Zápisky z trolejbusu Prší, prší, voda padá, jazdím mestom halabala, ale dozadu mi to fakt nejde

A je to tu. Do nášho mesta dorazila dlho predpovedaná, na mnohých miestach Slovenska už odznená búrka s prívalovým dažďom. Vody je toľko, že aj na vyvýšených miestach mesta je jej ponad členky. Voda do kanálov neodteká, ale strieka z nich ako gejzíry na Islande a povyskakované kanalizačné poklopy sa motajú po ceste. S utíchajúcou pohromou sa končí aj moja pracovná zmena s vďakou, že mne, mojim dnešným cestujúcim ani trolejbusu sa nič nestalo.

Cestou domov ma zastihne telefonát vedúcej, či môžem ísť spolu s ďalšími dvomi kolegami vystriedať vodičov, ktorí už dávno mali skončiť službu, pretože skoro ráno začínajú opäť.

„Čo sa stalo?“

„Uvidíš.“

Na Gagarinke je také malé Holandsko – podjazd pod mostom leží hlboko pod úrovňou nie mora, ale okolitého kanalizačného systému. Z tohto dôvodu sú tu umiestnené čerpadlá, ktoré dažďovú vodu prečerpávajú tam, kam patrí. Niečo tu nehrá. Vody je toľko, že sem priteká z okolitej preplnenej kanalizácie. Podjazd sa teda rýchlo zaplnil vodou a čerpadlá to vzdali. Niekoľko trolejbusov zostalo našťastie stáť pred zradným jazerom. Prejsť ani otočiť sa nedá. Na luxusnom nerozvážnom mercedese, ktorý je tam zatopený, možno vidieť, koľko je v jazierku vody. No čo je horšie, aj keď už neprší, voda stále stúpa. Pred polnocou tam dorazil veľmi schopný dispečer Jozef. Situáciu zhodnotil a nariadil, aby sa všetky osobné aj nákladné autá otočili do protismeru a zmizli. Zrazu vydal povel pre nás: „Trolejbusy zacúvajte k výjazdu na diaľnicu. Odtiaľ vás ťahač napojí cez diaľnicu na cestu späť do vozovne.“

Skvelé riešenie. Ale precúvať stopäťdesiat metrov potme s kĺbovým trolejbusom? To nie sú dva metre kdesi na konečnej.

Oblial ma pot. Idem, ale zle. Krútim volantom buď opačne, ako treba, alebo príliš. Darmo si hovorím, ako sa má správne postupovať, ruky robia iné. Všetky moje dyslektické prednosti či skôr zadnosti sa rozvinuli do stresujúceho vykrúcania.

Keďže nás tam je ešte asi osem a už je dávno zajtra, šikovný dispečer prichádza ku mne a s pohľadom dobráckeho leva mi prezrádza, že dnes ma ešte nezožerie.

„Ukáž to sem.“ Elegantne zacúva na potrebné mies- to a odchádza naháňať ďalších kolegov, pretože o chvíľu majú trolejbusy vyraziť na svoje ranné trasy.

Ešte aj pri ťahaní za rozkúrenou Tatrou zazmätkujem, ale nakoniec šťastne vyrážam po svojej osi smerom vpred, do vozovne.

Veľmi pokorujúci zážitok. Veľmi povzbudzujúca ohľaduplnosť šikovnejších kolegov. Manipulační pracovníci z vozovne, ktorí sa vedia s trolejbusmi vo vozovni vykrúcať vpred i vzad, sa radi vysmievajú vodičom skupiny D, že sú to vodiči, ktorí vedia jazdiť iba dopredu. V mojom prípade to platí na sto percent. Ale čo s tým? Možno nič. Ale keď sa naskytne príležitosť zacúvať, určite do toho idem. Vedieť pokorne prijať, že niečo neviem, je možno dobrý začiatok k tomu, aby som sa niečo nové naučil.

Si myslím.

P. S. Jozef, vďaka za trpezlivosť.

Ak vás Zápisky z trolejbusu zaujali, ďalšie príbehy si môžete prečítať aj v dvoch knižných verziách.