Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
01. august 2021

Apollo 11

Výzva, ktorá stojí dnes pred nami, je lunárna

Duša, Boh, Pravda, to nie sú nemoderné slová: ak ich nevieme definovať, je to preto, že sú to tie slová, ktoré skôr definujú nás.

Výzva, ktorá stojí dnes pred nami, je lunárna

FOTO – TASR/AP

„Takže, už sa možno nevrátiš?“ Syn Neila Armstronga sa pozerá na svojho otca a kladie mu túto otázku, ktorá známemu astronautovi už mesiace vŕta v hlave.

Na čo on odpovedá vážne a rezervovane, bez toho, aby pravdu zaobaľoval do nejakých sladkých rečí: „Presne tak.“

V tomto krátkom dialógu odohrávajúcom sa v predvečer cesty, ktorej výsledkom je, že Armstrong ako prvý človek v histórii zanechal na Mesiaci ľudskú stopu počas jedenástej misie programu Apollo, mu odpovedá skôr ako muž mužovi, než ako otec synovi. Jeho malý syn mu hrdo podáva ruku. Bystro si totiž všimol, že sa to tak zvykne robievať pri oficiálnych príležitostiach.

V tejto scéne filmu Prvý človek o Armstrongovej dlhej ceste k osudovému 20. júlu 1969 je niečo sucho epické. V stávke nie je len boj o nadvládu medzi Rusmi a Američanmi počas studenej vojny, ba ani prekročenie hraníc vedeckých objavov.

Ide tu predovšetkým o drámu otca. Po strate dvojročnej dcéry, ktorá mu ochorela na rakovinu, sa tento muž vydáva na rozhodujúcu cestu do neznáma: Mesiac preňho predstavuje zatvorené dvere, podobne ako bolesť, ktorú zažíva.

Mesačné krátery sa podobajú jazvám človeka, jeho reliéfy sú ako „hromady vecí“, ktoré ľudia strácajú na Zemi. Zdieľať

Náš verný satelit bol spoločníkom ľudí všetkých čias a tí mu kládli otázky, nad ktorými sa neustále ako ľudia zamýšľame.

„Povedz mi, ó, Luna: akú hodnotu

má pre pastiera jeho život,

povedz mi: kam smeruje

toto moje krátke blúdenie

oproti tvojmu nesmrteľnému behu?“

Takto sa rozpráva Leopardiho blúdiaci pastier s Mesiacom v jeho rovnomennej básni.

A to sú práve tie otázky, ktoré sa ako echo vracajú aj v Chazellovom filme, kde režisér dokázal šikovne prepojiť bláznivú cestu vesmírneho dobrodruha s odvážnou vedeckou zvedavosťou tých čias. Oboje sa pritom odohráva v tieni krehkosti človeka, ktorý, aj keď sa nachádza na Mesiaci, nesie so sebou ťažké bremeno svojej existencie.

Mesačné krátery sa podobajú jazvám človeka, jeho reliéfy sú ako „hromady vecí“, ktoré ľudia strácajú na Zemi. Aspoň takto nejako si to predstavoval renesančný taliansky spisovateľ Ariosto.

Mesiac, tá nenápadná pochodeň v temnej noci pozemšťanov, nám pripomína, že sme bytosti, ktorým niečo „chýba“: v človeku je neustále pnutie smerom k tomu nekonečnému, ale to pnutie uviazlo v živote a vo svete, ktoré sú zo svojej povahy konečnými.

Aby som našiel odpoveď na jednu z najčastejších otázok, ktoré dostávam od mladých ľudí: „Aký je zmysel života?“, musel som aj ja sám „pristáť“ na Mesiaci.

Prvou lekciou, ktorú ma Mesiac naučil, bolo, že život nie je nikdy celkom hotový, ale že smeruje k plnosti. Vo svojej vzostupnej fáze nám totiž Mesiac pripomína, že krehkosť je životne dôležitá: nič sa nerodí už hotové, ale každé narodenie otvára trpezlivú cestu k plnosti. Avšak, dokonalosť (slovo, ktoré znamená úplnosť, a nie absenciu chýb) nie je pozemská, keďže ľudská túžba je nekonečná, zatiaľ čo život je konečný.

Život je o smerovaní, a nie o vyžadovaní, či predstieraní nejakého výkonu. Zdieľať

Dnes sa naše „neúplné“ bytie často chápe ako „nepodarené“ bytie, ako keby sme v niečom zlyhali: namiesto toho, aby sme našu konštitutívnu krehkosť prijali ako začiatok nášho hľadania a námahy, ktoré napĺňajú život zmyslom, považujeme ju za chybu, ktorú treba odstrániť. Nespokojené „ja“ sa tak snaží eliminovať svoju neúplnosť prostredníctvom svojich výkonov: musí iným dokázať, že jeho narodenie má nejaký zmysel, hoci práve jeho narodenie mu dáva zmysel, teda ukazuje mu cestu k dohotoveniu toho „ja“, ktoré tu nikdy predtým nebolo.

Život je o smerovaní, a nie o vyžadovaní či predstieraní nejakého výkonu: práve tá neúplnosť života nás vedie k tomu, aby sme sa viac rozvíjali, tvorili a milovali. Čo chýba tebe?

Druhá lekcia, ktorú mi Mesiac podaroval, je, že aj v premenlivosti je istá stabilita. Kedysi sa kalendár riadil lunárnymi mesiacmi: za 29 dní, 12 hodín, 44 minút a 3 sekundy Mesiac s podmanivou pravidelnosťou vytvorí dva novmesiace. Realita, vo svojej mnohorakosti a premenlivosti, spočíva na stabilite, ktorá nás chráni a ktorú v skutočnosti definujeme ako „zákony“.

Aj nám sa niekedy stáva, že stratíme tú niť príbehu nášho života: buď nám akosi unikne, alebo sa zamotá. Ale aký „zákon“ nám môže dať zmysel a umožní nám povedať „toto som ja“, vždy a za každých okolností, aj keď sa z času na čas stratíme? Predsa pamäť!

Veci, ktoré sú v nej dobre uložené, regulujú život: pamäť nám zaručuje kontinuitu a novosť, pretože len pevný základ minulosti nám umožňuje konať v prítomnosti vzhľadom na budúcnosť. Teda iba prijatie negatívnych udalostí a vďačnosť za dobré veci môžu zmeniť osud na putovanie za istým cieľom.

Inzercia

Hoci často sami seba klameme, že potrebujeme nejakú revolúciu, aby sme mohli začať odznova, no naša budúcnosť leží jednak za nami a jednak v nás: rastliny rastú tak, že orezávame ich konáre, a nie tak, že im odrezávame korene, ba naopak, vyživujeme ich. Stratené deti sú tie, ktoré nemajú korene, lebo nemajú učiteľov (vrátane rodičov), ktorí by im pomohli zakoreniť sa v živote.

Spýtajte sa ich: kto sú tvoji učitelia? A podľa ich odpovede spoznáte aj ich budúcnosť.

Práve vďaka tieňom sa učíme obnovovať svoje gestá, nanovo nachádzať a spoznávať veci a ľudí. Zdieľať

Mesiac nám tiež hovorí, že krása je neoddeliteľná od tieňa: tieň Zeme ho môže dokonca zatieniť, ale v skutočnosti je vždy tam, celý.

Sú aj také dni, keď tieň zahmlieva tváre ľudí, ktorých máme radi až tak, že ich už ani nespoznávame, a preto sa naše vzťahy stávajú zastretými, unavenými a jednotvárnymi. Skrátka, to sa v zmysluplných vzťahoch často stáva: veď predsa ten druhý ešte nie je celý hotový, a tak ho treba osloviť s novým poslaním, a to tak, že obnovíme náš pohľad, ktorým sa naňho dívame a ktorý medzičasom zaslepil zvyk.

Prestávame totiž vidieť, keď bránime svetlu, ktoré si veci a ľudia zaslúžia, sami im vytvárame tieň podobne ako Zem Mesiacu. Ale práve vďaka tieňom sa učíme obnovovať svoje gestá, nanovo nachádzať a spoznávať veci a ľudí.

Keď sa nejaký vzťah - lásky, priateľstva, výchovy - zatieni, môže sa to pre nás stať pozvaním k tomu, aby sme sa na druhého človeka pozornejšie dívali, aby sme sa ho spýtali, či niečo nepotrebuje, alebo aby sme menej zavadzali svetlu svojimi ťažkopádnymi očakávaniami. Tieň neznamená pre vzťah koniec, ba naopak, tieň je výzvou, ktorú láska vrhá práve preto, aby sa daný vzťah mohol obnoviť.

Štvrtým poznatkom je, že Mesiac, akokoľvek premenlivý sa môže zdať, nám v skutočnosti ukazuje vždy tú istú tvár s rovnakými krátermi a reliéfmi, pretože jeho pohyby otáčania a obiehania sú v synchrónii: otočenie okolo vlastnej osi trvá rovnako dlho ako úplná rotácia okolo Zeme. Poznáme len jeden jeho krásny obraz, a práve preto mu mnohí básnici a režiséri pripisujú nejakú tvár.

Avšak jeho jedna strana zostáva vždy nepolapiteľná. Keď sa uspokojíme s predsudkami a falošnými presvedčeniami, život nám začne klásť otázky, na ktoré by nám ani vo sne nenapadlo, že si niekedy budeme musieť odpovedať. Tým, že sa stále pozeráme na tú istú tvár života, zabúdame na tú stranu, ktorú tvorí všetko to, čo sme nepredvídali, a pripomíname si, že život je vždy väčší ako naše schémy, ako naša ohraničená perspektíva, viazaná na „práve tu a teraz“, na „o päť minút“. Musíme sa teda spoľahnúť na pohľad tých, ktorí skúmali tú neviditeľnú tvár, to tajomstvo života. Väčšinou to boli básnici. Mimochodom, kedy ste ich naposledy čítali?

Explózia informácií, ktorými sme bombardovaní, mnohokrát gniavi život namiesto toho, aby nám ho umožňovala žiť plnšie Zdieľať

Italo Calvino, jeden z „najlunárnejších“ autorov našej literatúry, práve na obranu prvých expedícií v roku 1967 v stĺpčekoch Corriere della sera napísal: „Tí, ktorí milujú Mesiac, sa neuspokoja s jeho pozorovaním, akoby to bol nejaký konvenčný obrázok, chcú s ním vstúpiť do bližšieho vzťahu, chcú v ňom vidieť viac, chcú, aby im Mesiac povedal niečo viac o sebe.“

Mesiac nám svojou nenápadnou krásou otvára priestor na to, aby sme si kládli otázky o tom, čo nás presahuje, čo nám chýba, o poriadku a chaose vecí, o neúplnosti a tieňoch života. Všetky tie otázky, nad ktorými často mávneme rukou, pretože sú príliš ťažké.

Ale práve neschopnosť žiť otázkami nám znemožňuje nájsť adekvátne odpovede. Explózia informácií, ktorými sme bombardovaní, mnohokrát gniavi život namiesto toho, aby nám ho umožňovala žiť plnšie, lebo v skutočnosti hatí otázky o zmysle života.

Dnešné deti a mladí ľudia majú taký plný batoh vecí, že nie sú schopní, nechcem povedať, že ani sa pohnúť, ale ani si položiť otázku: čo s tým mám robiť? Kam mám ísť? Prečo mi dávate ďalší predmet bez toho, aby ste mi ukázali projekt, na ktorom s tým predmetom môžem pracovať? Projekt nie je súhrnom častí, tak ako ani telo nie je súčtom orgánov, ale celkom, ktorý je oživený jednotiacim princípom: dušou.

Jednotiacim princípom života je pravda. V židovskom svete sa jej názov odvodzuje od koreňa slova, ktoré znamená „opora, ktorá nesklame“.

To, čo nám chýba, je opora, ktorá nesklame, vďaka ktorej môžeme čeliť každému „ako“ života, lebo máme „prečo“. „Duša“, „Boh“, „Pravda“ nie sú slová, ktoré už vyšli z módy: ak ich nevieme definovať, je to preto, že sú to „prvotné“ slová, sú to tie slová, ktoré skôr definujú nás, než my ich, ako to dokazuje veľké množstvo našich otázok o nich.

Postavte sa tvárou v tvár tichu, aby ste zistili, čo skutočne ovplyvňuje vaše konanie a nespokojnosť. Zdieľať

Výzva, ktorá stojí dnes pred nami je „lunárna“: postarajte sa o svoje „Apollo 11“ tak, že znova vstúpite do gravitácie svojej existencie, prijmite jej zlyhania, chyby, nedostatky. Aj vy môžete pristáť na Mesiaci, v slávnom Mori pokoja, ako to urobili Neil Armstrong a Buzz Aldrin.

Postavte sa tvárou v tvár tichu, aby ste zistili, čo skutočne ovplyvňuje vaše konanie a nespokojnosť. Sami, medzi krátermi a oceánmi, kráčajte po Mesiaci a nechajte ho, aby umocnil vaše tiché, ale nevyhnutné otázky.

Čo to robím? Aký je zmysel môjho života? Čo mi naozaj chýba? Kam smerujem? Prečo som sa narodil?

Potom sa vráťte na Zem a garantujem vám, že vaše kroky už nebudú viac povrchné, ale budú mať ľahkosť tých, ktorí poznajú svoj cieľ o čosi lepšie.

Začnite už dnes večer, vypnite si na pol hodinu mobil a televíziu, pozdvihnite svoj pohľad hore a spýtajte sa mesačnej Luny spoločne s blúdiacim pastierom:

„Čo robíš ty, luna, na nebi? Povedz mi, čo robíš, tichá luna?“

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva