Zmena kultúry Za návrat klobúkov alebo Paradox konzervativizmu

Súčasná slovenská móda klobúkom nepraje. Namietnete: klobúky sa už predsa vrátili do módy. Bol to však návrat opatrný, selektívny, až ustráchaný. Predstava fascinátora na hlave ženy, prípadne homburgu alebo fedory na hlave muža v obleku na ľudí stále pôsobí ako obrázok z knihy Charlesa Dickensa.

Nedávno som si v Hospodárskych novinách prečítal toto: „‚Mužské klobúky. Prestaňte s nimi. Nie sme v roku 1935.‘ (Čitateľka) (...) Klobúky – najmä pánske klobúky – sú už od roku 2016 pasé. V súčasnosti už nie sú veľmi namieste a hlavne, v rámci vášho štýlu vyvolávajú dojem, že sa príliš snažíte. Nemusíte nutne nosiť niečo na hlave. Náš tip na pokrývky hlavy: žiadne pokrývky hlavy.“

Nevstupujem teda na panenskú pôdu. Ústredné otázky tohto textu však budú iné: Čo je klobúk? Mali by sme ho nosiť? A je naozaj zastaraný a konzervatívny, spätý len so staršou generáciou?

Paradox umierneného konzervativizmu

Klobúk sa neraz vníma ako konzervatívny prežitok a Slovensko ako bašta konzervativizmu. Aj preto prekvapuje, ako málo ľudí u nás nosí klobúky. Dnes nájdete klobúk skôr na hlavách hipsterov, tej mladej mestskej buržoázie. Toto nazývam paradoxom umierneného konzervativizmu. Súčasný umiernený konzervatívny volič bude skôr obhajovať prostovlasosť, prípadne nosenie športovej pokrývky hlavy – povedzme šiltovky – než nosenie klobúka, a to práve z toho istého dôvodu, z akého obhajuje jazdenie v autách oproti jazdeniu na bicykli.

Kde je tu paradox? Naši starí rodičia jazdili do kostola či do obchodu zásadne na bicykli alebo si cestu odkráčali ceremoniálne pešo. Nejeden z nás sa však stretol aj s ich negatívnymi odsúdeniami „šialencov za volantmi“ či „automobilových smradliakov“. Podobne je to s bicyklami. Režisér Keisuke Kinošita vo filme Nidžúši no hitomi zobrazuje dospievanie na japonskom vidieku v dvadsiatych rokoch 20. storočia a ukazuje nám aj scénu pobúrených reakcií tamojších dedinčanov na učiteľku, ktorá sa po cestách nemiestne producíruje na bicykli. Spomínaná mládež by teda nemala mať problém zhodnúť sa so starými rodičmi a ich hodnotami vo veci nosenia klobúkov alebo jazdy na bicykli.

Paradoxom umierneného konzervativizmu je bezprostredná obhajoba status quo ako osobnej, prípadne komunitnej skúsenosti, a to nielen voči liberálnejším, ale aj voči konzervatívnejším postojom – skrátka, voči všetkému, čo nie je bežnou a zaužívanou súčasťou verejnej mienky, respektíve komunitnej tradície. Takéto konzervatívne „minimum“ je však dosť ošemetné, keďže môže obhajovať aj výrazne nekonzervatívne javy. V čom teda tkvie problém umierneného konzervativizmu?

Problém vychádza primárne z modernity a z jej permanentných kultúrnych a technologických revolúcií a v prípade Slovenska aj zo straty kontinuity a z neustálych paradigmatických politických a kultúrnych zmien. Ak sú zmeny prirýchle, prestáva byť umiernený konzervativizmus relevantnou filozofiou. Ideálnym príkladom opačného postoja je Veľká Británia, kde sa o kontinuitu stará britská kráľovská rodina. Vojvodkyňa Kate, ale aj ostatná britská nobilita (stačí sa pozrieť na Ascot) je veľkou milovníčkou fascinátorov. Povedané inak, o kontinuitu sa stará povestná Shakespearova koruna – iná pokrievka hlavy.

Čo je klobúk a na čo slúži?

Väčšina ľudí si domyslí, že klobúk slúži na ochranu pred úžehom, podchladením, premočením a podobne. Len sotva si dokážeme predstaviť námorníka či rybára na lodi, ako sa neobratne snažia ťahať lano, udicu či sieť a popritom si pod pazuchou pridŕžajú dáždnik. Rybársky klobúk je v tomto prípade lacné a praktické riešenie. No nejde tu o praktickosť. Prečo britská nobilita nosí klobúky a my nie? Čo sa tým hovorí? Aký je význam klobúkov?

Klobúk, prípadne iná pokrývka hlavy, sa v dejinách obvykle týkal náboženskej funkcie, autority (svetskej alebo cirkevnej), vzdelanosti (univerzitnej), sociálneho statusu, dospelosti a civilizovanosti. Pokrývky hlavy sa aj na základe svojho umiestnenia snažili prezentovať nečasové idey (náboženské, vladárske, civilizačné, ale aj mysliteľské). Na rovinu: nič z toho dnes nie je v kurze.

Zároveň je teraz jasné, prečo pokrývky hlavy nosí nobilita a prečo sa spája s akademickým prostredím, so svetskými a cirkevnými autoritami, s políciou či vojakmi. Akoby prekračovali každodennosť, všednosť a dodávali odevu buď silu, alebo sviatočnosť, prípadne akýsi nádych „vyššej kultúry“, vyspelosti a civilizovanosti. Klobúky tak aj z toho dôvodu boli medzi prvými obeťami modernizácie a liberalizácie módy.

Napredovanie v obnažovaní

Naozaj nezáleží na tom, ako sa obliekame, ako sa správame alebo čo jeme? Nezmení sa ani sám človek v takejto rozdielnej situácii? Pravdaže sa zmení. Aj C. S. Lewis rád kritizoval niektorých náboženských „inovátorov“, ktorým bolo jedno, ako a kde sa modlia, a zdôrazňoval aj kľúčový rozmer vytvárania špecifických návykov a praxe, ktoré nám umožňujú zmeniť aj seba samých. Nosenie či nenosenie klobúkov asi nebráni konzervatívcovi byť pravým konzervatívcom, no ich všeobecné nenosenie mení kultúrnu situáciu na takú, v ktorej je čoraz náročnejšie byť konzervatívcom. Prečo?

V dnešnej móde – v módnom priemysle – je prerušenie kontinuity, a to nielen duchovnej (v zmysle komunitne zdieľanej tradície), kľúčovým princípom. Ústrednú rolu v nej nehrá pretrvávanie a nečasovosť, ale móda a čoraz viac aj ideológia. Nie je to priestorový problém, ale časový. Veci do módy vstupujú a vychádzajú z nej bez ohľadu na historickú epochu. Dnešné deti vyzerajú ako z magazínu z 80. rokov a nech nás neprekvapí, keď sa o pár rokov dočkáme návratu parochní.

Jedna kontinuita tu však predsa len je: neustále napredovanie v obnažovaní a stieraní hraníc. Najskôr to bola samostatná košeľa bez saka, neskôr prostovlasosť, potom tričko a dnes už je bežné stretnúť na ulici dievčatá v podprsenkách a mužov v boxerkách. Nie som nijaký puritán a nahota mi neprekáža ani ma nepohoršuje. Otázka cudnosti tu vôbec nie je dôležitá, lebo na nahom Tahiťanovi nie je nič necudné, ako zdôrazňoval už Chesterton. Je irelevantné, či je súčasné oblečenie necudné – podstatné je, že zdôrazňuje telesnosť – a je jedno, či pohlavnú alebo nepohlavnú. Ale prečo? Čo za tým stojí?

Sklon obnažovať sa smeruje k „prirodzenému“ jedincovi – k akémusi nepoškvrnenému rousseauovskému divochovi, ktorý je presným opakom civilizovanosti, keďže tá sa dnes chápe len ako zvrhlá a deštruktívna moc. Výsledkom je potom proces postupného fyzického obnažovania sa, ničenia konvencií a adorovania „prirodzenosti“. Tá má viesť k jedincovi oslobodenému spod útlaku kultúrnych symbolov, sociálnych statusov, stereotypov, biologického pohlavia a konvencií – k „autentickému“, dekonštruovanému, emancipovanému indivíduu, ktoré si na tejto obnaženej kostre môže vystavať vlastný svet. Svet, ktorý bude nepochybne jedinečný, úžasný a kreatívny, oslobodený spod nánosov staršej kultúry (v skutočnosti bude ešte strnulejší, rigídnejší a ideologickejší). Je to „odhlásenie sa“ z tradičnej civilizácie, ktoré smeruje k novému človeku. Čas (a s ním aj človek) sa tu neustále obnovuje z budúcnosti prostredníctvom mladíckej rebélie a módnych revolúcií. Smeruje z budúcnosti do minulosti. Indivíduum je každý deň nové: rodí sa nanovo.

Zmeňte každodennosť na sviatok

Na módnu systematicky prerušovanú „kontinuitu“ sa dnešní umiernení konzervatívci snažia reagovať symbolmi, ornamentmi a textami, ktoré umiestňujú na niekdajšiu spodnú bielizeň (napríklad na tričká s krátkym rukávom) vo viere, že podstata zostáva zachovaná. Lenže nezostáva. Predstavte si kňaza, ktorý by prišiel na omšu v plavkách vo farbách vatikánskej vlajky s potlačou zhotovenou z krížov, rýb alebo Petrových kľúčov. Bolo by to to isté? Alebo inak: mali by ste pocit sviatočnosti, keby vám diplom odovzdával rektor v župane a v papučiach? Mali by ste rešpekt k vojakovi v dupačkách a plienkach? Dovolím si zapochybovať. Tak prečo by nemohla byť návšteva príbuzných, divadla či tanečnej zábavy takisto ceremóniou, sviatkom? Prečo už oblečením nevzdávame hold životu, rodine a priateľom?

Zmenil by sa tým aj konzervativizmus? Domnievam sa, že áno. V súčasnom kultúrnom a módnom priemysle má filozofický konzervativizmus len minimálne zastúpenie. Móda je v rukách progresívcov a týka sa to aj iných kultúrnych statkov, ktoré symbolizujú nejaké presvedčenie človeka. Konzervatívci sa dnes akoby hanbia, že sú konzervatívni, a snažia sa neraz pôsobiť mladistvo, moderne, pokrokovo, uvoľnene a opäť... „prirodzene“. Nesmú sa potom čudovať, že aj spoločnosť či dokonca oni sami sa na takéto osoby pomaly menia. Je to prosté, filozofický konzervativizmus by mal obsahovať akési nutné minimum či filozofiu, na ktorej stojí.

Súčasný umiernený konzervativizmus bol tak dlho vo vleku konkurenčnej filozofie, až sa transformoval na niečo celkom iné. V spoločenských a politických, ale aj v ekonomických témach postupne pritakáva ďalším a ďalším progresívnym prvkom a nápadom (mimochodom, rovnako ako ľavica). Ešte aj kultúrne prejavy Ondreja Dostála – nech je mi odpustené – mi občas prichodia radikálnejšie progresívne než prejavy bežného, umierneného progresívca. Naopak, sú to práve konzervatívni tradicionalisti a klasickí ľavičiari, ktorí dnes skutočne rebelujú a narúšajú status quo. Pokúšajú sa zmeniť paradigmu. Prečo by sa niečo také nemohlo udiať aj v móde?

Na posadnutosť mladosťou a „novým človekom“, ktorú zdôrazňuje reklama, filmy, móda, ale aj neustále revoltujúce umenie, by mal konzervativizmus reagovať opakom – dospelosťou, múdrym starnutím a civilizovanosťou. Je to práve aristotelovská snaha vidieť čas ako neustále umierajúci pod vplyvom budúcnosti a smerujúci z minulosti do budúcnosti (nie naopak). Takto by mala hrať prím aj ochrana toho, čo z minulosti pretrváva – a čím dlhšie to pretrváva, tým vyšší stupeň ochrany a úcty si to zasluhuje. Je to túžba odolávať času a pozdvihnúť to, čo máme a z čoho vyrastáme, až niekam ku hviezdam. Práve tu by mohlo byť individuálne ukotvenie celého kultúrneho hnutia, ktoré by z dospelosti odvodzovalo svoju celospoločenskú hodnotu. Dospelosť by tu bola ako stála hodnota, ktorá sa občas nechá inšpirovať mladosťou, ale skôr ju vychováva a koriguje.

Ako si takú dospelosť predstaviť? Napríklad v nadradení skúseností starších voči neustálym revolúciám mladosti, v zdôrazňovaní múdrosti a vyspelosti proti vyprázdnenej rebélii, civilizovanosti voči dekonštruovanej prirodzenosti, nečasovosti alebo aspoň nadčasovosti voči novosti, tradičnosti a kontinuity voči revolučnosti, posvätnosti voči profánnosti, sviatku a oslavy voči rutinnej a ubíjajúcej každodennosti a napokon kultivovanosti voči prvoplánovej erotike.

Aj dospelé oblečenie sa vytvára s cieľom, aby zostarlo, lebo práve dospelosť a staroba, skúsenosti a „preskákanie“ si rôznych kritických chvíľ a rán, ktoré mu uštedril svet, mu dodávajú skutočnú krásu (vrásky na kožených topánkach, jemne vyťahané sako). A ide tu aj o prihlásenie sa k hodnotám, na ktorých stála v istom, nie zas tak dávnom období prakticky celá európska civilizácia – ako keď si britskí džentlmeni nechávali nové sako zmáčať dažďom, aby náhodou nepôsobili ako zbohatlíci. Toto je – zdá sa mi – prirodzenejší domov konzervativizmu než neustále dobiehanie liberálov a modernity.

Vôbec mi tu nešlo o obhajobu nejakej mníšskej sutany či jednotvárnych čiernych oblekov. Vec sa má inak: konzervatívec by mal mať možnosť vyjadriť oblečením svoju filozofiu. Vytvoriť si vlastnú kultúrnu prax. Toto sa dá urobiť aj kreatívne a veselo. Slovenský folklór bol pestrý a pestrá bola aj historická móda. Za tým všetkým má byť len jedna zásada: vzdať aj oblečením úctu ľuďom, s ktorými sa stretávame, vzdať úctu tradícii, z ktorej vyrastáme, vzdať úctu svetu, v ktorom sme sa ocitli, a – aspoň pre veriacich – vzdať úctu aj Bohu. Je v tom akési priam slávnostné odovzdanie sa svetu, pokora, vedomie, že sú tu entity (rodina, komunita, civilizácia, príroda, tradícia, Boh), ktoré nás presahujú. Je to hrdosť na civilizáciu, dospelosť a starobu. A nielen to. Konzervatívci by sa mali aj aktívne zapájať do formovania kultúrnej situácie a pokúšať sa zabojovať v nej o svoje miesto. Kde začať? Neexistuje lepší kus odevu než nečasové klobúky! Klobúk by mohol byť prvým symbolom zmeny.

Autor je filozof. On, jeho rodina ani známi nemajú nič spoločné s výrobou ani predajom klobúkov.