Pápežova návšteva Čo nám chcel povedať František

Udalosť ako návšteva pápeža sa nemôže zaobísť bez pokusov interpretovať ju v kontexte miestnej spoločenskej a politickej atmosféry a nemôže sa zaobísť ani bez toho, aby sa zo slov Svätého Otca vyvodzovali závery platné pre realitu danej krajiny.

Je to celkom prirodzené, užitočné, ale zároveň náročné.

Počas návštevy pápeža Františka u nás sa o to medzi prvými pokúsil spisovateľ Milan Šimečka.

Vo svojom texte v Denníku N vykreslil obraz bojiska, kde „mäkké sily“ dobra, stelesnené pápežom Františkom a prezidentkou Zuzanou Čaputovou, stoja proti temným silám populizmu. Tie reprezentuje politická opozícia, konkrétne Robert Fico a Peter Pellegrini.

Šimečka si kladie otázku, či vôbec existuje šanca, aby slová pápeža oslovili podporovateľov tohto prúdu. Jeho odpoveď je skôr skeptická: „Môžem sa mýliť, ale obávam sa, že ak aj voliči opozície pápeža počúvali, jeho slová do ich myslí nedorazili. Sú totiž alergickí na pekné vety a poetické metafory, lebo za pravdivé považujú vulgárne slová hnevu, aké používa Fico.“

Uvedená skepsa pre Šimečku zároveň predstavuje aj akúsi úľavu, keďže – ako píše – to, že sa týchto ľudí nepodarilo osloviť ani pápežovi, nás zbavuje ilúzie, že sa to môže podariť nám ostatným.

Takýto statický a rozdeľujúci obrázok je však v rozpore s tým, čo pápež František na Slovensku vo viacerých vystúpeniach zdôrazňoval, keď volal po aktivite, empatickom dialógu a neuviaznutí v názorových getách.

Dialóg však určite neznamená rezignáciu na hodnoty, názory či tradície.Zdieľať

Poloha v zmysle „my sme lepší ako oni“ alebo „keby tu oni neboli, tak by tu bolo oveľa lepšie“ je presne tým typom postoja, pred ktorým pápež varuje.

V tomto duchu sa treba pozerať aj na Františkovu kritickú zmienku o kultúrnych vojnách, ktorú mnohí z jeho vystúpení vypichujú.

Je veľmi lákavé navodiť dojem, akoby snaha o ochranu hodnôt a tradícií, či už v politike, alebo na poli občianskeho aktivizmu, bola v rozpore s pápežom tak často zdôrazňovanou potrebou dialógu v cirkvi aj vo vnútri spoločnosti.

Dialóg je však len forma, niečo ako priateľský rozhovor. Nevylučuje, ale, naopak, predpokladá prítomnosť presvedčenia a názoru, ako aj existenciu sporu. Veď inak by často nemal zmysel.

Je to však dôležitá forma, pretože nám bráni v uzavretí sa do názorových pevností, z ktorých na protivníka dokážeme akurát liať horúci olej. Núti nás s oponentmi hovoriť, uvažovať o ich argumentoch a čo je dôležité, umožňuje nám uskutočniť verejne prospešné veci, na ktorých sa obidve strany, napriek mnohým názorovým rozdielom, dokážu zhodnúť.

Dialóg však určite neznamená rezignáciu na hodnoty, názory či tradície. Pápež to jasne pomenoval vo všetkých svojich posolstvách, veľmi silno počas homílie v Prešove, keď vyzdvihol hrdinskosť tých, ktorí trpeli pre svoje presvedčenie.

Zároveň nám tým pripomenul, a to je ďalší dôležitý moment jeho odkazu, že často viac ako argumenty zaváži sila osobného príkladu.

Dialóg tiež určite neznamená ani rezignáciu na snahu získať pre svoje názory a postoje verejnú podporu či na ambíciu dosiahnuť v demokratickom systéme politickú prevahu.

Je však bariérou pred tým, aby sme sa na spory pozerali ako na totálnu vojnu, ktorej cieľom je definitívne vymazanie oponentov či ich úplné vytlačenie na okraj spoločnosti. Chráni nás pred tým, aby sme oponentmi pohŕdali, a zároveň bráni podľahnutiu zvodom, ktoré ponúka moc. V politike, vo verejných inštitúciách, v mediálnom priestore alebo na univerzitách.

Je to ťažká cesta, ktorá si vyžaduje veľa rozvahy, sebazapierania a trpezlivosti. Preto sa dá rozumieť tým, ktorí ju v dnešnom polarizovanom a zhrubnutom verejnom priestore považujú za takmer neuskutočniteľnú.

Práve v tom však spočíva radikálnosť Františkovho posolstva.