Matej Tóth ukazuje zlatú medailu na tlačovej konferencii so slovenskými olympionikmi 24. augusta 2016 v Bratislave. Foto: (TASR/Jakub Kotian)

Aký je vekový limit pre vrcholových chodcov?

Je to rôzne. Niektorí skončia už pred tridsiatkou, iní športujú až do štyridsaťpäťky.

Na vrcholovej úrovni?

Dá sa to, ale to sú už extrémy, štandardom je skončiť okolo tridsaťpäťky. Ja mám teraz tridsaťtri rokov, takže v Tokiu by som mal tridsaťsedem, čo je už na hrane. Ale dá sa to, pokiaľ sa sústredíme len na vrcholové podujatia a nebudeme počas roka naháňať ďalšie preteky. Tak ako to bolo pre zranenie aj tento rok. Vtedy sa to možno bude dať vydržať až do Tokia.

Otázne však je, či ma to bude napĺňať a či moja výkonnosť bude dostatočná. Keď už je človek majster sveta a olympijský víťaz, tak to nemá zmysel robiť za každú cenu.

Vieme, že vás neláka trénerská kariéra. Prečo?

Pretože tréner je de facto tiež profesionálnym športovcom. Je rovnako odlúčený od rodiny a navyše medzi tréningmi ešte musí rozmýšľať, čo sa bude robiť ďalej.

To by vás nebavilo?

Ja sa asi ako nikto iný teším na to, že budem normálnym človekom a budem chodiť normálne do roboty. (Úsmev.) Uvedomujem si, že to nebude úplná balada, že o ôsmej si štiknem kartičku a o pol štvrtej pôjdem domov. Ale predsa, ten normálny život s rodinou mi chýba. To beriem ako jedinú nevýhodu športovania.

Aký dlhý čas strávite na cestách?

Keď som bol mladší a nemal som rodinu, bola to aj polovica roka. Teraz sme sa to snažili okresať, pretože aj tréner si uvedomuje, že som rodinný typ. Ak by ma zobral na pol roka preč, tak by to bolo kontraproduktívne. Stále sú to však tri až štyri mesiace.

Chodíte na tréningové kempy do Juhoafrickej republiky. Prečo sa to nedá nahradiť nejakou bližšou destináciou?

Ak mi poviete, kde je nadmorská výška aspoň 1 500 a 1 600 metrov s vhodnými podmienkami, hneď tam pôjdem.

V Tatrách to nie je?

Tatry, samozrejme, využívame, ale v zime na snehu sa veľmi ťažko trénuje. Chodievali sme do Tatier v novembri, decembri aj v januári a potom vo februári do Mexika. To bol náš bežný rituál. Keď som sa však dvakrát za sebou v januári v Tatrách zranil, bolo to jasné znamenie, že to treba zmeniť. V snehu a v mrazoch je ten pohyb iný ako na suchu. V lete však chodíme aj bližšie, do Talianska. V 2 200 metroch nad morom spíme a v 1 800 metroch trénujeme. Máme tam výborné podmienky a dobré počasie. No keď chcete ísť v zime za dobrými podmienkami, musíte obetovať ten mesiac a ísť vo februári napríklad aj do Afriky.

Aj váš rovnako slávny predchodca Jozef Pribilinec chodieval svojho času na takéto sústredenia?

Ešte dokonca viac. Bolo to v časoch, keď tréner Juraj Benčík bol na vrchole slávy a bol veľmi autoritatívny. Chodievali na Kanárske ostrovy, každý rok do Mexika. Tam sme chodievali aj my, ale keďže tam nie je dobrá bezpečnostná situácia, rozhodli sme sa pre Afriku. Cestovanie patrí k chôdzi, robia to všetci.

Takže po konci športovej kariéry je pre vás dôležitejšia blízkosť rodiny než to, čo budete robiť?

Uvidíme, aké prídu ponuky, ale viem si predstaviť aj žurnalistiku. Som si vedomý, že väčšina žurnalistických miest je v Bratislave, tak že je otázka, či budeme chcieť obetovať zázemie, ktoré máme v Banskej Bystrici. Otvorené sú však aj možnosti športového funkcionárčenia. Ďalšou alternatívou je, že zostanem v armáde, len v inej funkcii ako športovec. Takže možností je viac, ale žurnalistiku mám vyštudovanú a baví ma raz za čas niečo písať.

Teda by vás lákal print?

(Smiech.) To je ešte ťažké povedať, ale myslím, že v tejto brandži je potrebná istá postupnosť. Nedá sa byť hneď tvárou hlavných správ. Uvidíme, čo prinesie čas.

Spomínali ste športovú funkcionárčinu. Tá však na Slovensku pôsobí ako také sivé priemerné prostredie, v ktorom je množstvo sporov, ale málo energie posúvať veci dopredu.

Je to náročná práca. Vidím to na svojom švagrovi Petrovi Korčokovi, ktorému sa teraz končí prvé funkčné obdobie na čele Slovenského atletického zväzu. Ale vidím aj to, že keď sa človek snaží a veľa tomu obetuje, výsledky prídu. To teraz nehovorím o ňom, ale o celom vedení zväzu.

Kedysi sa práve o atletickom zväze hovorilo, že v ňom panujú zlé pomery.

Nikdy tam neboli úplne zlé pomery, ale bolo to sterilné prostredie. Jednoducho stojaté vody: Urobíme si svoju prácu, postaráme sa, aby sa atléti dostali na preteky, a tým sa to končí. Teraz sa ukázalo, že sa dá urobiť viac.

Máme lepšie podmienky, začalo prichádzať viac peňazí z komerčného sektora. Nie je to už len o tom, že takýto balík máme z ministerstva, tak s ním robíme a to je všetko.

Prejavuje sa to aj tým, že atletike sa začína venovať viac detí a zvyšuje sa kvalita?

Rozbieha sa to, najmä pokiaľ ide o kvantitu. Na kvalitu si musíme ešte nejaký čas počkať. Spustil sa projekt Detská atletika s firmou Tesco, ktorý by mal priniesť 80-tisíc eur práve pre začínajúce deti. Potrebujeme mať čo najširšiu základňu, vytvoriť masu. Len tak môžeme vygenerovať kvalitnú špičku.

Čakajú nás teda v atletike lepšie časy?

Myslím si, že hej, ale ďalším krokom je podpora infraštruktúry. Na siedmich tartanoch sa nedá robiť skvelá atletika. Pre porovnanie, v Česku ich je stopäťdesiat.

S dcérami Emmou a Ninou po prílete na viedenské letisko. (Foto: TASR/Pavel Neubauer)

Teraz existuje taký atletický boom, veľa ľudí rekreačne behá. Odráža sa to aj v profesionálnom športe?

Práve to treba jednoznačne využiť, lebo ako som povedal, tá masa je dôležitá. Je to dobré na zvýšenie popularity atletiky, na pritiahnutie sponzorov.

Prečo niekto, kto sa chce venovať vytrvalostnej atletickej disciplíne, si vyberie chôdzu, a nie beh?

Mňa bavil aj beh. V Nitre sme však mali trénera, ktorý bol bývalým chodcom a mal okolo seba skupinu mladých, ktorým sa venoval. Niekoľkokrát som si to vyskúšal v rámci školy, mal som dobré výsledky, takže mi všeobecný atletický tréner odporučil, aby som sa chôdzi venoval naplno.

V čom je najväčší rozdiel medzi chôdzou a vytrvalostným behom?

Z fyziologického hľadiska v ničom. Rozdiel je v technike.

Keby ste sa teraz rozhodli preorientovať, vedeli by ste byť napríklad špičkovým ultrabežcom?

Možno áno. Otázne však je, či by som sa napríklad na maratóne dokázal dopracovať k časom dve hodiny desať, alebo dve hodiny pätnásť, čo je čas extratriedy. Naozaj neviem, či by sa moje svaly dokázali za jednu alebo dve sezóny takto preorientovať.

Prečo africké krajiny, ktoré majú výborných vytrvalostných bežcov, nemajú špičkových chodcov? Je dôvodom to, že nemajú tradíciu tohto športu?

To je podstatný dôvod, chýba tradícia, tréneri. Hoci v dnešnom globalizovanom svete, keď je možné zahraničných trénerov si aj zavolať, to je čoraz menší problém. Ďalším problémom je, že Afričania majú kratšie achilovky, preto tak ľahučko behajú po špičkách, lenže my ideme na pätu. Z tohto dôvodu majú trochu problém s technikou. Ale ak by tam prišli dobrí tréneri a začali im od malička vštepovať techniku, mohli by sa dostať do svetovej špičky.

Ste veriaci človek, v jednom rozhovore ste spomínali, že sa často rozprávate s Bohom. O čom sa s ním rozprávate po zisku zlata v Riu?

Som mu vďačný za celý život, za naše deti, ktoré sú šikovné, za skvelú manželku, prosím ho, aby šťastie pri nás zostalo. (Úsmev.)

Hrá vaša viera rolu aj pri tréningu?

Určite áno, viem, že si všetko treba poriadne odrobiť, no tiež viem, že vďaka niekomu hore prichádza aj niečo navyše. Celú sezónu som mal problém s nohou, ale akoby zázrakom som mohol posledných osem týždňov naplno trénovať. Vydržalo mi to tých 50 kilometrov, dve minúty po pretekoch som už kríval a krívam doteraz. Mám skvelý tím, fyzioterapeuta, lekára, aj to beriem tak, že mi ich niekto musel poslať do cesty.

Hovorili ste kedysi, že ste s manželkou začali chodiť do kostola, ste teda akýmsi znovu obráteným kresťanom?

To nie, som z veriacej rodiny, boli sme k tomu vedení, kostol v nedeľu bol súčasťou života. Keď však prišli deti, do toho moje tréningy, odvykli sme si od pravidelnosti. Lenže deti rástli, uvedomovali sme si, že je dôležité, aby sme ich k tomu viedli, že to nie je o tom sadnúť si a pretrpieť to.

Nedávno som mal debatu s jedným kolegom, ktorý hovoril, že on síce verí v Boha, ale do kostola nechodí, lebo ho to nebaví. Vysvetľoval som mu, že, samozrejme, viera nemôže byť o tom, že bol som v kostole a bodka, ale pre mňa má obrovskú silu ísť do kostola a načerpať energiu pri sústredenom spojení s Bohom. Napokon, aj na intenzívnom sústredení si nájdem ten čas, aby som zašiel na omšu. Išli sme tam tak aj s kolegom, ktorý priznal, že je to niečo úplne iné a cítil sa nabitý.

Keď hovoríte o svojej budúcnosti, či už novinárskej, alebo funkcionárskej, všetko sú to povolania, ktorými sa dá vplývať na širšie prostredie navôkol a na spoločnosť. Popritom všetkom, čo ste museli dosiaľ stihnúť, mali ste čas sledovať aj spoločenské a politické dianie u nás?

Iste, snažím sa byť v obraze, už moje štúdium žurnalistiky si to vyžadovalo, takže tento záujem vo mne ostal. 24 hodín denne sa nedá len športovať, takže stačím čítať noviny, najmä po zaspaní detí.

Matej Tóth oslavuje víťazstvo v cieli chodeckých pretekov na 50 km mužov 19. augusta 2016. (Foto: TASR/Michal Svítok)

Ako pôsobí na vás naša krajina?

Samozrejme, vždy tu bude polarita, spor, viaceré tábory, to je normálne. Nepáči sa mi však tunajší pesimizmus, neberiem to tak, že všetci hrabú len pre seba. Každá z posledných garnitúr pohla s krajinou aspoň trochu vpred.

Základný mediálny obraz sa vám zdá pokrivený?

Áno, poznám sa s viacerými politikmi, nielen zo súčasnej vládnej koalície, ale aj z opozície, sú to normálni ľudia. Určite sú tam všelijaké tlaky, nie som predsa naivný, nežijem v ilúzii, že to všetko, na čo poukazujú novinári, ako korupcia, netransparentnosť, klientelizmus a rôzne kamarátšafty, neexistuje. Samozrejme, to všetko tu je, ale nemyslime si, že v tomto sme niečo extra, je to tak všade vo svete. Treba nájsť rozumnú mieru v posudzovaní.

Keby ste prišli do nejakej redakcie ako nový športový kolega, politickým komentátorom by ste hovorili – nebuďte už takí negativisti?

Nie, ten tlak je určite potrebný, nepáčia sa mi len nenávistné texty. Samozrejme, iná vec je, keď má novinár dôkazy, nie sú to polopravdy a lži a podstatou nie je bombastický titulok.

Takisto sa mi nepáči, keď je aj v politike jedinou či hlavnou motiváciou nenávisť a potom sa ten politik dostane k moci a zrazu zistí, že nemá ako tejto krajine pomôcť. Rád vidím dialóg a to, že sa ľudia vedia dohodnúť. Myslím, že sme vyspelou krajinou.

To však hovoríte v čase, keď je hlavnou témou kauza Bašternák a korupcia...

Iste, mnohí si teraz povedia, že trepem somariny, že žijeme na akejsi planéte opíc a sme hroznou krajinou. Takýmto ľuďom však poradím – skúste si vyjsť do sveta. Pochodil som toho naozaj veľa, no krajiny, kde sa mi páčilo o niečo viac než u nás, by som spočítal na prstoch jednej ruky.

Odkiaľkoľvek sa vraciam, som rád, že žijem na Slovensku. Uvedomujem si, samozrejme, slovenskú realitu, že to mnohí majú v živote ťažké, sám mám manželku učiteľku, určite je tu čo zlepšovať. Ale nevnímam to tak ako mnohí, že je to tu všetko nanič. Stačí sa vrátiť spomienkami, fotkami o pár desaťročí dozadu, skúsme si porovnať, ako sa tu žilo vtedy a dnes. Myslím, že sa to tu stále zlepšuje, ale s politikmi nebudeme spokojní asi nikdy. (Úsmev.)

Spýtame sa aj na váš pohľad ako kresťana. V posledných rokoch sa kresťania viac angažovali vo verejnom priestore, prichádzali so svojimi požiadavkami, boli tu Pochod za život, referendum za rodinu. Istá polemika je aj vnútri medzi katolíkmi. Jedna skupina si myslí, že bolo správne zdvihnúť hlas v týchto témach po rokoch mlčania, druhá skupina vníma kriticky, že to zvyšuje konfrontáciu so zvyškom spoločnosti. K akej skupine patríte?

Samozrejme, vnímam to, osobne súhlasím s požiadavkami, ktoré zazneli. Nie som zástancom toho, aby si mohli páry rovnakého pohlavia uzatvárať manželstvá a adoptovať deti, ale rešpektujem ich vzťahy. V tomto som liberálnejší, myslím si, že sloboda jedného človeka sa končí tam, kde sa začína sloboda iného človeka.

Nemôžeme šíriť nenávisť medzi kresťanmi a nekresťanmi, homosexuálmi a heterosexuálmi, ale tiež som zástanca tradičnej rodiny, dieťa potrebuje oboch rodičov, otca aj mamu, vidím to aj na príkladoch, kde sú rozvedené rodiny, tradičné hodnoty sú v tomto overené. Na Slovensku to však nie je tak, že kresťania rozdeľujú krajinu. Sme ešte stále kresťanská krajina.

Je známe, že svoje dve dcérky vediete k športu. Vyrastajú nám budúce slovenské šampiónky v chôdzi?

(Smiech.) Ženy sú výborné chodkyne, na Slovenskú máme takých viac, ale určite ich do toho nebudem tlačiť. Sú na to ešte veľmi malé, ja som začínal ako 13-ročný. Dcérky vediem k tomu, aby sa rady a veľa hýbali, ostatné bude na ich rozhodnutí. Ja však sám viem, čo všetko obnáša vrcholový šport. Takže budem najšťastnejší, keď sa budú venovať výkonnostnému alebo len hobby športu.