tak ako nikdy predtým. Cítim, že som teraz vnímavejšia na utrpenie druhých ľudí. Som v kontakte s ďalšími ženami, ktoré to majú podobne, a dávame si vedieť, ako sa kto má. 

Myslím, že uzdravenie stojí na troch pilieroch: lieky, terapia a nádej. Zažila som stavy, keď som sa poddala myšlienke, že sa už nikdy nevyliečim. Pocit beznádeje bol jeden z najhorších, aké som kedy zažila. Beznádej – tak si predstavujem peklo.

Vracajú sa nepríjemné myšlienky?

Panické ataky ani veľké úzkosti už nemávam, no niektoré rána sú úzkostnejšie. Ťažko sa mi ráno vstáva, asi aj následkom liekov. A keď neskoro vstanem, vyčítam si to a zacyklím sa. Veľmi mi pomohlo, že sme po návrate z nemocnice s manželom začali odznova. Odsťahovali sme sa z Bratislavy a žijeme v komunite mladých rodín z Kolégia Antona Neuwirtha. Dobre mi padne každý deň sa rozprávať s inými mamami o našich trampotách aj radostiach. 

Zmenila sa vaša predstava o budúcnosti?

Áno. Myslela som si, že budeme mať veľa detí a hneď po sebe, lebo ja to dám. (Smiech.) Teraz som vďačná, keď prežijem deň bez úzkostí. Pred budúcnosťou mám bázeň. Zdá sa mi, že touto psychiatrickou skúsenosťou sa moja osobnosť rozbila na márne kúsky a ja ich každý deň opäť skladám, ale úplne inak. Je to miestami bolestivý, no priam mystický proces. 

Ako sa dnes cítite ako mama?

Každým dňom to viac prijímam. Učím sa, ako byť mamou a ako sa z toho tešiť. Nadobudla som presvedčenie, že všetci rodičia sú už trochu svätí len tým, že sú rodičmi. 

Čo tieto mesiace znamenali pre manžela?

Po celý čas veľa komunikoval s lekármi. Chcel porozumieť mojej diagnóze, ako sa lieči a aké sú prognózy. Veľa sme sa o tom rozprávali. Musel zapnúť na plné obrátky, vedel, že sme v kritickej situácii. Chodil ma navštevovať, staral sa o syna a popritom pracoval. Podal nadľudský výkon, za čo som mu nesmierne vďačná. V jeho práci boli veľmi chápaví. Pomáhali mu aj obe babky. 

Niekde na pozadí mu bežalo, že toto celé je dočasné a že sa po mojom návrate zo psychiatrie naplno vrátime do spolurodičovstva. To sa ešte úplne nestalo. Nemám sa na sto percent, nežijeme ako rodičia, ktorí tieto problémy nemajú. Ešte donedávna vstával k synovi v noci on. Pracuje z domu, aby som sa cítila „poistená“, keby niečo. Po ôsmich mesiacoch bol prvýkrát od nás preč minulý víkend. 

Zisťujem, koľkí z nás riešia podobné problémy. Len to nikto nenosíme napísané na tričku. Zdieľať

Ovplyvnilo toto obdobie vaše manželstvo?

Ľudia sa pýtajú, či nás to viac zblížilo alebo musíme všetko vyskladať odznova. Tvrdíme, že je to asi tá druhá možnosť. Mnohí známi nám povedia, že manželia si k sebe potrebujú nájsť popri dieťati opäť cestu. My prežívame to isté a navyše sme boli dlhšie odlúčení a zvládali moje zdravotné problémy. Je to dvojitá snehová guľa. 

Takže reštart?

Áno, už nie som tá čo predtým. Pracujem na maličký úväzok hodinu denne, no cítim, že sa veci zmenili. Práca ma už nenapĺňa tak ako predtým. Inak rozmýšľam, inak sa správam k sebe aj k druhým. Napríklad kedysi som poobedný spánok považovala za veľký nedostatok, teraz si ho doprajem. Alebo predtým som sa pri stretnutiach ako prvé pýtala ľudí na ich prácu. Dnes vnímam, že práca je dôležitá, no v istom zmysle je to márnosť. 

Vrátila sa vaša radosť?

(Ticho.) Neviem. Stále ju hľadám. Objaví sa v momentoch, keď sa prechádzam a pozorujem jesenné stromy. Keď vnímam, ako sa moje nohy dotýkajú zeme, a keď sa modlím. Už to nie je radosť z dobre vykonanej práce, ale radosť z bytia. A je to taký veľký dar, že sa mi deje iba niekedy. 

Ako vyzerali vaše posledné týždne?

Prišla som na to, že systematickú časť mojej osobnosti nemôžem a nechcem meniť. Pomáhajú mi rituály. Ráno vstaneme a naraňajkujeme sa spolu. Manžel pracuje doma, my ideme von. Keď syn zaspí v kočíku, sadnem si do kaviarne a čítam si knihu. Na každodenné dobré espresso svoju biednu rodičovskú obetujem. (Úsmev.) Po obede ideme s Oskarom na prechádzku, modlím sa ruženec, vždy niekoho známeho stretnem a zarozprávame sa. Keď som vnútri, zacyklím sa vo svojich myšlienkach, preto chodím veľa von. Dobre mi robí aj autogénny tréning, ktorý som sa naučila v Pezinku. A keď Oskar večer zaspí, relaxujem tým, že varím. 

Mení táto skúsenosť váš pohľad na výchovu vášho syna?

Určite áno. Keď Oskar doje svoje jedlo, snažíme sa nehovoriť: „Výborne, ty si všetko zjedol!“ Radšej povieme: „Už si zjedol a papal si mrkvu a cuketu.“ Nie že je šikovný preto, že niečo vykonal, ale len opíšeme proces, ktorý sa udial. Nechcem, aby bol vychovávaný tak, že jeho hodnota spočíva iba v tom, čo dokáže. 

Čo urobili posledné mesiace s vnímaním seba samej?

Mám psychickú diagnózu – a nie som sama. Nevnímam to ako stigmu. Aj moji príbuzní a priatelia pochopili, že niekedy nestačí myslieť pozitívne. Že je to skutočný zdravotný problém, ktorý vyžaduje liečbu. Vety typu „Vzchop sa“ nepomáhajú. Musia nastúpiť lieky a terapia.

Mám šťastie, že som sa dostala do nemocnice a do rúk veľmi dobrých lekárov. Za to som Bohu veľmi vďačná. Vnímam, že mi túto skúsenosť dal aj preto, aby som o nej hovorila. A zisťujem, koľkí z nás riešia podobné problémy. Len to nikto nenosíme napísané na tričku. 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0