Fotograf Martin Habánek Národ, ktorý zabudne na svoje korene, sám seba odsúdi na zánik

Chodí po slovenských dedinách, dokumentuje, ako žili naši predkovia a zamýšľa sa, koľko z ich odkazu budeme vedieť zachovať. Cez fotografie chce vyrozprávať čo najvernejší príbeh. Ľudové odevy preto fotí v prostredí, kde sa voľakedy každodenne nosili. Fotograf Martin Habánek.

K fotografovaniu vás priviedla láska k horám. Prezraďte, čo všetko ste ochotný podstúpiť pre zachytenie ich drsnej nádhery?

Precestovať polovicu republiky, vstať o jednej v noci, vyšliapať na kopec, z ktorého je najkrajší panoramatický výhľad. Čakať, pokým sa vynorí slnko ako peceň chleba a potom na okamih zatajiť dych. Farby rána sú na horách neuveriteľné, rozprávkovo čisté ako voda v horskom potoku. Neprekáža mi zostať na kopcoch až do zotmenia a kochať sa maľovaným západom slnka alebo pozorovať divú zver, ktorá podvečer vychádza z úkrytu napásť sa. Pravda, času na prírodu mám už teraz oveľa menej.

Od fotografovania prírodných krás ste prešli k portrétovej fotografii. Bol to zlom?

Viete, zachytiť krásu hôr, dokonalosť kvetu, majestátnosť stromu je to, čím fotograf musí začať. Na scenériách a statických objektoch si môže osvojiť pravidlá kompozície či nastavenia techniky. Ale až keď príde na to, ako záberu vdýchnuť „dušu“, otvoria sa mu dvere do vyššieho levelu. Nafotiť dobrý portrét totiž nie je iba vecou nasnímania. Vyžaduje „zosúznenie“ s človekom, ktorého chcete zachytiť. Preto je potrebné nadviazať s ním komunikáciu, rozrozprávať ho a pochopiť sa navzájom. Na fotografii tak bude zobrazená nielen tvár, postava, ale aj jej príbeh, duša. Zakaždým som veľmi šťastný, keď sa takýto výsledok podarí dosiahnuť.

Vaše meno si dnes spájame s fotením krojov, ľudovej tvorby, odkazu našich predkov. Aké boli vaše prvé skúsenosti?

Ľudové umenie mi bolo vždy blízke. Musel som preň však dozrieť. Dovtedy som si netrúfol fotiť portréty a už vôbec nie ľudí oblečených v krojoch. Keďže sociálne siete sú dnes doslova všedostupné, na základe mojich zverejnených fotografií prírody ma oslovila jedna členka folklórnej skupiny, či by som im neurobil pár záberov. Sprvoti som váhal, zbieral som odvahu, skrátka, neveril som si. Po prvej vydarenej skúsenosti som pocítil, že je to presne to, čo chcem robiť a čo chcem, aby tu po mne zostalo.

Cez fotografie mapujete krásu a rozmanitosť slovenských regiónov. Máte medzi nimi svoju srdcovku?

Túto otázku mi kladú často a vždy odpovedám rovnako. Mojou srdcovkou je Slovensko. Od Myjavy cez Vajnory, Hrušov, Senohrad, Poniky, Vlkolínec, Čičmany, Trenčín, Východnú až po vzdialené dedinky na východe Slovenska. Napĺňa ma hrdosť na náš ľud, jeho pracovitosť, šikovnosť a dobrotu.

Na fotenie v krojoch oslovujete ľudí vy alebo oni oslovujú vás?

Po prvej skúsenosti mi nedalo len tak sedieť so založenými rukami a tešiť sa z pár vydarených portrétov. Chcel som viac. Hneď som sa začal pohrávať s myšlienkou, že vytvorím obrazovú publikáciu dokumentujúcu všetku túto nádheru, ktorá pomaly upadá do zabudnutia. Začal som teda kontaktovať vedúcich regionálnych folklórnych súborov, ľudí so zanietením pre ľudové umenie, cestovať a fotiť. Ľuďom sa moja práca zapáčila. Postupne ma začali oslovovať sami a ich záujem pretrváva.

Načrtli ste, že fotenie je o vzájomnej dôvere. Ako sa vám darí prelomiť trému modelov, naladiť sa na spoločnú vlnu?

V začiatkoch som pociťoval možno väčšiu trému ako modelky a modeli. Pred fotografovaním sa totiž musím s ľuďmi porozprávať. Ukázať im, že som taký istý človek ako oni a že pri fotení sa nemusia nijako špeciálne tváriť. Iba dať najavo, čo cítia pri tej ktorej téme. Rozprávame sa o mojej predstave, debatujeme o tom, čo prežívajú v súvislosti s daným námetom a ich pocity sa snažím vierohodne zachytiť. Okrem fotografa som teda zároveň aj režisérom a asistentom. Znamená to, že nikoho neupravujem do póz. Naaranžujem obraz a skontrolujem dokonalosť ustrojenia odevu, lebo na toto som fakt „pes“. Všetko ostatné je o vzájomnej dôvere. Ja dôverujem človeku, že vie, prečo kroj nosí s láskou. On zas dôveruje mne, že tento krásny vzťah k ľudovému odevu dokážem zachytiť ako jedinečnú hodnotu.

Odvážne narábate s príbehom, vsádzate pritom na jeho autentickosť. Jeden z vašich cyklov vznikol v Závadke nad Hronom. Patrí doň „Pranie na potoku“, „Bielenie“... Podľa čoho volíte motívy?

Chcem zachytiť čo najviac z toho, ako sa žilo kedysi. Nie vyrobiť typické naštylizované, aj keď ľúbivé zábery krásnych slovenských dievčeniec či žien pri chalúpkach. Lebo nesmieme zabúdať na to, aký bol život voľakedy ťažký a koľko úsilia stálo vôbec prežiť.

V Závadke nad Hronom vznikol aj fotopríbeh „Smrť“. Drevorubači odchádzajú do hory, pri stínaní stromov jeden z nich zahynie. „Nebožtíka“ druhovia ukladajú na nosidlá vystlané čečinou, nesú ho domov, kladú na posteľ. Blízki sa modlia pri svetle sviec, z drevenice vynášajú rakvu...

Každý z nás túži po šťastí, život však nepozostáva iba z príjemných okamihov. Ak chcem dosiahnuť vierohodnosť a dookola neopakovať rovnaké motívy, snažím sa prinášať momenty z reálneho života, ktorého súčasťou sú aj tragédie. Samozrejme, že oveľa jednoduchšie je presvedčiť ľudí na fotenie radostnej svadby alebo narodenia dieťatka. Hoci nafotiť pôrod tiež nebolo jednoduché. To by ste pozerali na tie prekvapené výrazy, keď som v Senohrade navrhol, aby sme nafotili pôrod. Pre všetkých účastníkov to však nakoniec bola nádherná, obohacujúca skúsenosť, z ktorej vznikli neopakovateľné fotografie. Niečo podobné sme zažili aj pri príbehu „Smrť“. Predstavte si, že si máte ľahnúť do truhly alebo že máte oplakať tragicky zosnulého príbuzného. Tí ľudia neboli herci, ale zvládli to na základe svojich životných skúseností. Za modelov si preto vyberám ľudí, ktorým sa život zapísal do tváre aj do duše.

Zaujímavý projekt ste zrealizovali v Hriňovej.

Oslovil ma starosta Hriňovej, že chce urobiť dvojročný kalendár s fotografiami slávnych rodákov. Ani na okamih som nezaváhal. Hriňová je prekrásny kraj. Zachovali sa tu autentické drevenice, tamojší obyvatelia milujú ľudový odev, čiže to boli všetko výborné predpoklady na vytvorenie ľubovoľného príbehu a naaranžovanie obrazu. Na fotenie so skvelými ľuďmi - sopranistkou Adrianou Kučerovou, hercom Lukášom Latinákom a výtvarníkom Jozefom Gertlim spomínam veľmi rád. Výsledkom našej spolupráce je Hriňovský kalendár na roky 2021 a 2022.

Hriňovú s okolím teda pokladáte za jeden z regiónov, ktorý si s láskou zachováva a ctí tradície...

... a veľká zásluha vždy patrí konkrétnemu človeku. Jedným z nich je kečkár Jožko Kučera. Vzdal sa výdobytkov modernej doby aj pohodlného spôsobu života a gazduje tradičným spôsobom. Chová ovce a kravy, opravuje staručké drevenice a popri tom robí letné stretnutia pre deti, aby im vysvetlil, odkiaľ sa naozaj berie mlieko (Smiech.). Potom je tu Lukáš Jurčo. Jeho šikovné ruky dokážu vyčarovať majstrovské kožúšky a významne sa podieľa na tom, aby umenie slovenských kožušníkov neupadlo do zabudnutia. Žije tu však veľa ďalších ľudí, ktorým slovenské tradície nie sú ľahostajné.

Vráťme sa však k fotografii. Ako vnímate rozdiel medzi čiernobielou a farebnou snímkou? Rovnaký záber, ale...

Prírodu mi ani nenapadne fotiť čiernobielo. Jej čaro by sa celkom stratilo. Čiernobiela fotografia v nás evokuje dávnu minulosť a pri ľudovom odeve sa neraz stáva, že práve čiernobiely záber zdôrazní pointu.

Napríklad?

Žena, ktorá prežila neľahký život, prekonala porážku a stíska v rukách drevený kríž s ukrižovaným Kristom. To sú momenty, keď človeku prechádzajú zimomriavky po chrbte a do očí sa mu tisnú slzy. Tu sa priam žiada čiernobiely kontrast.

Výrazný žáner v slovenskom folklóre predstavuje „plač“. Je to prejav úcty k zosnulému aj znôtenie ľudskej bolesti. Plačky majú vo vašej tvorbe významné zastúpenie.

Moje modelky a modeli zastupujú všetky vekové kategórie - od novorodeniatok až po storočných ľudí so zrobenými rukami plnými mozoľov. Ešte aj dnes žijú dedinčania oveľa ťažšie ako mestskí ľudia. Majú svoje strachy, bolesti, veľakrát rolu zohráva alkohol podobne ako v minulosti. Do ich životov vstupuje trápenie. Ženy sú citlivejšie, v porovnaní s chlapmi všetko silnejšie, emotívnejšie prežívajú. Skončenie pozemskej životnej púte, ale aj ťažké podmienky boli zdrojom inšpirácie pre lyrické nariekanie nad krutým osudom aj obavami z ďalšej budúcnosti. Je to ďalšia poloha reálneho života.  

Vaše fotografie pôsobia autenticky. Ľudia pri práci, udalostiach radostných aj strastných. Okamžite upútajú výrazmi tváre. Je v nich veľa popísaného.

Fascinujú ma ľudia s odžitými skúsenosťami. Mladosť sa totiž aj na fotografiách javí ako svieža a krásna. Silná výpoveď však sála z tváre človeka, ktorý sa nehanbí za to, že ho život ošľahal z každej strany. To je to, čo chytá za srdce.

Akú rolu zohráva vo vašej tvorbe kresťanská tematika?

Na našom území kresťanstvo vždy predstavovalo nosný pilier. Ľudia sa k nemu upínali, kňaz bol a stále zostáva váženou autoritou. Veď kresťanský kalendár zahŕňa všetko, čím si človek prechádza od jari do zimy, od narodenia až po smrť. Kríž je pre nás veľkým symbolom. Pokiaľ teda ide o autenticitu, nemožno ho ignorovať.

Inšpiráciu hľadáte v tvorbe aj odkaze Karola Plicku. Nemáte pocit, že v niečom ho už dobiehate?

Na jednej strane mi veľmi dobre padne, keď ma ľudia počastujú oslovením „veď vy ste druhý Plicka“. Na druhej strane mi pritom zakaždým trochu zovrie srdce, lebo táto práca vyžaduje celého človeka. Karol Plicka je pre mňa obrovským vzorom. Závidím mu, že mohol chodiť po Slovensku, zachytávať vtedajší život na dedine, prostý ľud v krojoch a jeho prepojenie s prírodou. Želám si pokračovať v jeho stopách. Dnes je to však omnoho zložitejšie. Ľudový odev sa už nenosí ako bežné oblečenie. Nedá sa len tak pristaviť na dedinskom rínku a sfotiť trkotajúce si ženičky s košom nakosenej trávy. Už nenájdete ani húf detí na lúke pri potoku, ako pasú húsatá, neuvidíte bosonohých chlapcov v roztrhaných gatiach, ako váľajú sudy dolu kopcom. Dnes na dedinskú tancovačku nechodia dievčatá s vrkočmi prepletenými farebnými stuhami. Na svadby, kde sa všetci svadobčania veselia v krojoch, už tiež môžeme len spomínať.

Venujete sa odkazu minulosti, neraz už len jej zábleskom. Z vašich fotografií však necítiť, povedzme, nútenú patetiku ani prebytok nostalgie, práve naopak. Sála z nich zdravá hrdosť, úcta k predošlým generáciám, láska ku kráse a v neposlednom rade aj nádej, že sa nám ju podarí zachovať, odovzdať ďalej. Čím to je?

Možno preto, že všetkému, čo ste vymenovali, naozaj verím. Verím, že sa mi podarí zachovať na fotografiách to, čo je skutočné a slovenské. Ak to neurobí naša generácia, tá nasledujúca už možno nebude mať na čo spomínať. Aký je to potom národ, ktorý zabudne na svoje korene, na svoju minulosť...

Profilová fotografia na sociálnych sieťach vás zachytáva v kroji. Z ktorého je regiónu? Je váš vlastný?

Tento kroj patrí k tým najkrajším, aké na Slovensku máme. Hrdý, čičmiansky, spod Strážova. Bohužiaľ, kompletný kroj zatiaľ nemám. Finančne je to veľmi náročná záležitosť. Postupne si zaobstarávam aspoň košele z rôznych regiónov. Časom sa možno dopracujem ku kompletnému kroju.

Ste súčasťou projektu „Slovenský folklór bez fejku“. Je podobná iniciatíva potrebná?

V dnešných časoch obzvlášť. Generácia, ktorá kroje deň čo deň poctivo nosila, postupne odchádza. Len jej predstavitelia ešte vedia, ako správne obliekať jednotlivé krojové časti. Iba oni vedia, ktoré prvky možno kombinovať, aké farby sa nosili v ten ktorý deň či sviatok, akému regiónu patrí ten ktorý vzor, aké boli miestne zvyky.

Na omyly treba upozorňovať a snažiť sa ich vyvarovať, aby sme mohli byť hrdí na našu minulosť, šikovnosť, rýdzu slovenskosť a originalitu. Aby sme omylom nepropagovali cudzie vzory viac ako naše. Lebo ak to teraz dopustíme, už nikdy sa nedopátrame, čo bolo slovenské, ani aké klenoty priniesol náš národ do kultúrnej pokladnice sveta. Všetci by sme mali zdieľať povedomie, že sme Slováci, Slovenky a budovať v sebe hrdosť aj pocit, že cudzie nechceme, ale svoje si nedáme. Lebo národ, ktorý zabudne na svoje pravé korene, sám seba odsúdi na zánik.

Foto: Archív Martina Habánka.