Riaditeľ tábora o tragédii v Turčeku Na mieste organizátorov by som v prípade hlásených búrok dal deti pod strechu

Už od sedemdesiatych rokov sa venuje organizácii letných detských táborov. V súčasnosti je na dôchodku a štafetu po ňom prevzali jeho traja synovia. Ich letný tábor Mr.Oazas prebieha od roku 1992 každoročne v rekreačnom zariadení v blízkosti Novej Bane.

V rozhovore Jozef Kašprák hovorí o tom, ako vnímal nedávnu tragédiu v stanovom tábore v Turčeku. Opisuje tiež svoje skúsenosti s organizáciou letných táborov či výberom a školením animátorov. Zaujímalo nás, či po aktuálnych udalostiach nemusia mať rodičia obavu umiestniť svoje dieťa do tábora.

Určite ste zachytili informácie o nedávnom nešťastí v indiánskom stanovom tábore v Turčeku.

Je to nesmierna tragédia a je mi všetkých zúčastnených veľmi ľúto. Za svoj život som podobných tragédií zachytil už viacero. Bol som osobne prítomný, keď sa v tábore vo Vyšných Ružbachoch pred rokmi utopilo dieťa. Pri každej takejto tragédii ma vždy zamrazí. Aj keď majú organizátori bezpečnosť detí na prvom mieste, niektorým nehodám sa nedarí vždy vyhnúť.

Aj v našom tábore sa počas jedného výletu do Slovenského raja stalo, že desaťročné dievča spadlo z rebríka do vodopádu. Našťastie sa jej nič vážne nestalo. Keď som sa to dozvedel, doslova som ošedivel. Strach a zodpovednosť za vlastné deti je vždy veľká, ale za cudzie ešte väčšia.

Dá sa vôbec pri detských táboroch garantovať stopercentná bezpečnosť?

Ako problém vidím to, že na pozície animátorov a vedúcich sa často robí nábor a nie výber. Ak ku svojej práci nepristupujú zodpovedne, môžu sa stať rôzne veci. Narážam teraz aj na medializované prípady sexuálneho obťažovania. Sám som absolvoval školenie, kde sa kládol dôraz na zvýšenú opatrnosť v styku s deťmi. Druhým extrémom je však to, že pomaly nie je možné, aby vedúci objal plačúce dieťa a nebol pritom považovaný za devianta.

Na čo je podľa vás potrebné pri organizovaní detského tábora v prvom rade myslieť?

V sedemdesiatych rokoch, keď som začínal, malo organizovanie detských táborov svoj pevný systém. Každý sa musel zúčastniť na povinnom školení. Všetko bolo zamerané na cieľ, ktorým bolo bezpečie detí. Táborom sa vydávali aj špeciálne povolenia na organizáciu. Všetko samozrejme záviselo aj od počtu detí. Tie boli rozdelené do troch kategórií podľa veku od 7 do 9, od 10 do 12 a od 13 do 15 rokov.

Je podľa vás stanový typ tábora vhodný pre deti každého veku?

Stanové tábory boli zväčša určené pre deti staršie ako desať či dvanásť rokov. Osobne si však nemyslím, že je na škodu, keď sa na ňom zúčastnia aj mladšie deti.

Dnes je už na stránke SHMÚ možné sledovať aktuálne počasie a s ním súvisiace výstrahy pre konkrétne okresy. Máte pocit, že organizátori tábora v Turčeku situáciu podcenili?

Veľa vecí nie je možné vopred predpokladať. Pochádzam z prvej tatranskej osady a svoju rodinu som vždy učil, ako sa zbaliť na hory. Veľmi veľa ľudí zvykne tieto veci podceniť. Zmena počasia sa aj napriek technológiám do veľkej miery nedá predvídať. Na mieste organizátorov by som zrejme v prípade hlásených búrok presunul deti pod strechu. Dnes už by to tak určite urobili aj organizátori spomínaného tábora.

Musia mať dnes animátori na detskom tábore nejaký špeciálny kurz alebo vzdelanie či prax v tejto oblasti?

Základom je absolvovať školenie. Dôležité je potom už len to, aby mal človek dobrý vzťah k deťom. Musí to mať v prvom rade v sebe. Často ani posudky od psychiatra či psychológa skrytú deviáciu neodhalia. Človek, ktorý sa o pozíciu vedúceho či animátora uchádza, musí podpísať prehlásenie, kde sa vyjadruje aj k svojej psychickej spôsobilosti.

Dnes existujú aj konkrétne školy zamerané na animátorstvo. Pokiaľ však človek nemá vzťah k deťom a vyslovene s nimi nechce tráviť svojich dvadsaťštyri hodín po celých desať dní, tak na túto prácu nie je vhodný. Aj pri vymýšľaní hier treba premýšľať o tom, ako zabezpečiť každé jedno stanovisko. Robia sa rôzne nočné hry v lese. Tam môže ľahko dôjsť k úrazu, a preto musí byť všetko vopred dobre pripravené a premyslené.

Existujú nejaké pravidlá o tom, koľko animátorov by malo byť na aký počet detí tak, aby dokázali zabezpečiť ich bezpečnosť?

Predtým takéto pravidlá existovali, ale neskôr v deväťdesiatych rokoch sa to zrušilo. Dnes to nikto nekontroluje. Občianske združenia a neziskové organizácie musia túto záležitosť oznamovať Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva. Cestovné kancelárie a agentúry takú povinnosť nemajú.

Pre vekovú kategóriu od sedem do deväť rokov platilo, že na jedného vedúceho má byť maximálne desať detí a pomáhať mu má aj praktikant. Pre deti od desať do dvanásť rokov na jedného vedúceho vychádzalo maximálne trinásť detí. Pri najstaršej kategórii mal jeden vedúci na starosti  až dvadsať detí.

Ak rodič premýšľa o tom, kam dať dieťa do tábora, podľa čoho si má vyberať?

Dnes sa dajú na internete nájsť všetky informácie a je potrebné si zvolený tábor vopred preveriť. Väčšinou si rodičia vyberajú tábor podľa dobrých referencií od známych a priateľov. Keď sa k nám do tábora hlási nové dieťa, prvé, na čo sa rodičov pýtame, je, odkiaľ o nás vedia. Rodič by teda mal robiť toto rozhodnutie najmä na základe odporúčaní od známych.

Je tábor vhodný pre všetky deti? Pretože určite existujú aj také, ktoré majú problém s disciplínou či dodržiavaním pravidiel a pokynov. Nie je tak viac ohrozená bezpečnosť ich samých aj ostatných detí?

Na zabezpečenie bezpečnosti sú tam vedúci a je tomu prispôsobená aj celková organizácia. My rodičom okrem rekreačného poukazu posielame pri prihlasovaní aj dohodu, kde je napísané, že v prípade šikanovania, neprispôsobivosti či nedodržiavania táborového poriadku budú ich deti musieť ukončiť tábor na vlastné náklady. Deti sa však každým rokom menia a tie problémové vieme už v prvých dňoch rýchlo identifikovať.

Ako?

Stáva sa, že rodičia napríklad zataja, že dieťa má nejaký problém. My si všetko sami overujeme. Napríklad rodič uvedie, že dieťa je veľmi dobrý plavec. My to však potrebujeme vidieť na vlastné oči, aby sme sa vyhli úrazom alebo prípadným nešťastiam. Symptómy topenia sa na prvý pohľad vyzerajú, akoby sa dieťa len hralo. Vedúci teda musia byť veľmi pozorní, nemôžu deti sledovať len jedným okom. Často je to o ich vzájomnej koordinácii a spolupráci. V našom tábore sú všetci vedúci bývalé táborové deti, takže sa všetci navzájom veľmi dobre poznáme.

Sťažila vám v uplynulých dvoch rokoch fungovanie korona a opatrenia s ňou súvisiace?

My sme nejakú výraznú zmenu nepocítili. Jediná ťažkosť bola, že sme sa niektoré rozhodnutia vo veci fungovania dozvedeli na poslednú chvíľu. S povinnými PCR testami sme nezaznamenali nijaké problémy, ani zo strany detí, ani zo strany animátorov. Všeobecne sme skôr optimisti.

Tohto roku bolo to organizovanie jednoduchšie ako minulý rok. Vtedy tam bolo ešte veľa otáznikov. To, že vôbec budeme môcť otvoriť, sme sa dozvedeli dva týždne vopred. Kapacitu tábora sme teda nestihli naplniť, ale aspoň časť detí mohla prísť.

Nepocítili ste finančný výpadok?

Moji synovia našťastie majú vlastnú prácu, ktorá ich živí. Toto robia vo svojom voľnom čase. Nerobíme to teda pre peniaze, ale preto, že to máme pod kožou. Určite by to však bolo náročnejšie, keby bolo organizovanie táborov pre nás prácou na plný úväzok. To je však riziko každého podnikania.

Po nedávnej tragédii môžu mať rodičia strach dať deti ďalšie leto do tábora. Majú sa podľa vás čoho obávať?

Je to na rozhodnutí samotných rodičov. Vždy existovali deti, ktoré rady chodili do tábora, a také, ktoré nie. Taktiež existovali rodičia, ktorí tam deti dávali, a takí, ktorí nie. Podľa môjho názoru je tábor miesto, kde sa deti môžu veľmi veľa naučiť.

Tým, že trávia viac času vonku v prírode, bez rodičov, so svojimi rovesníkmi a autoritou v podobe animátorov, nadobudnú oveľa väčšiu samostatnosť. Mnohé deti v tábore zoberú prvýkrát do ruky mikrofón alebo prejdú cez nejakú vysokú lávku. Získajú tak odvahu a sebadôveru, ktorú by nezískali v každodennom živote. Z môjho pohľadu pri pobyte detí v tábore určite prevyšujú výhody nad možnými rizikami.

Fotografie: www.mroazas.sk