Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Pozerať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Zapnúť upozornenia

Matej Tóth o konci kariéry

Najviac sa teším na normálny život (video + text)

Olympionik Matej Tóth hodnotí najdôležitejšie momenty svojej kariéry, prezrádza plány do budúcnosti a radí, ako viesť deti k športu.

Na začiatku nášho rozhovoru si ujasnime vaše súčasné nastavenie. Rozprávame sa s Matejom Tóthom, ktorý definitívne ukončil svoju kariéru?

Definitívne to ešte nie je, lebo nám dobieha sezóna a aj v Dukle Banská Bystrica som stále vedený ako športovec. Čakajú ma ešte kúpele a regenerácia. Čo sa však týka pretekania a vrcholných podujatí, tak je už definitívne to, že do ďalšej zimnej prípravy sa už nepustím a pravdepodobne v októbri či novembri oznámim svetovej atletike a všetkým inštitúciám ukončenie kariéry.

Takže už žiadne majstrovstvá sveta či Európy.

Presne tak. A pravdepodobne už ani žiadne preteky, keďže po olympijskej päťdesiatke som mal mierne zranenie a neviem, či sa dokážem dať do poriadku tak, aby som sa pripravil na nejaké kratšie preteky v septembri. Ak nejaké preteky budú, tak skôr symbolické, aby som si mohol povedať, že boli posledné.

Vráťme sa krátko na olympiádu v Tokiu. Tesne pred pretekmi ste médiám povedali, že vám do ideálneho pocitu chýbajú ešte jeden-dva tréningy, ale dúfate, že tesne pred štartom sa dostanete do potrebnej pohody. Priznám sa, že keď som sledoval vašich posledných 10 kilometrov, počas ktorých ste príkladne bojovali, aj keď bolo jasné, že medaila už nepríde, cítil som skôr hrdosť ako sklamanie zo 14. miesta. Ako olympijské preteky hodnotíte s odstupom času?

Krajšie by bolo ukončiť kariéru na vrchole, s medailou, ako sa to podarilo Nasti Kuzminovej, ktorá počas svojho posledného roka získala prvý titul majsterky sveta. O tom sníva každý športovec. Mne to, žiaľ, nevyšlo, ale pocitom hrdosti a spokojnosti ma napĺňa práve to, že som bojoval, akoby to 14. miesto malo cenu zlata. Nezabalil som to, dokončil som preteky so cťou a po nich som sa mohol pozrieť do zrkadla a každému do očí a povedať, že som urobil maximum – v príprave aj počas samotných pretekov. Na viac to v ten deň nebolo.

Spomínali ste, že tam vzniklo nejaké zranenie. Ide o vážnu vec?

Nie je to vážna vec, ale tým, že som naozaj bojoval a bolo to už viac cez silu ako cez ideálnu pozíciu tela, tak som si na ľavej strane natiahol trieslo, zdvíhač nohy, ktorý sa vyslovene preťažil. Možno tam je aj nejaká mikroruptúra, ale tým, že som na konci kariéry, tak neriešim žiadnu diagnostiku. Nechám to len prirodzene doliečiť, absolvujem kúpele a dúfam, že ma to nebude obmedzovať v bežnom živote ani pri nejakom hobby-športovaní.

Ako vyzerali vaše dni a týždne po olympiáde?

Predovšetkým som si dobre oddýchol. Snažil som sa všetky aktivity nechať dva týždne „odležať“. Bol som s rodinou v Chorvátsku pri mori na rekondičnom sústredení, kde som sa sústredil na regeneráciu, aj som sa trochu hýbal...

Takže ste neležali na pláži a nič nerobili?

Nie, to by som dokázal tak na polhodinku, potom som potreboval ísť na nejaký paddleboard alebo si zaplávať. Každé ráno sme absolvovali nejakú aktivitu – raz som vytiahol manželku, raz dcéru, vždy psa. Hlavne som si chcel oddýchnuť psychicky, zažiť pocit úľavy, že je všetko za mnou a už ma o mesiac nečaká ďalšia príprava.

Práve psychická stránka je pri špičkových športovcoch na konci kariéry často veľkým problémom, hlavne ak nemajú plán, čo budú robiť ďalej, prídu o svoj šport i o pozornosť fanúšikov. Ako to vnútorne zvládate vy?

Zatiaľ sa na to veľmi teším. Posledné roky som mal najobľúbenejšiu pesničku Normálny život. Lebo presne to mi chýbalo. Teším sa na bežný život, ktorý možno veľa ľudí vníma ako stereotyp, ktorý ich ubíja a chceli by zažiť niečo výnimočné. Ale ja sa teším práve na to, že z výnimočnosti spadnem trošku nižšie a budem normálny. Uvidí sa, či mi to vydrží do smrti a či mi to nebude chýbať. Ale momentálne som nastavený tak, že práve na to sa teším najviac. To, čo veľa športovcov nezvláda, vnímam tak, že práve po tom túžim.

Obzrime sa krátko za vašou bohatou kariérou. V médiách sa veľa spomínajú vaše najväčšie úspechy – víťazstvo na majstrovstvách sveta v Pekingu 2015, olympijské zlato z olympiády v Rio de Janeiro 2016 či striebra z majstrovstiev Európy. Ktoré obdobie vašej kariéry, ktoré si možno médiá až tak nevšimli, si vnútorne najviac ceníte?

Bolo to asi obdobie návratu po dopingovej kauze. Bolo to veľmi negatívne, ale som rád, že sa to stalo. Do života mi to dalo možno viac ako všetky úspechy. Úspechy vás nenaučia, ako prekonávať prekážky, aj keď sú krásne a výnimočné. Ale až negatívne udalosti vám dajú do života skúsenosť, že sa netreba vzdávať a treba bojovať. Rok 2017 bol zlý, ale som hrdý na to, ako sme to zvládli, a hlavne si spomínam na ten návrat.

Bol som úradujúci olympijský víťaz, z vrcholu som zrazu padol úplne do suterénu, ale podarilo sa mi z neho vyhrabať – a to je pre mňa i pre ďalších ľudí cennejší vzor ako úspechy, ktoré prichádzali postupne. Pocity, ktoré som prežíval na majstrovstvách Európy v Berlíne 2018, boli asi najsilnejšie, ktoré som v sebe mal. To striebro malo pre mňa cenu zlata. Ukázal som, ako sa dá poraziť nespravodlivosť.

Keď ľudia zažijú veľký pád, vidia, ako sa druhí na nich pozerajú s otáznikom v očiach, tak ich to zvykne zmeniť. Niektorí zatrpknú, iní začnú bojovať, niektorí rezignujú. Viete s odstupom času hlboko ľudsky vyhodnotiť, čo s vami obvinenie z dopingu urobilo?

Po prvé, aj keď možno doteraz existujú ľudia, ktorí si ma zaškatuľkovali a neveria mi, tak som vtedy zažíval úžasnú podporu. Väčšina ľudí stála za mnou, za čo som vďačný. Bola však vo mne aj depresia, zatrpknutosť a frustrácia z celého športového systému. Základom bolo zbaviť sa týchto pocitov, nechať to za sebou, hovoriť si, že ľudia, ktorí ma obvinili, si robia svoju robotu a systém je chybný. Snažil som sa systém napraviť, odpustiť a ísť ďalej s čistým štítom. Ak by som v sebe stále nosil trpkosť, stal by sa zo mňa niekto iný. A to som nechcel.

Ľudí však okrem bolesti mení aj úspech. Čo vám hovorí vaša manželka: zmenil sa ten Matej Tóth, ktorý ešte nebol olympijský víťaz, majster sveta či dvojnásobný vicemajster Európy? Ste ten istý človek?

(Smiech.) Myslím, že hlavne vďaka svojej manželke stále som. Samozrejme, človek sa mení, vyvíja, ale myslím, že moje hodnotové nastavenie zostalo rovnaké ako pred desiatimi či dvadsiatimi rokmi. Nemusel som si hľadať nových kamarátov, lebo tých starých som pokladal za niečo menejcenné. Nič také sa nestalo.

Ako som povedal, je to hlavne vďaka manželke. Keď som chodil po olympiáde na rôzne stretnutia, na gratulovačky, tak človek si začal o sebe myslieť, že asi je niečím výnimočný, nad ostatnými. Keď som však odchádzal z Bratislavy domov do Bystrice, púšťal som si už spomínanú pesničku Normálny život a doma som našiel ostrov normálnosti, kde všetko fungovalo rovnako, ako keď na vitrínke ešte zlatá medaila nebola. Doma bolo treba pomôcť, povysávať, umyť auto, ísť von so psom, zaviezť deti na krúžok, ísť na rodičovské združenie... Za to vďačím manželke. Som olympijský víťaz, je to úžasné, ale som výnimočný v jednej disciplíne, v jednom športe a nerobí to zo mňa lepšieho človeka, ako sú iní.

Keď ste spomínali normálny život, bežní ľudia si povedia, že sú to také iluzórne predstavy úspešných ľudí, ktorí nevedia, aký je normálny život niekedy ubíjajúci. Ráno vstať, venovať sa deťom, rodine, ísť do práce, unavený sa vrátiť... Čo si teda konkrétne pod tým svojím normálnym životom predstavujete? Ako sa zmení váš bežný deň oproti tomu, ako ste žili doteraz?

Aj ja som chodil denne do práce, dokonca viackrát, aj keď je pravda, že niekedy som v tej práci mal masáž (smiech), čo možno niektorí ľudia nemajú. Moja predstava je však taká, že večer dám deťom pusu na dobrú noc. Že si každé ráno budem môcť vychutnať raňajky s manželkou. Že nebudem žiť nárazovo – tri týždne na druhej strane zemegule, potom prídem domov na pár týždňov a zas idem preč. Pre mňa práve táto rutina predstavuje normálny život.

Navyše, nie som futbalista či hokejista, ktorý si počas kariéry zarobil toľko, že nemusí chodiť do roboty a už sa len stará o investované peniaze. Budem musieť chodiť do práce a živiť sa. Teším sa na to a myslím, že šport ma naučil zodpovednosti a dobrým návykom. Možno si o rok poviem, že znova chcem „nenormálny život“, ale teraz som nastavený takto. Manželka chodí denne do roboty, deti do školy a myslím, že do toho rýchlo nabehnem aj ja.

Ako konkrétne má vyzerať tá vaša nová práca? Bude určite iná ako doteraz.

To áno, ale chcem zostať v kontakte so športom. Vo vrcholovom športe som už 26 rokov, mám tam najviac skúseností a je to cenná devíza, nehovoriac o tom, že som členom komisie športovcov, predsedom komisie športovcov v Slovenskom olympijskom a športovom výbore, chodím na výkonné výbory, čiže už mám nejaké skúsenosti aj z riadenia športu. Tam vidím asi najväčší prienik.

Chcem sa venovať aj svojej športovej akadémii, deťom, mentorovať mladých chodcov... Čo sa však týka mojej práce, ktorá by ma vyslovene živila, bol by som rád, keby to bolo niečo v spojení s Duklou. Som veľmi rád, že nejaké ponuky sú a počíta sa so mnou. Počas jesene to dotiahneme a verím, že tak, ako bolo pomáhané mne od rôznych inštitúcií, tak budem teraz ja v role človeka, ktorý bude vytvárať športovcom čo najlepšie podmienky, aby dosahovali špičkové výkony a tešili Slovákov.

Inzercia

Jedna časť je pracovná časť vášho „normálneho života“, druhá časť je rodina. Mnohí špičkoví športovci na konci kariéry cítia, že majú voči svojim najbližším dlh, keďže nemali čas venovať sa rodine toľko, koľko bolo treba. Aj vy máte tento pocit?

Mal som tento pocit po návrate z každého sústredenia. Keď som doma, odrobím si svoje – tréning, regeneráciu, cvičenia – a potom sa venujem rodine. Neriešim svoje záľuby, kamarátov, stretnutia, ale dávam všetko rodine. Už priebežne som sa teda snažil o to, aby môj dlh voči rodine nenarastal. Nevedel by som si predstaviť, že po 14 rokoch, ktoré má moja staršia dcéra Emmka, by som teraz začal splácať „dlh“ rodine. Naozaj som sa snažil kompenzovať im to priebežne. Rodina bola jedna z najväčších motivácií, prečo končiť so športom – aby som im na dennej báze mohol byť oporou, byť s nimi.

Čo po vás na Slovensku zostane okrem spomienok na fenomenálne úspechy a reklamy pre šport, atletiku a chôdzu? Založili ste Športovú akadémiu Mateja Tótha, viackrát ste sa vyjadrili, že potrebujeme na Slovensku vytvoriť širšiu základňu športovcov všeobecne a konkrétnejšie aj atlétov. Deje sa to?

Som rád, že mládež sa postupne darí priťahovať k športu. Ale vidíme obrovské deficity. Pre mňa je primárna motivácia to, aby sa deti hýbali, aby boli zdravšie. Pohyb je úplne obmedzený, zvlášť po korone. Veľa detí sa rok a pol nehýbalo. Nebola telesná, doma ich nikto nevedie k tomu, aby išli von... To, o čo sa snažím a čo robí aj naša akadémia, je prilákať deti k športu, dať im pozitívny príklad, že šport je zábava, že sa po tréningu budú cítiť lepšie. Druhým stupňom je motivovať vlastným vzorom deti k tomu, aby si vybrali atletiku a možno priamo chôdzu. Myslím, že sa to darí, veľa detí chodí na atletiku aj na menšie chodecké preteky, základňa je širšia.

Ďalšie stupne sú už o výbere talentov, o ich podpore. Potrebujeme si tie najväčšie talenty „hýčkať“, lebo ešte stále nemáme základňu takú širokú, aby vedela prirodzene generovať olympijských víťazov.

Viete to kvantifikovať?

Neviem to povedať presne, ale v Slovenskom atletickom zväze bolo rádovo 6-/7-tisíc členov. Po dvoch funkčných obdobiach terajšieho vedenia Peťa Korčoka ich je už 17-tisíc. Základňa teda narastá, ale stále si uvedomujeme, že treba aspoň 10-tisíc z nich podchytiť kvalitnými trénermi, aby zostali pri mládežníckom športe, aby trénovali konkrétne disciplíny. Z nich zas potrebujeme tisíc dorastencov, z nich tisíc juniorov, aby stovky z nich prešli k dospelým.

V chôdzi je to podobné, ibaže v menších číslach. Cieľom je mať desiatky dospelých športovcov, z ktorých sa dá vybrať skvelá reprezentácia a vytypovať najväčšie talenty. Je to pyramída – nemôžete mať olympijského víťaza, keď nemáte širokú základňu. Dá sa spraviť úzka pyramída, kde sa zhodou okolností dá vychovať víťaz, ale to je už mimo systému...

O niečo podobné sa snažíme v hokeji – nielen sa spoliehať na výnimočné talenty, ale vytvoriť fungujúci systém...

Presne tak. A v kolektívnom športe to platí dvojnásobne, tam potrebujete viac individualít, nie len jedného, na ktorého sa zameriate. Vidieť to aj vo svete. Holandsko, ktoré nie je oveľa väčšie, patrí na olympiáde a celkovo v športe dlhodobo medzi najúspešnejšie krajiny, lebo má obrovskú základňu, športuje tam asi každý a z toho sa potom ľahko vyberá.

Čo by ste poradili rodičom, ktorí chcú svoje deti viesť k aktívnemu životu, ale v zmenenej dobe s digitálnymi technológiami to už nejde tak prirodzene ako v našom detstve?

V prvom rade osobný príklad rodiča. Viem, že aj rodičia sú unavení, keď prídu z ťažkej či dlhej práce večer domov alebo keď vyzdvihnú dieťa o pol piatej zo škôlky a už nemajú energiu vymýšľať mu nejaký program. Ale sú tu víkendy, keď si to môžu dovoliť. Každý má priestor ukázať dieťaťu, že príde domov z práce a nesadne si s pivom pred telku. Dieťa musí vidieť príklad.

Keď už dieťa prechádza do školy, vzniká najväčšie riziko, lebo v škôlke ešte má relatívne veľa pohybu, chodí viackrát denne von. V škole však dieťa sedí a hrozí, že dve hodiny telesnej výchovy nebudú stačiť. My sa snažíme rozšíriť počet hodín telesnej, ale narážame na infraštruktúru, lebo telocviční je málo.

Treba však deti „vyháňať“ von. Keď sme boli deti, rodičia nás volali zo štvrtého poschodia na celé sídlisko domov. Teraz je to opačne. Deti treba vyháňať. Tiež mám doma 12- a 14-ročné dcéry a nie je to ľahké. Ale keď vidia príklad, keď si robíme spoločné aktívne výlety, keď ich vyháňame, aby sa išli hýbať, prejsť, bicyklovať, korčuľovať, aby išli peši do školy, tak to je ten základ.

V škole sa do toho dá zapojiť jeden pohybový krúžok. Zo začiatku preferujeme nejaký všeobecnejší, kde dieťa skúša všetky športy alebo pohyb všeobecne – a až potom, keď má deväť-desať rokov, si vyberá, či chce byť tenista, hokejista, futbalista...

Ste spoločensky rozhľadený človek. V rozhovore s mojimi kolegami spred piatich rokov ste spomínali, že napriek pesimistickému tónu, ktorý až príliš často počúvame z našich médií vo veci spoločenského a hlavne politického diania, na tom ako krajina nie sme až tak zle. Hovorili ste, že „každá z posledných garnitúr pohla s krajinou aspoň trochu vpred“ a „chce to nájsť rozumnú mieru v posudzovaní“. Odvtedy sa udialo veľa vecí – vražda novinára, v súčasnosti vyšetrovanie obrovských káuz, ktoré siahajú k šéfom polície, prokuratúry, k podnikateľom a k politikom. Vo svetle týchto udalostí si stojíte za tými slovami spred piatich rokov alebo sa váš pohľad na riadenie našej krajiny zmenil a ste pesimistickejší?

Môj pohľad možno je realistickejší, ale stále trvám na tom, že podmienky na život na Slovensku sú výborné a žijeme v krásnej krajine, plnej múdrych, vzdelaných, dobrosrdečných ľudí. Teraz sa naozaj toho veľa nakopilo a riešia sa obrovské kauzy, ale kauzy sa riešia všade vo svete.

Politika je len určitá súčasť života. Sú to síce nejaké elity národa, ktoré riadia náš štát, ale keď si predstavím, že v Čechách nedávno nevedeli dlho zložiť vládu a ekonomický rast mali lepší ako my, tak si poviem, že tí politici asi nie sú to najdôležitejšie, čo je v tejto krajine. Život v krajine tvoria ľudia a netreba si baliť kufre preto, že sú tu všelijakí politici. Realisticko-optimisticky poviem, že verím v to, že nikto to nepokazí tak veľmi, aby sa tu žilo horšie.

Myslím, že máte oveľa optimistickejší pohľad na našu politiku ako väčšina Slovákov...

To beriem, je to naozaj divoké a nemá to nič spoločné s mojimi predstavami, ako by to medzi elitami malo naozaj vyzerať, ale je to „len“ politika.

Posledná otázka. Žiť tak, ako ste roky svojej kariéry žili vy, chce obrovskú vnútornú silu, motiváciu, sebazaprenie, aké si asi väčšina ľudí nevie ani predstaviť. Čo vám tú silu dávalo a dáva? Vďaka čomu ste dokázali so cťou zvládnuť tie najťažšie športové i ľudské chvíle?

Je to asi súhra faktorov. V prvom rade ma šport naozaj bavil a to ma napĺňalo spokojnosťou. Ale ani v tejto oblasti to nejde vždy tak, ako si človek predstavuje. Pre mňa bola vždy obrovskou motiváciou rodina. Bral som šport ako prostriedok k tomu, aby sme boli ako rodina šťastní. To bol môj cieľ. A keď prišli úspechy, obrovskou silou bolo okrem fanúšikov a ich podpory práve to, že som si uvedomil, že som akýsi príklad. Že to už nerobím pre svoje osobné ambície, ale preto, aby som ukázal, že sa netreba vzdávať, treba pracovať, byť trpezlivý a cieľavedomý.

Bral som sa ako vzor pre ostatných a to bol pre mňa od kauzy v roku 2017 ten hlavný hnací motor: ukázať ľuďom, že aj z tých najhlbších priepastí sa dá dostať na vrchol, ak človek na sebe pracuje a keď si verí. Ale v podstate som bol vždy hlavne vďačný Pánu Bohu za to, že som tu a že môžem robiť to, čo ma baví.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva