Príplatok za pocit Ako som šiel k barberovi a ocitol sa u holiča

Strihať sa chodím už dlhé roky do holičstva, respektíve do pánskeho kaderníctva. Tieto dva názvy kedysi asi označovali dva rôzne typy prevádzok: do kaderníctiev si chodili dať robiť účesy dámy a do holičstiev sa chodili dať ostrihať a oholiť páni.

Tú dobu som už nezažil. Holičstvá a kaderníctva už poznám len ako synonymá, kam chodia muži i ženy.

Holičky-kaderníčky šikovne strojčekmi či nožnicami vlasy ošmykajú a potom vyfúkajú, jedného chlapa vybavia za pätnásť minút, ibaže by chcel vlasy aj umyť či nebodaj nagélovať. V holičstvách, ktoré som zatiaľ vyskúšal, sa to však takmer nestáva. Každému je jasné, že by tým iba zdržoval ďalších, sediacich na gauči a poslušne čakajúcich na rad.

A hoci sa tieto prevádzky stále nazývajú holičstvami, oholiť bradu by ste tu chceli darmo. Ako mi raz vysvetlila jedna holička, nemajú na to licenciu, dokonca ani vyholiť chĺpky na krku britvou už nesmú.

Príčinou vymiznutia klasických holičov, teda tých, ktorí holili, bolo možno obsadenie tejto profesie ženami, ktoré sa s britvou robiť báli. Možno už ani spoločnosť nevyžaduje nahladko oholeného muža a možno je za tým aj rozšírenie holiaceho strojčeka. A možno aj ešte niečo inšie.

Tak či onak, klasický holič sa stal akýmsi symbolom zašlých čias, scény s holičom v bielom plášti už vidíme iba vo filmoch.

Ale móda nosiť bradu či fúzy sa v 21. storočí vrátila a trh, samozrejme, zareagoval. Zhruba pred desiatimi rokmi sa začali objavovať nové moderné holičstvá, ale už pod cudzím slovom barbershop. 

Tu už nepracujú holiči, ale barberi.

Ponúkajú nielen úpravu brady a fúzov, ale je tu koncept lepšieho, ba vari prémiového zážitku. Skloňujú sa pojmy ako profesionálna starostlivosť, individuálny prístup, dôraz na komfort a atmosféru doplnenú o dobrú hudbu a dokonca aj šálku kávy či pohárik kvalitného alkoholu.

Skrátka že to nie je len o tom, že človek príde, za pätnásť minút je vybavený a „dovidenia, ďalší“. Ide o viac, o príjemný, ba až spoločenský zážitok.

Barbershopy postupne pribúdali, nahrádzali klasické pánske kaderníctva, dnes je v niektorých častiach Bratislavy hádam aj zo päť týchto moderných zariadení na jedno obyčajné kaderníctvo.

Ako symboly tejto novej módy sa začali objavovať biele valce s červenou špirálou, aké sme mohli poznať nanajvýš z anglosaského sveta. Podarilo sa mi zistiť, že ide o takzvanú holičskú tyč (barber’s pole) odkazujúcu na tyče stredovekých ránhojičov, teda holičov, ktorí však vykonávali aj jednoduché liečiteľské úkony.

A keď svojmu zákazníkovi – či pacientovi – púšťali žilou, ten sa mal silno držať holičskej tyče, aby mu lepšie prúdila krv – podobne ako keď si pocvičíme rukou pred odberom krvi.

Čo sa týka červenej špirály, niektoré zdroje tvrdia, že ide o odkaz na zakrvavené obväzy vejúce vo vetre, ktoré vraj títo felčiari vešali pred svoje zariadenia, azda aby po vypratí uschli.

Hoci farebná tyčka v našich končinách nedáva žiaden zmysel a kultúrne sem nepatrí, celkom solídne vytlačila symbol nožníc a hrebeňa, s holičmi u nás tradične spätý.

Trvalo mi iba desať rokov, kým som sa odhodlal navštíviť barbera. Viedli ma k tomu prerastené vlasy, ktoré vytvorili príležitosť skúsiť zaujímavejší účes, aký nosím stále.

Konečne niekto poriadne zanalyzuje moje vlasy spredu-zozadu, zľava-sprava, hovoril som si. Navrhne mi strih na mieru s ohľadom na typ vlasu a tvar mojej hlavy či črty tváre.

Ponúkne mi aj alternatívne strihy, ukáže mi ich na obrázku, vysvetlí klady a zápory – a to všetko tak, že ja veci neznalý to pochopím.

A napokon mi dá svoje kvalifikované odporúčanie, ja sa rozhodnem, čo chcem, a odídem s najlepším účesom svojho života. 

Bolo mi jasné, že to bude stáť viac, ale za prémiovú službu som bol pripravený zaplatiť prémiovú cenu.

Na Startitupe som si pozrel rebríček šiestich najlepších barbershopov v Bratislave, vybral si jeden, skontroloval recenzie a cez internet sa objednal.

Nastal deň môjho strihania. S malou dušičkou som sa vybral na miesto.

Vstúpil som do zariadenia so štýlovým interiérom, zakrátko ma privítal môj barber, predstavil sa a podal mi ruku. To som veru ešte nezažil. Čo nasledovalo ďalej, som však dôverne poznal.

Mladý muž sa ma opýtal, akú mám predstavu, na čo som povedal, že rád by som si dal poradiť, akurát že by som nerád účes s bokmi celkom nakrátko a dlhým vrchom.

On na to, že to teda vidí na „pánsku klasiku“. Reku dobre, viac som neintervenoval. Mieru skrátenia som nechal na ňom, on sa pustil do práce a ja som iba čakal, kedy sa prejavia tie prémiové služby.

U barbera dostaneš whisky alebo rum, hovorili mi ľudia. Ale márne som čakal, neponúkli mi nič a ja som sa hanbil vypýtať si. Akurát po polhodinke som dostal otázku, či mi dĺžka vyhovuje a či stačí vyfúkať alebo treba aj umyť.

Najprv som sa prekvapene spýtal, či to je všetko, a keď som zistil, že áno, uspokojil som sa s vyfúkaním.

Dostal som úplne štandardnú pánsku klasiku, ktorá neurazí, ale priebeh aj výsledok bol úplne rovnaký ako v bežnom holičstve. 

S tým rozdielom, že to trvalo dvakrát toľko aj to dvakrát toľko stálo.

Odišiel som o tridsať eur a pár gramov vlasov ľahší a snažil sa prísť na to, za čo som vlastne platil toľkú sumu. Azda za to potrasenie rukou či za online termín?

Zdá sa mi, že za niečo celkom iné.

Za to, aby som sa mohol pochváliť, že som bol u barbera, a nie u „obyčajného“ holiča.